Svätý Peter
Sv. Peter, preslávne knieža apoštolov a viditeľná hlava katolíckej církvi, rodom Galilejčan, sa pred svojím pozvaním do apoštolského úradu volal Šimon. Bol synom Jána a bratom sv. apoštola Andreja.. Zaoberal sa, ako Andrej a pravdepodobne aj ich otec, rybolovom. Najprv býval v Betsaide pri Genezaretskom jazere, a potom sa presťahoval do Kafarnauma, kde ako hovorí všeobecná mienka, sa oženil. Prinajmenšom je isté, že v tom meste žila jeho svokra. Andrej odišiel za svojím bratom a obaja sa tu zaoberali predchádzajúcim remeslom. Jednako im to nebolo na prekážku, aby sa starali o posvätenie svojich duší. Obaja sa s určitosťou nádejali, že Spasiteľ onedlho príde na tento svet. Preto sa Andrej stal učeníkom sv. Jána Krstiteľa, no potom, keď Ján nazval Ježiša Krista „baránkom Božím“, odišiel za Spasiteľom a našiel v jeho náuke toľko pravdy, že vyhľadal aj svojho brata a povedal mu: „Našli sme Mesiáša.“ Peter radostne prijal túto zvesť, všetko zanechal a ponáhľal sa k Ježišovi. Ježiš, keď videl, že ide k nemu, povedal mu: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas.“ Týmito slovami dal Kristus Pán všetkým spoznať, že všetko vie, pretože Petra nikdy predtým nevidel. Bratia Peter a Andrej ostali niekoľko dní so Spasiteľom, potom sa vrátili k svojim sieťam, ale tak, že prichádzali k Ježišovi Kristovi a počúvali jeho náuku.
Koncom prvého roku, ako Ježiš začal učiť ľudí, Šimona Petra a Andreja ako plákali svoje siete na brehu jazera. Pri brehu boli dve lode a na jednu z nich, Petrovu, nastúpil Ježiš, aby z nej učil ľudí, ktorí sa zišli na brehu. Po skončení kázania kázal Petrovi zatiahnuť na hlbinu jazera a spustiť siete. Peter to z úcty ku Kristovi urobil, hoci predtým sa celú noc zbytočne namáhali a už stratil nádej, že by mohol niečo uloviť. Jeho poslušnosť nebola ponechaná bez odmeny, pretože sa teraz chytilo toľko rýb, že sa začali trhať siete a Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, im museli prísť pomôcť vytiahnuť ryby. Peter, prestrašený týmto zázrakom, padol pred Ježišom na kolená a hovoril: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.“ Táto pokora ho učinila hodným najväčšej milosti, pretože Kristus pozval Petra a Andreja k sebe slovami: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Na tieto slová navždy opustili aj lode aj svoje siete i svoje remeslo a stali sa vytrvalými učeníkmi a nerozlučnými nasledovníkmi Krista.
Sv. Peter, keď sa stal Spasiteľovým učeníkom, sa spomedzi všetkých učeníkov vyznačoval živou vierou a láskou k Ježišovi. Oduševnený touto vierou a láskou vyskočil z lode a po hladine mora sa ponáhľal k Pánovi. Keď niektorí učeníci nepochopili náuku o svätej tajne Eucharistie a pohoršili sa a opustili Spasiteľa, on sa opýtal tých, čo ostali: „Aj vy chcete odísť?“ Peter odpovedal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ Pri inej príležitosti svedčil: „Aj keby všetci odpadli, ja nie. Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Ježiš vedel o tejto jeho úprimnej láske a odmenil ju vynikajúcim spôsobom. Urobil ho hodným osobitnej dôvery, uzdravil jeho svokru a nielen ho prijal medzi svojich apoštolov, ale dal mu medzi nimi prvenstvo. Hoci sv. Peter neprišiel k Ježišovi ako prvý a nebol ním ani ako prvý pozvaný, predsa kým Spasiteľ bol na zemi považoval ho za prvého medzi apoštolmi a po Kristovom nanebovstúpení bol prvým v reči i v skutku. Evanjelista Matúš, keď vyratúvava apoštolov, Petra výrazne kladie na prvé miesto. K Petrovi obracal Spasiteľ zvyčajne svoje slová a Peter obvykle odpovedal v mene všetkých apoštolov.
Keď sa Ježiš Kristus približoval k mestu Cézarea, dal svojím učeníkom otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni odpovedali: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ Ježiš sa pýtal ďalej: „A za koho ma pokladáte vy?“ Peter povedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Pán mu na to povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ Tento istý sľub opakoval Kristus Spasiteľ, keď sa po svojom vzkriesení tretíkrát zjavil svojim apoštolom. Obrátil sa k Petrovi a povedal mu: „Pas moje baránky – pas moje ovce.“ Preto prvenstvo sv. Petra pred ostatnými apoštolmi je nepochybné a isté a cirkev hneď od prvých čias kresťanstva až po dnešný deň jednou dušou učí, že Peter bol Ježišom Kristom ustanovený za najvyššieho pastiera jeho stáda a ako takému mu bola udelená moc nielen nad veriacimi, ale aj nad ich predstavenými: kňazmi a biskupmi.
