Ako si sv. cirkev ctí sv. Štefana ako prvého mučeníka, tak cirkev ctí sv. Teklu ako prvú mučeníčku a nazýva ju najkrajšou ozdobou apoštolských čias. Tekla bola dcérou významných a bohatých pohanských rodičov v meste Ikónia a pri všetko prevyšujúcich daroch ducha sa vyznačovala nezvyčajnou krásou tela. Sv. Metod o nej hovorí, že poznala všetku slovesnosť, vedu a aj rétoriku. Keď mala 18 rokov, otec ju zasnúbil Famirovi, synovi jednej z popredných rodín v meste, peknému a bohatému mládencovi. V tom čase, bolo to okolo roku 45 po Kristovi, prišli do Ikónia sv. apoštoli Pavol a Barnabáš, kde žili v dome Onezifora, ako to dosvedčuje Pavol v 2. liste Timotejovi: „Nech Pán preukáže milosrdenstvo Oneziforovmu domu, lebo často ma osviežil a nehanbil sa za moje okovy,…“ (2 Tim 1, 16) Tu títo apoštoli ohlasovali evanjelium, robili znamenia a zázraky a mnohých priviedli ku viere v Ježiša Krista. V Skutkoch apoštolských je o tom napísané: „V Ikóniu takisto vošli do židovskej synagógy a hovorili tak, že uverilo veľké množstvo Židov a Grékov. Ale Židia, ktorí neuverili, popudili a rozdráždili pohanov proti bratom. Zdržali sa tam však dlhší čas a smelo si počínali v Pánovi, ktorý vydával svedectvo slovu svojej milosti tým, že dával, aby sa diali znamenia a divy ich rukami.“ (Sk 14, 1-3)
Tekla našla spôsob, ako často počúvať učenie sv. apoštola Pavla. Svojou náukou ju voviedol do predivného tajomstva kresťanskej viery a sv. krstom ju urobil dieťaťom pravého Boha. Osobitne s ňou sv. apoštol hovoril o panenstve a čistote, dokazujúc jej, že panna, ktorá svoje panenstvo chráni kvôli Kristovej láske, má účasť s anjelmi a stane sa nevestou samého Ježiša Krista, ktorý je potom vovedie do svojho nebeského paláca. Tekla, počúvajúc náuku sv. Pavla. Sa vo svojom srdci rozhodla opustiť svojho snúbenca a všetky radosti tohto sveta a v panenskej čistote slúžiť Kristovi do konca svojho života. Tak táto múdra panna sa čistotou zasnúbila nebeskému ženíchovi a spojila sa s ním vrúcnou láskou, ktorú nič na svete nemohlo zničiť a prervať. Preto keď na ňu rodičia a ženích naliehali, aby určila dátum svadby, otvorene vyznala, že sa nevydá, a svojho tela, ktoré zasvätila Ježišovi Kristovi, sa nedá dotknúť žiadnemu mužovi. Zbytočne sa hnevala a hrozila jej matka, zbytočne ju zamykala do tmavej klietky a celé dni ju morila hladom, zbytočne jej ležal a prosil pri nohách ženích, aby zmenila svoje rozhodnutie, ona vo svojom úmysle bola neochvejná. Keď sa Famir dozvedel, že to apoštol Pavol s ňou urobil zmenu, odišiel k miestodržiteľovi mesta a žaloval pred ním na sv. Pavla hovoriac: „Akýsi cudzinec menom Pavol prišiel do nášho mesta, čaruje a zvádza ľudí, pretože ich odvádza od úcty našich bohov a navádza ich k viere v akéhosi Krista, ktorého ukrižovali židia. K tej viere naklonil aj moju snúbenicu a nevestu Teklu, ktorá ma predtým tak milovala a teraz sa na mňa nechce ani pozrieť, ale štíti sa ma, akoby som bol nakazený, a utieka odo mňa akoby od zvieraťa. Tak ju zmenil ten čarodejník.“ Miestodržiteľ zavolal sv. Pavla a pýtal sa ho, odkiaľ je a čo robí tu, v meste. Pavol, ako zvyčajne, otvoril svoje apoštolské ústa, hovoril Božie slovo ohlasujúc Ježiša Krista. Miestodržiteľ odložil súd na iný čas, sv. Pavla prikázal zviazať a posadiť do temnice. Keď sa Tekla dozvedela, že kvôli nej zamkli sv. Pavla do temnice, v noci vstala, potajomky vyšla z domu, pobehla do väzenia a tu dala všetky zlaté ozdoby, ktoré mala na sebe, väzenskému strážnikovi, aby jej otvoril dvere k sv. Pavlovi. Spomína to aj sv. Ján Zlatoústy a hovorí: „Počuj o sv. Tekle. Tá, aby uvidela Pavla, dala svoje zlato väzenskému strážcovi. A ty nechceš dať ani jeden denár, aby si uzrel Krista.“ Tekla sedela s Pavlom vo väzení, akoby dcéra so svojím otcom, počúvala jeho otcovskú náuku a všetky jeho slová ukladala do svojho srdca ako drahocenný poklad. Sv. Pavol ju tu ďalej učil vo viere v Krista Pána, o Božskej láske, o poctivom chránení čistoty, a tak ju ešte lepšie poučil, upevnil a zasnúbil Božiemu Synovi.
