Hagiografia > November > 24. november – Svätá veľkomučenica Katarína
Za čias rímskeho cisára Maxentia žila v Egyptskom kraji v meste Alexandria panna Katarína, ktorá mala 18 rokov. Pochádzala z cisárskeho rodu, po otcovi zdedila veľké bohatstvo a medzi všetkými pannami v kraji vynikala aj krásou tela, aj múdrosťou rozumu. Nebolo žiadnej vtedajšej vedy, ktorú by v základoch nevedela tak, že sa nielenže mohla rovnať s každým učeným, ale ešte ho pri stretnutí aj prevýšiť. Jej matka, ktorá vtedy ešte žila, bola kresťankou, no iba tajne kvôli veľkému prenasledovaniu, ktoré bolo začaté proti kresťanom. Mnohí mládenci sa snažili Katarínu získať za ženu, no ona ich neprijímala, žiadneho nechcela, a keď matka a príbuzní na ňu silno naliehali, aby si vybrala manžela, odpovedala: „Ak chcete, aby som vstúpila do manželstva, tak mi nájdite mládenca, ktorý by mi bol podobný v štyroch daroch, ktorými, ako sami hovoríte, prevyšujem všetky ostatné panny. T.j. aby mi bol rovný čo do pôvodu, bohatstva, krásy a múdrosti. Ak nebude mať čo len jeden z týchto darov, nebude ma hoden.“
Matka Kataríny mala jedného duchovného otca, človeka svätého a slúžiaceho Bohu, ktorý žil na tajnom mieste za mestom. K tomuto pobožnému starcovi matka priviedla Katarínu, aby ju priviedol na iné myšlienky. Pustovník, keď vypočul matku i dcéru, rozhodol sa tp druhú priviesť k poznaniu Krista, nebeského Kráľa, preto jej povedal: „Poznám jedného predivného mládenca, ktorý ťa neporovnateľne prevyšuje vo všetkých daroch, o ktorých si mi hovorila. Jeho krása prevyšuje slnečné svetlo, jeho premúdrosť vládne všetkým stvoreniam, bohatstvo jeho pokladov sa nachádza po celom svete a nikdy sa nezmenší, ale ešte sa zväčšuje, a jeho pôvod je nevýslovný, nepochopiteľný.“ Katarína sa spýtala: „Je možné vidieť toho mládenca, o ktorom hovoríš také predivné veci?“ Starec teraz všetko uvažovanie Panny obrátil na Ježiša Krista, ktorého jej predstavil ako oného mládenca a hovoril jej o jeho vtelení a narodení, o jeho náuke a zázrakoch, o jeho strastiach a smrti a nakoniec o jeho druhom príchode na tento svet, aby súdil všetkých ľudí. A ona, ako premúdra a učená, všetko ľahko a rýchlo pochopila, celým srdcom uverila v Krista Spasiteľa a prijala krst. Keď sa s matkou vrátila domov, celú noc sa tu modlila, a keď ráno usnula, vo sne uzrela Prečistú Pannu Máriu s Ježiškom na rukách. On jej podala prekrásny prsteň a povedala jej: „Dnes ťa prijímam za svoju večnú nevestu, zachovaj svoju čistotu pre mňa a nerozmýšľaj o pozemskom ženíchovi.“ Po týchto slovách sa videnie skončilo, a keď sa Katarína zobudila, uzrela na svojom prste predivný prsteň, v srdci zacítila radosť a nadpozemskú veselosť a celá sa tak zmenila, že od toho času o ničom inom nepremýšľala, len o svojom milovanom ženíchovi, o Ježišovi Kristovi.
