Gregor Naziánsky svoju pochvalnú reč o sv. Atanázovi, ktorého životopis tu nasleduje, začína týmito slovami: „Ak chválime Atanáza, tak chválime samotnú cnosť. Pretože oslavovať, toho, kto v sebe spája všetky cnosti, znamená vari niečo iné, ako oslavovať samotnú cnosť? Atanáz bol oporou církvi a svojím životom bol vzorom pre biskupov. Iba ten bol pravoverní, kto vyznával jednu a tú istú vieru ako on.“
Sv. Atanáz sa narodil v roku 296 v Alexandrii v Egypte. Jeho rodičia, ľudia nábožní a úctyhodní, ho vychovali so všetkou starostlivosťou. Sv. Alexander, bohabojný človek, neskorší alexandrijský arcibiskup a patriarcha, poznal mnohostranné dary duše mladého Atanáza. Preto si zobral na starosť jeho štúdium, a aby ho mal vždy na očiach, ponechal ho vo svojom dome. Žiak sa usiloval nasledovať čnosti svojho učiteľa a osvojiť si jeho ducha zásadovosti. Pritom získal všelijaké vedomosti a bola mu známa každá vetva slovesnosti. Poznal spisy grékov, rímanov, bol znalcom zákonodarstva.Sv. písmo ovládal tak, že sa zdalo, že ho celé vie naspamäť. Pretože veľmi chcel dosiahnuť dokonalosť života, odišiel v roku 315 do púšte a úplne sa podriadil vedeniu sv. Antona. Vyučený prísnosti života týmto otcom mníchov, pritom duchovne a základne prispôsobený, ako nik iný v tých časoch, vo viere silný a neochvejný, ako apoštol ústupčivý a tichý, a zároveň na všetko odhodlaný ako mučeník, obozretný vo výbere prostriedkov a k tomu ušľachtilej a vznešenej povahy, bol sv. Atanáz jedným z najslávnejších vyznavačov Krista a najväčším bojovníkom církvi v 4. storočí.
Keď sa sv. Atanáz na púšti pripravoval do služieb církvi, a keď prijal diakonskú vysviacku, jeho učiteľ a priateľ Alexander za ten čas nastúpil na trón patriarchu v Alexandrii. Keď sa Atanáz vrátil z púšte, Alexander ho prijal s otvorenou náručou a pri všetkých dôležitých rozhodnutiach ho pozýval na poradu. Toto obdobie bolo pre cirkev časom veľmi ťažkého boja, a to z jednej strany kvôli ešte nezhasnutému pohanstvu, z druhej strany kvôli herézam, ktoré valcovali telo církvi. Jadrom, základom i životom kresťanstva je nemenná viera v Božstvo Ježiša Krista. Proti tejto viere, od ktorej záleží večná spása, oddávna povstávali zlomyseľní ľudia. O nikto nevystúpil s takou smelosťou a úspechom, ako kňaz pri alexandrijskej cerkvi menom Árius. Z pomsty za to, že ho nevybrali za arcibiskupa, začal hlásať svoju falošnú náuku, akoby Ježiš Kristus nebol „jednopodstatný“ s Ocom, nebol Bohom, ale človekom. Nadarmo sa usiloval sv. Alexander, jeho arcibiskup, ho po dobrom odviesť od herézy a nasmerovať k pravovernosti. Árius sa k tomu nedal pohnúť a tvrdošijne zotrvával vo svojej falošnej náuke, ktorá sa čoraz viac šírila medzi veriacimi. Vedel pre ňu získať aj biskupov a intrigami aj v ostatnom dobromyseľného cisára Konštantína. Boj kypel čoraz silnejšie a celé kresťanstvo bolo v pohybe. Vtedy sa v roku 325 zišiel slávny snem v Nicey, na ktorom sa zúčastnilo 180 biskupov. Medzi nimi bol aj alexandrijský arcibiskup Alexander, ktorý mal pri sebe Atanáza, ktorý vtedy bol ešte diakonom. Ako už predtým svojimi listami, tak aj tu teraz vystúpil sv. Atanáz proti Áriovy s tak smelou a neprekonateľnou rečou, že zo strany pravoverných všeobecný údiv, a zo strany ariánov najväčšiu nenávisť pritiahol na seba. Od toho času ho ariáni prenasledovali všetkými spôsobmi ako svojho najnebezpečnejšieho protivníka. Atanáz kričal na Ária: „Zurvalec, vari ty smieš útočiť na toho, pred kým nie si hoden ani kľačať na kolenách? Zavádzaš naspäť pohanstvo. Odnímaš pravoverným všetku nádej, všetku úfnosť, odnímaš spásu, lebo ak Ježiš Kristus nie je Boží Syn, nie je predvečný Boh, tak všetko je lož, klamstvo a temná noc.“ Tak mal sv. Atanáz veľkú účasť na ustanoveniach Nicejského snemu, ktorý zavrhol falošnú Áriovu náuku a pravú, od apoštolov pochádzajúcu náuku, že Ježiš Kristus je skutočný predvečný Boh, jednopodstatný s Otcom, na všetky časy utvrdil a samotného Ária vylúčil z církevného spoločenstva a preklial.
