Hilarión sa narodil roku 291 v obci Tabata neďaleko palestínskeho mesta Gaza. Keďže bol veľmi talentovaný, rodičia ho poslali na štúdiá do egyptskej Alexandrie. Tam sa oboznámil nielen s vtedajšou vedou, ale tiež s kresťanstvom a prijal svätý krst.
V nasledujúcom období často prichádzal do chrámu, pozorne vnímal bohoslužobné texty a stále viac uvažoval o živote úplne odovzdanom Bohu. V roku 306 odišiel k prepodobnému Antonovi Veľkému (17. január), no neskôr sa s jeho požehnaním vrátil do vlasti, lebo vzhľadom na jeho slávu nenachádzal pri ňom samotu, po ktorej túžil. V roku 328 rozdal všetok zdedený majetok iným ľuďom, totiž polovicu príbuzným a polovicu chudobným, a sám odišiel do púšte, ktorá sa nachádzala približne 8 kilometrov od prístavného mesta Majuma. Ľuďom, ktorí ho od toho odhovárali kvôli nebezpečenstvu prepadnutia zločincami, povedal: „Treba utekať pred zločincami, ktorí zabíjajú dušu. Tých, ktorí zabíjajú telo, sa nebojím, veď „Pán je moje osvietenie a môj záchranca, koho sa budem báť? Pán je ochranca môjho života, koho sa budem ľakať?“ (Ž 26, 1 podľa gréckeho textu Septuaginta).
V prvej fáze asketického života veľmi často prenasledovali Hilarióna nečisté myšlienky. Vtedy ešte viac sprísnil svoj beztak tvrdý pôst, takže aj celé tri alebo štyri dni nejedol, zdvojnásobil pracovnú činnosť a takto sa prihováral svojmu telu: „Ja ťa skrotím, osol. Nebudem ťa kŕmiť jačmeňom, ale plevami, umorím ťa hladom a smädom, zaťažím ťa veľkým nákladom, aby si viac rozmýšľal o pokrme, než o nečistote.“ Uvedené slová napĺňal do takej miery, že z neho zostali iba kosti pokryté kožou.
V ďalšom období veľa vytrpel zo strany diabla, ktorý sa usiloval nahnať mu strach rozličnými prízrakmi alebo vidinami, ba dokonca ho fyzicky napadol a zbil. On sa však prežehnal a toto všetko modlitbou odohnal.
Po dvadsiatichdvoch rokoch samostatného pustovníckeho života začali za Hilariónom prichádzať ľudia z celej Palestíny. Na jeho príhovor bola napríklad jedna žena oslobodená od neplodnosti, pre ktorú ju manžel veľmi ponižoval a trápil, boli uzdravení traja muži, ktorí už zomierali, znova začala vidieť istá osoba, ktorá svojho času celkom oslepla. Pod Hilariónovým vplyvom sa mnohí pohania obrátili ku kresťanstvu, ba viacerí zostávali pri ňom ako nasledovníci. Takto sa prepodobný Hilarión stal prvým vodcom mníchov v Palestíne podobne ako prepodobný Anton Veľký v Egypte. V monastieroch, ktoré Hilarión postupne pozakladal, žilo okolo tritisíc mníchov.
Keď sa o Hilariónovi a jeho zázrakoch dopočul prepodobný Anton Veľký, nesmierne sa radoval a často mu písal. Ľuďom, ktorí prichádzali za ním zo Sýrie, hovorieval: „Načo sa tak namáhate dlhým cestovaním ku mne, keď blízko seba máte Hilarióna, môjho syna v Kristovi, ktorý dostal od Boha dar uzdravovať každú chorobu?“
Od roku 354 Hilarión stále viac túžil po stratenej samote a napokon sa rozhodol odísť do Egypta na miesta, kde svojho času žil prepodobný Anton Veľký (zomrel v roku 356). Vtedy sa okolo neho zhromaždilo asi desaťtisíc ľudí z celého okolia, aby ho zadržali, no on povedal: „Deti moje, prečo trápite moje srdce? Nech je vám známe, že som neodišiel bez súhlasnej Pánovej vôle. Modlil som sa k Pánovi a on mi prikázal odísť odtiaľto, aby som nevidel trápenie, ktoré postihne Božiu Cirkev, aby som nehľadel na zničenie svätých chrámov, na zrúcanie oltárov a na preliatie krvi mojich detí. Deti moje, nezadržiavajte ma!“ Hilarión mal na mysli obdobie cisára Juliána Apostatu (361 – 363), obnovovateľa pohanských kultov.
Hilarión však nenašiel vytúženú samotu ani v Egypte, preto odišiel na líbyjskú púšť Oasim. Keďže po smrti spomínaného cisára Juliána Apostatu ho ľudia začali vyhľadávať aj tam, odplavil sa na Sicíliu. Nezatajil sa ani na Sicílii, a tak odišiel najprv do dalmátskeho mesta Apidauros (zničené v 6. storočí) a potom na Cyprus, kde 21. októbra 371 alebo 372 odovzdal v pokoji svoju dušu Pánovi. Jeho učeník Hésychios po desiatich mesiacoch vykopal Hilariónovo telo, ktoré bolo celkom neporušené, a previezol ho naspäť do Palestíny.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš