Sv. Ján, pre svoju nezvyčajnú štedrosť a milosrdenstvo voči biednym, zvaný „Almužník“, bol pôvodom z mesta Amata na ostrove Cyprus a bol synom kniežaťa Epifána. V mladosti dostal dobrú výchovu, dostával užitočné náuky a vo svojom srdci mal zakorenenú bázeň Božiu, ktorá mu bola prameňom premúdrosti. Bol jediným následníkom nábožnej, vynikajúcej a bohatej rodiny, preto bol prinútený zobrať si ženu, s ktorou mal potom deti. No smrť mu zobrala manželku aj deti a on sa rozhodol úplne sa zrieknuť sveta. Svoje preveľké majetky a bohatstvá rozdal biednym a núdznym a sám sa bez akejkoľvek prekážky zasvätil výlučne službe Božej, cvičil sa v častej modlitbe a vo všetkých Bohumilých dielach, ale pritom neprestával byť milosrdný a milostivý k všetkým žijúcim v biede. Pre také veľké cnosti ho Boh preslávil medzi ľuďmi a to nielen medzi jemu rovnými, no bol v sláve a úcte aj u cisára. A keď bol patriarší trón v meste Alexandria bez pastiera, cisár Heraklios poctil Jána touto veľkou hodnosťou. Ján, vyhovárajúc sa na svoju nehodnosť, sa dlho zdráhal prijať túto hodnosť, no keď nie iba cisár, ale aj celý národ začal na neho naliehať, nakoniec sa rozhodol prijať vysviacku a tak sa v roku 608 stal arcibiskupom a patriarchom Alexandrijskej cirkvi.
Dôchodky patriarchovho trónu v Alexandrii boli nezvyčajne veľké a Jánovi dávali možnosti štedro pomáhať biednym. A skutočne nikomu nedovolil odísť smutnému, alebo s prázdnymi rukami, ale všetkým núdznym dával almužny, zarmútených potešoval, a to nie len slovom, ale aj skutkom, pretože hladným dával jesť, nahých zaodieval, otrokov vykupoval na slobodu, staral sa o chorých a cestujúcich, a tak jeho dobrota bola ako nekonečne a bohato tečúca rieka napĺňajúca všetkých, ktorí od neho žiadali pomoc. Hneď na začiatku svojho pastierstva zvolal správcov cirkevného majetku a hovoril im: „Choďte po celom meste a zožeňte mi všetkých mojich pánov!“ Oni sa opýtali patriarchu: „Ktorí sú to tí tvoji páni, vladyka?“ Patriarcha odpovedal: „Tí, ktorých tu voláte úbožiakmi a biednymi sú mojimi pánmi, pretože oni mi môžu pomôcť k spáse a otvoriť bránu nebeského kráľovstva.“ Správcovia odišli a spísali všetkých biednych, kde len akých našli. A bolo ich všetkých 7500. Sv. Ján ich všetkých zobral do svojej opatery a staral sa o ich potreby.
Pretože sluhovia nehovorili patriarchovi o každom, kto k nemu chcel prísť a mnohých odháňali naprázdno už od dverí, tak si blažený Ján vybral dva dni v týždni, a to stredu a piatok, počas ktorých sedel pri chrámových dverách, každému dával koľko chcel a potreboval, každý mal k nemu bez rozdielu slobodný prístup. Hovoril: „Ak ja môžem k Pánu Bohu pristúpiť kedy len chcem, rozprávať sa s ním, slobodne ho prosiť, prečo by môj blížny nemal mať voľný prístup ku mne, aby mi oznámil svoju krivdu a núdzu a prosil ma, čo potrebuje, pretože sa patrí byť v bázni pred tým, ktorý povedal: „Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7, 2b ) Ak sa niekedy svätému stalo, že k nemu tak sediacemu nikto neprišiel a nikto ho o nič neprosil, vtedy bol smutný a domov odchádzal so slzami. Raz sa ho pýtali, prečo je taký smutný. Odpovedal: „Pokorný Ján teraz nič nenašiel a nepriniesol Bohu za svoje hriechy.“ Blažený Sofronius, jeho priateľ, ho potešoval hovoriac: „Radšej sa máš tešiť z toho, otče, že tvoje ovečky žijú v pokoji, bez sporov a ťažkostí, ako Boží anjeli.“
