Za čias rímskeho cisára Trajána žil v Ríme jeden nesmierne bohatý veľmož menom Plakida, ktorý bol zároveň tak chrabrým a slávnym vojvodcom, že samotné jeho meno strašilo nepriateľov. Hoci bol pohan, jednako bol človek čestný a osobitne voči chudobným milosrdný, všade, kde len videl potrebu, ochotne pomáhal. Mal ženu Teopistiu, ktorá mu pomáhala v skutkoch milosrdenstva, a toto cnostné manželstvo Pán Boh požehnal dvoma synmi. Tejto rodine chýbalo iba to, aby poznala jediného pravého Boha, ktorého uctievala dobrými činmi. Boh milujúci ľudí, ktorý chce spasiť všetkých, nenechal túto cnostnú rodinu v temnote pohanstva, ale rozhodol sa jej ukázať cestu spásy nasledujúcim spôsobom.
Jedného dňa, keď Plakida bol na love zvierat, uzrel veľkého jeleňa a pustil sa za ním na koni. Jeleň pred ním utekal vždy ďalej a ďalej, až nakoniec pribehol pred jednu vysokú skalu, na ktorú vyskočil a postavil sa na ňu. Plakida sa prihnal za ním, zastavil sa a rozmýšľal, akým spôsobom ho dostať. Pozeral a neho. Keď sa prizrel, uprostred parohov zbadal jasný kríž a na ňom ukrižovaného Krista. Kým sa divil tomuto zjaveniu, začul hlas, ktorý mu hovoril: „Prečo ma prenasleduješ, Plakida?“ Súčasne s týmto Božským hlasom ho prepadol veľký strach, spadol z koňa a ležal ako mŕtvy. Keď sa trocha spamätal, ozval sa: „Kto si, Pane, čo hovoríš ku mne?“ Pán mu odpovedal: „Ja som Ježiš Kristus, ktorý som Boh, pre spásu som prijal ľudské telo, dobrovoľne som trpel a bol ukrižovaný. Ty, hoci ma nepoznáš, ctíš si ma, lebo tvoje dobré diela a almužny vyšli až ku mne a ja som sa rozhodol spasiť ťa. Preto som sa ti zjavil na tomto jeleňovi, aby som ťa ulovil do môjho poznania a zjednotil ťa s mojimi vernými sluhami. Pretože nechcem, aby človek, ktorý koná spravodlivé skutky, zahynul v temnote pohanstva.“ Keď Plakida vstal zo zeme, nikoho nevidel. Povedal: „Teraz, Pane, verím, že ty si Boh neba i zeme, Stvoriteľ všetkých vecí. Tebe jedinému sa odteraz chcem horlivo klaňať a verne slúžiť. Ale povedz mi, Pane, čo mám ďalej robiť?“ Hlas k nemu prehovoril: „Choď ku kresťanskému kňazovi a daj sa pokrstiť a on ťa privedie na cestu spásy.“ Keď to Plakida počul, padol na zem, poklonil sa Pánovi, ktorý sa mu zjavil, a plakal od žiaľu, že doteraz nevedel pravdu a nepoznal skutočného Boha. Po chvíli vstal, vo svojom srdci pocítil nevýslovnú radosť, že sa stal hodným milosti, ktorá mu dala spoznať pravého Boha a priviedla ho na cestu spásy. Nasadol na koňa, vrátil sa k svojim a nikomu nepovedal, čo počul a videl.
Keď sa Plakida vrátil do svojho domu, zobral svoju manželku na osobitné miesto a tu jej všetko, čo sa stalo na love rozpovedal. Ona povedala: „Minulú noc som aj ja počula hlas, ktorý mi hovoril. „Ty aj tvoj muž a tvoji synovia príďte zajtra ku mne a spoznáte ma, Ježiša Krista, pravého Boha, ktorý dávam spásu tým, ktorí ma milujú.“ Toto som dobre počula a zapamätala si a teraz neodkladajme to, čo nám bolo prikázané.“ Plakida prikázal pohľadať nejakého kresťanského kňaza, a keď sa dozvedel o jeho dome, zobral manželku, synov a niekoľkých verných sluhov a odišiel s nimi ku kňazovi menom Ján, ktorému všetko o Pánovom zjavení podrobne povedal a tak prosil pre seba, ako aj pre svojich krst. Kňaz, keď to počul, oslavoval Boha. Tým, ktorí prišli do jeho domu, povedal všetky Božie prikázania, naučil ich, čo bolo najpotrebnejšie, a pokrstil ich. Pri svätom krste bol Plakida nazvaný Eustatom, jeho žena Tatianou, starší syn Agapiom a mladší Teopistom. Potom ich kňaz prepustil v pokoji so slovami: „Nech s vami prebýva Boh, ktorý vás osvietil svetlom svojho poznania a povolal vás k nasledovaniu večného života, do ktorého ak vojdete, spomeňte si aj na mňa, vášho duchovného otca.“ Znovuzrodení krstným kúpeľom a naplnení doposiaľ neznámou radosťou sa vrátili do svojho domu, milosť Božia osvietila ich duše a osviežila ich srdcia tak, že sa im zdalo, že sa nenachádzajú na zemi, ale v nebi.