Peter neodstúpil od Ježiša Krista počas celého jeho účinkovania na zemi. Bol svedkom premenenia svojho učiteľa na hore Tábor a nadšený povedal: „Pane, dobre je nám tu.“ Akoby tým chcel povedať: Niet väčšieho šťastia, ako byť pri tebe a vidieť tvoju nekonečnú slávu.“ Svoju pokoru sv. Peter opäť ukázal, keď mu Ježiš pri Tajnej večeri chcel umyť nohy. Povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ A skutočne to nechcel dovoliť, kým sa neutvrdil, že ináč nebude mať s ním podiel. Teraz ale už prichádzal čas Kristových strastí a on predpovedal Petrovi akou smrťou má zomrieť. Peter sa veľmi prestrašil a chcel nahovoriť Učiteľa, aby sa schoval pred očakávanými strasťami, pretože vtedy ešte nechápal tajomstvo kríža, tajomstvo našej spásy. A až ostré napomenutie ho upokojilo. Peter, Jakub a Ján, ktorí videli Kristovo premenenie, sprevádzali ho do Getsemanskej záhrady, aby tu videli smrteľnú úzkosť a krvou zaliatu tvár. Keď veľkňazovi sluhovia a vojaci s Judášom na čele prišli, aby zajali Ježiša, Peter ukázal svoju starú lásku, vytiahol meč a odťal pravé ucho sluhovi Malchusovi. Spasiteľ ho napomenul a poučil ho, že jedinou zbraňou jeho učeníkov majú byť trpezlivosť a pokora. Keď to povedal, Malchusovi vyliečil ucho.. A pretože si sv. Peter tak veľmi veril a dôveroval svojím silám, bol za to pokáraný. Pretože keď Ježiša viedli pred súd, ovládol ho strach a on za svojím učiteľom, ktorému nedávno sľuboval, že s ním aj zomrie, išiel teraz iba zďaleka. Okrem toho sa splnilo ešte aj to, čo mu Pán predpovedal pre jeho upokorenie: „…skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy zaprieš.“
Keď Spasiteľa postavili pred veľkňaza Kajfáša, aj sv. Peter prišiel na nádvorie a zamiešal sa tu medzi veľkňazových sluhov a iných ľudí, ktorí sa tu nachádzali. Dve slúžky, jedna po druhej tu k nemu prehovorili a poznali v ňom Kristovho učeníka a on aj pred jednou aj pred druhou zapieral, tvrdil, že to nie je pravda. O hodinu neskôr mu opäť sluha hovoril, že musí byť Ježišovým učeníkom a iní prítomní to potvrdzovali dodávajúc, že aj jeho reč o tom svedčí. Okrem toho príbuzný Malchusa ubezpečoval, že on sám ho videl v Getsemanskej záhrade. O Peter zaprel aj tretí raz, a k tomu sa ešte zaklínal, že toho človeka nepozná. Teraz zaspieval kohút druhýkrát a súčasne cez nádvorie viedli Ježiša, ktorý výrečne pozrel na Petra, a ten pochopiac, čo jeho učiteľ mu chcel tým pohľadom povedať, odišiel a s pokoreným srdcom plakal nad svojím hriechom. Tento poklesok mu poslúžil na to, aby sa na celý svoj život posilnil v pokore, ktorá sa odteraz stala jeho obľúbenou cnosťou.
Keď Mária Magdaléna a iné sväté Ženy prišli k apoštolom, aby im podľa anjelovho príkazu zvestovali, že Kristus vstal zmŕtvych, odbehli Peter a Ján na krídlach lásky ku hrobu. A hoci Ján tu pribehol prvý, jednako do hrobu vošiel až za Petrom a tak si obaja obzerali miesto, kde ležal ich Božský Učiteľ. Toho istého dňa sa Ježiš zjavil spoločne apoštolom. Keď Peter lovil ryby v Tiberiadskom mori a uzrel Ježiša na brehu, od radosti a z lásky vyskočil z lode do vody a plával, aby bol pri ňom skôr. Ján a ostatní apoštoli sa za ním pustili na lodi, ťahajúc za sebou sieť, ktorú na Spasiteľovo slovo hodili z pravej strany lode, a v ktorej sa nachádzalo stopäťdesiat veľkých rýb. Keď z lode vystúpili na breh, videli ti rozložený oheň a na ňom ležiacu rybu a chlieb. Sám Ježiš im pripravil takýto obed. Pri tejto príležitosti sa Spasiteľ opýtal Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Apoštol odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu na to povedal: „Pas moje baránky.“ Potom sa ho opäť opýtal: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Peter znova hovoril: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Kristus mu povedal: „Pas moje ovce!“Pán sa ho spýtal ešte aj tretíkrát: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád.“ Peter sa zarmútil, že sa ho to Kristus pýta ešte aj tretíkrát a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko ty dobre vieš, že ťa mám rád.“A Ježiš na to: „Pas moje ovce!“ Bolo úplne spravodlivé, že Peter tri krát vyznal svoju lásku tomu, koho sa on tri krát zriekol, aby tak trojnásobné vyznanie lásky napravilo pohoršenie trojnásobného zrieknutia sa. Touto láskou sa stal hodným byť základným kameňom vtedy vznikajúcej církvi a viditeľnou hlavou Kristovho stáda. A pretože miloval Spasiteľa viac ako ostatní apoštoli, dosiahol cti byť pastierom pastierov.
Spasiteľ vtedy predpovedal Petrovi ešte aj povýšenie iného druhu, než bolo to, keď ho povýšil za najvyššieho biskupa, pretože mu predpovedal, že má zomrieť mučeníckou smrťou, a to na kríži. Peter sa potešil od šťastia, že sa bude môcť stať podobný svojmu Učiteľovi aspoň približne svojím utrpením. Spasiteľ sa jemu aj ostatným apoštolom zjavil ešte veľakrát. Prikázal im ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom. Ubezpečil ich, že bude pri svojej cirkvi po všetky dni až do konca sveta, že ich náuku potvrdí zázrakmi, že im pošle Sv. Ducha. Sv. Peter bol tiež medzi tými šťastnými, ktorí boli očitými svedkami, ako sa Spasiteľ v sláve vzniesol do neba k svojmu Otcovi.
Od tej chvíle, ako sa Kristus Pán vrátil do svojej vlasti, sv. Peter vo všetkom koná a postupuje ako hlava apoštolov a ako ten, ktorého opatere bolo všetko zverené. On zvoláva apoštolov a prihovára sa k nim, keď bolo treba vybrať iného apoštola namiesto zradcu Judáša, po prijatí Sv. Ducha on drží prvú kázeň a obracia ňou tritisíc židov, on vždy predsedá na všetkých zhromaždeniach apoštolov a nakoniec on v mene všetkých hovorí pred sudcami a veľkňazmi. Toto prvenstvo mu nikto neodopieral, nikto sa mu neprotivil, ale všetci sa mu ochotne podriadili.
