Nie iba kresťania, ale aj mnohí neveriaci a pohania si ctili sv. Simeona ako zázračné a divné zjavenie. Peržania, médovia, arabi, iberi a skýti mu preukazovali najhlbšiu úctu. Perzský králi si považovali za veľkú česť, ak boli účastní jeho požehnania a rímski cisári ho prosili o jeho orodovanie u Boha a žiadali od neho rady v najvážnejších úkonoch. Možno sa nám zdá divné, čo nám o ňom hovorí nábožná tradícia, no nemožno pochybovať o pravdivosti veci, ktorú ako očití svedkovia potvrdzujú veľkí a slávni mužovia.
Pritom všetkom bol život sv. Simeona taký, že ho viac možno obdivovať ako nasledovať. Na prepodobnom Simeonovi chcel Pán Boh ukázať svetu, ako silný sa človek stane skrze milosť Božiu, ako ňou môže urobiť aj nezvyčajné veci. Predivný prísny život sv. Simeona poslúži ako príklad pre nedbalých v diele spásy a ako pozvanie k pokániu pre hriešnikov. Ak Simeon, ktorý nepadol do žiadneho ťažkého hriechu, konal takú veľkú pokutu, o čo viac sme povinní kajať sa my!
V dedine Sisan, na hraniciach Cilície a Sýrie, bolo jedno kresťanské manželstvo, muž Susotion a žena Marta. Boh im dal syna, ktorého pri krste nazvali Simeon. Sami boli ľuďmi jednoduchými, v knihách neučenými, aj syna vychovali jednoducho, no pritom v nevinnosti a úctivosti. Keď Simeon podrástol, pásol ovce svojho otca, pritom chodil aj do cerkvi. , Jedného dňa, keď bol v cerkvi, počul evanjelium blahosloviace chudobných, plačúcich, čistých srdcom a spýtal sa akéhosi ctihodného starca, ktorý stál vedľa neho, čo znamenajú prečítané slová evanjelia. , Starec, ktorý spoznal nevinnú dušu 13-ročného chlapca, ho začal poúčať, že modlitba, slzy, pokora a trpezlivosť v boji so svetom sú najlepšou cestou ku skutočnému šťastiu, a že v samote sa možno skôr a lepšie ako hocikde inde posilňovať v cnostiach. Dobré semeno padlo na dobrú pôdu, lebo Simeon sa už nevrátil do domu svojich rodičov, odišiel k jednému z okolitých monastierov, ktorého igumenom bol blažený Timotej. Tu Simeon padol pred monastierskymi vrátami na tvár a sedem dní ležal bez stravy a pitia. O ôsmy deň sa ho igumen opýtal odkiaľ prichádza, kom ide, ako sa volá a či nevykonal niečo zlé. Simeon odpovedal: „Volám sa Simeon, neurobil som nič zlé, iba chcem celou silou slúžiť Bohu, preto zmiluj sa nado mnou hriešnym a dovoľ mi vojsť do monastiera, aby som tam zachránil svoju dušu od záhuby.“ Vtedy igumen, vidiac na ňom Božie povolanie, zobral ho za ruku, voviedol do monastiera a povedal bratom: „Učte ho mníšskym obyčajom a monastierskym pravidlám.“ Keď bo, Simeon takto prijatý do monastiera, všetkým sa podriadil, všetkým posluhoval a za krátky čas vedel naspamäť celý žaltár. V 18. roku života už bol vynikajúcim mníchom a svojím prísnym životom všetkých ostatných prevyšoval. Lebo keď niektorí z nich jedli raz za deň, večer, iní iba raz za dva dni, on nič nejedol celé týždne.