Správcovia cirkevného majetku raz svätému oznámili, že dobre živené dievčatá stoja medzi chudobnými a prosia o almužny. Či im preto majú dať tak, ako ostatným, alebo ich prepustiť naprázdno. Patriarcha odpovedal: „Ak ste Kristovi služobníci a počúvate pokorného Jána, tak dajte aj tým dievčatám tak, ako prikázal sám Kristus. Dajte a nepozerajte na tvár, nepýtajte sa na životy tých, ktorí od vás berú, lebo vedzte, že nedávate svoje, ale Kristovo. Ak si myslíte, že cirkevný majetok nevystačí na tak veľké almužny, tak ja sa nechcem podieľať na vašej malovernosti, lebo ja pevne verím Bohu, že hoci by do Alexandrie prišli po almužnu všetci chudobní celého sveta, aj tak ba sa nevyčerpal cirkevný majetok, pretože ruka darcu neschudobneje. Keď som bol ešte na Cypre, v mojej vlasti, jedného dňa, ešte pred východom slnka som išiel do cerkvi. Cestou som uzrel jedného nahého chudáka ako sa trasie od zimy. Preto som zo seba strhol vrchný odev a dol som ho úbožiakovi mysliac si, že sa na mne ukáže pravdou to, čo bolo povedané, že darované chudobnému Pán Boh nahradí stonásobne. A ešte som nedošiel ani do cerkvi a stretol ma akýsi človek celý odetý do bieleho, vložil mi do rúk uzlík, v ktorom bolo zaviazaných 100 zlatých a povedal mi: „Priateľu, zober to.“ Skutočne som to s radosťou zobral a pomyslel som si, načo som to bral, keď to nepotrebujem. Preto som sa obrátil, aby som to vrátil, no toho človeka už nebolo vidieť, ani som ho nikde nemohol nájsť. Tak som sa presvedčil, že Boh darované biednemu vráti stonásobne a pomyslel som si: Duša, prestaň pokúšať svojho Pána Boha.“
Jedného dňa svätý išiel navštíviť chorých. Cestou ho stretol žobrák a prosil o almužnu. Patriarcha kázal svojmu sluhovi dať mu 6 strieborniakov Žobrák zobral peniaze, odbehol, prezliekol sa a postavil sa na cestu, kadiaľ mal prechádzať patriarcha, a opäť ho prosil o almužnu. Ján prikázal sluhovi opäť mu dať 6 strieborniakov. Sluha žobráka spoznal a po tichu povedal patriarchovi: „Vladyka, je to ten istý žobrák, ktorý už dostal 6 strieborniakov.“ No patriarcha, akoby nepočul, zopakoval svoj rozkaz. Žobrák zobral druhých 6 strieborniakov, odišiel, zase sa prezliekol a postavil sa na iné miesto, kde čakal na patriarchu. Aj tretí krát mu patriarcha kázal dať 6 strieborniakov, no sluha opäť povedal patriarchovi, že ten žobrák už dvakrát zobral po 6 strieborniakov a ešte aj tretíkrát sa odvažuje žobrať. Vtedy svätý povedal sluhovi: „Keď je to ak, tak mu teraz daj 12 strieborniakov, lebo kto vie, možno sa Spasiteľ chce takýmto spôsobom presvedčiť, koho z nás skôr omrzí. Či jeho prosiť, či mňa dávať.“
Keď blažený Ján išiel jedného dňa do cerkvi, pristúpil k nemu cnostný a šľachetný človek, ktorému celý majetok zabrali zlodeji, kvôli čomu sa nachádzal vo veľkej biede. Patriarcha sa nad ním zmiloval, poslal s ním svojho sluhu, aby mu správcovia cirkevného majetku dali 15 hrivien zlata. Tí, keď videli ako málo je v cirkevnej pokladnici zlata, nepočúvli patriarchu a dali tomu človeku iba 5 hrivien zlata. Keď sa patriarcha Ján vrátil z cerkvi domov, zastala mu cestu jedna veľmi bohatá a zbožná žena a dala mu list, ktorým cerkvi venovala 500 hrivien zlata. Keď patriarcha zobral list a prečítal si ho, z milosti v ňom žijúceho Sv. Ducha rozmýšľal, že tá žena nevenovala všetko, čo chcela venovať. A to už Pán Boh tak zariadil kvôli tomu, že správcovia tomu biednemu človeku nedali všetko, keď mu patriarcha prikázal dať 15 hrivien. Preto keď prišiel domov, zavolal si správcov a pýtal sa ich: „Veľa ste dali človeku, ktorého okradli zlodeji?