Sv. Peter vykonal prvý zázrak. S Jánom išiel jedného dňa o deviatej hodine do chrámu, kde boli ľudia na modlitbách. Pri dverách chrámu ležal človek chromý už od života svojej matky a prosil almužny od vchádzajúcich do chrámu. Pohľad na tohto nešťastníka vzbudil v apoštoloch súcit a sv. Peter mu povedal: „Striebro a zlato nemám, ale čo mám, to ti dám: V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Sotva to vyslovil, chromý sa zdvihol zo zeme a odišiel s apoštolmi do chrámu oslavujúc Boha a ďakujúc mu za takú veľkú milosť. Po vykonaní tohto zázraku mal sv. Peter druhú reč, následkom ktorej päťtisíc ľudí uverilo v Ježiša. Keď farizeji a saduceji videli taký veľký úspech apoštolov, nahovorili veliteľa chrámovej stráže, aby oboch apoštolov zajal a zamkol do temnice, aby, ako hovorili, zabránili nepokojom. Na druhý deň oboch postavili pred radu veľkňazov, kde bez námahy dokázali, že nie sú príčinou žiadnych nepokojov a sv. Peter smelo dokazoval, že chromý bol uzdravený v mene Ježiša Krista, v ktorom jedinom je spása. Sudcovia nemohli zatajiť pravdivosť tohto zázraku, ani oslabiť silu dôkazov. Preto apoštolov prepustili a prikázali im, aby viac nekázali a neučili v Kristovom mene. No apoštoli na to so svätou odvahou odpovedali: „Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha.“
Peter a Ján zvestovali po svojom prepustení ostatným apoštolom, čo sa s nimi stalo a opäť začali učiť. Veriaci v Ježiša sa napĺňali Sv. Duchom, všetci boli akoby jedno srdce a jedna duša a „a na všetkých spočívala veľká milosť“ Počet kresťanov sa zväčšoval každý deň, a ich akoby anjelský život, plný lásky, pokory a čistoty, robil tak na židov, ako aj na pohanov veľký dojem. Aby čím lepšie napĺňali príkaz lásky k blížnemu, predávali veriaci svoje majetky a dobrá a peniaze, ktoré za ne dostávali prinášali apoštolom, aby ich oni rozdeľovali medzi chudobných tým spôsobom „kto ako potreboval“. Aj jeden muž menom Ananiáš so svojou ženou Zafírou predal pole. No najprv sa s ňou dohodol a apoštolom nedal všetky peniaze, ale časť z nich si podržal. Sv. Peter im počítal túto lož za hriech proti Sv. Duchu a pre výstrahu ostatným veriacim padli obaja na zem. Ešte mnohými zázrakmi posilňovali apoštoli svoje poslanie. Vyháňali zlých duchov, uzdravovali chorých. Neraz bolo vidieť chorých s ich lôžkami na cestách a uliciach, kde ich liečil už aj tieň sv. Petra. Netrvalo dlho a apoštolov opäť odviedli do temnice. No anjel im otvoril dvere temnice a ráno už apoštoli sedeli v chráme a učili ľudí. Veľkňaz Kajfáš a farizeji zvolali poradu, ako vydať apoštolov na smrť. No Gamaliel „učiteľ zákona, ktorého si vážil všetok ľud“ vstal a hovoril: „Nechajte týchto ľudí a prepustite ich, lebo ak je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa, ale ak je od Boha, nebudete ich môcť rozvrátiť“. Poslúchli ho, zavolali apoštolov, prikázali ich biť, potom im zakázali hovoriť a učiť o Ježišovom mene a prepustili ich. Apoštoli radujúc sa vrátili sa k svojim, že boli hodní kvôli Pánovmu menu znášať potupu.
Keď židia videli, že Kristova viera sa vzmáha čoraz viac a počet vyznavačov sa zväčšuje každý deň, začali v Jeruzaleme na kresťanov všeobecné prenasledovanie, počas ktorého zomrel mučeníckou smrťou sv. Štefan. Vtedy mnohí kresťania poutekali z Jeruzalema a rozišli sa po iných krajoch, skrze čo sa Kristova náuka rozišla aj do iných končín. Tak sv. diakon Filip utiekol do Samárie a mnohých tu získal pre Krista. Apoštoli, ktorí ostali v Jeruzaleme, sa o tom dozvedeli a spomedzi seba vyslali Petra a Jána do Samárie. Tí sa nad novopokrstenými modlili, aby prijali Sv. Ducha, pretože na žiadneho z nich ešte nezostúpil, iba boli pokrstení v mene Pána Ježiša. Vtedy položili na nich ruky a oni prijali Sv. Ducha. V Samárii bol jede čarodejník menom Šimon, ktorý bol pokrstený tiež Filipom. Ten keď videl, že vkladaním rúk sa udeľuje Sv. Duch, priniesol apoštolom striebro so slovami: „Dajte aj mne takú moc, aby každý, na koho vložím ruky, dostal Ducha Svätého.“ Sv. Peter mu na to odpovedal: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že možno Boží dar získať za peniaze! Nemáš účasť ani podiel na tomto slove, lebo tvoje srdce nie je priame pred Bohom. Rob teda pokánie z tejto svojej neprávosti a pros Pána, azda ti odpustí toto zmýšľanie tvojho srdca.“
Prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme trvalo až do času, keď Šavol, ten najzaujatejší spomedzi všetkých nepriateľov kresťanstva, sa obrátil, dal pokrstiť a pod menom Pavol sa stal jedným z najsilnejších stĺpov Kristovej církvi. Priazeň rímskeho cisára Tibéria voči kresťanom sa pričinila o to, že Cirkev mala teraz pokoj. Sv. Peter využil tento pokoj k toku, aby z Jeruzalema navštívil susedné miesta. Odišiel do Lyddy a našiel tam človeka menom Eneáš, ktorý osem rokov ležal ochrnutý na lôžku. Peter k nemu prehovoril: „Eneáš, Ježiš Kristus ťa uzdravuje. Vstaň a usteľ si.“V tú chvíľu Eneáš vstal zdravý a videli to všetci žijúci v Lydde a Sárona a obrátili sa k Pánovi. V Joppe bola jedna učeníčka, menom Tabita, ktorá robila veľa dobrého a štedro dávala almužny. V čase, keď Peter prebýval v Lydde, Tabita ochorela a zomrela. Veriaci poslali posolstvo do Lyddy a prosili Petra, aby čo najrýchlejšie prišiel do Joppe. Sv. Peter prišiel a vošiel do siene, kde ležala vystretá Tabita. Peter poslal všetkých von, padol na kolená a pomodlil sa. Potom sa obrátil k telu a povedal: „Tabita vstaň!“ Na tieto slová Tabita otvorila oči, uvidela Petra a posadila sa. Peter jej podal ruku, zodvihol ju a postavil ju pred nich živú. To sa roznieslo po celom Joppe a mnohí uverili v Pána.