Päť mesiacov po skončení snemu ochorel Alexander a blížila sa jeho smrť. Atanáz, uvažujúc tak z pohľadu duchovenstva, ako aj ľudu, že ho budú chcieť vybrať za Alexandrovho nástupcu, potajomky utiekol z mesta. Nadarmo sa chorý patriarcha pýtal na obľúbeného diakona. Nikde ho nebolo možné nájsť. Vtedy prorockým duchom povedal: „Myslíš si, že utečieš, Atanáz, no mýliš sa!“ A skutočne, po patriarchovej smrti prehľadali kvôli Atanázovi celé okolie, a keď ho našli, slávnostne ho priviedli do Alexandrie a za jasotu posadili na trón patriarchy. Atanáz, keď sa stal alexandrijským arcibiskupom a patriarchom, mal 30 rokov. Jeho prvým dielom bolo, že ponavštevoval všetky cerkvi Egypta a obyvateľom Etiópie určil dôstojného pastiera v osobe Frumentia.
Ariáni teraz začali proti nemu boj. Najprv nahovorili meletiánov, aby ho obvinili pred cisárom Konštantínom ako intrigána, ktorý sa odvážil nielen kňazov, ale aj pravoverných biskupov zabiť. Po dôkladnejšom pátraní sa tieto obvinenia ukázali úplne falošné. No zaujatí protivníci sa tým nedali zahanbiť, iba že vymýšľali nové obvinenia. Tak vymysleli, že Atanáz zneuctil jednu ženu a zabil biskupa Arsénia a odťal mu ruku, aby ju používal na čarovanie. A aby posilnili tento bod svojej obžaloby, ukázali vysušenú ruku, ktorú mali práve na to schovanú v skrinke. Cisár, keď vypočul obvinenia, zvolal do mesta Týr snem, pred ktorým sa mal Atanáz obhajovať. Väčšina zo zídených biskupov boli ariáni. Jednako Atanáz prišiel, aby sa bol súdený svojimi protivníkmi. Najprv priviedli ženu, na ktorej mal Atanáz vykonať násilie. Archidiakon Timotej sa postavil pred podplatenú ženu namiesto svojho patriarchy a povedal jej: „To mám byť ja, ktorý ťa prinútil na nečisté veci?“ Nehanebná žena vykríkla: „Tak je to, ty si to vykonal a vás, svätí otcovia, prosím o spravodlivosť.“ Slová tejto ženy dostatočne dokázali, že sv. Atanáza ešte nikdy nevidela a tak sa klamstvo samo vyjavilo. Aj druhé obvinenie, týkajúce sa zabitia biskupa Arsénia, sa ukázalo falošné. Toho, akože mŕtveho, našli patriarchovi ľudia a priviedli pred snem. Teraz vstal Atanáz a povedal ariánom, ktorí ho obvinili: „Povedzte sami, či to nie je Arsénius?“ Ariáni to nemohli poprieť. Vtedy odkryl Atanáz Arséniov plášť hovoriac: „Pozerajte tu je pravá a tu ľavá Arséniova ruka. A čia je tá, ktorú ukazujete a hovorí že, že som ju odťal Arséniovi?!“ Tak aj v tom sa ukázala zlosť jeho nepriateľov, ktorí sa museli hanbiť. A predsa, kto by tomu veril, snem ho uznal vinným a odňal mu jeho hodnosť a zakázal mu prebývať v Alexandrii. Atanáz odišiel do Konštantínopola, aby sa obhajoval pred samotným cisárom Konštantínom. Ale cisár ho neprijal. Hneval sa na neho, že sa všetkými silami vzpieral prijať Ária do církevného spoločenstva. Aj cisár uznal Atanáza za vinného, pretože tak urobil snem, a vyhnal ho do mesta Trevír v Taliansku.
