Svätý Bartolomej
Sv. apoštol Bartolomej má byť podľa názoru církevných učiteľov tým Natanaelom, rodom z Kány Galilejskej, o ktorom náš Pán a Spasiteľ vyriekol takú nádhernú pochvalu: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti.“ Bol priamym svedkom všetkých zázrakov a skutkov Ježiša Krista, pozeral na jeho smrť, videl ho aj vzkrieseného, a potom súčasne s ostatnými apoštolmi presvietený Svätým Duchom a rozpálený láskou k Spasiteľovi, sa pustil do sveta ohlasovať Kristovi náuku. S týmto cieľom chodil po najvzdialenejších končinách východu, skoro po jeho všetkých známych krajoch. Došiel, ako tvrdí podľa starých správ historik Eusébius, až k posledným hraniciam Indie a získal tam spomedzi ľudu, ako aj spomedzi pohanských kňazov množstvo vyznavačov Kristovej viery. Keď koncom 2. stor. sv. Panténius, zakladateľ slávnej katechetickej školy v Alexandrii, prišiel do tých končín, našiel tam doposiaľ rozšírené kresťanstvo a evanjelium sv. Matúša napísané po hebrejsky, ktoré mal podľa tradície priniesť ešte sv. Bartolomej, a ktoré mali tamtí obyvatelia vo veľkej úcte.
No nebolo zvykom apoštolov zdržiavať sa dlho na jednom mieste. Zrno novej náuky mali všade sadiť a siať a ak podrástlo, ďalšou starostlivosťou mali poveriť svojich učeníkov. Preto keď videl sv. Bartolomej, že jeho náuka sa prijala a môže byť inými ďalej udržiavaná, odišiel do severozápadnej časti Ázie, v Hierapole vo Frígii stretol sv. Filipa, ktorý tam ohlasoval Krista, odtiaľ navštívil Lykaóniu, kde jeho účinkovanie, podľa svedectva sv. Jána Zlatoústeho, malo veľký úspech, a nakoniec sa rozhodol priviesť ku kresťanstvu obyvateľov veľkého Arménska, ktorí boli ponorení do pohanských mrzkostí. Tu sa mali zakončiť jeho námahy a skutky a jeho ohlasovanie malo dostať najvyššiu pečať mučeníckou smrťou. Skutočne sa mu podarilo tamojšieho kráľa menom Polímia a celý jeho dom naučiť Kristovej viere a pokrstiť. Pritom ešte dokázal svojím ohlasovaním, že dvanásť miest sa zrieklo pohanstva a uveriac v ukrižovaného Krista prijali krst.. No pohanskí kňazi pobúrení veľkým úspechom evanjelia poštvali kráľovho brata Astiana na sv. Bartolomeja. Prikázal ho zajať a za živa z neho stiahnuť kožu. Tieto veľké muky pretrpel sv. apoštol s vďačnosťou a radosťou pre svojho Pána Ježiša Krista, že mnohí z pohanov, ktorí sa na to pozerali, zanechali modloslužbu a stali sa kresťanmi. To ešte viac rozhnevalo Astiana, a preto ho odsúdil na smrť. Aj na smrť išiel sv. Bartolomej ochotne. Ba ešte napomínal ľudí, aby sa prestali klaňať modlám a slúžili iba jedinému živému Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme. Čo sa týka spôsobu smrti, ktorou zomrel tento sv. apoštol, niektorí spisovatelia tvrdia, že bol sťatý mečom, čo spomína aj tropár zložený na jeho počesť, hovoriac: „jedeného z vás sťali mečom“, ale církevné knihy píšu: “Bartolomej, jeden z dvanástich, bol strmhlav ukrižovaný a tak skončil.“ Jeho čestné pozostatky boli zložené v meste Albana. Koncom 6. stor. boli prenesené na ostrov Liparia pri Sicílii, odkiaľ zo strachu, aby sa nedostali do rúk saracénov, ich v roku 809 zobrali do mesta Benebenta v Taliansku. Rímsky pápež Gregor V. ich okolo roku 996 prikázal dopraviť do Ríma. Tu spočívajú tieto pozostatky pod prestolom cerkvi, ktorá nesie meno sv. apoštola Bartolomeja, a stojí na ostrove rieky Tiber. Pamiatke tejto udalosti je určený 25. august, kedy si církev pripomína „návrat pozostatkov sv. apoštola Bartolomeja“.
