V meste Antiochia v Sýrskom kraji žila za čias rímskeho cisára Décia dievčina menom Justína, ktorá pochádzala z pohanských rodičov. Jej otec Edes bol kňazom pohanských bohov a matka Kleodónia bola úplne pohrúžená do pohanstva. Ich dcéra Justína išla podľa ich príkladu a klaňajúc sa a slúžiac modlám nemala ani najmenšie poznanie pravdivého Boha. No keď dospela, raz náhodou z Božej milosti počula sediac pri okne vo svojom dome slovo spásy z úst jedného diakona menom Hilária. To slovo padlo na úrodnú zem a skoro začalo prinášať dobré ovocie a začalo v nej vykoreňovať všetko tŕnie nevery. Justína sa chcela viac a dokonalejšie poučiť od tohto diakona, ale pre panenský stud ho nesmela hľadať. Jednako pokradomky chodila do kresťanskej cerkvi a tam často počúvajúc Božie slovo, pri spoluúčinkovaní Sv. Ducha, uverila v Krista. Bola pri tom tak šťastná, že za krátky čas k tej viere priviedla aj svoju matku a nakoniec aj starého otca, ktorý rozoberajúc múdre slová svojej dcérky sa presvedčil, že modly urobené ľudskými rukami nemajú ani dušu, ani život, preto nemôžu byť bohmi. Keď Edes o tomto takto rozmýšľal, mal raz v noci videnie. Vo sne sa mu zjavil pluk svetlonosných anjelov, uprostred ktorého stál sám Ježiš Kristus, ktorý hovoril: „Príďte ku mne a dám vám nebeské kráľovstvo.“ Hneď na druhý deň Edes so ženou a dcérkou odišiel k vtedajšiemu biskupovi Antiochie Optatovi a prosil ho, aby ich naučil Kristovej viere a udelil im sv. krst. Pritom mu vyrozprával slová svojej dcéry a svoje anjelské videnie. Keď to biskup počul veľmi sa potešil z ich obrátenia, ešte viac ich poučil o Kristovej viere, pokrstil ich a v pokoji prepustil. Keď sa Edes upevnil vo sv. viere a ukázal sa horlivým Kristovým učeníkom, biskup, vidiac jeho zbožnosť, vysvätil ho za presbytera. V tomto stave prežil ešte poldruha roka. Justína, jeho dcéra, žila podľa Božích prikázaní, úprimne milovala svojho ženícha Ježiša Krista, slúžila mu vo vrúcnych modlitbách, v panenskej čistote, v pôste a vo veľkodušnom sebaovládaní. Diabol, nepriateľ ľudského pokolenia, keď videl jej zbožný život, závidel jej to a začal ju privádzať do rôznych nešťastí a ťažkostí.
Žil vtedy v Antiochii jeden mládenec menom Aglaid, syn zámožných bohatých rodičov, ktorý viedol skrze ich majetok rozpustilí život. Ten raz uzrel Justínu, ako ide do cerkvi a zobral si do hlavy a pamäti jej podobu a krásu tak, že sa od nej nemohol odtrhnúť. Zaslepený zamilovanosťou používal rôzne spôsoby, aby túto nevinnú pannu urobil náklonnou k sebe, no všetky jeho snahy boli zbytočné, lebo ona od neho utekala a nechcela počúvať jeho falošné a nepekné slová. Aglaid sa tým nedal odbiť, ale poslal k nej posla s prosbou, aby sa stala jeho ženou. No ona mu kázala odpovedať: „Mojím ženíchom je Ježiš Kristus, ktorému slúžim, a pre ktorého zachovávam svoju čistotu. A on moju dušu i telo ochráni od každej poškvrny.“ Keď počul túto odpoveď, ešte viac po nej zatúžil a rozhodol sa násilím ju uniesť z domu. No na jej krik sa zbehli susedia a Aglaid so svojimi pomocníkmi nechal Justínu a s hanbou utiekol. Aglaid ani teraz nechcel zanechať svoj úmysel, ale rozmýšľal nad spôsobom, ktorým by mohol Justínu dostať do svojej moci.