Atanáz bez akéhokoľvek vzpierania odišiel do Trevíru a bol tam veľmi milo prijatý tamojším biskupom Maximiliánom. A čo ho v jeho nešťastí najviac potešilo, bola zvesť, že obyvatelia Alexandrie stále zotrvávali pri pravovernej viere. Keď ariáni, aby celému svetu ukázali svoje víťazstvo nad svätým patriarchom, chceli vodcu svojej herézy, Ária, slávnostne voviesť do cerkvi v Alexandrii, povstal taký nepokoj medzi ľudom, že museli túto slávnosť preložiť do Konštantínopola. A skutočne tu pripravili veľkolepú slávnosť. No Spasiteľ, ktorému Árius tak úporne odopieral Božstvo, zničil radosť svojich nepriateľov. Bezprostredne pred okamihom, keď mali Ária voviesť do cerkvi, našli ho na skrytom mieste s vypustenými vnútornosťami. Pravoverní videli v tejto smrti, s tak strašnými okolnosťami, Boží súd. Ariáni to všetko pripisovali čarom. Onedlho potom cisár, ktorý prikázal pokrstiť ho až na smrteľnom lôžku, zomrel. Jeho traja synovia sa v troch čiastkach stali jeho nástupcami. Z nich Konštant zdedil otcov trón v Konštantínopole a bol úplne pod vplyvom ariánov, ktorí teraz tým smelšie dvíhali hlavy.
Sotva zasadol Atanáz na svoj trón v Alexandrii, hneď proti nemu začali ariáni nové intrigy. Podarilo sa im proti nemu vzbudiť podozrenie u ľahkovážneho cisára. Ten prikázal zvolať snem do mesta Antiochia. Teraz ariáni nielenže Atanázovi odňali úrad a hodnosť, ale ešte na jeho miesto postavili Gregora z Kapadócie, ktorý so zbraňou v ruke a s násilím nastúpil na trón patriarchy. Atanáz mal byť svätý, no utiekol do Ríma, kde jeho a jeho druhov, jemu priamo podriadených egyptských biskupov, vtedajší rímsky pápež Július I. oslobodil od snemom nespravodlivo uloženej kliatby. Nakoniec privolil cisár Konštant na prosby svojho brata Konštantína zvolať snem do mesta Sardika v Ilírii. 340 pravoverných biskupov sa zišlo v roku 347 na tomto sneme. Na ich čele stál úctyhodný starec Hoziáš z Cordoby. Títo, keď prezreli všetky obvinenia, vyhlásili Atanáza a ostatných ariánmi prekliatych biskupov za nevinných a prikázali im vrátiť sa do svojich úradov.
Preto sa so slávou a leskom vrátil sv. Atanáz k svojim verným do Alexandrie a stal sa opäť neochvejným stĺpom cirkvi, ale aj ochrancom poriadku v krajine. Iba jeho vplyvu možno pripísať, že Egypt sa nezúčastnil na žiadnych nepokojoch tých čias, ale vždy stál pri legitímnom cisárovi. Sám Konštant, hoci Atanáza ako najmocnejšieho protivníka ariánov nenávidel, musel mu uznať tieto zásluhy. A predsa, namiesto toho, aby mu bol vďačný, videl v ňom rivala pre svoju moc a osobu. Do toho prišli ešte neprestajné klebety ariánov na Atanáza, akoby mal väčšiu moc, ako cisár. Cisár sa rozhneval a povedal, že ak by mohol zvíťaziť nad Atanázom, tešil by sa z toho viac, ako keby zvíťazil na nespočetným vojskom akéhokoľvek nepriateľa.