Simeon už žil v monastieri desať rokov, keď raz išiel na vodu do studne, odviazal tam povraz od vedra a silno ním omotal celé svoje nahé telo od bedier až po krk. Pretože povraz bol nový a ostrý, čím ďalej tým viac sa zarezával do jeho tela. Po desiatich dňoch jeho telo začalo hniť od rán, lebo povraz sa zarezával až po kosti, no Simeon všetko trpezlivo znášal. Igumen videl na ňom zmenu, no keď Simeon neodpovedal ne jeho otázky, prikázal mu násilím sňať odev a všetci prítomní sa až zľakli pri pohľade na to, ako bol povraz zarezaný do tela. Iba s veľkou námahou ho rozviazali a spolu s povrazom po kusoch odpadávalo aj zhnité telo. Simeon aj toto znášal tak trpezlivo, že igumen sa divil tejto trpezlivosti, no jednako mu zakázal robiť si podobné mučenie, lebo hovoril, že žiakovi stačí byť takým, ako bol jeho učiteľ. No keď igumen potom videl, že Simeon neprestáva trýzniť svoje telo nad jeho sily, prikázal mu opustiť monastier, aby druhí, slabší bratia, nasledujúc ho si nespôsobili smrť.
Keď Simeon vyšiel z monastiera, blúdil po horách a po púšti, až prišiel na vrch neďaleko dediny Talamissa a tu našiel v skale malú celu, v ktorej potom prežil tri roky. Tu mu prišli na myseľ Mojžiš a Eliáš, ktorí sa kedysi postili 40 dní, preto sa aj on rozhodol prežiť začínajúci Veľký pôst bez jedla a pitia. Vtedy tu prišiel duchovný vodca tých krajov menom Vass (miestny biskup), a keď sa dozvedel o Simeonovom prísnom živote, prišiel k nemu. Simeon ho prosil, aby na celý Veľký pôst kameňmi založil vchod do jaskyne, čo Vass aj urobil. Jednako mu nechal niekoľko chlebov a vodu, aby sa nezdalo, že chce pokúšať Pána Boha. Po 40 dňoch Vass opäť prišiel k Simeonovi, otvoril celu a uzrel Simeona, ktorý ako mŕtvy ležal na zemi. Chlieb a voda boli nedotknuté. Vass mu najprv podal Božské tajomstvá, a potom ho posilnil ľahkou stravou. Od toho času Simeon každý Veľký pôst celkom nič nejedol, ani nepil, iba sa neustále modlil, a to prvých dvadsať dní postojačky a druhých dvadsať po sediačky.
Po troch rokoch Simeon opustil túto celu a odišiel na vrch vysokej hory, kde v modlitbách a pôstoch žil pod holým nebom. Sláva jeho mena a prísneho života sa rozišla na všetky strany a začali sa k nemu hrnúť ľudia. Niektorí s chorými, ďalší s inými potrebami. Simeon všetkým pomáhal a všetci od neho odchádzali s radosťou oslavujúc Boha, pretože Prepodobný ak niekoho uzdravil prikazoval: „Oslavuj Boha, ktorý ťa uzdravil, ale nehovor, že ťa uzdravil Simeon, aby sa ti nestalo niečo horšie.“ Keď k nemu prichádzalo také množstvo ľudí a tlačili sa na neho, aby sa ho aspoň dotkli, namrzel sa na takú úctu a vymyslel divný spôsob, ako sa toho všetkého zbaviť. Rozhodol sa, že postaví stĺp a bude na ňom stáť, aby prichádzajúci ho nemohli dosiahnuť a dotýkať sa ho. Roku 423 postavil 6 lakťov vysoký stĺp a na ňom na dva lakte maličkú komôrku. Vošiel do nej a v modlitbe a pôste v nej žil a bol prvý „Stĺpnik“. Neskôr si vystavil vyšší stĺp a ešte neskôr urobil stĺp vysoký 40 lakťov, na ktorom prežil posledných 22 rokov svojho života. Tam tento prepodobný muž veľa pretrpel od nepohody, horúčavy a chladu. Jeho jedlom bola močená šošovica a nápojom voda.