Teraz ale už prišiel čas, keď sa patrilo evanjelium ohlasovať nielen židom, ale aj pohanom. Petra k tomu vyzvali ostatní apoštoli. Zjavením z neba obdržal Peter v Joppe príkaz nerátať za nečisté nič, čo sám Boh očistil a súčasne pohanskému stotníkovi Kornéliovi v meste Cézarea zvestoval anjel, aby do svojho domu pozval apoštola Petra z Joppe. Keď potom sv. Peter prišiel do Cézarey, ohlasoval tu potom evanjelium stotníkovi Kornéliovi a jeho domácim a pokrstil ich. Toto všetko je rozpovedané pri živote kňaza mučeníka stotníka Kornélia dňa 13. septembra. Od toho času obrátenie pohanov postupovalo šťastne a úspešne. Apoštoli Barnabáš a Pavol rozšírili a upevnili v Antiochii, treťom meste rímskeho cisárstva, Kristovu náuku. Neskôr vedenie tamojšej cirkvi zaujal Peter a bol tu biskupom sedem rokov, čiže od roku 34 do roku 40. Pritom nezanedbával navštevovať aj iné miesta. Tak v roku 37 bol v Jeruzaleme, kedy k nemu prišiel aj sv. Pavol a prebýval u neho pätnásť dní.
Keď sa potom apoštoli a učeníci rozhodovali, kde ktorý z nich má odísť kvôli ohlasovaniu evanjelia, sv. Peter si za tým cieľom vybral Rím. Toto hlavé mesto celého sveta, doposiaľ centrum pohanstva a nehanebností, sa teraz malo stať centrom pravej viery a svätosti. Sv. Peter prišiel do Ríma v roku 40 alebo 42 a už vtedy tu zhromaždil spoločenstvo kresťanov. Po nejakom čase sa vrátil späť do Jeruzalema, kde ho cisár Herodes Agrippa, ktorý chcel ulahodiť židom, posadil do temnice, z ktorej ho ale Boží anjel šťastne vyprevadil. Pamiatku tohto zázračného Petrovho vyslobodenia slávi církev pod názvom „Poklona úctyhodným reťaziam svätého a všechválneho apoštola Petra“ dňa 16. januára, kde je možné si všetko prečítať tak, ako sa to stalo. Po svojom oslobodení obchádzal sv. Peter rôzne kraje na východe a na významných miestach ustanovoval biskupov. Potom opäť odišiel do Ríma, odkiaľ ale roku 49 musel odísť, pretože cisár Klaudius z mesta vyhnal kresťanov a židov. Sv. Peter sa opäť vrátil na východ a v roku 51 ho vidíme na sneme v Jeruzaleme, ktorému predsedal a prvý urobil rozhodnutie, aby kresťania pochádzajúci z pohanstva neboli zaťažovaní Mojžišovým zákonom, čo bolo jednohlasne prijaté a vodcami církvi oznámené všetkým spoločenstvám dôležitými slovami: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili,…“ Potom navštívil sv. Peter Antiochiu a chodil po rôznych krajoch všade učiac a zakladajúc církvi a nakoniec po niekoľkých rokoch sa vrátil naspäť do Ríma, kde neskôr priviedli aj sv. Pavla. Tu vtedy na cisárskom tróne sedel cisár Nero, človek surový, po krvi bažiaci tyran. Obvinil kresťanov, že boli príčinou veľkého požiaru v Ríme, ktorý sa vtedy prihodil a bol prvý, ktorý začal všeobecné prenasledovanie kresťanov.
V Ríme bol vtedy aj čarodejník Šimon zo Samárie, ktorý pre svoje triky bol u cisára Nera vo zvláštnej obľube. Medzi iným oznámil, že toho a toho dňa sa pred všetkými vznesie do neba. Keď prišiel určený deň, podarilo sa Šimonovi svojimi trikmi skutočne trocha vzniesť od zeme, no keď sa sv. apoštoli Peter a Pavol, ktorí sa na to pozerali, pomodlili, Šimon spadol, zlomil si nohu a o niekoľko dní v bolestiach zomrel. Toto nešťastie, ktoré sa stalo jeho obľúbencovi, cisára ešte viac nazlostilo a rozhnevalo proti kresťanom. Vydal príkaz zajať oboch apoštolov, Petra i Pavla. Peter na prosby veriacich chcel utiecť z Ríma. Už sa aj pustil na cestu. Keď vyšiel za brány mesta, postavil sa, podľa milostivej tradície, pred neho Ježiš Kristus. Sv. Peter sa udivený pýtal Ježiša: „Pane, kam ideš?“ Spasiteľ odpovedal: „Do Ríma, aby som druhýkrát zomrel na kríži.“ Peter pochopil, čo tieto slová znamenajú a hneď sa vrátil späť s úmyslom všetko, aj život, obetovať za milovaného učiteľa. Pohania ho zajali a so sv. Pavlom ho zamkli do väzenia, kde obaja sedeli viac ako osem mesiacov a stotníkov väzenskej stráže Procesa a Martiniána a 47 iných osôb oboch pohlaví obrátili ku Kristovi. Keď uderila hodina smrti, ukázal sv. Peter, že pre svoju odvahu a lásku je hodným byť prvým medzi apoštolmi a viditeľnou hlavou Kristovej cirkvi. Prosil mučiteľov, aby ho, keď má zomrieť na kríži, pribili naňho dole hlavou, pretože sa považoval za nehodného zamrieť na kríži tak, ako zomrel Spasiteľ. Dole hlavou ukrižovaný zomrel Peter 29.6.67, v deň, keď aj sv. Pavol na inom mieste a iným spôsobom mučeníckou smrťou zakončil svoj život.
Na miestach, kde boli mučení sv. apoštoli, sa týčia veľkolepé chrámy: chrám sv. Petra, na celom svete najslávnejší, vnútri mesta Rím, a chrám sv. Pavla za hradbami. Pozostatky oboch apoštolov sú uložené v chráme sv. Petra pod veľkým prestolom, kde vo dne v noci horí 112 strieborných lampád.