Prípravy na zamýšľanú Atanázovu porážku sa zavŕšili v meste Arly, kde sám cisár strašnými hrozbami nútil zídených biskupov, aby podpísali odvolanie patriarchy. Nikto nesmel hovoriť na obhajobu Atanáza okrem Pavlína, biskupa z Trevíru, za čo bol vyhnaný medzi montanistov do Frýgie, kde po niekoľkých rokoch od žiaľu a hladu zomrel. Keď rímsky pápež Libérius spoznal, že v osobe Atanáza trpí a je prenasledovaná pravoverná viera, pohol cisára, aby v roku 355 zvolal synodu do Milána, ktorá sa ale neskončila dobre. Pretože keď sa niektorí biskupi smelo ozvali, že cisár nemá právo v správe viery vydávať ustanovenia, objavil sa rozjarený Konštant uprostred ich zhromaždenia a s mečom v ruke žiadal okamžitú poslušnosť pre svoje príkazy a vydal, keď mu protirečili, výroky smrti na niekoľkých biskupov, medzi nimi aj na Atanáza, hoci ten tam ani nebol. Ten v tom čase sedel v Alexandrii a vzdychal na smutným stavom pravovernej církvi a srdečne sa modlil za udržanie pravdivej viery. Jednako nie dlho si užíval tento pokoj. Na začiatku mesiaca február v roku 356sa u neho zjavili dvaja cisárski úradníci, ktorí od neho žiadali, aby sa vzdialil aj z cerkvi, aj z mesta. Tomu sa protivil ľud, a to tým viac, že úradníci nemohli ukázať písomný príkaz. Rozhodli sa vypraviť posolstvo k cisárovi a dovtedy malo všetko ostať po starom. Úradníci na to pristali a s nimi aj Sirián, predstavený mesta. Táto dohoda bola odprisahaná oboma stranami. Ne onedlho potom, keď patriarcha bol s veriacimi v cerkvi na bohoslužbách, vpadol Sirián so svojimi vojakmi do cerkvi, kázal všetkých sekať a zabíjať, mysliac si, že sv. Atanáz zahynie ako obeť cisárovho hnevu. No Pán Boh rozhodol ináč, pretože v takých smutných časoch, ako boli vtedajšie, sa cirkev nemohla zaobísť bez silnej opory sv. Atanáza. Vojaci by už skutočne boli strhli Atanáza z trónu patriarchy a hodili o zem, no kňazi, ktorí ho chránili, ho polomŕtveho odniesli z cerkvi a tak ho zachránili pred istou smrťou. Atanáz utiekol do púšte a tam žil medzi mníchmi.
Ale aj tu ho prenasledoval cisárov hnev. Vypísal odmenu za jeho hlavu, vyslal svojich strážnikov, aby ho hľadali ako zradcu, a aby trestali mníchov, ktorí mu poskytli útočište. N žiaden z nich svojho biskupa nezradil, hoci ich ťažko mučili. Aby nevystavoval mníchov ďalšiemu prenasledovaniu, odišiel Atanáz do neprístupnej časti púšte, kde nikoho nevidel, iba svojho verného sluhu, ktorý mu prinášal obživu a listy. Z tejto samoty Atanáz písal svojmu vernému stádu v Alexandrii, napomínal ich, aby v nádeji na lepšiu budúcnosť pevne vytrvali v pravej viere. Tu aj napísal najlepšie svoje spisy proti ariánskej heréze.
Šesť rokov sa musel Atanáz skrývať v tejto divokej púšti, a to až do smrti cisára Konštanta, najdivokejšieho prenasledovateľa pravovernej církvi. Ale ani potom neprišlo nič lepšie, pretože Julián Apostata, alebo Odpadlík, ktorý teraz nastúpil na cisársky trón, chcel obnoviť hynúce pohanstvo. Skutočne zavolal naspäť vyhnaných biskupov a kňazov, no nie s úprimným úmyslom, ale aby obnovil boj medzi pravovernými a ariánmi. Tento zlovestný cisár si želal, aby sa kresťania navzájom vyhubili. No Atanáz, ktorý sa vrátil z púšte, na to nemyslel, ale usilovne sa namáhal, aby navrátil falošne veriacich, z ktorých mnohí z nevedomosti, zo strachu rýchlo prestúpili k ariánom. Ako predtým do boja, tak teraz do zmierenia bol pripravený patriarcha, pretože ťažké strádania ho nezatvrdili, ale obmäkčili. S nebojácnou obozretnosťou, ktorá všetko vedela premôcť, a s nevídanou odvahou proti poblúdeniam zjednocoval dobrotu, poníženosť a zmierlivosť k slabým a poblúdeným. Preto sa ariáni hrnuli k pravovernosti a dielo zjednotenia sa uskutočňovalo s veľkým úspechom. No cisár Julián, ktorý si myslel, že jeho úmysel sa minie účinku, prikázal patriarchovi okamžite opustiť Alexandriu a potajme prikázal zabiť ho. Žiaľ a smútok všetkých ovládli pri tejto zvesti. No Atanáz plačúcich potešoval pokojne hovoriac: „Načo sa rmútiť, keď je to iba chmára, ktorá rýchlo prejde?!“ Potom sadol na loď a odporúčal svoje stádo opatere Najvyššieho a dobrým priateľom a po rieke Níl odplával do Téb. Juliánovi vojaci sa ponáhľali za ním. Keď ich zbadali Atanázovi spolucestujúci na lodi, radili mu, aby vysadol na breh a skryl sa v púšti. No on odpovedal: „Nie, lepšie bude, ak sa vrátime a ukážeme svetu, že mocnejší je ten, kto nás chráni, ako naši prenasledovatelia.“ A skutočne sa vrátili a stretli prenasledovateľov, ktorí nespoznali Atanáza a pýtali sa ho, či nevie kde je Atanáz. Atanáz odpovedal: „Je neďaleko odtiaľ, ponáhľajte sa a dohoníte ho.“ Oni plávali ďalej a patriarcha sa bez problémov vrátil do Alexandrie.