“ Oni klamali hovoriac: „15 hrivien zlata, lebo tak si prikázal, vladyka.“ Svätý sa presvedčil o ich lži, lakomstve a neposlušnosti a hovoril: „Pán Boh bude od vás vymáhať 1000 hrivien zlata, lebo tá zbožná žena nám chcela dať 1500, no pretože ste ma vy neposlúchli a zadržali ste 10 hrivien, tak Pán Boh zariadil, že žena zadržala 1000. Ak neveríte mne, tak sa presvedčte sami.“ Patriarcha poslal po tú cnostnú ženu a v prítomnosti správcov sa jej opýtal: „Povedz mi, pani, veľa si sa rozhodla t tvojej lásky k Bohu obetovať pre cirkev?“ Ona, vidiac, že pred svätým jej úmysel nestal utajený, povedala: „Skutočne, vladyka, pred niekoľkými dňami som urobila zápis na 1500 hrivien zlata pre cirkev, no potom, keď som rozvinula list, zbadala som, neviem ako, 1000 bolo vymazaných a ostalo iba 500. Pomyslela som si, že Boh sám nechce, aby som dala viac ako 500, a tak som urobila.“ Keď to počuli správcovia, veľmi sa preľakli a zahanbili, padli k nohám svätého a prosili o odpustenie.
Jedného roku sa na poli neurodilo zbožie, a keď ešte k tomu do Alexandrie utieklo množstvo ľudí pred útokmi Peržanov, tak to veľké množstvo zdvojnásobilo počet chudobných. Sv. Ján, ktorý vtedy nasycoval nespočetné množstvo ľudí, vyčerpal celý cirkevný majetok a ešte sa zadĺžil na 1000 hrivien zlata. Jeden klerik, ktorého patriarcha kvôli priestupku nechcel vysvätiť na diakona, využívajúc ťažkú patriarchovu situáciu, mu takto napísal: „Mám množstvo pšenice, ktorú skrze tvoje ruky chcem dať Kristovi. Sľubujem ešte 150 hrivien zlata, iba ma vysväť na diakona.“ Svätý si ho predvolal, napomenul ho kvôli simonii hovoriac: „Spoznaj svoj hriech a oj sa trestu. Boh je silný a môže nás aj bez tvojej pšenice a zlata nás nakŕmiť v deň hladu.“ Keď takto hovoril klerikovi, prišiel patriarchov sluha oznámiť, že zo Sicílie priplávali tri cirkevné lode s množstvom pšenice. Keď to patriarcha počul, padol na kolená, ďakoval Bohu, že neopúšťa tých, ktorí v neho dúfajú.
Dlhým cvičením si sv. Ján vedel vo vysokom stupni osvojiť trpezlivosť a mierumilovnosť. Namiesto hnevu na svojich nepriateľov sa ešte tešil z toho, že môže znášať nejaké protivenstvo. Láska a trpezlivosť boli zbraňami, ktoré svätý používal proti svojim nepriateľom, a ktorými nad nimi zvyčajne víťazil. Cisársky námestník Nikita chcel vydať nariadenie, ktoré by veľmi doľahlo na chudobných. Keď sa tomu patriarcha silno protivil námestník od neho vyšiel s hnevom. Pred večerom k nemu patriarcha poslal posla a kázal mu povedať, že onedlho bude zapadať slnko. Pripomenul mu tým slová Sv. Písma: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom.“ (Ef 4, 26) Námestník pohnutý týmto napomenutím hneď prišiel k patriarchovi a so slzami v očiach ho prosil o odpustenie. – Nielen sám bol zmierlivý, ale aj iných sa snažil pohnúť a priviesť k zmiereniu. V meste žil jeden veľmož v hneve s druhým a o zmierení nechcel ani počuť. Patriarcha ho raz pozval na Službu Božiu počas ktorej sa obaja nahlas súčasne modlili Pánovu modlitbu. Keď došli k slovám: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“, patriarcha náhle zmĺkol a veľmož sám hovoril tieto slová. Svätý mu povedal: „Dobra si rozváž, čo si teraz povedal. Či nepoznáš vážne Kristove slová: Ak vy neodpustíte, nebude odpustené ani vám!?