Od sv. Petra máme dva listy alebo všeobecné (apoštolské) posolstvá, čiže písané všetkým kresťanským církvám. Prvý list je písaný z Babylonu. Pod týmto mestom chápu sv. otcovia Rím, ako hlavné mesto pohanstva a každej nehanebnosti. Bol napísaný medzi 54. a 55. rokom a má zmysel posilniť veriacich uprostred prenasledovania a mučenia a prevrátiť poblúdenia čarodejníka Šimona a iných. Druhý list, napísaný krátko pred smrťou v Ríme, možno považovať za duchovný závet. Napomína ním veriacich, aby sa neúnavne namáhali kvôli svojmu posväteniu a vystríha ich pred sieťami falošných učiteľov.
S. Peter ústami vyučoval 35 rokov, a to 10 rokov na východe a 25 v Ríme. Na jeho príhovor daj i nám, Pane, vytrvalosť vo viere, neochvejnosť v láske k tebe, trpezlivosť v ťažkostiach a trápeniach každého druhu a osobitne ochotu iba pre teba, Kriste Bože, žiť a zomierať. Amen.
Svätý Pavol
Pavol, žid z Benjamínovho pokolenia, bol synom farizeja a narodil sa v meste Tarz. Obyvatelia Tarzu, ako hlavného mesta Cilície, mali právo rímskeho občianstva a skutočne aj v tom, že sv. Pavol, ako Tarzský rodák, využíval po celý svoj život výhody a slobody tohto práva, vidieť prst Božej prozreteľnosti. Pri svojej obriezke dostal meno Šavol. Ako malého ho jeho rodičia poslali do Jeruzalema, kde navštevoval školu slávneho Gamaliela a učil sa gréckej slovesnosti. Keď dospel, presne dodržiaval Mojžišove prikázania a bol horlivým prívržencom farizejskej školy, ktorá bola zo všetkých najpresnejšia, ale i najpyšnejšia, a ktorá sa najviac protivila duchu pokory, ktorý tak silno ohlasuje evanjelium. Nezvyčajná horlivosť Šavla k starému zákonu a k židovskej tradícii ho urobila zaťatým nepriateľom Ježiša Krista a neľútostným prenasledovateľom jeho vyznavačov. Prepadával domy kresťanov, násilím zatýkal mužov a ženy, starcov a deti, a dával ich do väzenia. Bol prítomný pri kameňovaní sv. Štefana. Nemálo sa pričinil na prenasledovaní, ktoré na kresťanov zažalo v Jeruzaleme po smrti sv. Štefana, keď sa veriaci rozprášili na všetky strany, že v Jeruzaleme ostali iba sami apoštoli.
No hnev prenasledovateľov tým ešte nebol uspokojený a osobitne „Šavol ešte stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov“. Dozvedel sa, že v meste Damask sa veľmi rozšírila Kristova náuka. Odišiel k veľkňazovi, aby mu dal splnomocnenie, aby všetkých, ktorí v Damasku vyznávajú Ježišovo meno spútal a priviedol do Jeruzalema. Veľkňaz mu dal na liste napísanú právomoc, s ktorou sa Šavol pustil na cestu. No daromné sú ľudské úmysly proti Božím zámerom. Pre modlitby sv. prvomučeníka Štefana i všetkých veriacich rozhodol sa Pán Boh pretvoriť najväčšieho protivníka Kristovej viery Šavla na jej najslávnejšieho ohlasovateľa a bojovníka. Bolo už okolo poludnia, keď sa približoval k Damasku. Náhle ho obklopilo svetlo jasnejšie ako slnko, od ktorého oslepený padol na zem a počul slová: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Prestrašený Šavol sa po chvíli ozval: „Kto si, Pane?“ Hlas odpovedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ, tvrdo ti bude proti ostňu sa vzpečovať.“ Šavol pochopil zmysel týchto slov, že proti oveľa silnejšiemu a schopnejšiemu od seba nič nedokáže a nesmelo sa opýtal: „Pane, čo chceš, aby som učinil?“ Hlas mu kázal vstať a ísť do Damasku, kde bude z úst jedného Božieho sluhu počuť, čo má robiť. Priatelia, ktorí išli so Šavlom, stáli a veľmi sa divili, lebo hlas počuli a nikoho nevideli. Šavol sa zdvihol zo zeme, no nič nevidel, bol slepý, preto ho priatelia zobrali za ruky a zaviedli do Damasku. V Damasku išiel Šavol do domu farizeja Júdy a bol tu tri dni, nič nejedol, nič nepil, iba rozmýšľal nad tým, čo s ním učinil Najvyšší. V Damasku bol jeden Kristov zbožný učeník menom Ananiáš. Tomu sa zjavil Ježiš a prikázal mu ísť k Šavlovi a položiť na neho ruky, aby uvidel, „lebo jeho som si vyvolil“, povedal Ježiš. Na tretí deň podľa príkazu odišiel Ananiáš do domu, kde sa zdržiaval Šavol. Tu na neho položil ruky a hovoril: „Brat Šavol, poslal ma Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, keď si šiel sem, aby si zasa videl a aby ťa naplnil Duch Svätý.“ Vtedy z jeho očí akoby lupiny spadla slepota a on vstal vidiaci, dal sa pokrstiť a premenoval sa na Pavla.
Od toho času prebýval Pavol v Damasku s kresťanmi a vystupoval v synagógach ohlasujúc Ježiša, že to je Boží Syn. Všetci, ktorí ho počúvali, sa divili a vraveli: „Nie je to ten, čo v Jeruzaleme prenasledoval tých, čo vzývali toto meno? A neprišiel sem na to, aby ich v putách odviedol k veľkňazom?“ Pavol bol čoraz silnejší a rozprával sa so židmi v Damasku, že on je Spasiteľ sveta. Židia, pokrytí hanbou, mu vždy museli ustupovať a nakoniec sa rozhodli, že ho zabijú. Aby im Pavol neutiekol, ku všetkým bránam Damasku postavili stráže. Keď sa o tom dozvedeli veriaci, v noci ho v koši spustili cez hradby, a tak ušiel z rúk svojich nepriateľov. Keď sa Pavol vrátil do Jeruzalema, chcel vojsť ku Kristovým učeníkom, no tí nevedeli, že sa obrátil, neverili mu, že by mal byť Kristovým učeníkom, preto sa báli prijať ho do svojho kruhu. Až apoštol Barnabáš, ktorý bol s Pavlom v Damasku, ho priviedol k apoštolom a rozpovedal im, čo sa Pavlovi prihodilo cestou a ako sa potom dal pokrstiť a v Damasku smelo ohlasoval a vyznával Ježišovo meno. Vtedy radostne prijali medzi seba nového učeníka, ktorý odteraz prebýval s nimi v Jeruzaleme a prel sa aj s helenistami aj so židmi.