Ne druhý deň Eustat nasadol na koňa, odišiel do lesa na miesto, kde sa mu zjavil Pán, aby sa mu tu poďakoval za jeho lásku a dary. Tu zišiel z koňa, padol tvárou k zemi, s plačom sa modlil a ďakoval Bohu za jeho nevýslovnú dobrotu, že ho uznal aj s celým jeho domom za hodného osvietiť svetlom viery. Pritom sa zveril Pánu Bohu úplne sa spoliehajúc na jeho svätú vôľu, aby s ním robil podľa svojej nezmerateľnej dobroty všetko, čo sa mu páči. Keď sa tak vrúcne modlil, počul hlas z neba: „Eustat, musíš vyjaviť dielo svojej viery, pravdivosť nádeje a vrúcnosť tvojej lásky ku mne, a to všetko nie v pozemskom bohatstve a dočasnom šťastí, ale v biede a horkostiach. Preto prídu na teba mnohé žiaľe a budeš pokúšaný biedou, ako druhý Jób, aby si sa stal hodným prijať veniec z mojich rúk.“ Eustat odpovedal: „Pane, hľa, som pred tebou, konaj so mnou, čo chceš. Vždy budem pripravený s vďačnosťou všetko priať z tvojich rúk. Lebo ty si dobrý a milostivý, a keď aj trestáš, tak ako milosrdný otec. Tak je, som pripravený ako tvoj sluha všetko znášať a trpieť, iba tvoja všemocná pomoc nech bude so mnou.“ Hlas sa ozval znova: „Ako chceš, aby tá bieda prišla na teba onedlho, alebo až v posledné dni tvojho života?“ Eustat povedal: „Pane, ak sa nemôžem vyhnúť pokušeniam, tak mi daj teraz vytrpieť tie biedy, iba mi pošli tvoju pomoc, aby ma nepremohlo zlo a neodlúčilo ma od tvojej lásky.“ Pán mu na to povedal: „Dúfaj, Eustat, moja milosť bude s tebou a bude ťa chrániť. A keď prídeš do hĺbky upokorenia ja ťa vyvýšim a oslávim ne nebesiach pred mojimi anjelmi. Na uctím ťa aj pred ľuďmi, lebo po mnohých biedach ťa poteším a umiestnim ťa do môjho prvého príbytku , ale ty sa neraduj z úcty tohto sveta, ale z toho, že tvoje meno je zapísané v knihách večného života.“ Tak sv. Eustat, rozprávajúc sa s Pánom Bohom, zažil tu veľké radosti. Keď sa vrátil domov, všetko to povedal svojej žene. Tá to vypočula a smelo povedala: „Nech sa s nami deje Božia vôľa, iba o to ho prosím, aby nám dal trpezlivosť.“ Obaja ďalej žili v bohabojnosti, pôste a modlitbách, dávali almužny chudobným, a to ešte štedrejšie, ako predtým.
Po nejakom čase navštívili z Božieho dopustenia Eustatov dom choroby a smrť. Všetci na jeho dvore, ľudia aj dobytok, ochoreli. Minulo niekoľko dní a zomreli skoro všetci jeho sluhovia a slúžky, dobytok i všetko živé. K tomu zlodeji rozkradli jeho majetok, o ktorý sa už nemal kto starať, ani naň dozerať, pretože ak niektorý zo sluhov ešte žil, ležal chorý na posteli. Tak za krátky čas ten slávny a bohatý veľmož Plakida upadol a zúbožil, jednako nad tým nesmútil a nenariekal v tých ťažkostiach, ale ešte ďakoval Bohu a ako druhý Jób hovoril: „Pán dal, Pán vzal, ako sa Pánovi páčilo, tak sa i stalo, nech je meno Pánovo požehnané od teraz na veky.“ Potešoval svoju manželku, aby v nešťastí nesmútila. A aj ona ho navzájom potešovala. Obaja sa spoliehali na Božiu vôľu, s vďačnosťou trpeli a potešovali sa nádejou na milosť Božiu. Nakoniec sa Eustat rozhodol ukryť pred všetkými známymi a niekde v cudzine, medzi jednoduchými ľuďmi, skrývajúc svoj vysoký pôvod a hodnosti, žiť v biede, aby tak bez akejkoľvek prekážky a problémov v pokore slúžil Kristu Pánovi. Poradil sa so svojou manželkou, obaja zamenili svoje drahé odevy za úplne jednoduché, vzali peniaze na cestu, zobrali svojich dvoch synov a v noci, nikým nevidení, vyšli z domu. Tak Eustat opustil pre Boha slávu, česť a bohatstvá, v ktorých hoci upadol, ale ľahko mohol k nim opäť prísť, pretože bol vysokého pôvodu a hodnosti, obľúbený cisárom a všetkými ctený. No toto všetko považoval za smetie, len aby za svojho pomocníka získal Boha.