“ (por. Mk 11, 26) Vtedy sa zlomil vzdor nezmieriteľného a on sa pomeril a odprosil svojho protivníka. – Jánovho synovca menom Juraj osočoval jeden jednoduchý človek nedobrými slovami. Juraj prišiel k patriarchovi a s plačom žaloval na človeka, ktorý ho osočoval. Patriarcha, chcejúc stlmiť jeho žiaľ a smútok, povedal, akoby sa hneval na osočovateľa: „Ako mohol ten jednoduchý človek tak znevážiť môjho milovaného synovca? Ja sám mu to odplatím a urobím mu niečo, čomu sa bude čudovať celá Alexandria.“ Týmito slovami svojho strýca sa Juraj upokojil a prestal plakať. Vtedy mu sv. patriarcha začal hovoriť: „Milovaný synu, ak sa chceš volať mojím synovcom, tak buď pripravený nielen znášať potupu, no strpieť aj rany, a pritom blížnemu kvôli Bohu aj odpustiť. Ak chceš byť považovaný za šľachetného, tak šľachetnosť nehľadal v krvi, ale v cnosti, lebo to je pravá šľachetnosť, ktorá neozdobuje slávou predkov, ale skôr dobrými skutkami a nábožným životom.“ Potom patriarcha zavolal správcu a prikázal mu, aby od toho človeka, čo zneuctil Juraja, nevyberal cirkevnú daň, ktorú bol povinný platiť každý rok, a aby ju ani nespomínal. Toto urobil Ján tomu človeku tak, ako to sľúbil, čomu sa divila celá Alexandria. Namiesto zavrhnutia a trestu mu preukázal dobrodenie.
Priateľ chudobných, sv. Ján, sám žil chudobne. Jeho odev, jeho stôl a všetky domáce veci vo vzťahu k jeho stavu a hodnosti boli, možno povedať, nedostatočné a biedne. Jeden bohatý veľmož prišiel k patriarchovi a tu sa stalo, že uzrelo posteľ svätého, ktorá bola pokrytá biednou prikrývkou. Keď veľmož odišiel domov, poslal mu drahú prikrývku, ktorú patriarcha, aby neurazil veľmoža, prijal. Svätý sa ňou hneď v prvý noc prikryl, ale nemohol spať, pretože ho znepokojovala myšlienka, že za cenu tejto prikrývky mohli byť zaodetí mnohí chudobní. A sám sebe hovoril: „Beda ti, biedny Ján, ty sa zakrývaš drahou prikrývkou a chudobní Kristovi bratia nocujú vo vetre a zime! Je ich mnoho ležiacich na holej zemi a trasúcich sa od zimy! Mnoho je hladných, želajúcich si, ako Lazár, nasýtiť sa odrobinkami padajúcimi z tvojho stola! Skutočne, hovorím ti, Ján, nedosiahneš večné kráľovstvo, lebo budeš počuť, čo ten boháč z evanjelia: ty si za svojho života dostal všetko dobré a chudobní prijali zlé. (por. Lk 16, 25) Požehnaný Boh za to, že pokorný Ján sa viac nezakryje touto prikrývkou, ale biedni a chudobní sa zakryjú jej cenou!“ Keď nastal de, poslal predať tú prikrývku, aby za utŕžené peniaze nakúpil odev pre chudobných. Ten veľmož, ktorý Jánovi daroval prikrývku, bol vtedy na trhu, kde sa ona predávala. Preto ju kúpil a opäť poslal patriarchovi s prosbou , aby si ju podržal pre svoju potrebu. Svätý ju prijal a opäť ju poslal predať. Veľmož to opäť videl, kúpil ju a poslal Jánovi hovoriac, aby sa ňou zakrýval on sám. Patriarcha ju aj tretíkrát poslal predať, no veľmož ju kúpil aj tretí raz a poslal ju Jánovi. Preto sv. patriarcha poslal k veľmožovi posla a prikázal mu povedať: „Uvidíme, kto z nás sa skôr unaví, či ja predávať, či ty kupovať a mne posielať.“ Týmto spôsobom sv. Ján získal od veľmoža veľa peňazí pre chudobných.
Sv. patriarcha vedel aj skúpych priviesť k dávaniu almužien a chamtivých pohnúť ku konaniu dobra. Vedel o jednom biskupovi menom Troil, že je veľmi chamtivý a nesmierne skúpy. Sv. Ján ho raz zobral so sebou do nemocnice, aby tam navštívili úbohých a chorých. Pretože vedel, že Troil má pri sebe peniaze, hovoril mu: „Otče Troil, teraz je tvoj čas, aby si almužnou potešil týchto úbohých nešťastných bratov.“ Troil, hoci aj nechcel, jednako kvôli hanbe, aby sa neukázal skúpym, začal všetkým dávať almužny. Dal každému, od prvého až k poslednému, a rozdal tak 30 hrivien zlata. No potom to oľutoval, smútil a žialil, že toľko peňazí rozdal chudobným a chorých, a keď prišiel domov, od žiaľu a smútku ochorel. Sv. patriarcha poslal k nemu poslov, aby ho pozvali k nemu na obed. No on kázal odpovedať, že je chorý. Ján, poznajúc príčinu jeho choroby, zobral so sebou 30 hrivien zlata a odišiel navštíviť chorého biskupa Troila. Keď prišiel k nemu, povedal: „Hľa, priniesol som ti peniaze, ktoré som si od teba požičal v nemocnici. Preto ich zober a mne svojou rukou napíš, že od teraz mám byť Pánom Bohom odmenený tým, čo predtým bolo pripravené tebe.“ Troil, keď zbadal peniaze, potešil sa, a keď ich zobral, hneď vyzdravel a rýchlo toto napísal: „Milosrdný Bože, daj odmenu môjmu pánovi, Jánovi, alexandrijskému patriarchovi, za 30 hrivien zlata, ktoré som rozdal chudobným, pretože on mi to vrátil.“ Ján zobral tento Troilov list, zobral ho so sebou na obed a hostil ho. Ale vo svojom vnútri sa v duchu za neho modlil k Bohu, aby ho zbavil jeho chamtivosti. Hneď nasledujúcu noc Troil videl vo sne veľmi pekný dom nad dverami ktorého bol nápis zlatými písmenami: „Dom a večný pokoj biskupa Troila“. Troil sa potešil tak krásnemu, pre neho pripravenému domu. No znenazdajky sa zjavil akýsi cnostný, ale zároveň prísny muž, a povedal sluhom: „Pán neba i zeme prikazuje zmazať tento nápis.“ Sluhovia ho hneď zmazali. Ďalej hovoril sluhom: „Napíšte toto: Dom a večný pokoj Jána, alexandrijského patriarchu, ktorý si kúpil za 30 hrivien zlata.“ Troil sa strhol zo sna, naplnil sa strachom a žiaľom, že stratil svoj príbytok v nebi a káral sa za svoju chamtivosť a skúposť. Potom odišiel k blaženému Jánovi a vyrozprával mu všetko, čo videl. Sv. Ján ho poučil mnohému užitočnému a svoju náuku ukončil slovami: „Biskup, ak verí Božej prozreteľnosti, tak nepotrebuje zlato. A ak miluje zlato, tak neverí, že je Boh.“ Od toho času sa Troil napravil, zanechal chamtivosť, stal sa voči všetkým štedrým a osobitne voči chudobným milosrdným.
Jedného času vyslal sv. patriarcha cirkevné lode naložené rôznym tovarom, aby ho v cudzine predali a peniaze za neho použili na potraviny a úžitok chudobných. Keď tieto lode boli na Adriatickom mori, povstala búrka a lode sa so všetkým tovarom potopili. Tých lodí bolo 13 a cena tovaru na nich bola 3300 hrivien zlata. Sv. Ján tak stratil veľký majetok, ktorým mohol dlhý čas sýtiť a odievať chudobných. Túto stratu znášal trpezlivo a iba bez náreku opakoval slová Jóba: „Pán dal, Pán vzal, nech je Pánovo meno zvelebené!“ (Jób 1, 21b) Prišli k nemu najvýznamnejší mešťania Alexandrie, chceli ho potešiť v jeho smútku. No patriarcha Ján im odpovedal: „Ja sám som zodpovedný za stratu cirkevného majetku, pretože ak by som nebol pyšný na myšlienku, že rozdám veľa almužien, tak by sa nestalo také nešťastie. Pýšil som sa, rozdávajúc nie moje, ale Božie. Preto ma chcel Boh pokoriť, dopustil takú chudobu, lebo chudoba pokoruje človeka Ale to nestačí. Som príčinou aj nedostatku iných, pretože teraz budú znášať hlad chudobní, ktorým sa potopil chlieb a pokrm. Jednako Pán Boh, nie tak kvôli mne, ale skôr kvôli nim samým ich neopustí a dá im všetko potrebné.“ A tak tí, ktorí prišli potešiť patriarchu, boli sami potešení a Pán Boh onedlho dvojnásobne Jánovi vynahradil ním znášanú škodu a on znova dával teraz ešte viac almužien chudobným.
Ak sv. Ján videl, že niekto znáša krivdu, nezdráhal sa poradiť mu a pomôcť. Tak keď patriarcha išiel jedného dňa do cerkvi sv. mučeníkov Kýra a Jána sláviť Božskú liturgiu, cestu mu zastala jedna biedna vdova. Žalovala na svojho zaťa, ktorý jej robil veľkú krivdu. Sprevádzajúci patriarchu napomínali vdovu, aby ho teraz neznepokojovala, ale aby počkala až sa vráti z cerkvi. No sv. Ján im povedal: „Nie, bratia, túto vdovu musím vypočuť hneď, lebo ako by ma vypočul Boh počas Služby Božej, ktorú idem sláviť, ak by som ju ja nevypočul?“ A nepohol sa z miesta, kým tú vdovu nevypočul.
Jeden mládenec, žil po smrti svojich rodičov vo veľkej biede. Keď sa o ňom dozvedel Ján, pýtal sa ľudí, akým spôsobom schudobnel, pretože počul, že jeho rodičia boli veľmi bohatý. Ľudia mu vyrozprávali, že jeho rodičia boli veľmi milosrdní voči chudobným a svoj majetok rozdali biednym natoľko, že pre svojho syna zanechali iba 10 hrivien zlata. Najprv zomrela matka, a keď potom zomieral otec, zavolal svojho syna, predložil mu zlato a obraz presvätej Bohorodičky hovoriac: „Milované dieťa, hľa, z celého nášho majetku ostalo iba 10 hrivien zlata, pretože všetko sme vložili do Kristových rúk. Preto mi teraz povedz, čo chceš, aby som ti tu zanechal, či zlato, či Bohorodičku, tvoju pomocníčku a ochranu?“ Chlapec zobral ikonu prečistej Panny Márie a zlato kázal dať chudobným a aj to posledné rozdať biednym. . Tak keď zomrel otec, chlapec zostal chudobný a v tej chudobe premnoho trpel a predsa neprestával vo dne v noci chodiť na spevy a modlitby do cerkvi presvätej Bohorodičky. Keď to sv. Ján vypočul, divil sa cnosti a rozumu tejto siroty a v duši si ho zamiloval. A ako pravý otec sirôt sa teraz o neho staral a rozmýšľal, ako mu urobiť dobrodenia. Jedného dňa zavolal svojho verného sluhu a kázal mu na nejakom starom papieri napísať poslednú vôľu zomierajúceho človeka, ktorý sa volal Teopemt, a tak zaklamať, akoby ten úbohý chlapec a patriarcha si boli blízkymi príbuznými. Keď sluha urobil prikázané, blažený Ján mu hovoril: „Choď a povedz tomu mládencovi toto: „Či nevieš, že ty si blízky príbuzný patriarchu, prečo to treba žiť tak v biede?“ Potom mu ukáž list a povedz: „Ak sa ty hanbíš predstúpiť pred patriarchu ako jeho príbuzní, tak mu to poviem ja.““ Sluha potom zavolal toho mládenca, ukázal mu list, akoby to bol list jeho otca a dokazoval jeho príbuzenstvo s patriarchom. Keď mládenec prečítal list, veľmi sa potešil. No jednako sa hanbil vo svojom chudobnom odeve postaviť pred arcibiskupa. Kvôli tomu prosil sluhu, aby o ňom povedal patriarchovi. Sluha odišiel k Jánovi, všetko mu zvestoval a on mu povedal: „Povedz mládencovi: „Tak hovoril patriarcha: „Spomínam si, že môj ujec mal syna, no ja som ho nepoznal. Preto dobre urobíš, ak ho privedieš ku mne.““ Sluha odišiel, priviedol mládenca a patriarcha ho milo objal a povedal: „Dobre, že si prišiel, synu môjho ujca.“ A odteraz sa patriarcha o neho staral, zobral ho úplne do svojej opatery, vyplnil všetky jeho potreby, po čase ho oženil s nábožnou a cnostnou pannou, a to všetko urobil sv. Ján, aby sa splnilo napísané v Žalme 36,25: „Nevidel som spravodlivého, že by bol opustený, ani jeho deti žobrať o chlieb.“
