Za čias prenasledovanie kresťanov, ktoré prikázal rímsky cisár Dioklecián po celej svojej ríši, žila v Ikóniu jedna panna menom Paraska, ušľachtilá dušou a krásna telom. Jej rodičia, ktorí boli kresťania a šľachtického stavu, ju vychovali v kresťanskej viere a v bázni Božej. Keď zomreli, nechali svoju dcérku ešte mladú a s veľkým majetkom. Keď dospela, nasledovala vieru a skutky svojich rodičov a svoj majetok nepoužívala na ozdobovanie svojej mladosti, ale na odievanie nahých, sýtenie hladných, pohostenie cestujúcich. Pritom nerozmýšľala nad prosbami tých, ktorí ju chceli pojať za manželku, zasnúbila sa nebeskému ženíchovi, jednorodenému Božiemu Synovi, ktorého sväté meno neprestajne vyznávala pred ľuďmi, pretože ich chcela priviesť k poznaniu pravdy. Niektorí z nich skrze jej náuku uverili v Ježiša Krista, no iní nielenže neuverili, ale ešte sa zo svätej aj vysmievali. Ona smelo ohlasovala Božie slovo a odvážne ukazovala slabosť a márnosť bezduchých pohanských bôžikov. Neveriaci pohania to nemohli počúvať, zajali ju, neľútostne s ňou zaobchádzali a nešťastnú ju zamkli do temnice.
V tom čase prišiel do Ikónia miestodržiteľ, alebo knieža poslaný cisárom Diokleciánom, aby v tých krajoch mučil a zabíjal kresťanov. Postavili sa pred neho pohania a povedali: „Jasný miestodržiteľ, v našom meste je panna zo šľachtického rodu, ktorá verí v Ukrižovaného a ohlasuje ho a čaruje. Už nemálo ľudí svojimi čarami odvrátila od našich bohov. My, pretože poznáme cisárov príkaz, aby všetci, ktorí sa neklaňajú našim bohom, boli trestaní, tú pannu sme zajali a držíme ju v temnici.“ Keď to miestodržiteľ počul, prikázal pannu postaviť pred svoj súd.
Keď sa Paraska postavila pred neho, divil sa jej kráse a prítomným hovoril: „Zbytočne ste obžalovali túto prekrásnu pannu, bolo by úplne nespravodlivé zahubiť takú nádheru!“ Ozval sa ku nej: „Povedz mi tvoje meno, panna?“ Paraska odpovedala: „Som kresťanka, Kristova služobníčka.“ Miestodržiteľ na to: „Pohľad na tvoju nádhernú tvár ma robí k tebe láskavým, ale slová z tvojich úst ma hnevajú, lebo nechcem počúvať takéto slová.“ Svätá odpovedala: „Každé knieža, ktoré súdi spravodlivo, teší sa, keď počuje pravdu. Ty si odo mňa počul úprimnú pravdu a rozhneval si sa.“ Miestodržiteľ povedal: Rozhneval som sa, pretože som od teba nedostal odpoveď. Opýtal som sa ťa na tvoje meno a ty si mi neodpovedala.“ Svätá odpovedala: „Najprv sa mi patrilo povedať meno večného života, a potom povedať meno dočasného. Povedala som meno večného života, že som kresťanka, Kristova služobníčka, meno dočasného života, ktorým ma nazvali moji rodičia je Paraska, alebo Piatnica, lebo v ten deň som sa narodila. Pretože moji rodičia každý piatok, ako deň bolestných a životodárnych strastí a smrti nášho Pána Ježiša Krista po všetky dni prežívali v pôste, modlitbách a almužnách. Preto dal plod ich cnostného života, svoju nehodnú služobníčku, v ten deň a oni podľa názvu dňa, v ktorý som sa narodila, ma nazvali Paraskou, to jest Piatnicou.“ Miestodržiteľ na to: „Prestaň hovoriť také hlúpe slová a radšej sa pokloň naším bohom, ja si ťa zoberiem a budeš paňou mnohých dobier a mnohí ti budú závidieť.“ Sv. Paraska: „Ja mám svojho ženích na nebesiách, Ježiša Krista, a iného nechcem.“ Miestodržiteľ sa ešte ozval: „Milujem tvoju krásu a pre tvoju mladosť ti všetko odpustím.“ Sv. odpovedala: „Nemiluj dnes kvitnúcu krásu, ktorá zajtra upadne, no radšej miluj seba, lebo ťa čakajú večné muky.“ Miestodržiteľ sa rozhneval, prikázal strhnúť z nej odev a biť ju volskými šľachami.