Mučenícka smrť sv. Bartolomeja, ktorej pamiatku slávi církev 11. júna, sa nachádza zobrazená na mnohých obrazoch slávnych maliarov. No osobitne Michelangelo na svojom preslávenom obraze „Posledný súd“ v umeleckom zobrazení predstavil tohto apoštola, ako v jednej ruke drží kožu stiahnutú zo svojho tela, a v druhej drží nôž, ktorým to bolo urobené.
Svätý Barnabáš
Sv. Barnabáš bol Hebrej z Léviho pokolenia a rodom z Cypru, ostrova Stredozemného mora. Najprv sa volal Jozef Josiali a meno Barnabáš dostal od apoštolov, alebo od prvých kresťanov, a to preto, že vedel pekne hovoriť a mal osobitný dar iných presviedčať a potešovať. Slovo „Barnabáš“ znamená „syn útechy alebo potešenia“. Sv. otcovia, a aj sám evanjelista Lukáš, ho nazývajú apoštolom, no nie preto, že patril medzi dvanástich, ktorých si sám Ježiš Kristus vybral za apoštolov., ale preto, že podľa jasného Božieho príkazu bol antiochijskou církvou spolu s apoštolom Pavlom vybratý a posvätený za apoštola, a aj pretože sa s ostatnými apoštolmi veľmi pričinil o založenie Kristovej cirkvi na zemi.
V mladosti bol svojimi rodičmi poslaný do škôl v Jeruzaleme, kde súčasne so sv. apoštolom Pavlom, vtedy ešte Šavlom, navštevoval školu vtedajšieho slávneho židovského učenca Gamaliela. Potom uveril v Krista a bol prijatý medzi jeho sedemdesiatichdvoch učeníkov a ako taký počúval slová života z úst samotného Krista Pána.
Medzi prvými kresťanmi v Jeruzaleme bola úplná zhoda a ubytovala sa medzi nimi úprimná láska. Zámožnejší z nich predávali svoje majetky a peniaze, ktoré za ne dostávali, prinášali apoštolom a dávali im ich do rúk, aby z toho udeľovali biednym a núdznym. Barnabáš mal v okolí Jeruzalema majetky po rodičoch, ktoré za týmto cieľom predal a peniaze za ne dal apoštolom. Týmto spôsobom mal veľké zásluhy vzhľadom k spoločenstvu veriacich, a to jednak cez dar pre pozdvihnutie chudobných, a jednak pre svoj dobrý príklad, ktorým aj iných priviedol k podobnému konaniu. Všeobecne je prijaté, že Barnabáš bol prvý, kto predal svoje majetky a peniaze za ne dal apoštolom pre pomoc biednym. Je to dostatočne tlmočené tým, že jeho skutok je v Skutkoch apoštolských menovite pochválený. Aké pekné, aké dobré by to bolo, ak by ako kedysi prví, tak aj teraz dnešní kresťania boli jedno srdce a jedna duša, čiže aby boli spojení navzájom nerozdelenou a úprimnou láskou, a tak aby bola medzi nimi dokonalá zhoda, aby svojím majetkom pomáhali všeobecnému dobru a v každý čas aby sa ochotne ponáhľali na pomoc biednym.
Keď sv. Pavol tri roky po svojom obrátení prišiel do Jeruzalema, veriaci sa vzpierali pripustiť ho do svojho spoločenstva, pretože vedeli s akou rastúcou horlivosťou prenasledoval cirkev. Barnabáš prvý vzal na seba zodpovednosť za jeho dôveryhodnosť, predstavil ho apoštolom Petrovi a Jakubovi a opísal kresťanskému spoločenstvu, ako bol Pavol pozvaný samotným Kristom, a ako potom smelo a nebojácne ohlasoval ukrižovaného Krista v Damasku. Barnabášovo slovo a jeho odporúčanie mali takú veľkú vážnosť, že najvyšší apoštol Peter prijal sv. Pavla do svojho domu a žil s ním pätnásť dní.