Sv. Eustat sa so svojou ženou a oboma synmi pustil na cestu vedúcu k moru. Keď prišli k moru, v prístave našli loď, ktorá mala odplávať do Egypta. Spolu s inými cestujúcimi všetci štyria nasadli na loď a pustili sa na more. Majiteľ lode bol černoch, človek divokých zvykov. Ten keď videl peknú Eustatovu ženu, zapáčila sa mu a začal pomýšľať vo svojom srdci na zlé. Chcel si ju od Eustata zobrať, pretože ho považoval za obyčajného človeka a chudáka. Keď priplávali k brehu, kde mal Eustat s rodinou vysadnúť a ísť ďalšou cestou, chcel Eustat najprv majiteľovi lode zaplatiť za prevoz. No ten nechcel peniaze, ale za prevoz si zobral ženu Tatianu. Eustat sa tomu všetkými silami bránil a nechcel pustiť svoju milovanú manželku, no nič nezmohol, pretože ten divý a neľudský černoch vytiahol meč, chcel ho zabiť a hodiť do mora. Nebol tam nikto, kto by sa zastal Eustata, preto s plačom padol k nohám toho zlého človeka a prosil ho, aby mu nebral ženu a deťom matku. No ani tak neobmäkčil černochovo srdce, ktorý hrozne reval: „Alebo mlč a choď, ak ešte chceš žiť, alebo tu hneď pod mojím mečom zahynieš a more ti bude hrobom.“ Vtedy Eustat, ktorý nechcel svojich synov úplne nechať sirotami, vyšiel s nimi z lode a loď sa hneď odrazila od brehu a vyplávala na more. Akéže to bolo rozlúčenie tohto bohumilého muža a jeho cnostnej ženy! Jedno s druhým sa lúčilo so zaslzenými očami a nariekajúcimi srdciami, stojac na brehu plakal Eustat s deťmi, plakala jeho žena na lodi. Kto je v stave opísať žiaľ ich sŕdc?! Eustat stál na brehu tak dlho, kým len mohol vidieť loď. Potom, keď mu už loď zmizla z očí, pustil sa ísť ďalej, vedúc so sebou svojich dvoch malých synov. Cestou plakal muž za ženou a deti za matkou a iba tým sa potešovala Eustatova duša, že to všetko je od Pána, bez ktorého sa nič stať nemôže, a že na to prijal svätú vieru, aby sa po tŕnistej ceste dostal do nebeskej otčiny.