Keď ju bili, nevydala zo seba ani jedno slovko, ani jeden hlások, ústami mlčala, ale srdcom prosila Krista o pomoc vo svojich mukách. Miestodržiteľ ľutoval jej krásu, prikázal ju prestať biť a začal k nej láskavo hovoriť: „Rozmýšľaj, dievča, nad svojou mladosťou, nezabíjaj nádherný kvet tvojej mladosti, pokloň sa bohom a budeš žiť a čakajú ťa veľké pocty.“ Ona na to neodpovedala ani slovo, vtedy miestodržiteľ ešte povedal: „Prečo mi neodpovedáš, zlý kresťanský rod?“ Prikázal ju zavesiť na drevo a železnými hákmi jej nemilosrdne trhať rebrá. Potom kázal jej potrieť kolomažou rany, čím sa telo dralo až ku kostiam. Kati, mysliac si, že rýchlo zomrie, lebo už sotva dýchala, je sňali z dreva a vrhli do temnice. Keď tu sv. Paraska od neľútostného mučenia sotva živá ležala, prišiel k nej anjel, ktorý mal ramená a prsia prepásané v znaku kríža zlatým pojasom a v rukách držal nástroje Kristových strastí, kríž, tŕňový veniec, kopiju, trstinu a špongiu a hovoril: „Vstaň, panna, lebo na potešenie ti prinášam nástroje Spasiteľových strastí, hľa kríž, na ktorom zomrel, veniec z jeho hlavy, kopija, ktorá prebodla jeho životodarný bok, trstina, ktorá svetu napísala odpustenie hriechov, a špongia, ktorá zotrela Adamovu vinu. Preto vstaň, Kristus Boh ťa uzdravuje.“ Mučeníčka, ako by len spala, hneď vstala, pristúpil k nej anjel, špongiou jej utrel rany a v tej chvíli jej telo bolo celé a zdravé a krása jej tela bola ešte jasnejšia než predtým. Pobozkala nástroje Kristových strastí a radostne oslavovala Pána Boha.
Na druhý deň ráno prišli väzenskí strážcovia a našli sv. Parasku ako sa modlí na kolenách. Keď videli, že je zdravá a nemá žiadnu ranu, preľakli sa a rýchlo to oznámili miestodržiteľovi. Tej ju prikázal priviesť pred seba, a keď ju videl úplne zdravú zadivili sa, lebo kvôli veľkým ranám sa už nenádejal vidieť ju živú. Ešte viac sa zadivil jej kráse a hovoril jej: „Vidíš, Paraska, ako si naši bohovia zamilovali tvoju krásu a uzdravili ťa?“ Svätá povedala: „Miestodržiteľ, ukáž mi tých, ktorí mi darovali život.“ Miestodržiteľ ju poslal do chrámu svojich bohov a s ňou išiel veľký národ, pretože si všetci mysleli, že sa chce pokloniť ich bohom. Keď prišli do chrámu, kde bolo množstvo božstiev, sv. Paraska sa v duchu pomodlila k jedinému pravému Bohu, potom chytila za nohu modlu Apolóna a povedala: „Hovorím tebe, bezduchému, a s tebou aj všetkým modlám, že vám prikazuje môj Pán, Ježiš Kristus, aby ste popadali na zem a stali sa prachom.“ Hneď pri slovách svätej popadali všetky modly a rozsypali sa na prach. Všetci ľudia vybehli so strachom a kričali: „Veľký je kresťanský Boh!“ Sluhovia týchto pohanských bohov pribehli k miestodržiteľovi a začali kričať: „Pane, miestodržiteľ, či sme ti nehovorili, aby si zabil tú čarodejnicu lebo zvádza naše mesto? A ty si nás neposlúchol, a preto teraz svojimi čarami zničila našich bohov.“ Veľmi rozhnevaný miestodržiteľ sa prísne opýtal svätej: „Akými čarami robíš také skutky?“ Ona odpovedala: „V mene nášho Pána Ježiša Krista som vošla do chrámu vašich bohov a pomodlila som sa hovoriac: „Prejav sa, môj Spasiteľ, ktorý si mi daroval život.“ I zjavil sa mi sám môj Pán Boh. Keď tvoji bohovia uzreli môjho Boha, zatriasli sa od strachu, popadali na zem, porozbíjali sa, prejavujúc tým, že sebe nemôžu pomôcť, tak ako by mohli iným.“ Miestodržiteľ ju opäť prikázal zavesiť na drevo a jej boky páliť sviečkami. Svätá, keď visela a pálili ju, vzdychla k Bohu a hovorila: „Pane, Bože môj! Ty si trom mládencom ochladil horiacu pec. Ty si z ohňa zachránil prvomučenicu Teklu. Zachráň aj mňa z rúk mojich mučiteľov.“ Hneď sa zjavil anjel, ktorý sa dotkol sviec a rozpálil veľmi silný oheň, ktorý popálil mnoho trýzniteľov. Národ volal: „Veľký je kresťanský Boh.“, a mnoho ľudí vtedy uverilo v Krista. Miestodržiteľ, keď videl nepokoj v národe, bál sa, aby sa ľudia nepostavili proti nemu, preto rýchlo prikázal svätej sťať hlavu mečom. Keď jej sťali hlavu, niektorí počuli hlas z neba, ktorý hovoril: „Radujte sa spravodliví, lebo mučenica Paraska dosiala veniec.“ Jej telo zobrali verní a čestne ho pochovali v jej dome.
Na druhý deň vyšiel zločinný miestodržiteľ na lov. Tu sa náhle splašil jeho kôň a zhodil ho do úžľabiny, kde sa pobil a jeho kosti sa polámali, a tak stratil svoj život.
Tak skončila v roku 290 dobrá panna Paraska námahy mučenia a ponáhľala sa k svojmu ženíchovi, prinášajúc namiesto jeleňa svoju krv a teraz prebýva v Kristovom paláci v nebi s múdrymi pannami. Pri jej čestných pozostatkoch sa diali mnohé uzdravenia chorých na slávu nášho Pána Ježiša Krista, ktorému česť i sláva s Otcom i Svätým Duchom na veky. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 385-390, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.