Sv. Pavol v Jeruzaleme prebýval krátko. Pretože všetkých chcel oboznámiť so spasiteľnou náukou, ponáhľal sa do Cilície, aby tu v Tarze, svojom rodnom meste, ohlasoval Ježišovo meno. Z mesta Tarz, spolu s Barnabášom, odišiel do Antiochie, kde už bol veľký počet učeníkov, ktorých tu prvýkrát začali volať menom „kresťania“. V tomto meste sa namáhali po celý rok a pre Ježiša získali mnoho ľudí. Odtiaľ obaja odišli do Seleucie, a potom sa pustili na more a priplávali na ostrov Cyprus. Tu v meste Salamína ohlasovali v židovských synagógach Božie slovo, a potom odišli do mesta Paf, kde okrem iných sa im najviac protivil falošný prorok Barjezu. Aby ho za to potrestal, sv. Pavol ho ubil slepotou, na čo Sergius, správca mesta, uveril v Ježiša a dal sa pokrstiť.
Z Pafu odišiel Pavol so svojím priateľom Barnabášom do Perge v Pamfýlii a odtiaľ do Antiochie v Pizídii, kde obaja hneď prvú sobotu ohlasovali Božie slovo v synagóge. Pozvaní pohanmi prišli aj nasledujúcu sobotu do synagógy a zišlo sa tam celé mesto. Keď židia videli, ako sa všetci hrnú k Pavlovi a Barnabášovi, nahovorili predstaveného mesta a ten ich vyhnal zo svojho kraja. Podľa slov Ježiša Krista striasli aj prach zo svojich nôh a odišli odtiaľ do Ikónia. Tu pre Krista získali veľa židov a grékov, zotrvali tu dlhší čas a na dôkaz pravdivosti náuky, ktorú hlásali, robili zázraky. Keď to videli židia, pobúrili celé mesto tak, že sa rozdelilo na dve časti: jedna sa pridržiavala apoštolov a druhá stála pri židoch. Keď ich židia chceli prepadnúť, odišli odtiaľ do mesta Lystra.
V Lystre zbadal Pavol človeka ochrnutého od narodenia, ktorý nikdy nechodil ani nestál. Pavol mu nahlas povedal: „Prikazujem ti v mene Pána Ježiša Krista, postav sa rovno na nohy!“ A ten hneď vstal a chodil. Ale židia z Antiochie a Ikónia pribehli do Lystry, a tak pobúrili ľud, že Pavla vyvliekli z mesta a kameňovali a nechali ho tam v domnení, že je mŕtvy. Učeníci vyšli za ním, našli ho a priviedli naspäť do mesta. Na druhý deň odišiel Pavol s Barnabášom do Derbe. Tomuto mestu hlásali evanjelium, mnohých poučili a obaja sa vrátili do Lystry, Ikónia a Antiochie, napomínajúc tamojších kresťanov, aby pevne zotrvávali vo viere a dokazovali im, že iba cez mnohé ťažkosti je nám možné vojsť do Božieho kráľovstva. Pre zavedenie patričného poriadku ustanovili pri každej cirkvi presbyterov, čiže kňazov, a modlitbou a pôstom ich odporúčali Pánovi. Potom ešte raz navštívili Pizídiu a cez Pamfýliu a Perge prišli do Attálie, odtiaľ odplávali do Antiochie, kde zhromaždili veriacich a povedali im, aké veľké diela skrze nich učinil Boh a ako otvoril dvere viery pohanom. Potom Pavol s Barnabášom odišli do Jeruzalema, kde ich apoštoli a všetci veriaci prijali s radosťou.
Niektorí učeníci apoštolov zo židovstva, menovite z farizejov, prišli do Antiochie, a začali veriacim z pohanstva tvrdiť, že k ich spáse je nevyhnutné dať sa obrezať a dodržiavať Mojžišov zákon. Z toho vznikol medzi kresťanmi spor, a aby ho utíšili, zišli sa v Jeruzaleme všetci apoštoli a starší a stanovili, že Mojžišov zákon nezaväzuje kresťanov. Toto napísali aj kresťanom v Antiochii a s týmto listom vypravili Pavla s Barnabášom a ešte Júdu zvaného Barsabáš a Sílasa. Tento list kresťanov z pohanstva veľmi potešil a sv. Pavol istý čas ostal u nich.
Potom si Pavol zaumienil navštíviť církvi, v ktorých kedysi ohlasoval evanjelium, a tak zobral so sebou Sílasa a odišiel do Sýrie a Cilície a všade upevňoval kresťanov vo viere. Pavol s radosťou v srdci videl, ako sa počet kresťanov každý deň všade zväčšuje. Prešiel Frýgiou, Galátiou a Mýziou, z Troady odišiel do Samotrácie, na druhý deň do Neapola a odtiaľ do mesta Filipy. Tu získal pre Krista, okrem iných, aj jednu ženu menom Lýdia. Tá s celým svojím domom prijala krst a prosila Pavla a Sílasa, aby za ten čas, kým budú v tomto meste, sa ubytovali u nej, čo oni aj urobili. No títo ohlasovatelia Spasiteľovej náuky sa z pokoja netešili dlho. V tom meste bolo jedno dievča, ktorá mala zlého ducha, a ktorá svojím veštením prinášala veľké zisky svojim pánom. Tá, keď niekde uzrela Pavla a Sílasa, volala za nimi: „Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy.“ Toto robila mnoho dní. Nakoniec to nahnevalo Pavla, ktorý dobre vedel, že Boh nepotrebuje svedectvo zlého ducha, preto sa obrátil k dievčine a povedal zlému duchu: „V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, aby si z nej vyšiel!“ Zlý duch z nej hneď vyšiel a ona prestala veštiť. Keď jej páni videli, že sa im stratila nádej na zisk a zárobok, zajali Pavla a Sílasa a priviedli ich pred sudcu, ktorý ich prikázal biť palicami, a potom ich posadiť do väzenia, ich nohy dať do klady a prísne strážiť. O polnoci sa obaja apoštoli modlili a piesňami chválili Boha a ostatní väzni ich počúvali. Vtom začalo také zemetrasenie, že sa zachveli základy väzenia, otvorili sa všetky dvere a z väzňov popadali okovy, ktorými boli zviazaní. Strážca väzenia sa prebudil, a keď videl pootvárané všetky dvere, vytiahol meč a chcel sa zabiť, pretože si myslel, že väzni poutekali. No Pavol na neho zavolal: „Neubližuj si, lebo sme tu všetci!“ A keď priniesli svetlo, strážca padol k Pavlovým a Sílasovým nohám, vyviedol ich z väzenia a pýtal sa ich: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ A oni odpovedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom.“ Oboznámili ho s Kristovou vierou, pokrstili jeho i celú jeho rodinu. Naradostený strážca ich zobral so sebou, postavil stôl a radoval sa s celým svojím domom uveriac v Ježiša. Potom sa vrátili späť do väzenia.
Na druhý deň poslal sudca svojich sluhov k strážcovi väzenia, aby prepustil Pavla a Sílasa na slobodu. No oni nechceli vyjsť z väzenia a hovorili: „Verejne a bez súdu nás zbili, hoci sme rímski občania, a vrhli do väzenia a teraz nás potajomky vyháňajú? Nie tak, ale nech prídu sami a oni nech nás vyvedú!“ Keď predstavený počul, že Pavol a Sílas sú rímski občania, preľakol sa, pretože rímske zákony prísne zakazovali biť rimana. Prišiel do temnice a odprosil ich hovoriac, aby odišli aj z väzenia aj z mesta. Oni vyšli z väzenia, a keď napomenuli bratov, aby vytrvali vo viere, pustili sa na ďalšiu cestu.
Keď sv. Pavol opustil Filipy, odišiel cez Amfipolis a Apolóniu do Solúna, kde bola židovská synagóga. Pavol v nej učil tri soboty a mnoho ľudí uverilo na jeho slovo. Keď židia unesení žiarlivosťou chceli zajať Pavla a Sílasa, veriaci ich oboch v noci vypravili do mesta Berea. Tu sa Pavol zdržal iba krátko a odišiel odtiaľ do Atén, kde sa s ním sporilo veľa gréckych učencov. Napriek tomu sa niektorí držali Pavla a uverili v Ježiša, medzi ktorými bol aj Dionýz, člen Areopágu, čiže najvyššieho súdu, kvôli čomu sa nazýva Areopagita, a žena Damaris.
Z Atén odišiel Pavol do Korintu, kde medzi grékmi našiel jedného žida menom Akvila a jeho ženu Priscilu. Poldruha roka býval v ich dome, vyučoval Božie slovo a mnohých obrátil ku Kristovi. Ale aj tu proti nemu povstali židia, preto odtiaľ odišiel do fezu. Tu prežil dva roky a Boh skrze neho robil veľké divy, že na chorých prinášali šatky a zástery z jeho tela a opúšťali ich neduhy aj zlí duchovia. Potom Pavol odišiel do mesta Troada a ostal tam sedem dní. V sobotu pred odchodom sa zišli veriaci tohto mesta a Pavol ich až do polnoci učil. Jeden mládenec menom Eutych sedel na okne. Premožený spánkom si zdriemol, spadol z tretieho poschodia dole a zdvihli ho mŕtveho. Pavol išiel k nemu, objal ho a povedal: „Neplašte sa lebo jeho duša je v ňom.“ Chlapec vstal a odišiel na poschodie, kde Pavol učil až po ranné zore, rozlúčil sa s bratmi a odporúčal ich Pánu Bohu.
Cez Mytilénu a Mylét prišiel Pavol do mesta Týr a do Ptolemaidy, kde s radosťou v srdci našiel vyznavačov Kristovej viery. Ostal u nich deň a ponáhľal sa do mesta Cézarea s tým úmyslom, aby sa čo najskôr dostal do Jeruzalema. Keď bol sv. Pavol v Cézarey, prišiel tu jeden prorok menom Agab, ktorý zobral Pavlov opasok, zviazal ním svoje ruky a nohy a povedal: „Toto hovorí Duch Svätý: „Muža, ktorému patrí tento opasok, takto Židia v Jeruzaleme zviažu a vydajú ho do rúk pohanov.“ Keď prišiel do Jeruzalema, Pavol rozpovedal veriacim, čo Pán Boh učinil skrze neho medzi pohanmi a všetci oslavovali Boha a ďakovali mu za to. No Pavol sa z tohoto pokoja netešil dlho. Pretože židia, ktorí prišli z Ázie, hneď ako ho videli, vrhli sa na neho a určite by ho boli zabili, ak by ho veliteľ kohorty nebol s vojakmi vytrhol z ich rúk. Zviazali ho dvoma reťazami a veliteľ ho prikázal odviať do väzenia.
Židia v Jeruzaleme dlho nevedeli, čo majú robiť s Pavlom, ktorý sedel vo väzení. Nakoniec sa rozhodli, že ho pošlú do Ríma a postavia pred cisára, aby ho on sám súdil. Sv. Pavla a ďalších jeho spoluväzňov odovzdali stotníkovi menom Július, aby ich všetkých na lodi odviezol do Ríma. Lukáš a Aristarch, priatelia sv. Pavla, sa rozhodli znášať útrapy ďalekej cesty so svojím učiteľom. Stalo sa to v roku 62 po Kristovi. Títo apoštolskí mužovia sa šťastne priplavili na ostrov Kréta, kde Pavol, kvôli neskorej jeseni, radil aby prezimovali. Námorníci jeho radu nepočúvli, ale pustili sa na ďalšiu cestu, no onedlho potom začal viať búrlivý náprotivný vietor, loďou začali vlny hádzať na všetky strany, a k tomu nebo pokryli čierne mraky, že ani vo dne slnko, ani v noci hviezdy, nebolo vidieť. Pre odľahčenie lode hodili do mora časť nákladu, a keď ani to nepomohlo, vyhodili všetko lodné náradie. No búrka neprestávala a loď bola ešte vždy v nebezpečenstve. V štrnástu noc všetci, okrem Pavla, stratili nádej na záchranu. Pavol nadránom tej noci zhromaždil všetkých, ktorí sa nachádzali na lodi – bolo ich 276 – dodával im odvahu, aby sa nebálo, hovoril im, že ani jeden z nich nemá zahynúť. Keď svitol deň, v diaľke uzreli neznámu zem a chceli sa k nej dostať. No po chvíli sa loď rozpadla. Každý myslel na záchranu svojho života a všetci sa šťastne dostali na súš.