No stratou ženy sa neskončili žiale sv. Eustata, čakal ho ešte nová, a to možno ešte väčšie, ako boli tamtie. Pretože Eustat prišiel k rieke, na ktorej nebol ani most ani kompa, preto cez ktorú bolo treba prejsť cez brod a synov preniesť na rukách. A pretože nebolo možné zobrať oboch naraz, tak zobral mladšieho Teopista na plecia a pustil sa s ním do rieky astaršieho Agapia nechal na brehu, a potom sa po neho mal vrátiť. S veľkou námahou prešiel Eustat prudkú rieku a posadil Teopista na breh, aby tam preniesol aj Agapia. Eustat si trochu odpočinul a pustil sa na návrat cez rieku, no sotva stúpil do vody, náhle začul krik Agapia. Pozdvihol svoje oči a videl ako k Agapiovi pribehol lev, schytil ho a pustil sa s ním do púšte. Eustat prešiel rieku, pustil sa na stranu, kde ušiel lev, kričal, plakal, no všetko nadarmo, pretože lev sa už kdesi so svojou korisťou skryl. Rád nerád sa vracal k svojmu mladšiemu synovi, ale už keď bol neďaleko prostriedku rieky, opäť počul krik Teopista a videl, ako ho chytil vlk a utekal s ním do blízkeho lesa. Kto vypovie Eustatovu bolesť a žiaľ, kto opíše jeho plač a nárek, pretože stratil svoju vernú a svätú manželku, ktorá ho potešovala v smútku, stratil i deti, na ktoré keď pozeral vo svojich žiaľoch, mal ešte jednu útechu. Je to skutočne div, že tento človek ešte ostal pri živote, že uprostred rieky ubitý žiaľom a smútkom nepadol a neutopil sa. Silná Pánova ruka ho posilnila v tomto žiali a ten, ktorý na neho dopustil takéto ťažkosti, dodal mu silu a trpezlivosť. Preto tento spravodlivý a trpezlivý muž nenariekal, pokorne ďakoval Bohu za takéto skúšanie, že svojich sluhov nechce mať v šťastí tohto sveta a v pozemskej radosti, ale v horkostiach a biedach, aby ich potom potešil večnou radosťou a veselosťou. Pán Boh, ktorý všetko robí na úžitok človeka, tak ako zachránil Jonáša neporušeného v bruchu veľryby, tak aj oboch Eustatových synov, chytených divými zvieratami, udržal pri živote a zdraví. Pretože lev, ktorý s Agapiom utekal do púšte držiac ho v papuli, ani trochu mu neublížil, a keď pribehol do púšte, pastieri, ktorí ho zbadali, ho začali naháňať a kričali na neho. On sa preľakol, nechal Agapia neporušeného a sám utiekol. Vlka, ktorý niesol Teopista, uzreli dedinčania, hneď vykríkli, utekali za ním a tak zachránili chlapca. Pastieri a dedinčania bili z tej istej dediny, preto oboch chlapcov priviedli do dediny a tu ich vychovali, no jednako osobitne, že jeden o druhom nevedeli.
Eustat, ktorý nič nevedel, išiel plačúcky cestou a hovoril: „Ešte nedávno som bol ako zelený strom a teraz som ako suchý konár. Nedávno som bol doma obklopený ženou, synmi a sluhami, na ulici priateľmi, vo vojne vojakmi, a teraz som ostal sám jeden na tomto pustom mieste. No nenechaj ma ty, Pane, nepohŕdaj mnou ty, Najsilnejší, nezabudni na mňa ty, Najmilostivejší.“ Tak rozmýšľal a modlil sa a prišiel do jednej dediny menom Badysis, kde prosil hospodárov, aby ho prijali za strážcu polí, čo oni aj urobili dávajúc mu iba malý plat. Eustat žil v tejto dedine 15 rokov, ťažko sa namáhal a v pote tváre požíval svoj chlieb. Pritom modlitbami a pôstom slúžil Pánu Bohu čakajúc od neho milosti. Neďaleko od tej dediny žili a rástli jeho synovia, no on o nich nevedel, tak ako oni nevedli o ňom a nevedeli ani jeden o druhom. Jeho žena Tatiana, ako druhá Sára, bolo Bohom uchránená od oného černocha, ktorý hneď, ako ju vzal spravodlivému mužovi, bol porazený chorobou a zomrel. Po jeho smrti táto cnostná žena získala slobodu a žila v pokoji z námahy svojich rúk.
V tom čase divoký národ Partov prepadáva hranice Rímskeho cisárstva, pustošil kraj, opálil dediny, raboval mestá a bral ľudí do otroctva. Cisár Traján proti nim vyslal svoje vojská, ale tie boli vždy pobité, pretože nemali dobrých vojvodcov. Vtedy si Traján spomenul na svojho vojvodu Plakida, ktorý bol hrozný voči všetkým nepriateľom a Parti sa báli jeho samotného mena. No nikto nevedel povedať, kde sa Plakida podel, preto cisár po celom cisárstve prikázal vyhlásiť, že toho, kto nájde Plakida, čaká veľká odmena. Pred cisára sa postavili dvaja vojaci, Antioch a Akakij, ktorý kedysi boli vernými sluhami Plakida, a povedali: „Cisár, nám prikáž hľadať vojvodu Plakida, ktorý je teraz tak potrebný pre celé cisárstvo, a my ho určite nájdeme hoci by sme mali ísť na samý kraj sveta.“ Cisár, potešený ich ochotou ich hneď vypravil na cestu. Prešli mnoho krajov, miest a dedín, hľadajúc a každého sa vypytujúc na svojho obľúbeného vojvodu, no ich námaha sa dlho zdala byť zbytočná. Až po dlhom čase sa priblížili aj k dedine, v ktorej žil Eustat. Eustat bol vtedy na poli, keď uzrel dvoch vojakov, ktorí išli do dediny. Lepšie sa im prizrel, zďaleka ich spoznal, že sú to jeho známi, a tak sa zaradoval, že od radosti sa mu po tvári zakotúľali slzy. Náročky sa postavil pri ceste, ktorou mali vojaci vojsť do dediny. Tí, keď prišli k Eustatovi, zvyčajným spôsobom ho pozdravili a pýtali sa ho, aká je to dedina a či v nej nie je nejaký cudzí človek, ktorý tak a tak vyzerá a volá sa Plakida. Eustat sa ich opýtal, prečo hľadajú toho človeka. Oni mu všetko vyrozprávali a dodali, že by dali veľa zlata tomu, kto by im o ňom niečo povedal. Vtedy im Eustat povedal, že o takom človeku nepočul. Pozval ich do domu svojho hospodára, aby si unavení po dlhej ceste odpočinuli. Oni pozvanie prijali, no Eustata nepoznali a nedomysleli si, že by to mal byť on. Eustat ich spoznal hneď a bol dojatý, že sú to Antioch a Akakij, jeho dávni verní sluhovia a vojaci.