Pritom všetkom tento sv. muž s najväčšou dôkladnosťou vykonával všetky povinnosti svojho povolania. V horlivosti a pastierskej vernosti nezaostával za žiadnym biskupom. Všetkými silami sa snažil každú nezhodu a spor vo svojom stáde stlmiť a so skutočne apoštolskou horlivosťou pracoval na ochrane viery a na rozšírení svätej zbožnosti. Mnohých poblúdených vo viere priviedol na správnu cestu, a aby udržal poriadok v cirkvi neraz prejavil neochvejnú vytrvalosť. Jeho vplyvu a jeho horlivosti pre Božiu chválu sa patrí pripísať, že za jeho správy bolo v samotnej Alexandrii postavených 70 cerkví. Prísne trval na tom, aby sa v cerkvi zachovávala zbožnosť a úcta a nedialo sa nič nedôstojné. Kto konal proti tomu, bez ohľadu na osobu bol prísne patriarchom pokarhaný. Keď zistil, že niektorí veriaci po evanjeliu zvykli vychádzať z cerkvi, aby na dvore viedli zbytočné rozhovory, jedného dňa s nimi vyšiel aj patriarcha a sadol si uprostred nich hovoriac: „Deti moje, viete, že kde sú ovce, tam musí byť aj ich pastier.“ Previnilci sa zahanbili a už viac z cerkvi počas Bohoslužieb nevychádzali. Pretože vedel múdro využívať čas, tak nachádzal pre seba aj také chvíle, ktoré mohol zasvätiť čítaniu, modlitbe a rozjímaniu. Svetské skutky a správu zakončoval niekoľkými slovami a jeho reči svedčili o jeho hlbokej pokore. Za najlepší prostriedok, aby sa ovládal, považoval neprestajné myšlienky na smrť a strašný súd. Kvôli tomu prikázal každý deň urobiť niečo na svojom hrobe, ale nedokončiť ho, a každý deň po Službe Božej mu diakon pripomenul: „Tvoj hrob, vladyka, ešte doteraz nie je hotový, preto káž ho dokončiť, lebo smrť prichádza ako zlodej a nevieš, v ktorú hodinu príde.“
O konci života sv. patriarchu Jána rozprávajú následovné. Grécky cisárom Herakliom bol pozvaný do Konštantínopola. Keď sa loď pustila na more, po ceste ochorel a videl akéhosi muža, ktorý sa mu zjavil a držal zlaté žezlo, a ktorý mu hovoril: „Ján, Kráľ všetkých kráľov ťa volá k sebe!“ Tieto slová si svätý vysvetlil tak, že sa už približuje jeho koniec. Preto kázal plávať na ostrov Cyprus, aby tam, vo svojom rodisku v meste Amata sa svätými tajomstvami posilnil na ceste do večnosti. Keď zomieral, ešte povedal: „Vzdávam ti vďaky, Pane, Bože môj, že si ma uznal za hodného priniesť Tvoje z tvojho, a že z dobier tohto sveta mi neostalo nič, iba tretia časť strieborniaka, no aj to prikazujem dať chudobným. Keď som bol menovaný za alexandrijského patriarchu, našiel som v patriaršej pokladnici skoro 8000 hrivien zlata. Od bohumilých ľudí som vyzbieral viac ako 10 000 hrivien, a to všetko som dal Kristovi Spasiteľovi, ktorému teraz odovzdávam aj svoju dušu.“ Keď to povedal, pokojne usnul v Bohu v roku 619, v 64. roku svojho života a v 10. roku patriaršej hodnosti. Jeho telo bolo uložené v cerkvi divotvorcu Tichona. Dnes sa nachádza v hlavnom chráme mesta Prešporok v Uhorsku.
Na prosby nášho svätého otca Jána Almužníka zmiluj sa nad nami, Pane!
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 403-416, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.