Niektorí kresťania, aby unikli prenasledovaniu, ktoré vzniklo po smrti sv. Štefana, odišli z Jeruzalema do Antiochie, kde tamojším židom a pohanom ohlasovali evanjelium a na potvrdenie svojho učenia robili aj zázraky. Keď sa spoločenstvo veriacich dozvedelo o ich úspechoch, vyslalo Barnabáša už s udelenou právomocou biskupa, aby týchto novoobrátených posilnil vo viere a dal tejto novej miestnej církvi základný poriadok. Barnabáš toto všetko dôkladne urobil, a keď počet veriacich sa každým dňom zväčšoval, usúdil, že potrebuje pomocníka. Preto odišiel do Tarzu, kde sa vtedy zdržiaval sv. Pavol, a prosil ho, aby s ním odišiel do Antiochie a tam s ním zdieľal jeho námahy. Sv. Pavol, potešený týmto pozvaním, odišiel a celý rok sa s Barnabášom namáhal v Antiochii. Obaja tu aj v okolí ohlasovali Božie slovo a Pán Boh štedro požehnal ich námahy. Bolo to v Antiochii, kde nasledovníkov Krista prvýkrát nazvali kresťanmi. Pravdepodobne takto veriacich nazvali nepriatelia, aby sa im vysmiali. No časom toto meno dostalo úctu a bolo prijaté všetkými veriacimi. Aj pre nás nech bude čestným menom, ktorého však budeme hodní iba vtedy, ak sa skutočným nasledovaním Krista staneme jeho učeníkmi, a ak v celom našom živote bude zrejmé učenie aj príklad nášho Božského Spasiteľa.
Sv. písmo chváli Barnabáša, „že bol muž dobrý“. Chce tým ukázať, že dobrota, bázeň Božia, jednoduchosť, milosrdenstvo a láska k blížnemu boli u neho na vysokej výške. Potom o ňom ďalej hovorí, „že bol plný Sv. Ducha a viery“. Jeho dokonalá viera mu priniesla dar robiť zázraky a pripravila ho na úrad apoštola. Jeho život, ktorý pri ohlasovaní evanjelia každý deň narážal na nebezpečenstvá, bol neprestajným mučeníctvom, čo uznali apoštoli na sneme v Jeruzaleme, keď povedali o ňom a o sv. Pavlovi, že „vydali svoj život za meno nášho Pána Ježiša Krista“
Za čias rímskeho cisára Klaudia nastal na východe, osobitne v Palestíne, veľký hlad. Antiochijský kresťania, oduševnení bratskou láskou, vybrali veľké zbierky na pomoc veriacim v Júdey a zverili Barnabášovi a Pavlovi tieto peniaze, aby ich odniesli predstaveným Jeruzalemskej církvi, čo aj urobili, ako to opisujú Skutky apoštolov na konci 11. hlavy. Keď sa obaja títo sv. muži vrátili do Antiochie, priviedli tu i Jána, ktorý sa volá Marek, Barnabášovho príbuzného, ako pomocníka. Církev toho mesta bola veľmi prekvitala a okrem Barnabáša a Pavla mala viacerých učiteľov, ktorí mali dar proroctva. Keď sa jedného dňa spoločenstvo zišlo na bohoslužby, cez ktoréhosi z týchto prorokov prehovoril Sv. Duch: „Oddeľte mi Barnabáša a Šavla na dielo; na ktoré som ich povolal.“ Týmto dielom malo byť obrátenie pohanov. Ostatní učitelia a kňazi položili na oboch, ako na Sv. Duchom označených, svoje ruky a prepustili ich. Ján Marek tiež išiel s nimi. Takto boli Barnabáš a Pavol slávnostne vysvätení k apoštolskému povolaniu.
Odišli do Seleucie, odtiaľ sa pustili na more a priplávali na ostrov Cyprus. Tu v meste Salamína v židovských synagógach ohlasovali ukrižovaného Krista. Potom odišli do mesta Paf, kde pre Kristovu vieru získali Sergia, správcu tohto mesta. Odtiaľ odišli do Perge v Pamfýlii, kde sa od nich oddelil Ján Marek a vrátil sa do Jeruzalema. Príčina tohto rozchodu spočívala v tom, že Ján Marek sa naľakal námah ďalekej cesty a nebezpečenstiev, ktoré každodenne hrozili zo strany neveriacich- Táto rozluka vzbudila o sv. Barnabášovi horký žiaľ, no ostal pri sv. Pavlovi a podieľal sa s ním na všetkých námahách a žiaľoch, prenasledovaniach zo strany židov, posmechu od pohanov, rátajúc si za poctu, že bol hoden kvôli menu Pána Ježiša Krista znášať potupenia. V Lystre uzdravil Pavol chromého človeka, ktorý nikdy od svojho narodenia nechodil. Obyvatelia Lystry, ktorí boli pohanmi a videli tento zázrak, na celé hrdlo kričali, že prišli k ním bohovia a chceli Pavlovi a Barnabášovi, ako domnelým bohom, priniesť obety, pred čím ich len s veľkou námahou zadržali. Keď sa títo dvaja sv. apoštoli vrátili do Antiochie, vznikol v tamojšom spoločenstve spor nad otázkou, či kresťania obrátení z pohanov sú viazaní zachovávať aj predpisy Mojžišovho zákona, osobitne obriezku. Keď nemohli dospieť k zhode, vypravili Pavla a Barnabáša do Jeruzalema, kde sa v roku 51 zúčastnili snemu zvolaného apoštolmi za týmto cieľom. Tu apoštoli a starší stanovili, že Mojžišov zákon kresťanov nazaväzuje. Tieto ustanovenia priniesli Pavol a Barnabáš na liste aj veriacim v Sýrii a Cilícii, ktorí sa tomu veľmi potešili.