V tej dedine bol dobrý a ušľachtilý človek, ktorý Eustata prijal k sebe, a u ktorého potom býval. Do tohto človeka a svojho hospodára Eustat priviedol oboch vojakov. Prosil ho, aby ich prijal a pohostil. Hovoril: „A ja ti všetko to, čo im dáš, odrobím, pretože sú to moji známi.“ Hospodár hostil vojakov, Eustat im posluhoval, prinášal a dával pred nich pokrmy, pričom mu na myseľ prichádzal jeho dávny život, keď mu ešte slúžili tí, ktorým on teraz posluhoval. Táto myšlienka ho dohnala k slzám, no ukryl sa,. Aby ho nespoznali. Vyšiel z domu a na dvore si poplakal. Keď si utrel slzy, vošiel do domu a ďalej ako sluha a obyčajný vidiečan posluhoval. Vojaci, ktorí sa často pozerali na jeho tvár, ho začali spoznávať a hovorili medzi sebou: „Tento človek sa alebo podobá na Plakida, alebo je to on sám. Istotu by sme mali, keby sme mohli vidieť, či má na krku jazvu po rane, ktorú Plakida utrpel v jednej vojne.“ Stalo sa, že Eustat zdvihol hlavu hore a vojaci zbadali spomínanú jazvu na jeho krku, skočili od stola a padli k jeho nohám volajúc: „Ty si Plakida, ktorého hľadáme, obľúbenec cisára, kvôli ktorému sa cisár tak dlho trápi, ty si rímsky vojvoda, za ktorým smúti celé vojsko!“ Eustat teraz spoznal, že je to Božia vôľa, aby sa ďalej neskrýval, povedal: „Tak je, bratia, ja som tom, ktorého hľadáte., ja som Plakida, s ktorým ste neraz spoločne bojovali, je som ten, ktorý som bol kedysi slávny v Ríme, hrozný pre svojich nepriateľov, dobrý pre svoju družinu, a teraz biedny, nepotrebný a neznámi.“ Nastala veľká radosť a od radosti slzy. Ako vojvodu ho obliekli do bohatého odevu, odovzdali mu cisárove listy a prosili ho, aby sa ponáhľal k cisárovi. Hovorili: „Napadli nás divoké národy a pustošia našu zem. A niet toho, kto by nad nimi zvíťazil a rozohnal ich.“ Pán domu a všetci jeho domáci, keď to všetko počuli, veľmi sa divili. Zvesť o tom, že sa v ich dedine našiel veľký človek, sa po nej rýchlo rozbehla. Všetci sa zbehli akoby na nejaký zázrak a divili sa, keď Eustata uzreli bohato oblečeného a cteného vojakmi. Antioch a Akakij ľuďom vyrozprávali o jeho skutkoch, bohatstve, sláve a dobrosrdečnosti. Keď dedinčania počuli, že Eustat je taký človek a rímsky vojvoda, divili sa ešte viac a hovorili. „Ako ten taký veľký muž mohol byť u nás nádenníkom?“ Klaňali sa Eustatovi a vraveli: „Prečo si nám, pane, nepovedal o svojom vysokom rode a stave?“ Padali mu k nohám a hospodár, u ktorého Eustat žil, ho prosil, aby sa naňho nehneval, že si ho patrične nectil. Pritom sa všetci dedinčania hanbili, že takého človeka držali ako nádenníka s luhu. Vojaci vysadili Eustata na koňa a pustili sa s ním na návrat do Ríma. Všetci obyvatelia dediny ich vyprevadili s veľkou cťou a lúčiac sa s ním prelievali srdečné slzy.
Cestou sa Antioch a Akakij Eustata pýtali na jeho manželku a deti. On im vyrozprával celé svoje nešťastie, ako stratil manželku a deti. Keď to počúvali, veľmi plakali. Keď sa vrátili do Ríma, vojaci oznámili cisárovi kde a ako našli Plakida. Vtedy cisár so svojimi veľmožmi a s celým dvorom mu vyšli v ústrety, so cťou ho privítali a radostne prijali. Cisár dal Eustatovi jeho predchádzajúcu hodnosť a dal mu ešte väčší majetok, ako mal kedysi. Veľmi ho obohatil a celý Rím sa radoval z jeho návratu. Cisár ho prosil, aby sa postavil na čelo vojska, vyhnal z krajiny nepriateľa a oslobodil ním obsadené mestá. Eustat zhromaždil celé vojsko a videl, že nebude dostatočné proti tak silnému nepriateľovi. Radil cisárovi, aby prikázal do vojska naverbovať mládencov a priviesť ich do Ríma, aby ich tu vyučil vojenskému umeniu. Preto po celej ríši vyhlásili cisárov príkaz a zo všetkých strán priviedli do Ríma mladých a silných ľudí. Medzi inými tu priviedli aj oboch Eustatových synov, Agapia a Teopista, ktorí už boli dospelí, peknej tváre, vyvinutého tela a mocní v sile. Keď ich vojvoda uzrel, veľmi si ich obľúbil, samotná prirodzenosť priťahovala jeho srdce k nim. On nevedel, že sú to jeho deti a miloval ich ako svoje deti. Vždy boli pri jeho boku, jedli pri jeho stole. Veľmi sa v nich videl. Keď svoje mladé vojsko priučil, odišiel s ním Eustat proti nepriateľom, silou Krista ich porazil a pobil, a nielenže ho vyhnal z Rímskeho cisárstva, ale šiel za ním do jeho krajiny a ovládol jeho zem.
Po skončení vojny sa Eustat vracajúci do Ríma dostal do jednej dediny, ktorá mala príjemnú polohu nad riekou. Tu sa Eustat zdržal a dovolil svojmu vojsku tri dni odpočívať. Stalo sa to podľa Božej prozreteľnosti, aby tu dal svojmu vernému sluhovi spoznať aj deti aj ženu, ktorá mala v tejto dedine záhradu, z ktorej žila. A podľa Božej prozreteľnosti Agapij a Teopist, ktorí nič nevedeli o svojej matke, ani o tom, že sú bratia, boli súčasne určení do domu Tatiany. Na poludnie obaja odišli do záhrady, aby si tam v tieni odpočinuli. Prišla am aj Tatiana a zaoberala sa svojou prácou a namáhala sa. Vojaci ju nevideli. Pracovala blízko nich a počula ich rozhovor, ktorí viedli medzi sebou, pýtajúc sa jeden druhého, akého sú pôvodu a odkiaľ sú. Agapij, starší brat, hovoril: „Trocha si spomínam, že môj otec bol vojvodom v Ríme. Ale neviem prečo s matkou opustil Rím a zabral so sebou mňa aj mladšieho brata, pretože nás mal dvoch synov. Prišli sme k moru a všetci štyria sme nasadli na loď a dlho sme sa plavili po mori. Keď sme pristáli pri brehu, otec vyšiel z lode, aj ja a môj brat, ale matka, neviem prečo, ostala na lodi. Iba to si spomínam, že môj otec za ňou silno plakal a aj ja s bratom sme mocne plakali a plačúcky sme išli ďalej. Otom sme prišli k akejsi rieke. Otec ma posadil na brehu, môjho mladšieho brata vzal na ramená a odniesol na druhú stranu rieky. Kaď ho preniesol, pustil sa ísť po mňa. No sotva vstúpil do rieky, pribehol lev, schytil ma a odniesol so sebou. Neviem, ako dlho ma niesol, iba viem, že pastiera ma mu vyrvali, zobrali ma so sebou a vychovali v dedine, ktorú aj ty poznáš.