Žil vtedy v Antiochii jeden slávny čarodejník menom Cyprián. Bol pohan a už od mladosti si zamiloval čarodejníctvo a astrológiu, a aby sa aj v jednom aj v druhom zdokonalil, išiel do Egypta a až do Indie. Pritom sa váľal v blate najhorších hriechov. Bol zaťatým nepriateľom Kristovej viery, z ktorej sa pri každej príležitosti zlomyseľne vysmieval. Tento výplod ľudstva bol na všetko odvážny, nebál sa zabiť aj človeka, ak sa zdalo, že takýmto konaním dosiahne svoj cieľ. Neraz nemilosrdne zabil aj nevinné deti, aby ich priniesol podzemným duchom a aby z ich ešte teplých vnútorností predpovedal budúcnosť. Tak Cyprián získal slávu veľkého čarodejníka a bol postrachom pre všetkých dobre zmýšľajúcich šudí. Kto by si pomyslel, že Božia láska aj tohto veľkého hriešnika si vyberie, aby ho zachránila pred večnou smrťou? A predsa to učinila a ukázala ľuďom, že jej zachraňujúci prameň môže preniknúť až do najväčšej temnoty poblúdenia, do najhlbšej priepasti záhuby. Počúvajme ako sa to udialo.
Keď Aglaid už vyčerpal všetky spôsoby, ktorými sa snažil získať pre seba Justínu, nakoniec odišiel k Cypriánovi, ako k slávnemu čarodejníkovi. Vyrozprával mu svoj žiaľ a prosil ho o pomoc. Sľúbil, že mu za to dá veľa striebra a zlata. Cyprián ho vypočul potešil, sľúbil, že jeho želanie splní a povedal mu: „Ja zariadim, že panna sa bude sama usilovať o tvoju lásku, a ona viac teba, ako ty ju, bude vyhľadávať.“ Takto potešený Aglaid odišiel. Cyprián k sebe čarami zavolal jedného z nečistých duchov, skrze ktorého mal nádej, že rozpáli srdce Justíny láskou k Aglaidovi. Ten nečistý duch mu to sľúbil pyšne hovoriac: „Nebude to pre mňa ťažká robota. Mnohých som už priviedol do hriechu a s Justínou by som to nemal dokázať?“ Teraz sa diabol snažil vyplniť svoj sľub a začal konať. Keď bola Justína podľa svojho zvyku na modlitbách, povstala v nej vnútorná búrka. V srdci sa jej rojili zlé myšlienky a do pamäte jej vstupoval Aglaid, na ktorého predtým ani nepomyslela. Dievča sa divilo a hanbilo samé pred sebou a nakoniec spoznalo, že to musí byť diablovo dielo. Justína, aby sa tomu všetkému ubránila, urobila na sebe znak sv. kríža a vrúcnou modlitbou sa odporúčala Pánu Bohu. Medzi iným sa modlila: „Dobrý Pastier, zachráň svoju ovečku. Nevydaj ma za pokrm zvieraťu, ktoré ma má pohltiť. Daj mi odolať zlým žiadostivostiam môjho tela.“ Diabol, porazený vrúcnou modlitbou a znakom sv. kríža, s hanbou utiekol od Justína, vrátil sa k Cypriánovi a priznal sa, že nič nedokázal. Cyprián teraz pozval ešte horšieho démona a poslal ho pokúšať Justínu. Ten ju napadol s väčšou silou ako prvý, no dievča sa opäť ozbrojilo znamením našej spásy a ešte vrúcnejšou modlitbou a svoje telo umŕtvovala pôstom, nejedla nič, iba chlieb s vodou. Týmto spôsobom zvíťazila a vyhnala aj tohto diabla, ktorý keď sa vrátil k Cypriánovi, s hanbou sa musel priznať, že nič nemohol dokázať. Cyprián ešte nestratil nádej a vzýval jedného z kniežat démonov. Nariekal pred ním na neúspech prvých dvoch diablov a prosil ho o pomoc. Ten mu pyšne prisľúbil, že všetko čo od neho žiada učiní, sľúbil Justínu priviesť do hriechu. Aby to mohol ľahšie dosiahnuť, diabol sa premenil na ženu, prišiel k Justíne a začal ju podpichovať prelestnými slovami. Justína hneď spoznala chytráckeho zvodcu diabla a nezačínala s ním ďalší rozhovor, ale začala sa zvyčajne brániť, urobila na sebe znak sv. kríža, srdce vyzdvihla k Bohu a svojmu Nebeskému Ženíchovi a diabol zmizol s ešte väčšou hanbou ako predchádzajúci.
Keď sa ten pyšný knieža démonov vrátil smutný, Cyprián spoznal, že ani tento nemal u Justíny žiaden úspech a vravel mu: „Tak aj ty, silné knieža démonov a v tomto diele oprávnenejší ako iní, si nemohol premôcť jednu slabú dievčinu? Povedz mi pravdu, čím sa ona bráni a čím vás tak mocne odháňa?“ Diabol, prinútený Božou mocou, neochotne odpovedal: „Nemôžeme pozerať na znamenie kríža a utiekame pred ním.“ Keď to Cyprián počul, zavolal na diabla: „Teraz poznám tvoju slabosť, vrah ľudských duší. Ak sa už tieňa kríža bojíš a trasieš sa pred Kristovým menom, čo urobíš ak k tebe príde sám Kristus?! Prekliaty, choď odo mňa, odstúp nepriateľ pravdy a všetkého dobrého, lebo vidím, že si nemohúci a pomôcť mi nemôžeš.“
Keď Cyprián od seba odohnal diabla, zamyslel sa, pripomínajúc si: „Slabé dievča sa ukázalo silnejšie ako duchovia, ktorí mi hovorili, že všetko môžu, a sľúbili mi urobiť všetko, čo budem chcieť, a pritom slabé dievča porazilo ich pýchu. Môžem ja, výplod celého sveta, nájsť zmilovanie u tej vyššej sily, ktorou sa Justína stala neporaziteľnou?“ V silnom svetle mu pred oči povstala všetka zloba a jeho poškvrnené skutky minulého života a jeho svedomie, doteraz umlčané, sa teraz prebudilo. Smútok a strach ho tak mučili, že tri dni nič nejedol, iba sa triasol pred priepasťou, nad ktorú ho priviedol jeho bezbožný život, a od ktorého nevedel nájsť spôsob, ako sa vzdialiť. V tomto ťažkom stave ho neopustilo Božie milosrdenstvo a poslalo mu zbožného kňaza Eusébia, ktorý ho tak blízkeho beznádeje potešil a posilnil Božím slovom. V nasledujúcu nedeľu ho zobral na zhromaždenie veriacich, kde zbožnosť a bázeň, s akými kresťania chválili Boha, urobili na neho veľký dojem. On sám to opisuje vo svojich „Vyznaniach“ slovami: „Videl som tam množstvo ľudí hlásajúcich Božiu slávu, ktorí sa ale už nepodobali ľuďom, ale zdá sa mi, že boli anjelmi.“
Cyprián pozbieral všetky svoje čarodejnícke knihy, odišiel s nimi k biskupovi Antimonovi, padol mu k nohám a prosil ho, aby sa nad ním zmiloval a pokrstil ho. Biskup, ktorý ho poznal ako veľkého a pre všetkých nebezpečného čarodejníka, si myslel, že aj jemu chce nejako ublížiť, preto ho odmietol hovoriac: „Veľa zlého konáš medzi pohanmi, nerob to aj medzi kresťanmi, aby si skoro nezahynul.