V tom čase do Alexandrie prišiel cisár Maxentius a pozval ľudí z okolitých miest a dedín, aby sa s obetami zišli do Alexandrie a tu sa spoločne poklonili Bohom. Všetko sa udialo podľa cisárovho príkazu. V určený deň sa zišlo preveľké množstvo ľudu a začalo sa prinášanie obiet a pohanské obrady. Počas týchto obradov sa v dverách chrámu zjavila sv. Katarína s niekoľkými slúžkami. Oči všetkých sa na ňu mimovoľne obrátili, pretože sa zračila akoby nadpozemskou krásou. Keď sa postavila pred cisára, vysvetľovala mu klaňanie sa tým modlám ako hlúposť a krásnymi slovami dokazovala pravdu kresťanstva a nespravodlivosť prenasledovania kresťanov. Všetci prítomní sa divili jej odvahe, rečníctvu a sile dôkazov a od údivu stáli ako stĺpy. Aj sám cisár pocítil silu premúdrosti tej prekrásnej kresťanskej panny a nevedel, čo jej odpovedať. Preto ju kázal zobrať pod stráž. Sám rozoslal listy 50 najslávnejším učencom v kraji, aby prišli do Alexandrie a tu sa sporili s premúdrou a učenou kresťanskou pannou, ktorá sa vysmieva z ich bohov a vychvaľuje akéhosi Krista. I prišlo 50 učených mužov, pred ktorých postavili sv. Katarínu. No tá čistá, Bohom osvietená Kristova nevesta, bránila svoju vieru tak jasne, horlivo a silno, že jej učení protivníci museli onemieť a priznať jej dokonalé víťazstvo nad sebou. A to ešte nestačilo, oni sami osvietení milosťou Božou a premožení dôkazmi Kataríny sa teraz vysmievali zo svojich falošných bohov a uverili a pred všetkými vyznávali pravého Boha, Stvoriteľa neba i zeme, i jeho jednorodeného Syna, Ježiša Krista. Vtedy sa cisár veľmi rozhneval, prikázal uprostred mesta urobiť veľký oheň, aby v ňom spálil všetkých tých učencov. Tí, keď vypočuli taký súd a cisárov rozsudok pre seba, padli k nohám sv. Kataríny prosiac ju, aby za nich prosila pravého Boha a pred smrťou ich pokrstila. Svätá, naplnená radosťou, im povedala: Dúfajte iba v Pána a on vám bude milostivý! A pritom verte, že oheň, ktorým vás strašia neveriaci, vám bude krstom i rebríkom, ktorý vedie do neba. V tom ohni sa očistíte od každej škvrny tela i duše, ako jasné hviezdy sa postavíte pred Kráľa Slávy a budete jeho priateľmi na veky.“ Potom každého z nich označila na čele znakom sv. kríža a oni posilnení aj slovami svätej, aj týmto znamením, radostne pošli na muky. Vojaci ich pohádzali do ohňa dňa 17. novembra 304. Večer prišli niektorí veriaci, aby pozbierali ich ostatky a telá ich všetkých našli celé, ani jeden vlas na nich v ohni nezhorel. Skrze tento zázrak mnohí dospeli k poznaniu pravdy a tie telá boli so cťou pochované na osobitnom mieste.
Teraz sa cisár obrátil k sv. Kataríne a hovoril jej, že ak sa pokloní jeho bohom, on vyženie svoju manželku a prijme ju za ženu a podelí s ňou svoje cisárstvo. Katarína mu na to odpovedala: „Nedúfaj, cisár, že by ma niečo mohlo zmeniť. Som kresťanka a Kristova nevesta, je pre mňa najdrahší na svete. Jemu som zasvätila svoje panenstvo a jemu budem slúžiť až do smrti.“ Cisár hovoril: „Ak ma nepočúvneš, tak musím prikázať tvoje tak krásne telo mučiť.“ Katarína odpovedala: „Rob, čo chceš. Môžeš mučiť telo, ktoré by sa aj tak raz rozsypalo. Ale mučením mi urýchliš odmenu od môjho nebeského Kráľa.“ Vtedy cisár prikázal, aby ju dve hodiny neprestajne bili volskými žilami. Všade sa liala krv, ľudia plakali, ale svätá, akoby jej telo bolo z kameňa, nedala na sebe spoznať bolesť. Potom ju cisár prikázal posadiť do temnice a nedať jej jesť ani piť, kým nevymyslí, akými mukami ju má zahubiť.
Augusta, cisárova manželka, si veľmi priala vidieť tvár sv. Kataríny, o ktorej cnostiach, kráse, odvahe a osobitne o jej múdrosti tak veľa počula. No bála sa svojho muža, cisára, ktorý bol voči nej prísny. Svoje želanie prezradila vojvodovi Porfýriovi, ktorý sľúbil odprevadiť ju k uväznenej Kataríne. V noci, keď zobral so sebou 200 vojakov, odišiel s cisárovnou do temnice. Tu, keď cisárovná a Porfýr uzreli sv. Katarínu, nemohli sa vynačudovať jasnosti tváre, napočúvať sa slov z jej medotočivých úst. Rozprávala im o Kristovi Spasiteľovi, o pohŕdaní týmto svetom, o Božej láske, ako s jej pomocou môže byť spasený človek. Cisárovná, počúvajúc to, povedala: „Neľutujem ani cisárstvo, ani zdravie, ani samotný život, len aby som sa zapáčila Kristovi, tebou ohlasovanému.“ Sv. Katarína jej prorockým duchom predpovedala, že za tri dni odovzdá život pre Kristovo meno a obdrží nevädnúci veniec nebeskej slávy. Vtedy sa ozval aj vojvoda Porfýr a opýtal sa svätej: „A čo dá váš Kristus mne, ak v neho uverím a budem mu slúžiť?“ Svätá mu povedala o sláve a večnom dobre, ktoré Kristus pripravil pre tých, čo ho chvália, ktorých veľkosť a krásu ľudský jazyk vypovedať nemôže. Na jej slová s radosťou uveril nielen Porfýr, ale aj tých 200 vojakov, ktorí tu s ním prišli. Rozlúčili sa s Katarínou a všetci vyšli z temnice tak rozpálení láskou ku Kristovi Spasiteľovi, že sa im ani nezdalo hrozné zomrieť pre neho. Milostivý Kristus, ktorý miluje ľudí, nenechal svoju nevestu toľko dní o hlade, ale každý deň ju živil jednou holubicou a sám sa jej zjavil a posilnil ju i naplnil jej srdce silou zhora, aby sa ničoho nebála.
Potom cisár opäť zasadol na súdny stolec a kázal sv. mučenicu priviesť pred seba. Keď sa sv. Katarína postavila pred cisára, všetci sa divili jasnosti tváre a kráse tela. Divil sa aj cisár, že po toľkých dňoch, čo bola vo väzení bez jedla a pitia, nezoslabla na tele a nestratila krásu tváre. Podozrieval, že jej ktosi musel prinášať jedlo a už chcel potrestať väzenskú stráž. No Katarína, aby kvôli nej nikto nevinne netrpel, povedala pravdu hovoriac: „Vedz, cisár, že jedlo mi nepodávala ľudská ruka, ale môj Pán Kristus, ktorý pamätá na svojich služobníkov, ma živil, posielajúc mi jedlo cez jednu holubicu.“ Cisár sa zadivil takej jej dobrote. Začal ju opäť nahovárať, aby sa zriekla Krista a poklonila sa jeho bohom. Potom ju zoberie za manželku a ona s ním bude kraľovať. Preto ju prosil, aby si dobre rozmyslela a nezabíjala svoju tak zázračnú krásu. No ona odpovedala: „Ja nie som nič iné, iba hlina a blato, a celá krása po čase zvädne ako kvet a od malej slabosti alebo od starostí zmizne ako sen, a po smrti úplne zhnije, preto sa netráp kvôli mojej kráse.“ Keď sa svätá takto rozprávala s cisárom, jeden úradník menom Chursaden, človek divých obyčajov a nemilosrdný kat, ktorý sa chcel podlízať cisárovi, povedal: „Ja, cisár, vymyslím spôsob mučenia, ktorým určite zlomím odpor tej panny. Prikáž urobiť štyri drevené kolesá jedného rozmeru a do nich dookola nebiť nože, háky a iné ostré železá. Dve tieto kolá nech sa obracajú do pravej a druhé dva do ľavej strany. Uprostred nech sa priviaže dievča a tie otáčajúce sa kolesá roztrhajú jej telo na kusy. Jednako tie kolá treba najprv otáčať pred očami dievčaťa na prázdno, aby keď uvidí, aké muky ju čakajú, sa preľakla a splnila tvoju vôľu. A ak nesplní, tak nech hynie horkou smrťou!“ Cisár skutočne prikázal všetko tak urobiť, a keď priviedli sv. Katarínu, pred jej očami otáčali tie kolesá a ukazovali jej aké nemilosrdné muky ju čakajú. No ona povedala cisárovi: „Moja vôľa je aj teraz nemenná, preto nestrácaj čas a rob, čo si si zaumienil.“ Keď cisár videl, že ju nemôže prestrašiť a odviesť od Krista, kázal ju priviazať na kolesá a už s ňou mali kolesá otáčať, no v tej chvíli remene, ktorými bola sv. panna priviazaná, popadali a kolesá sa otáčali pomedzi pohanov, ktorí tam stáli a mnohých pokaličili a pozabíjali. Od prestrašenie všetci utekali a kričali: „Veľký je Boh kresťanov!“
Keď o tom zázraku počula cisárovná Augusta, zabudnúc na nebezpečenstvo predstúpila pred cisára a povedala: „Pusť tú Božiu služobníčku, ktorej ani kolesá, ani železá nemohli ublížiť a nestavaj sa proti živému Bohu.“ Cisár, rozhnevaný, že aj jeho najbližší domáci sa mu protivia, nechal Katarínu a celý svoj hnev obrátil proti cisárovnej. Preto kázal priniesť veľkú skriňu a vrátkami tej skrine pritlačiť a tak dlho ju gniaviť, kým sa jej neodtrhli prsia. Blažená Augusta sa trpiac tú nevýslovnú bolesť radovala, že je mučená za pravého Boha. No jej muž, cisár, neostal len pritom, ale nakoniec jej kázal sťať mečom hlavu. Cisárovná prijala ten rozsudok radostne. Ešte povedala sv. Kataríne: „Služobníčka pravého Boha, pomodli sa za mňa.“ Ona jej odpovedala: „Choď v pokoji a tam budeš naveky kraľovať s Kristom:“ Blažená cisárovná bola sťatá mečom 23. novembra 304. Vojvoda Porfýr v noci zobral jej telo a so cťou ho pochoval.
Na druhý deň sa Porfýr s vojakmi, ktorí uverili v Krista, postavil pred cisára a povedal: „Aj my sme kresťania a vojaci živého Boha.“ Keď to počul cisár, z hĺbky svojho srdca si vzdychol a povedal: „Musím z toho zomrieť, keď strácam i divného svojho Porfýra!“ Potom sa obrátil k vojakom a povedal: „Či aj vy, moji vojaci, ste sa dali zviesť a odstúpili ste od bohov našich otcov?“ Porfýr odpovedal za nich: „Prečože vynechávaš hlavu a pýtaš sa nôh?!“ Cisár na to: „Zlá hlava, ty si príčinou ich záhuby!“ Od zlosti nemohol povedať nič viac, všetkým kázal postínať hlavy, a tak sa naplnilo proroctvo sv. Kataríny povedané cisárovi, že mnohí z jeho paláca uveria v Krista Boha.
Ešte raz cisár nahováral sv. Katarínu, aby odstúpila od Krista, no keď videl jej nemenné rozhodnutie, odsúdil ju na smrť sťatím. Keď ju viedli na miesto smrti, išlo za ňou množstvo ľudí a osobitne ženy, ktoré plakali nad jej mladosťou a nerozumnosťou. Ona im hovorila: „Zanechajte váš zbytočný plač a radujte sa, že uvidím svojho milovaného ženích, Ježiša Krista, ktorý je okrasou a veniec i sláva mučeníkov a volá ma do nevýslovných radostí, ale plačte nad sebou, pretože za svoje neverectvo sa naveky pôjdete trápiť do nekonečného ohňa!“ Keď prišli na popravisko, ešte takto sa pomodlila: „ Pane, Ježišu Kriste, Bože môj, ďakujem ti, že si moje nohy postavil na kameni utrpenia a viedol si moje kroky. Teraz vystri svoje prečisté ruky, kedysi pribité ku krížu, a prijmi moju dušu, ktorú ti prinášam ako obetu za tvoju lásku. Pamätaj, Pane, že som telo a krv a nedopusť, aby nemilosrdnými sudcami boli na tvojom strašnom súde vyjavené moje hriechy naplnené v nevedomosti. No obmy ich krvou, ktorú vylievam za teba a urob, aby moje telo mučené za teba sa stalo neviditeľným pre tvojich nepriateľov, ktorí ma prenasledujú a zabíjajú. Pozri zhora na prítomných ľudí a daj im svetlo tvojho poznania a vzývajúcim tvoje sväté meno daj všetko, čo im bude na úžitok, aby tvoje meno bolo všetkými oslavované na veky.“ Keď sa takto pomodlila, povedala katovi, aby dokončil, čo má prikázané. On vytiahol meč, odťal jej hlavu a z jej šije vytieklo namiesto krvi mlieko. Jej smrť nastala 24. novembra 304. Jej čestné telo hneď v tej chvíli, ako opisuje zbožná tradícia, zobrali svätí anjeli a preniesli na horu Sinaj a tam pochovali na slávu Krista Boha, ktorý s Otcom i so Svätým Duchom v jednom Božstve kraľuje na veky vekov. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 440-448, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.