Musel to byť veľmi dojímavý pohľad, keď jedného dňa jeho matka, ktorá o ňom nepočula nič už 27 rokov, sa zjavila po stĺpom a so slzami v očiach sa pozerala na svojho syna. Simeon jej zo stĺpa milo povedal: „Matka, tam, vo večnosti, sa opäť uzrieme.“ A keď matka pred jeho očami zomrela, pomodlil sa za ňu k Bohu, jej telo sa pohlo, vystúpil naň pot a ústa sa usmiali. Marta sa ctí ako svätá a jej pamiatka sa slávi spolu s pamiatkou jej syna sv. Simeona 1. 9. Z Božej milosti mohol Simeon urobiť aj mnohé iné zázraky, ktorými získal pre Kristovu vieru mnoho pohanov. To miesto, kde Simeon viedol svoj predivný život, nemalo na okolí vodu, čo bolo veľmi nepríjemné a ťažké pre ľudí, ktorí k nemu prichádzali. Keď nad tým prepodobný uvažoval, začal sa vrúcne modliť k Bohu, aby aj tu, ako kedysi Izraelitom na púšti, dal vodu. Ešte počas modlitby svätého sa náhle zatriasla zem a z blízkej jaskyne sa pustila čistá voda čistá ako kryštál. Onedlho potom priviedli k Simeonovi ženu, ktorá keď bola raz v noci smädná vypila s vodou malého hada a ten jej v bruchu veľmi vyrástol. Telo ženy bolo zelené ako tráva. Liečili ju mnohí lekári, ale nemohli ju vyliečiť. Simeon povedal: „Dajte jej piť vodu z tohto miesta!“ A keď sa napila vody, vyšiel z nej veľký had, ktorý sa odplazil pred stĺp a tam praskol.
Na okolí žil tiger, obrovské a nemilosrdné zviera, ktorý trhal aj dobytok aj ľudí a celé okolie robil nebezpečným. K Simeonovi prišli ľudia s prosbou o pomoc. On im prikázal zobrať hlinu spod svojho stĺpa a vodu z blízkej jaskyne, a to miesto, kde sa nachádza zviera, dookola naširoko posypať hlinou a pokropiť vodou. Ľudia tak urobili, a keď po niekoľkých dňoch nevideli zviera nikde sa ukazovať, odišli a našli ho ako leží mŕtve na tej hline, ktorú zobrali spod stĺpa a všetci oslavovali Boha.
Napriek tomu všetkému sa našli ľudia, ktorí odsudzovali Simeona, že tak prísny život vedie iba kvôli svojej ctižiadostivosti. Keď sa o tom dozvedeli biskupi okolia, chceli seba i ostatných lepšie presvedčiť o pravosti Simeonovho úmyslu. Preto spomedzi seba vyslali dvoch, ktorí v mene biskupov kázali Simeonovi, aby opustil svoj stĺp a slúžil Bohu zvyčajným spôsobom. Simeon hneď len čo počul príkaz, prosil o rebrík, aby mohol po ňom zísť zo stĺpa. No poslovia boli uspokojení jeho pripravenosťou a vraveli mu: „Ostaň. Otče, na stĺpe, lebo to, že si bol pripravený počúvnuť, dostatočne svedčí o čistote a pravosti tvojho úmyslu, preto aj ďalej takto slúž Pánu Bohu a staraj sa napĺňať jeho vôľu.“ Aj Pán Boh dal poznať, že je mu milý Simeonov spôsob života, lebo popri milosti robiť zázraky udelil mu ešte aj dar predpovedať budúce veci. Simeonove proroctvá, že bude veľké sucho, po ktorom nastane hlad a víchrice, že príde veľké spustošenie, sa vo svojom čase úplne presne splnili.
