Miestom narodenia prepodobného bohonosného otca Antona bolo mestečko Ľubiča na Ukrajine. Jeho rodičia boli čestní ľudia a praví kresťania, ktorí svojho syna pri sv. krste nazvali Antip (Niektorí tvrdia, že Agip, Mgr. Antonín Čížek, Synaxár, Životy svätých, Vydal spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča v Prešove, 1998, str.279.). Rodičmi vychovaný v bázni Božej hneď od mladosti cítil vo svojom srdci povolanie k samote, lásku k mníšskemu životu. Toto bolo dôvodom, že sa rozhodol odísť do Grécka na sv. horu Athos, ktorá už vtedy bola na celom východe tak preslávená svojimi monastiermi a svätosťou ich obyvateľov, že ju všetci považovali za stredisko a semenište pravoverného mníšstva. Táto hora leží nad morom, neďaleko od mesta Solún a pre svoju výšku je vždy obklopená oblakmi. Boli na nej monastiere tak pre mníchov gréckych, ako aj slovanských, v ktorých akoby pod ochranou neba sa zachovával skutočný mníšsky život.
Keď Antip prišiel na Athos, obchádzal monastiere sv. Hory, a keď videl život rovný anjelskému u ich obyvateľov, zahorel ešte väčšou láskou k podobnému životu. V jednom z tamojších monastierov prosil predstaveného, aby ho milostivo prijal za mnícha a postrihol (postriženie – obrad, ktorým sa prijíma do duchovného stavu ). Predstavený, akoby predvídal budúce veľké cnosti a predurčenie prosiaceho, postrihol ho a dal mu meno Antona, otca mníchov žijúcich v Athoských monastieroch. Anton si pre seba vybral pustovnícky spôsob života a neďaleko od jedného monastiera na hore Athos, v ktorom mal byť postrihnutý, podnes ukazujú jaskyňu s kaplnkou, kde prvý ruský mních začal svoje bohumilé námahy. (Pod označením rus treba chápať človeka žijúceho, alebo pochádzajúceho zo vtedajšej Kyjevskej Rusi, teda nie striktne člena dnešného ruského národa. ) Úspechy, ktoré Anton mal neprestajne v duchovnom živote a nemálo ich každodenne rozmnožoval, tešili všetkých nábožných obyvateľov Athoskej hory. Po nejakom čase zavolal Antona predstavený, ktorý ho prijal do monastiera a vravel mu: „Anton, už sa vráť na Rus a požehnanie sv. Hory bude s tebou, pretože mnohí čiernorizci majú vyjsť od teba.“ (čiernorizec – človek oblečený do čierneho rúcha, mních ) Potom ho ešte požehnal a prepustil so slovami: „Choď v pokoji!“
Na ruskej zemi, menovite v meste Kyjev, sa už od 9. storočia nachádzali monastiere. Kyjevsko – Mikulášsky monastier založený ešte za čias kňažnej Oľgy, Kyjevsko – Zlatovrchý Michalský založený metropolitom Michalom, krstiteľom Rusi, Kyjevsko – Medzihorský, založený mníchmi, ktorí prišli na Rus z Grécka s metropolitom Michalom. No tieto monastiere boli osídlené iba mníchmi pôvodom z Grécka, pretože ich pravidlá neboli primerané ruskému národu. Z toho dôvodu sa mníšsky život ešte nemohol v ľude ujať.
Keď sa sv. Anton vrátil ako mních z hory Athos do Kyjeva, hľadal tu pre seba prístrešie a s tým cieľom obchádzal všetky monastiere, no v žiadnom z nich sa mu nezapáčilo žiť, „nebola to Božia vôľa“. Preto začal chodiť po horách a dolinách a hľadal miesto, na ktorom podľa Božej vôle by mohol žiť. Tak prišiel na vŕšok, kde už bola malá, všetkého dve siahy zaberajúca, jaskynka, vykopaná rukami kňaza Hiláriona z Berestova, ktorý kým sa stal metropolitom, tu prichádzal kvôli modlitbe a rozjímaniu. Toto miesto sa mu zapáčilo, sv. Anton sa ubytoval v jaskyni, kde jeho prvým skutkom bolo takto sa so slzami pomodliť k Bohu: „Pane, posilni ma na tomto mieste, nech na ňom prebýva požehnanie sv. hory a môjho predstaveného, ktorý ma postrihol.“ A začal rozkopávať jaskyňu, deň a noc zotrvávajúc v neúnavných námahách, pôstoch a modlitbách. Bolo to v roku 1051, niekoľko rokov po uvedení Hiláriona za metropolitu, ktorého sv. Anton sám postrihol za mnícha a ktorého jaskyňu obsadil, a potom svojimi rukami rozšíril. Sláva o duchovných námahách a o mníšskych skutkoch pobožného Antona sa skoro začala šíriť v národe a začali sa k nemu hrnúť ľudia. Dodávali mu potrebnú poživeň a prinášali rôzne predmety ako obetu. Jeho meno sa stalo slávne ako kedysi meno Antona Veľkého v Egypte. Z prichodiacich ho niektorí prosili o jeho požehnanie, iní ho prosili, aby im dovolil žiť s ním a byť účastnými na jeho bohumilých skutkoch. Medzi nimi bol aj jeden kňaz menom Nikon, ktorého Anton pribral k spoločnému životu a zveril mu postrihávať tých, ktorí mali byť prijatý za mníchov. Neskôr tu prišiel aj prepodobný Teodóz a spolu pracovali a namáhali sa. A tento posledný sám presviedčal a prenikal prichádzajúcich a prosiacich ho o postrihnutie. A tak, ako more zo svojho vnútra vyhadzuje všetko zhnité, tak aj oni všetko nedabalé a zlé odďaľovali od seba.
