Za čias kráľa Herodesa žil v jednom júdskom mestečku medzi horami kňaz menom Zachariáš a jeho žena Alžbeta. Obaja viedli pobožný a bohabojný život a dôkladne zachovávali všetky Pánove príkazy a ustanovenia. A hoci sa už blížili k starobe, nemali žiadne dieťa. V hĺbke svojho srdca si úprimne želali, aby ich Pán Boh potešil synom a prosili ho o tento dar pri každej príležitosti, no s obavami videli, že ich nádej je zbytočná.
U židov boli ich kňazi zaviazaní podľa predpísaného poriadku chodiť do Jeruzalemského chrámu a tam sláviť bohoslužby. Prišiel rad na Zachariáša a on odišiel do Jeruzalema. Tu v chráme, oblečený do kňazského rúch, so zlatou kadidelnicou v ruke, vošiel za záves okadiť oltár. Ľud stál pred oponou a modlil sa k Pánu Bohu. Keď Zachariáš kadil oltár, zrazu na pravej strane oltára zbadal anjela a veľmi sa zľakol. No anjel sa k nemu ozval: „Neboj sa, Zachariáš, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba. Tvoja manželka Alžbeta ti porodí syna a dáš mu meno Ján. Budeš sa radovať a plesať a jeho narodenie poteší mnohých. Lebo on bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý. Mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu. Sám pôjde pred ním s Eliášovým duchom a mocou, aby obrátil srdcia otcov k synom a neveriacich k múdrosti spravodlivých a pripravil Pánovi dokonalý ľud.“
Zachariáš udivený anjelovou rečou povedal: „Podľa čoho to poznám? Veď ja som starec a moja manželka je v pokročilom veku.“ No anjel sa k nemu ozval: „Ja som Gabriel. Stojím pred Bohom a som poslaný hovoriť s tebou a oznámiť ti túto radostnú zvesť. Ale onemieš a nebudeš môcť hovoriť až do dňa, keď sa toto stane, lebo si neuveril mojim slovám, ktoré sa splnia v svojom čase.“
Keď to anjel povedal, stal sa neviditeľným. Zachariáš onemel a nemohol sa z údivu a prestrašenia hneď spamätať. Za ten čas na neho čakal ľud pred chrámovou oponou a netušil, prečo tak dlho spoza nej nevychádza. Nakoniec Zachariáš vyšiel, no nemohol prehovoriť ani slovo, iba rukou ukazoval k nebu. Týmto spôsobom chcel dať znamenie, že mal odtiaľ videnie. Keď sa skončili dni jeho služby v chráme, vrátil sa domov nemý, no s radostným srdcom.
Skutočne, Zachariášovi a Alžbete sa narodil syn, ktorého im Pán Boh cez anjela sľúbil v Jeruzalemskom chráme. Preniknutí vďačnosťou k Bohu obaja prijali toto dieťa ako drahý dar neba. Ich príbuzní a priatelia sa tiež tešili, keď sa dozvedeli, že Najvyšší na nich zjavil svoje milosrdenstvo. Keď sa na ôsmy deň po narodení poschádzali príbuzní a známi, aby boli účastní na obriezke, chceli ho nazvať menom jeho otca Zachariášom. No matka sa tomu priečila a hovorila: „Bude sa volať Ján.“ Príbuzní a známi sa divili a povedali: „Veď v tvojom príbuzenstve sa nik takto nevolá.“ Preto dali znak otcovi, aby sa od neho dozvedeli, akým menom chce nazvať svojho syna. Zachariáš, ktorý bol ešte nemý, požiadal tabuľku, na ktorú napísal slová: „Ján sa bude volať.“ Hneď sa mu rozviazal jazyk a on začal rozprávať.
Zachariáš, naradostený narodením syna, preniknutý vďačnosťou k Pánovi a plný Sv. Ducha, začal ohlasovať pochvalnú pieseň: „Nech je zvelebený Pán Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida, svojho služobníka ako odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia. Preukázal milosrdenstvo našim otcom a pamätá na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že nás vyslobodí z rúk nepriateľov, aby sme mu bez strachu slúžili vo svätosti a spravodlivosti pred jeho tvárou po všetky dni nášho života.“ Zachariáš sa obrátil k malému Jánovi a ďalej hovoril: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho: pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu a poučíš jeho ľud o spáse, že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja.“
Po celom okolí sa rozšíril veľký údiv a zvesť o tejto udalosti sa rozišla po všetkých júdejských horách. Všetci, ktorí to počuli, si to brali k srdcu a hovorili: „Čím len bude tento chlapec?“ A na Jánovi, čím viac rástol, tým viac bolo možné spoznať, že je predurčený na čosi nezvyčajné, pretože zavčasu dával dôkazy osobitej sily ducha, ktoré sľubovali čosi veľké. Svoje mladé roky prežil väčšinou na púšti, kde sa modlitbou a pôstom pripravoval k svojmu povolaniu byť predchodcom Spasiteľa.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 212-215)