Tak na zemi, ako aj na mori, oslávil Boh svojho služobníka Pavla aj na pevnine ostrova Malta, na ktorej sa teraz nachádzali. Obyvatelia tohto ostrova boli pohania, a predsa všetkých stroskotancov prijali, a keď videli, že sú premočení a trasú sa od zimy, rozložili oheň, aby sa osušili a zohriali. Sv. Pavol s ostatnými zbieral suché haluze, a keď ich kládol na oheň od horúčavy ožil v nej schovaný had. Pohania, keď videli hada visiaceho na jeho ruke, jeden druhému vraveli: „Tento človek je určite vrah; hoci sa zachránil z mora, pomsta mu nedovolila žiť.“ Ale Pavol hodil hada do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. Pohania čakali, kedy opuchne a padne na zem mŕtvy, no keď videli, že je zdravý a niet na ňom ani najmenšej zmeny, zmenili svoj názor a hovorili, že Pavol musí byť nejaký Boh. Náčelník tohto ostrova menom Publius prijal Pavla a jeho priateľov do svojho domu. Publiov otec ležal obťažený ťažkou chorobou. Pavol vošiel k nemu, pomodlil sa, položil na neho svoje ruky a uzdravil ho. Keď sa o tom dozvedeli obyvatelia ostrova, privádzali a prinášali svojich chorých k Pavlovi a on ich uzdravoval.
Po trojmesačnom pobyte na ostrove Malta sa Pavol so svojimi priateľmi pustil na alexandrijskej lodi na cestu do Ríma. Cez Syrakúzy a Régiu priplávali do Puteol, kde našli kresťanov a na ich prosby sa tam zdržali sedem dní. Odtiaľ sa dostali do Ríma. Kresťania žijúci v Ríme im vyšli oproti až pred mesto a radostne ich prijali. Keď to videl Pavol nadobudol nádej. V Ríme stotník odovzdal Pavla do rúk plukovníka cisárskej pobočnej stráže, ktorý na neho ale nebol prísny. Sv. Pavol žil s vojakom, ktorý ho strážil, v prenajatom dome, kde mal každý voľný prístup, a tak mohol aj tu ohlasovať evanjelium. Po troch dňoch zvolal Pavol k sebe židov, ktorí vtedy žili v Ríme, a keď sa zišli, začal ich poúčať o Božom kráľovstve. Zo zákona a prorokov im dokazoval, že Ježiš je Spasiteľ sveta. Niektorí z nich verili jeho slovám, iní neverili, a keď od neho odišli, hádali sa medzi sebou. Pavol žil v Ríme cez dva roky a všetkým, ktorí k nemu prichádzali ohlasoval Ježiša Krista a jeho kráľovstvo.
Keď proti Pavlovi nikto nevystupoval so žalobami, nakoniec ho po dvoch rokoch prepustili na slobodu. Pavol sa rozhodol vrátiť na východ a po ceste navštíviť církvi, ktoré založil. Tak vstúpil na ostrov Cyprus, kde svojho žiaka Títa ustanovil za biskupa. Riadenie církvi v Efeze odovzdal sv. Timotejovi. Navštívil ešte spoločenstvá veriacich a církvi Malej Ázie a Grécka, a kde nemohol ísť sám, posielal listy, alebo posolstvá, ktoré sú dodnes prekrásnymi pamätníkmi jeho hlbokej učenosti, horiacej lásky ku Kristovi a jeho neúnavnej starostlivosti o dobro a spásu veriacich.
Keď sa dozvedel, že cisár Nero nemilosrdne a kruto prenasleduje kresťanov v Ríme, sv. Pavol sa tam ponáhľal, aby s veriacimi trpel a zmieral, pretože mal z neba zjavené, že zomrie mučeníckou smrťou v Ríme. Keď prišiel do Ríma, dokázal sv. Pavol, ako to opisuje sv. Ján Zlatoústy, obrátiť cisárovu milenku, ktorou bol Nero doposiaľ úplne zaujatý. Táto žena po Pavlovej náuke úplne zmenila svoj život, opustila cisársky palác a v úprimnom pokání slúžila iba Bohu. Nero veľmi smútil za stratou svojej milenky, a keď sa dozvedel, že príčinou straty je sv. Pavol, prikázal ho posadiť do väzenia. No vo väzení získal Pavol pre Krista prvého cisárovho sluhu, kvôli čomu sa Nero stal ešte horším. Do tohto istého väzenia zatvorili aj sv. apoštola Petra, kde obaja títo apoštolskí muži sedeli cez osem mesiacov. Pred samotnou smrťou v roku 67 napísal sv. Pavol posledný list, ktorý od neho máme, t.j. list k svojmu vernému Timotejovi do Efezu, a vyjadruje v ňom svoje úprimné želanie rozlúčiť sa so zemou a spojiť sa s tým, ktorému tu verne a neúnavne slúžil, s Ježišom Kristom. Jeho želanie sa splnilo 29. júna 67. Jeho smrť nastala v tom istom roku a toho istého dňa, ako aj sv. apoštola Petra, ale nie na tom istom mieste a tým istým spôsobom. Pretože sv. Peter bol rozopätý na kríži na ceste k mestu Ostia a sv. Pavol bol sťatý mečom pri Salviánskych prameňoch.
Tak zakončil sv. Pavol svoj plodný život, v ktorom zniesol toľko námahy, ako žiaden iný apoštol. Nie všetky, ale iba časť tých námah vyčísľuje sám apoštol Pavol v 2. liste Korinťanom týmito slovami: „Od Židov som, päť ráz dostal štyridsať bez jednej, tri razy ma bičovali, raz kameňovali, trikrát som stroskotal na lodi, noc a deň som bol na morských hlbinách; často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde veľa ráz v pôstoch v zime a nahote.“
Máme ešte 14 listov, alebo posolstiev, sv. Pavla a sú to nasledovné: jeden list Rimanom, dva Korinťanom, Galaťanom, Efezenom, Filipanom, Kolosanom, dva Solúnčanom, dva Timotejovi, Títovi, Filoménovi a Hebrejom. Úryvky z týchto listov sa zvykli čítať počas Služby Božej pred evanjeliom na česť a chválu Pána Boha a veriacim na večnú spásu. Amen.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 215-239)