Jeho návrat neostal pred cisárom dlho utajený. Aby unikol jeho pomste, musel Atanáz opäť utiecť. Teraz putoval z miesta na miesto. Bol v Antiochii, keď k nemu prišli pustovníci Teodor a Pamon, a uisťovali ho v tom, že jeho problémy sa čoskoro skončia. Pretože sám Pán Boh im oznámil blízky koniec cisára Juliána, a že po ňom nastúpi cisár nábožný a pravoverný. Toto sa za krátky čas splnilo. Julián zahynul v boji s peržanmi a jeho posledné slová boli: „Zvíťazil si Galilejský!“ tak totiž zvykol volať Spasiteľa.
Vojsko za cisára vybralo Joviána. Atanáz nečakal na príkaz nového vládcu a hneď po smrti Juliána Apostatu sa vrátil k svojmu stádu. V Alexandrii dostal list od cisára, v ktorom ho ten za jeho odvahu, za apoštolskú horlivosť a za ostatné žiariace cnosti chváli a súčasne ho prosí, aby mu urobil návrh, ako by sa mohla pokojným spôsobom zavŕšiť správa církvi. Preto pozval cisár Jovián Atanáza k sebe do Antiochie a pri každej príležitosti mu ukazoval svoju priazeň a úctu. Ale nanešťastie tento cisár žil iba osem mesiacov. Valentín, ktorý teraz obsadil cisársky trón, išiel úplne v stopách cisára Konštanta a rozkázal všetkým pravoverným biskupom opustiť svoje miesta a odísť z krajiny. A opäť, už po piaty raz, musel opustiť Atanáz trón patriarchu a svoje stádo. Ale teraz sa vzbúrila celá Alexandria a búrlivým spôsobom sa domáhali, aby jej arcipastiera nechali na pokoji. Prestrašený cisár odvolal svoj rozkaz a Atanáz ostal pokojne na svojom tróne.
Užívajúc si teraz pokoj, zvolal Atanáz v roku 369 do Alexandrie synodu a v jej mene písal biskupom Afriky, aby sa chránili pred falošnou náukou a posilňovali sa vo viere pravovernej cirkvi. Zvyšný čas svojho života využil na to, aby v jednote s ďalšími horlivými arcipastiermi zacelil jazvy, ktoré Kristovej církvi narobila bezbožná Áriova náuka.
Jednako by sme nemali úplný obraz tohto svätého muža, ak by sme ho chceli posúdiť iba podľa jeho žiarivých skutkov, , ktoré pred celým svetom konal ako bojovník za svätú církev. Pozornosť si zaslúži aj jeho súkromný život. Gregor Naziánsky o tom píše takto: „Nikto nedošiel na ceste pokory a skromnosti tak ďaleko, ako Atanáz. Kto ho navštívil, určite bol láskavo prijatý. Ponižoval sa až k najnižším. Jeho neodmietavé dobrotivé srdce bolo otvorené pre biednych a nešťastných. Jeho reč sa zmocňovala srdca a každého k nemu priťahovala. Ale ešte viac a silnejšie konal príkladom svojho života. V jeho konaní videl každý svoje pozdĺžnosti a každý stav mal čo nasledovať a napodobňovať. Keď bol občas donútený voči svojim podriadeným použiť prísne prostriedky, keď ich napomínal, robil to bez hnevu, a každé napomenutie pochádzalo zo skutočného otcovského srdca. Vytrvalý a horlivý bol v modlitbe, prísny v pôstoch, neúnavný v bdelosti a spievaní žalmov.
Dňa 2. mája 373, alebo 366, po 46 ročnom riadení alexandrijskej církvi, zakončil Atanáz svoj život, aby prešiel do horného Siona k patriarchom, prorokom, apoštolom a mučeníkom, podľa príkladu ktorých tak mužne bojoval za pravdu. Počas všetkých stáročí bola jeho pamiatka u všetkých kresťanov vo veľkej úcte. Veľkú cenu a váženosť majú aj jeho spisy. Jeden učenec povedal mníchovi: „Ak niekde nájdeš spisy sv. Atanáza a nebudeš mať papier, aby si ich písal, tak píš na svoj odev.“
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 152-162)