Sv. Barnabáš sa okrem iných cností osobitne vyznačoval skromnosťou, ktorú najlepšie vidieť na tom, čo konal s apoštolom Pavlom. Barnabáš prišiel k poznaniu Ježiša Krista skôr, bol uznávaný ako hlavný učiteľ Antiochijskej církvi, iba kvôli jeho odporúčaniu bol Pavol pripustený na zhromaždenie veriacich, a predsa všade prenechával sv. Pavlovi poctu, aby hovoril prvý a aj iné prvenstvá. Obaja svätí boli medzi sebou spojení úprimnou láskou a táto láska nevychladla ani kvôli rozdielnym názorom, ktoré potom mali navzájom, a kvôli ktorým sa potom rozdelili. Rozhodli sa, že navštívia všetky církvi v Ázii, ktoré založili. Barnabáš chcel opäť zavolať aj svojho príbuzného Jána Marka, no Pavol si myslel, že netreba brať so sebou človeka, ktorý už raz ukázal takého slabého ducha, a tak sa títo dvaja mužovia rozdelili. Na česť Jána Marka musíme doplniť, že svoju chybu neskôr napravil, a potom bol vzorom horlivosti a vytrvalosti vo všetkých protivenstvách. Sám sv. apoštol Pavol ho ako takého o svojich listoch veľmi chváli.
Môžeme usudzovať, že sám Najvyšší tak rozhodol, že oddelí týchto dvoch apoštolských mužov od seba, aby týmto spôsobom nie iba na jednom mieste, ale na rôznych sa odhlasovala spasiteľná náuka pohanom. Keď sa rozišiel so svojím priateľom Pavlom, nasadol Barnabáš so svojím žiakom a príbuzným Jánom Marekom na loď a odplával na Cyprus. No tu sa končia vedomosti, ktoré o jeho živote dáva Sv. písmo. Doroteus píše, že Barnabáš išiel do Ríma a obyvatelia mesta Majland, opierajúc sa o staré ústne podanie tvrdia, že tento apoštol ohlasoval evanjelium v ich meste a založil tamojšiu cirkev. Z tohto dôvodu ho ešte aj dnes ctia ako svojho patróna. V siedmom roku vlády cisára Neróna mal sv. Barnabáš vytrpieť mučenícku smrť, Tak to opisuje mních Alexander z Cypru, ktorý žil v 6,. Storočí: „Keď sa pravá viera na ostrove Cyprus čoraz viac učením, príkladom a zázrakmi apoštola Barnabáša čoraz viac rozširovala, stalo sa, že židia, ktorí ho prenasledovali už v Sýrii, prišli do mesta Salamína a tu proti nemu pobúrili najvýznamnejších z mesta. Preto uväznili Svätého a on zniesol veľa potupenia, pretrpel mnohé a ťažké muky a nakoniec, ako sv. prvomučeník Štefan, bol ukameňovaný.“ A skutočne, za čias cisára Zenona okolo roku 485 pri Salamíne našli jeho kosti. V rakve ležal spis Markovho evanjelia v hebrejskom jazyku, ktorý napísal apoštol Barnabáš svojou vlastnou rukou. Cisár prikázal Salamíne postaviť nádhernú cerkev, v ktorej sú uložené jeho čestné pozostatky.
Svätí apoštoli Bartolomej a Barnabáš, proste Krista Boha, aby nám odpustil naše hriechy.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 197-205)