“ Na tieto slová sa Teopist, mladší brat strhol, okolo krku objal Agapia a plačúc od radosti povedal: „Ty si určite môj brat, lebo to, čo tu hovoríš si všetko pamätám a videl som ťa svojimi očami, ako ťa uniesol lev. A mňa vtedy napadol a zobral vlk, iba dedinčania ma zachránili.“ Obaja bratia sa spoznali, veľmi sa radovali, bozkávali jeden druhého a od radosti plakali. Tatiana, keď počúvala ich rozhovor, iba v slzách pozdvihla svoj zrak k nebesiam, pretože spoznala, že sú to jej deti a zo srdca jej spadol kameň. No nemohla sa pred nimi objaviť a priznať sa, že je ich matka bez nejakého vernejšieho dôkazu a aj preto, že bola slabo a biedne odetá a oni boli ctenými vyššími dôstojníkmi. Ale rozhodla sa ísť k vojvodovi a prosiť ho, aby sa s jeho vojskom mohla vrátiť do Ríma a tu sa postupne dať spoznať svojim synom, a pri tom sa vyzvedať aj o svojom mužovi. Odišla k vojvodovi, poklonila sa mu a povedala: „Prosím ťa, pane, dovoľ mi s tvojím plukom sa vrátiť do Ríma, pretože som rimanka a je to už šestnásty rok, ako ma tu predali ako otrokyňu. Teraz som slobodná, ale všetkým cudzia a biedna. Preto sa chcem vrátiť do svojej otčiny.“ Eustat, ktorý bol človekom dobrého srdca, jej to ochotne dovolil. Ona stála a pozerala na vojvodu a dobre spoznala, že je to jej muž, no Eustat svoju ženu nespoznal. Dostávajúc teraz radosť za radosťou, ako kedysi smútok za smútkom, ďakovala za to vo vnútri svojho srdca Bohu, no bála sa svojmu mužovi povedať, že je jeho žena, lebo ho videla vo veľkej sláve a obklopeného starejšími a ona bola ako biedna sirota. Preto odišla prosiac Boha, aby on sám zariadil, ako má byť spoznaná mužom a svojimi deťmi. Keď zbadala na to vhodný okamih, pomodlila sa k Bohu, opäť vošla k vojvodovi, ktorý keď ju zbadal, spýtal sa jej: „Čo si ešte odo mňa želáš?“ Ona sa poklonila až po zem a povedala: „Prosím ťa, pane, nehnevaj sa mňa, svoju slúžku, keď sa ťa opýtam na jednu vec. Nie si ty Plakida, pri sv. krste nazvaný Eustat? Nevidel si ty medzi parohmi jeleňa Krista na kríži? Neopustil si so svojou ženou a dvoma synmi, Agapiom a Teopistom, kvôli Bohu Rím? Či to nie tebe zobral na lodi černoch ženu, ktorou som skutočne ja, ktorá som vytrpela mnohé pokušenia, a ktorú Božia milosť uchránila od poškvrnenia, lebo ten černoch, ktorý ti ma zobral, hneď od Božieho hnevu zahynul a ja som ostala čistá.“ Keď to počul Eustat, akoby sa prebudil zo sna a hneď spoznal svoju ženu, vstal ku nej, obaja sa objali a dlho od veľkej radosti plakali. Eustat povedal: „Chváli a ďakujem Kristovi, nášmu Spasiteľovi, ktorý na nás nezabudol, no ako sľúbil, že nás poteší v smútku, tak to aj urobil. Veľmi sa radovali a plakali, za všetko to ďakovali Bohu. Potom, keď už Eustat prestal plakať, Tatiana sa ho spýtala: „Kde sú naši synovia?“ On si vzdychol a povedal: „Zožrali ich divoké zvieratá.“ Žena povedala: „Nesmúť, pane, lebo ako dal nečakane nám nájsť jeden druhého, tak nám dal nájsť aj naše deti.“ On povedal: „Či ti nehovorím, že ich zožrali divé zvieratá?!“ Vtedy mu Tatiana začalo rozprávať všetko, čo včera počula od dvoch vojakov, ktorí sa spolu rozprávali a z ich rozhovoru spoznala, že sú to ich synovia.