Matka a Famir dlho so žiaľom hľadali Teklu. Nakoniec, keď sa dozvedeli, že s Pavlom vo väzení, odišli, vyprevadili ju odtiaľ a priviedli domov. Potom miestodržiteľ mesta prikázal sv. Pavla postaviť pred súd, a keď na ňom nenašiel žiadnej väčšej viny, okrem ohlasovania Krista, neodsúdil ho na smrť, no prikázal ho vyhnať z mesta, aby aj ďalšie panny nenahováral na uchránenie panenstva. Pavol bol vyhnaný s Barnabášom, Oneziforom a s Oneziforovými synmi. Keď vyšli z Ikónia, niekoľko dní sa zdržali pri ceste vedúcej do Dafné v jednej jaskyni, pretože sa chceli dozvedieť, čo sa bude diať s Teklou. Tu sa všetci postili a vrúcne sa za ňu modlili, aby ju Pán posilnil a ukázal na nej milosť, čo sa aj stalo. Pretože keď sa Tekla vzpierala všetkým prosbám a nahováraniam matky, aby sa vydala za Famira, matka sa nakoniec rozzúrila, schytila ju a privliekla pred miestodržiteľa, kde ako neľútostná levica kričala: „Spáľ ohňom toto nedobré dieťa, spáľ ho na výstrahu všetkým, ktorí nebudú počúvať matku. Ona už nie je moje dieťa, ale prekliaty odrodilec a suchá haluz, ktorú treba hodiť do ohňa.“ Aj sám sudca začal Teklu nahovárať, aby sa vrátila k úcte svojich bohov, a opäť si zamilovala toho čestného, pekného, bohatého a vznešeného snúbenca. Dlho a veľa s ňou hovoril, a keď sa presvedčil, že od svojho rozhodnutia neodstúpi, podľa prosby jej matky ju odsúdil na spálenie v ohni. Priniesli suché drevo, raždie a slamu. To všetko zložili na veľkú kopu a k sv. Tekle pristúpili sluhovia, aby ju vyviedli na vrch tej kopy a tam ju priviazali ku stĺpu. No svätá sa nedala viesť, iba urobila znamenie sv. kríža, vyšla na tú kopu a postavila sa na jej vrch pripravená pre svojho Spasiteľa, v ktorého uverila, stratiť v ohni svoj život. Stojac na vrchu tej kopy pozerala na ľudí, ktorí stáli okolo nej, a uzrela Pána v podobe apoštola Pavla, ktorý ju napomínal k vytrvalosti. Odtiaľ pochádza modlitba sv. Cypriána, v ktorej medzi iným hovorí: „Zjav sa nám, Pane, ako v okovách Pavlovi a v ohni Tekle.“ Keď rozložili oheň a zapálili kopu, plameň vysoko vzbĺkol, no svätej sa nedotkol. Znenazdajky prišiel oblak, z ktorého sa pustil taký silný dážď s krupobitím, že úplne zahasil oheň. Miestodržiteľ a celý národ rýchlo bežali domov, aby sa uchránili pred dažďom a krupobitím, a sv. Tekla ostala úplne sama.
Tekla vyšla z ohňa neporušená. Neišla už do domu svojej matky, ale odišla z Ikónia, či niekde nenájde svojho duchovného otca sv. Pavla. Keď tak ušla, strela sluhu z Oneziforovho domu. Ten ju odprevadil do jaskyne, kde sa skrýval Pavol s ostatnými a tam za ňu postil a modlil k Bohu. Odtiaľ Pavol s Barnabášom odišli do Lystry a Derbe, ohlasovali evanjelium a uzdravovali chorých. Tekla išla s nimi až do Antiochie. Keď ju tam uzrel starejší mesta menom Alexander, chcel si ju zobrať za ženu. A keď sa tomu protivila a povedala, že je kresťanskou, priviedol ju na súd ku kniežaťu. Keď sa ju pýtali, prečo nechce vstúpiť do manželstva, odpovedala: „Mám ženícha, môjho Krista, Božieho Syna, s ktorým som spojená duchovným sobášom.“ Knieža ju rozličnými spôsobmi nahováral, aby sa zriekla Krista a bola ženou mužovi. Keď ani na jedno, ani na druhé nechcela pristať, odsúdil ju na smrť, a to aby ju za živa roztrhali divé zvery. No pretože sa to malo stať až na druhý deň, sv. Teklu odovzdali jednej žene menom Tryfaina, aby u nej prežila tú noc. Tryfaina, žena cnostná a k tomu vyznávajúca Krista, ktorú Pavol spomína v Liste Rimanom 16,12, zobrala Teklu k sebe a obe strávili noc v duchovnom rozhovore.
