Sviatky

Druhou spomienkou na Krista po sviatku Paschy bola v rannej cikrvi „Teofánia“ „Ukázanie sa Boha“ „Bohozjavenie“. Teraz už nie v zmysle Starého zákona (horiaci krík, …) ale ako zjavenie sa toho, ktorý je neobmedzený a zo svojej lásky sa ponížil, aby sa stal človekom. Tento sviatok vznikol najneskôr vo 4. storočí, zdá sa, že v Ríme, kde ho slávili pod názvom Epifánia. Pripomínal viaceré udalosti z evanjelia: klaňanie sa mudrcov, pokrstenie Krista a svadbu v Káne – teda tri spôsoby ukázania Božej slávy. Vlastné Narodenie Pána sa neskôr od tohto sviatku „ukázania sa“ Boha oddelilo a jeho slávenie sa stanovilo na 25. decembra – vtedajší deň slnovratu. Cieľom bolo dať rímskemu sviatku „Sol invictus“ kresťanský zmysel – pravým Slnkom spravodlivosti (Mal 3,20) je Syn človeka. Kristus narodený v Betleheme je pravým svetlom, ktoré osvecuje každého človeka, čo prichádza na svet (Jn 1,9). Takto do kresťanskej liturgie vstúpil motív Svetla.

Podľa viacerých zdrojov však vo východnej časti Rímskej ríše vznikol sviatok Bohozjavenia veľmi skoro (možno už v apoštolských časoch) a predstavuje po sviatku Paschy najstarší kresťanský sviatok. Zatiaľ čo západná časť Rímskej ríše prijala od východnej časti sviatok Bohozjavenia, východná časť napodobnila západnú v oddelení oslavy Kristovho narodenia a preniesla ju na 25. decembra.

Ak máme zhodnotiť význam a zmysel sviatku, treba priblížiť teologické myslenie danej doby so zreteľom na vieru cirkvi a na ťažkosti s ktorými sa stretávala v úsilí definovať doktrínu ohľadom Krista. Synoptické evanjeliá (Mt, Mk, Lk) dokazujú božstvo Syna človeka svedectvami o zázrakoch a napĺňaní Písem. Ján hovorí priamo, že Ježiš je Boh. Listy sv. Pavla zjavujú všetky dimenzie tajomstva Pánovej osoby. Napriek doktríne založenej na spomenutých textoch sa cirkev dlho borila so správnym výkladom “tajomstva vtelenia”.

Alexandrijský kňaz Árius svojím heretickým výkladom vtelenia vyvolal v cirkvi prvú veľkú krízu. Tvrdí, že Boh je monáda a existuje v absolútnej samote. Nemôže zrodiť Syna tej istej prirodzenosti, lebo by v ňom boli dva večné princípy a Syn môže byť jedine stvorením. Synovi priznáva špeciálnu milosť, ktorou sa stal nástrojom stvorenia sveta. Proti nemu vystúpil alexandrijský patriacha Atanáz, ktorý poukázal na Áriov, základný omyl: úsilie vysvetliť Božie tajomstvo na základe ľudského poriadku a myslenia. Atanáz hovorí: „Boh nerodí ako ľudia, ale ako Boh.“ On je naozaj Otec, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi (Ef 3,15). Boh je Bohom a zároveň aj Otcom a to od večnosti. Jeho Syn je takisto Boh, je spoluvečný, nachádza sa v ňom celá plnosť božstva, je spolupodstatný / jedinosuščnyj / homousios. Na prvom všeobecnom sneme v Nicei sa potvrdilo učenie Atanáza a arianizmus sa zavrhol ako heréza. V cirkvi sa vyskytol ešte celý rad otázok ohľadom osoby Ježiša Krista. Spomenieme aspoň dogmu definovanú Efezským snemom založenú na učení Cyrila Jeruzalemského, ktorý oponoval Nestóriovi. Cyril tvrdí, že Slovo neprebývalo v človeku, ono sa stalo človekom. Medzi Slovom a jeho ľudskou prirodzenosťou existuje identita v nedeliteľnej jednote, ktorou je osoba (hypostáza). Jeho matka preto nie je len matkou Krista (Kristorodičkou ako bludne učil Nestórius) ale aj matkou Boha (Bohorodičkou). V osobe Márie nájdeme všetky aspekty kristológie: zostúpenie Boha, zázrak panenského materstva, podriadenosť Božej vôli ako ľudskú podmienku vtelenia.