Po roku 1054, keď Izjaslav nastúpil na veľkokniežací trón v Kyjeve, Antonovo meno už bolo preslávené po celej Ruskej zemi a prichádzali k nemu ľudia z ďalekých končín. Niektorí aby im poradil, iní aby sa odporúčali do jeho modlitieb, ďalší aby ho poprosili o požehnanie. Prichádzali tu nielen jednoduchí ľudia, ale aj ľudia z vyšších, ba ja najvyšších vrstiev. Medzi nimi boli aj dvaja veľmoži. Jeden z nich bol synom Jána, prvého bojara pri dvore veľkokniežaťa Izjaslava. Ento mladý človek, ktorý už bol ženatý, často prichádzal ku mníchom, ktorí žili v jaskyni s prepodobným Antonom. Tu sa nadchýnal ich spasiteľnou náukou, pričom sa v ňom vzbudili silné povolanie zanechať dobrá a radosti tohto sveta a viesť život v samote. Tento svoj úmysel vyjavil sv. Antonovi a on pochválil svätosť jeho rozhodnutia. No zároveň mu vysvetlil aj námahy takého života a veľké nebezpečenstvo pre spásu jeho duše, ak by sa ho rozhodol niekedy zanechať. Týmto sa mládenec ešte viac zapálil a hneď na druhý deň prišiel v bielom odeve a na bohato zdobenom koni pred jaskyňu. Mnísi vyšli k nemu a ako veľmožovi sa mu poklonili. No on rýchlo zliezol z koňa, až po zem sa im poklonil, potom zo seba sňal bojarský odev a položil ho k nohám sv. Antona. Postavil pred neho svojho koňa a povedal mu: „Rob s tým, čo chceš, pretože ja som pohŕdol všetkým na svete, chcem byť mníchom, žiť s vami v jaskyni a do domu sa už viac nevracať.“ Prepodobný Anton mu pred oči opäť postavil vážnosť mníšskych sľubov a pripomenul mu moc jeho otca, ktorý ho z jaskyne môže vyvliecť násilím. Mladý bojar odpovedal, že je ochotný pretrpieť aj muky, no on sa do sveta, medzi ľudí, už nikdy nevráti, preto prosil sv. Antona, aby ho prikázal čo najskôr postrihnúť. Vtedy ho Nikon na Antonov príkaz postrihol, zaodel ho do mníšskeho rúcha a nazval ho menom Varlaám. Onedlho prišiel k Antonovi aj druhý Izjaslavov dvoran, obľúbenec veľkokniežaťa, a aj ten mu vyjavil svoj úmysel stať sa mníchom. Sv. Anton ho poučil o mníšskych sľuboch, o spáse duše a odovzdal ho Nikonovi. On ho postrihol, obliekol do mníšskeho odevu a nazval Efrém. Od toho času sa tu schádzalo ešte viac ľudí a prosili od sv. Antona požehnanie. Aj samotné veľkoknieža Izjaslav prichádzal so svojou družinou k prepodobnému otcovi a odporúčal sa do jeho modlitieb. Počet mníchov dosiahol dvanásť a podliehali bezprostredne sv. Antonovi. Všetci žili v jaskyni, vykopali si v nej kélie a cerkev, v ktorej slávili bohoslužby. Táto cerkev a kélie sú podnes v jaskyni pod starým monastierom.