Na druhý deň sa zišlo veľké množstvo ľudu na divadlo, ktoré sa tam malo konať. Prišiel aj knieža so všetkými starejšími mesta Antiochia. I viedli sv. Teklu ako ovcu na zabitie, ktorá sa pokojne postavila na miesto, kde mala byť zožratá zvermi. Keď vypustili zvieratá, tie namiesto toho, aby sa na ňu vrhli a zožrali ju, pokorne sklonili svoje hlavy a líškajúc sa jej lízali ruky, lebo Boh zatvoril ústa levov ako kedysi v Danielovej jame. Všetci prítomní sa tomu divili a niektorí z nich oslavovali Boha, ktorého vyznávala Tekla, ale iní hanobili Teklu, akoby vo svojom odeve mala čary, ktoré nedovolia zverom k nej pristúpiť. Tak hovoril ak knieža s predstavenými mesta. Preto sa rozhodli, že na druhý deň vypustia viac a hladnejších zvierat, a Teklu poslali opäť k cnostnej Tryfaine, ktorá keď zbadala, že Tekla je zdravá, veľmi sa radovala. Za ten čas knieža prikázal zvieratám nedávať nič žrať, aby vyhladli a tým skôr zožrali Teklu.
Na druhý deň Teklu opäť viedli na ono miesto, teraz za ňou išla plačúcky aj Tryfaina. Plakala, že tá dobrá a svätá panna bude nevinne vydaná na smrť. Keď ju postavili na vyznačené miesto, nehanebný knieža je prikázal obnažiť, hovoriac: „Vo svojom odeve má čary, pre ktoré ju zvieratá nechcú zožrať, preto obnažte tú čarodejnicu a uvidíme, čo sa stane.“ Sv. panna stála na hanbu celému národu obnažená, nemajúc okrem hanby nič na zahalenie. Teraz na ňu vypustili hladné a podráždené zvieratá, levy a medvede, ktoré keď vyšli zo svojich klietok a uzreli nahú stojacu dievčinu, svoje hlavy sklonili k zemi a zrak spustili nadol a akoby sa hanbili panenskej nahoty odvrátili sa od nej. Bol to divný pohľad, zvery poznali hanbu a svoje oči odvracali od panenskej nahoty a ľudia na ňu pozerali nehanebnými očami. Tak boli nerozumné zvieratá sudcami ľudí, ktorí sú od Boha obdarení rozumom. Keď ľudia videli, že divé zvieratá sa svätej nedotkli, nahlas zvolali: „Veľký je Boh, ktorého vyznáva Tekla!“
No mučiteľ ešte nechcel spoznať Božiu silu a vymýšľal spôsob, ktorým by zahubil čistú a nevinnú pannu. Kázal vykopať hlbokú a širokú jamu a naplniť ju rozličnými hadmi, zmijami a jaštericami a tam vhodiť svätú. No ten, ktorý predtým zatvoril ústa levov, teraz aj hadom otupil zuby, odobral im hnev a odobral silu ich jedu. Tekla aj z tej jamy vyšla neporušená a všetci, ktorí to videli, sa divili a báli. Ešte jeden druh mučenia vymyslel nemilosrdný mučiteľ. Prikázal Teklu priviazať za nohy medzi dvoch silných býkov. Potom do tých býkov vrazili rozpálené železá, aby sa rozbehli a roztrhli svätú. No aj z týchto múk svätá vyšla celá, lebo keď ju k býkom mocne priviazali silnými remeňmi a začali do býkov vrážať rozpálené železá, remene sa roztrhli ako pavučina, býky sa rozbehli, ale svätá ostala na mieste ani trocha neutrpiac škodu. Vtedy aj samotné knieža sa tomu všetkému začal čudovať. Spoznal, že s pannou je stále Božia moc a Tekle povedal: „Povedz mi, kto si a aká sila je s tebou, že ti nič nemôže uškodiť?“ Ona nič viac neodpovedala, iba: „Som služobníčka živého Boha.“ I zľakol sa knieža Boha, ktorý chráni Teklu pred smrťou a každým ublížením, prikázal j cnostne zaodiať a prepustil ju vyrieknuc rozsudok: „Teklu, služobníčku Božiu, prepúšťam na slobodu!“ Tekla odišla do domu Tryfainy, nejaký čas tam prebývala, ohlasovala Božie slovo a mnohých naučila veriť v Krista Spasiteľa.