Diabol, ktorý mu závidel, sa premenil na jasného anjela a ukázal sa sv. Simeonovi blízko stĺpa s vozom a ohnivými koňmi, akoby schádzal z neba, a hovoril Simeonovi: „Posiela ma k tebe Boh, aby som ťa zobral do neba ako kedysi Eliáša.“ Simeon, ktorý na chvíľu uveril jeho slovám, už nadvihol pravú nohu, aby nastúpil na voz, no súčasne vystrel aj pravú ruku, aby sa prežehnal, a diabol hneď aj s vozom aj s ohnivými koňmi zmizol. Svätý teraz spoznal diabolskú lesť a kajal sa z toho, že ho počúvol. Svoju nohu, ktorou chcel nastúpiť na voz trestal tým, že celý rok stál iba na nej. Diabol sa na to nemohol pozerať bez závisti a uderil tú nohu ranami, že telo na nej hnilo a po kusoch odpadávalo. No Simeon vytrval vo svojom úmysle a dokázal, že človek za pomoci milosti Božej premôže všetky diabolské lesti. Hoci tak ťažko trpel, ani na chvíľu neodstupoval od svojho každodenného spôsobu života, ktorý bol nasledovný. Celú noc a deň do deviatej hodiny bol na modlitbách, potom prítomným udeľoval náuku a požehnania, počúval prosby a žiadosti prichádzajúcich k nemu, modlitbou uzdravoval chorých, zmieroval a ukončoval svári a nepriateľstvá a so západom slnka opäť začínal modlitbu. Pri tom vždy, deň aj noc, stál, takže ho všetci mohli vidieť a ctiť si ho. Jeden z prítomných začal počítať jeho poklony a napočítal ich 1244 a musel prestať, pretože nemohol pozerať do výšky stĺpa, no svätý ešte neprestával robiť poklony, pretože iba raz týždenne prijímal stravu, a aj to veľmi ľahkú, aj sám sa stal ľahkým a schopným častej poklony. Aj pri takejto námahe neprestával premýšľať o pokoji sv. cirkvi, vykoreňovať pohanskú bezbožnosť a heretické náuky, odrážať židovské urážky. Kráľov, kniežatá a všelijakých predstavených viedol svojimi múdrymi listami k bázni Božej, k milosrdenstvu a spravodlivosti a osobitne ich povzbudzoval k obrane Božej cirkvi. Pri tom všetkom bol sám tak pokorný, akoby bol zo všetkých ľudí najmenší a úplne nepotrebný. Ku všetkým sa správal rovnako s jasnou tvárou i milým slovom, tak k veľmožovi, ako i k sluhovi, tak bohatému, ako aj chudobnému. Nik sa nemohol nasýtiť pohľadom na jeho jasnú tvár a jeho sladkou rečou, lebo jeho pery boli naplnené milosťou Sv. Ducha. Mal dar premúdrosti, každý deň napĺňal srdcia poslucháčov učenými slovami a mnohí z nich zanechávali, čo mali, a odchádzali, niektorí do monastierov, iní do púšte a ďalší si želali žiť pri ňom a sním. Pri takomto svojom živote sa Simeon približoval ku koncu svojho života. Prežil viac ako 100 rokov. Stal sa dokonalým v dobrých skutkoch a možno o ňom povedať, že bol pozemským anjelom a nebeským človekom.
Keď sv. Simeon zomrel v stredu 1.9.460, v piatok tu prišiel patriarcha mesta Antiochia menom Martýr s tromi biskupmi a množstvom národa nie iba z Antiochie, ale aj zo všetkých okolitých miest a dedín, a tiež aj mnísi zo susedných monastierov so svetlom a kadidlom. Zobrali čestné pozostatky a niesli ich do Antiochie, kde im celé mesto vyšlo v ústrety. Antiochijčania prijali telo svätého milšie ako zlato a striebro, zložili ho v cerkvi, kde sa pri jeho hrobe diali veľké a mnohé zázraky. No o niekoľko rokov vybudovali cerkev na počesť tohto prepodobného Simeona Stĺpnika a tom preniesli jeho pozostatky.
Aj na tom mieste, kde stál stĺp prepodobného Simeona, ľudia tiež postavili v znaku kríža veľkolepú cerkev na jeho počesť a pri nej založili veľký monastier. Aj tu sa neprestávali diať rozličné zázraky. Každý rok v deň pamiatky sv. Simeona sa nad chrámom zjavovala veľká hviezda a osvecovala celé okolie. No toto sv. miesto, tak ako ešte za života sv. Simeona, tak aj teraz bolo neprístupné ženám a pri dverách chrámu stála stráž, aby noha žiadnej ženy neprestúpila prah. Jedna žena sa obliekla do mužských šiat, aby tak nepoznaná mohla vojsť do cerkvi. A keď ešte len vstúpila na prah, padla mŕtva. Jednako prichádzali ti aj ženy, no nesmeli sa priblížiť k dverám, ale stáli obďaleč a pozerajúc sa na stĺp konali svoje modlitby. Aj oni dostávali milosti prepodobného a odchádzali s radosťou ďakujúc Bohu v Trojici jedinému, Otcu i Synu i Svätému Duchu, ktorému česť a sláva i poklona teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 308-315, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.