“ Cyprián s plačom biskupovi všetko po poriadku vyrozprával a do jeho rúk zložil všetky svoje knihy, aby ich spálil. Keď biskup videl jeho pokoru a skrúšenosť, poučil ho vo sv. viere a kázal mu pripraviť sa na sv. krst a jeho knihy spálil uprostred mesta v prítomnosti všetkých verných. Cyprián sa vrátil do svojho domu a tu so skrúšeným srdcom opakoval všetky svoje hriechy, podľa vtedajšieho zvyku si na hlavu sypal popol a konal pokánie. Pritom prosil Pána Boha o očistenie svojich nezákonností. Na druhý deň odišiel do cerkvi a s radosťou tu bol na Bohoslužbe stojac medzi veriacimi. Keď diakon prikazoval katechumenom vyjsť z cerkvi hovoriac: „Nech odídu ohlásení čakatelia na krst!“ (Výzva vo sv. liturgii Jána Zlatoústeho, ktorou končí liturgia katechumenov a začína liturgia veriacich.), začali katechumeni vychádzať. No Cyprián vyjsť nechcel a diakonovi hovoril: „Ja som Kristov sluha a už ma odtiaľ nevyženieš.“ Diakon mu povedal: „Pretože ešte nie si zavŕšený sv. krstom, si povinný vyjsť.“ On odpovedal: „Ako žije Kristus Boh, ktorý ma ochránil pred diablom, pannu Justínu zachoval čistú a zmiloval sa nado mnou, tak ma z cerkvi nevyženieš, kým sa nestanem úplným kresťanom.“ Diakon to oznámil biskupovi, a ten, keď videl jeho oduševnenosť pre Kristovu vieru, udelil mu sv. krst. Obrátenie Cypriána pohlo i Aglaida. Aj on zanechal svoj nečestný život, obrátil sa k Bohu, uveril v Ježiša Krista a prijal sv. krst. Zvesť o tom sa rozbehla po celom meste a každý hovoril iba o tom, že Cyprián, slávny čarodejník, a Aglaid, tiež preslávený rozpustilec, sa stali kresťanmi. Keď sa o tom dozvedela Justína, veľmi sa potešila, vzdávala za to veľké vďaky Bohu, mnohým biednym rozdávala almužny a cerkvám obety.
Cyprián úplne zmenil svoje zvyky i celý svoj život a celý ho zasvätil výlučne službe Bohu. Zo dňa na deň sa stával lepším a dokonalejším, neprestajne oplakával svoje dávne zlé skutky a čoraz viac mocnel v kresťanských cnostiach. V hlbokej pokore nič viac nežiadal, iba byť strážcom v cerkvi, no jeho nezvyčajné cnosti a zásluhy spôsobili, že bol vysvätený na kňaza a časom i na biskupa vo svojom rodnom meste Antiochia. Na tomto vysokom stupni žil ešte dokonalejšie a zbožnejšie. Kristovo stádo pásol tak verne a oduševnene, že sa rovnal mnohým veľkým svätým. Ako biskup určil Justínu za diakonisu a zveril jej panenský monastier, ustanovil ju za igumenku pre ostatné kresťanské panny. Pritom svojou náukou a ešte viac životom mnohých pohanov odvrátil od modloslužby a získal pre Kristovu cirkev. Tak pohanská modloslužba v Antiochii upadla a sláva i chvála Kristova sa vzmáhala.