Eustat tých dvoch vojakov hneď zavolal a pýtal sa ich, akého sú pôvodu, kde sa narodili a kde boli vychovaní. Starší z nich, Agapij, začal rozprávať: „My, pane náš, sme sa už ako malí odlúčili od našich rodičov a pamätáme máločo. Jednako pamätáme, že náš otec bol veľmožom a Rímskym vojvodom, ako vaše veličenstvo. Nevieme, čo sa stalo nášmu otcovi, že s našou matkou a nami oboma v noci vyšiel z Ríma, a keď sme preplávali more, z pre nás neznámej príčiny nás opustila matka a ostala na lodi. Náš otec, ktorý za ňou plakal, prišiel s nami k akejsi rieke, cez ktorú nás oboch chcel preniesť. Keď preniesol jedného a vracal sa po druhého a bol uprostred rieky, uniesli nás divé zvery, mňa lev a brata vlk. No obaja sme ostali pri živote, pretože mňa pastieri a brata dedinčania zachránili a vychovali.“ Keď to Eustat so svojou ženou počul, poznal v nich svoje deti a hodil sa im okolo krkov. Všetci dlho plakali a radosť bola veľká. Tak potešil Boh svojich verných sluhov. Lebo on berie život aj oživuje, ochudobňuje aj obohacuje, privádza do smútku a vyvádza do radosti a veselosti. Vtedy Eustat mohol s Dávidom hovoriť: „Poďte sem a počúvajte, všetci ctitelia Boží, vyrozprávam vám, aké veľké veci mi urobil. (Ž 66,16) Pánova pravica ma zdvihla; Pánova pravica mocne zasiahla. (Ž 118,16)“
Keď sa Eustat vracal z vojny a tešil sa z víťazstva a nájdenia ženy detí, kým prišiel do Ríma, zomrel cisár Traján a na trón po ňom nastúpil Hadrián. Eustata, vchádzajúceho do Ríma, prijal cisár Hadrián a všetci ľudia s veľkou cťou a všetci ho radostne vítali, pretože so sebou priviedol veľké množstvo zajatcov a nespočetné bohatstvo každého druhu. Preto každý oslavoval jeho chrabrosť a ctil si ho ešte viac, ako v minulosti. No Pán Boh, ktorý nechce aby jeho sluhovia boli slávni v tomto pominuteľnom svete do konca a chce ich tým poučiť, že nemenná sláva a šťastie sú iba v nebi, pripravil pre Eustata a jeho rodinu veniec mučeníctva. Pretože cisár Hadrián, ktorý bol pohan, sa rozhodol priniesť obetu modlám a pokloniť a im, že mu skrze Eustata pomohli poraziť nepriateľa. Cisár sa so všetkými rímskymi veľmožmi, medzi ktorými bol aj Eustat, vybral do svätyne. Keď všetci s cisárom vošli do chrámu, iba jediný Eustat ostal pred dverami. Keď to videl cisár, pýtal sa ho: „Prečo nechceš s nami vojsť do chrámu a pokloniť sa bohom, ktorí t nielenže pomohli pobiť nepriateľa, ale ti ešte vrátili aj tvoju ženu a deti?“ Eustat odpovedal: „Ja som kresťan a ako taký poznám jediného Boha, môjho Ježiša Krista, a tomu sa klaniam. On jediný mi dal zdravie aj víťazstvo, manželku aj deti. A modlám, hluchým, nemým a mŕtvym sa klaňať nemôžem.“ Keď to Eustat povedal, odišiel do svojho domu.
Cisár sa za to na neho rozhneval a začal rozmýšľať, akým spôsobom by sa pomstil za zneuctenie svojich bohov. Po nejakom čase mu odobral jeho hodnosť a už ako jednoduchému človekovi mu prikázal so ženou aj s oboma synmi sa dostaviť pred neho. Tu ich dlho prehováral, aby sa poklonili jeho bohom. Keď sa všetci vzpierali a na nijaký spôsob to nechceli urobiť, cisár rozhodol, že ich dajú roztrhať divým zvieratám. A tak Eustat, ktorý zbavil Rímske cisárstvo od takého veľkého nebezpečenstva, bol so svojou ženou i deťmi privedený na určené miesto smrti, kde sa všetci štyria navzájom napomínali, aby vo viere v Krista vytrvali do konca. Vypustili na nich levov, no tí im neurobili ani najmenšie zlo, ale každý pri pohľade na nich sklonil hlavu a spokojne odišiel. Keď to Hadrián videl, ešte viac sa rozhneval a prikázal ich zamknúť do temnice. Za ten čas prikázal z medi vykuť veľkého vola, silno ho rozpáliť a do jeho prázdnych útrob vhodiť Eustata s jeho ženou a oboma synmi. V tom volovi sa svätí mučeníci pomodlili, svoje duše odovzdali do rúk Pána Boha a prešli do nebeského kráľovstva. Stalo sa to 20 septembra v roku 120. Na tretí deň k tomu volovi prišiel Hadrián a prikázal ho otvoriť. Čo tam uzrel? Telá, o ktorých si všetci mysleli, že budú spálené na popol, boli celé a tak neporušené, že ani jeden vlas na nich nezhorel a vyzerali tak sviežo. Akoby neležali v ohni, ale v kúpeli. Keď to pohania videli, zvolali: „Veľký je kresťanský Boh!“ Mnohí z nich prijali Kristovu vieru.
Kresťania zobrali telá svätých mučeníkov a so cťou ich pochovali. Časom boli prenesené do cerkvi zasvätenej menu sv. Eustata a tam ich uložili pod prestolom. Časť pozostatkov týchto svätých sa neskôr dostala do Paríža, kde spočíva v cerkvi sv. Eustata.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 335-351, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.