Potom sv. Tekla odišla do púšte neďaleko mesta Seleucia a žila tam v pôste, modlitbe a rozjímaní. Robila aj mnohé zázraky, pretože keď sa o nej dozvedeli ľudia, prinášali k nej svojich chorých, ktorých ona učila Kristovej viere a Božou silou uzdravovala. Tak apoštolom rovná Tekla aj žijúc na púšti mnohých priviedla na cestu spásy, mnohým pomáhala v biedach a liečila rôzne neduhy. Keď lekári mesta Seleucia videli, že ich opúšťajú všetci chorí a hrnú sa k sv. Tekla, veľmi sa hnevali na pustovníčku, ktorá bez odmeny uzdravovala všetkých chorých, ktorí k nej prichádzali. Z veľkej závisti a hnevu sa preto lekári rozhodli nahovoriť kadejakých nehanebných a rozpustilých mládencov, aby násilím poškvrnili Teklu. Títo nenávistníci takto medzi sebou hovorili: „Panna Tekla je čistá, a preto sa páči bohom, ktorí jej pomáhajú liečiť chorých. Ak bude poškvrnená, bohovia sa od nej odvrátia, odoberú od nej svoju pomoc a chorí budú opäť prichádzať k nám.“ Našli takých nehanebníkov, a keď ich opojili, nahovorili ich, aby odišli do púšte a násilím priviedli Teklu do hriechu, za čo ich sľúbili bohato odmeniť. Títo nehanebníci, plní poškvrnených myšlienok a zlého úmyslu, odišli do púšte a hľadali svätú. Keď ich Tekla uzrela spýtala sa ich: „Čo chcete, deti?“ Oni jej začali hovoriť nepekné reči. Keď pustovníčka počula ich reč, začala utekať. Tá, ktorá sa predtým nezľakla divých zvierat a hadov, teraz utekala pred rozpustilými a nehanebnými ľuďmi. Oni sa za ňou začali hnať a dlho ju naháňali po púšti, a keď sa už unavená mala dostať do ich rúk, v mysli sa pomodlila k Bohu, aby ju vytrhol z rúk týchto nehanebníkov. A vtedy sa hora, ktorá bola pred ňou, z božej vôle rozostúpila. Tekla vošla do tej rozsadliny a tak uchránila svoje panenstvo a prenasledovatelia ju nemohli pokryť hanbou. Preto sa museli domov vrátiť naprázdno.
Tekla v neskorej starobe opustila púšť a prišla do mesta Seleucia, kde ešte niekoľko rokov ľudí učila Kristovej viere. Nakoniec, keď prežila 90 rokov, sa preniesla do večnosti a Pán Boh ju oslávil, ako svoju vernú služobníčku, mnohými veľkými zázrakmi, ktoré sa diali na jej hrobe. Časť jej pozostatkov sa od nepamäti uchováva v katedrálnej cerkvi mesta Mediolan, ktorá je zasvätená jej menu.
Všetku tu povedané sa v krátkosti nachádza v tropáre (Liturgická pieseň, hymnus na počesť sviatku alebo svätého.) zostavenom na počesť sv. Tekly: „Poučila si sa Pavlovými slovami, Božia nevesta Tekla, a vo viere si bola upevnená Petrom, prejavila si sa ako Bohom pozvaná a prvá mučenica zo žien, vyšla si do plameňov, ako na príjemné miesto, zvery a junce ťa nevystrašili, ozbrojila si sa krížom, preto, všechválna, pros Krista Boha, aby spasil naše duše.“
Nakoniec ktože môže oprávnenejšie ako sv. Tekla opakovať slová zo Starého zákona: „Chváliť ťa chcem, Pane, môj kráľ, zvelebovať ťa chcem, Bože, môj spasiteľ. Chválu chcem vzdávať tvojmu menu, lebo si mi bol pomocníkom a ochrancom. Telo si mi vyslobodil zo záhuby,… Vyslobodil si ma podľa premnohého milosrdenstva svojho mena od tých, čo revali proti mne, hotoví hrýzť ma. Z rúk takých ľudí, ktorí mi číhali na život, a z prehrozného súženia, čo ma obkľučovalo; od dusivého ohňa, čo ma už uzavieral, ale postaveného uprostred ohňa ma nespálil, z hĺbky útrob podsvetia, …Preto ťa chcem oslavovať a chválu ti vzdávať a zvelebovať meno Pánovo. (Sir 51,1-3a;4-7a;17)
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 351-359, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.