Keď to videl predstavený pohanstva, príčinu toho stavu pripisoval sv. Cypriánovi a sv. Justíne. Obžaloval ich pred kniežaťom tej oblasti Eutolmiom, že obaja sú protivní aj bohom i cisárovi i všetkým predstaveným, poburujú národ, vedú ho ku klaňaniu sa ukrižovanému Kristovi a zaslúžia si, aby boli potrestaní smrťou. Eutolmius prikázal zajať Cypriána a Justínu a posadiť ich do temnice. Keď potom išiel do Damasku, zobral ich so sebou, aby ich tam súdil. Keď ich tam postavili pred neho, povedal Cypriánovi: „Prečože si zanechal svoju predchádzajúcu slávu, keď si predtým bol vynikajúcim služobníkom starých bohov a mnohých si privádzal k nim?“ Cyprián mu všetko po poriadku vyrozprával, ako sa presvedčil o nemohúcnosti a klamstve démonov a spoznal Kristovu silu, ktorej sa všetci démoni boja a utekajú pred znamením čestného kríža. A to všetko ho pohlo ku obráteniu sa ku Kristovi, za ktorého je teraz pripravený aj život položiť. Mučiteľ, ktorý na túto reč nič nemohol odpovedať, prikázal svätého zavesiť za ruky a nohy a jeho telo driapať a aj biť sv. Justínu. Obaja mučeníci dlho neprestávali vyznávať Krista a všetko to znášali s ochotou a vďačnosťou. . Nakoniec ich odviedli do väznice. Po niekoľkých dňoch ich opäť priviedli pred Eutolmia a ten ich láskavo začal nahovárať, aby sa vrátili k pohanstvu. Keď videl, že všetko nahováranie a sľuby, ktoré dával, sú daromné, prikázal ich posadiť do kotla vriacej vody. No i toto im nič nepoškodilo, a oni vo vriacom kotli, akoby v nejakom príjemnom chládku, oslavovali Boha. Pozeral sa na to aj jeden pohanský kňaz menom Atanáz a hovoril: „Aj ja, v mene svojich bohov, vojdem do tej vriacej vody a nič sa mi nestane a tých čarodejníkov zahanbím.“ No sotva sa dotkol kotla, hneď zomrel. Keď to videl mučiteľ, nechcel ich ďalej súdiť, ale pod strážou ich poslal do Nikomédie, kde vtedy prebýval cisár, ktorý, keď si prečítal posolstvo, odsúdil ich na smrť sťatím. Keď ich priviedli na miesto smrti, Cyprián prosil, aby mu dali čas na modlitbu, a to preto, aby najprv bola sťatá Justína, lebo mal obavu, aby sa ako žena nezľakla, keď uvidí jeho smrť. Ona s radosťou položila svoju hlavu pod meč, lebo vedela, že tým skôr sa spojí so svojím nebeským Ženíchom, Ježišom Kristom.
Medzi divákmi tam bol aj jeden kresťan menom Teoktist, ktorý keď pozeral na ich nevinnú smrť, veľmi ich ľutoval a rozpálil sa dušou k Bohu, padol k sv. Cypriánovi, bozkal ho posledným bozkom a vyznával, že aj on je kresťan. Cisár sa týmto konaním ešte viac rozhneval a aj Teoktista odsúdil na sťatie mečom. Teraz obaja, Cyprián aj Teoktist, súčasne položili svoje hlavy pod katov meč a svoje duše odovzdali do rúk Najvyššieho. Ich telá šesť dní ležali nepochované, až niektorí veriaci z Ríma, ktorí vtedy prebývali v Nikomédii, ich potajomky zobrali a zaviezli do Ríma. Tu ich dali jednej cnostnej a svätej žene menom Rufína, príbuznej cisára a tá čestne pochovala telá svätých Kristových mučeníkov Cypriána, Justína a Teoktista. Dialo sa to za rímskeho cisára Décia v roku 255.
Sv. hieromučeník Cyprián je jasným príkladom Božej sily a jeho nekonečného milosrdenstva a na ňom sa spĺňajú slová proroka, že Pán nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil na veky. Nakoniec: „Dávajte si pozor, bratia, aby nik z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha, ale deň čo deň sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to „dnes“, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Hebr 3, 12-13)
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 360-368, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.