O spôsobe života pečerských mníchov hovorí vo svojom letopise Nestor takto: „Iba sám jediný Boh vie, koľko žiaľu a utrpenia znášali mnísi kvôli nedostatku priestoru, ľudskými ústami sa to nedá vypovedať. Ich pokrmom boli iba chlieb a voda. V sobotu a nedeľu jedli aj šošovicu, no časom sa im minula a jedli iba varenú jarinu. Kvôli svojmu živobytiu sa namáhali a pracovali. Plietli klobúky z vlny a zaoberali sa aj inými manuálnymi prácami. To všetko odnášali do mesta a predávali. Za peniaze potom kupovali žito, ktoré delili medzi sebou, aby každý v noci zomlel svoju časť na pečenie chleba. Potom slávili utiereň. Po nej niektorí pokračovali v remeselnej práci, iní kopali v záhrade hriadky, siali jarinu a namáhali sa okolo nej, aby priniesla plody. Tak sa namáhali, kým nenastal čas Božskej liturgie. Vtedy sa všetci zišli v cerkvi, spievali časy a slávili sv. Službu. Po skončení liturgie zjedli trocha chleba a opäť každý pokračoval vo svojej práci. Tak sa namáhali po všetky dni prebývajúc v Božej milosti.“
Prepodobný Anton ešte nebol dlho igumenom, čiže správcom pečerských mníchov. Jedného dňa, keď všetkých zvolal k sebe, povedal im: „Boh nás tu, bratia zhromaždil a vzišli ste z požehnania Sv. hory, skrze ktoré ma postrihol jej igumen a skrze ktoré som vás aj ja postrihol. Nech bude na vás požehnanie najprv od Boha, a potom od Sv. hory.“ Keď to povedal, ďalej im oznámil: „Žite tu v Bohu a v pokoji! Ja vám na moje miesto určím iného igumena, pretože ja sám chcem odísť na inú horu a tam, tak ako som bol naučený predtým, žiť v samote.“ Za igumena im určil Varlaáma a on sám odišiel na horu, kde svojimi rukami vykopal druhú jaskyňu, ktorá sa nachádza pod novým monastierom.
Keď Varlaám videl, že počet novopríchodiacich mníchov sa tak zväčšuje, že sa nemôžu pomestiť do pečerskej jaskyne, po spoločnom dohovore a s Antonovým požehnaním vybudoval nad jaskyňou cerkev na počesť Uspenia presvätej Bohorodičky. Kélie mníchov ostali v jaskyni. Na prosby presvätej Bohorodičky Pán Boh ešte viac zväčšil počet mníchov. Bratia prinútení temnotou miesta sa rozhodli, po porade s igumenom, postaviť nad jaskyňou monastier. Odišli k sv. Antonovi a povedali mu: „Čestný otče, počet bratov sa zväčšuje, preto by sme si chceli postaviť monastier.“ Sv. Anton, ktorý sa tomu potešil, povedal: „Nech je požehnaný Boh za všetko! Modlitba presvätej Bohorodičky a otcov Sv. hory nech bude s vami!“ Sv. Anton poslal jedného z bratov ku veľkokniežaťu Izjaslavovi a prikázal mu toto povedať: „Milostivé knieža! Boh zväčšuje počet bratov a mieste je pre nich málo. Preto ťa prosíme, aby si nám daroval celú tú horu, ktorá je nad jaskyňou.“ Izjaslav, keď si vypočul túto prosbu, prijal ju s radosťou a skrze svojho dvorana im tú horu daroval. Igumen a bratia založili veľkú cerkev a monastier. V ňom narobili množstvo kélij, potom dokončili cerkev a ozdobili ju ikonami. Odteraz začal existovať monastier v pravom význame. Bol nazvaný Pečerský podľa pečery (jaskyne), v ktorej predtým žili jeho mnísi.
Sv. Anton, hoci miloval samotu, ak bolo potrebné, stretával sa s ľuďmi. Prichádzali k nemu mnísi z monastiera kvôli rade vo všetkých dôležitých dielach a on im ju vždy udeľoval. Prichádzali k nemu aj svetskí ľudia a on im na ich prosby udeľoval raz rady, inokedy náuku alebo požehnanie. Stávalo sa, že aj sám obsluhoval chorých, namiesto liekov im dával svoju jednoduchosť a pôstnu stravu a modlil sa nad nimi a oni veľmi často ozdraveli. Trom bratom, kniežatám Izjaslavovi, Svätoslavovi a Vševlodovi Jaroslavičovým, ktorý sa v roku 1067 zberali na vojnu proti Polockým, a ktorý prišli k nemu prosiť o požehnanie a odporúčať sa do jeho modlitieb, predpovedal, že v tej vojne budú nepriateľom porazení, čo sa skutočne aj stalo. Nestor, ktorý bol tiež mníchom pečerského monastiera, svedčí vo svojom letopise, že prepodobný Anton iba raz bol prinútený rozlúčiť sa so svojou jaskyňou, a to na dosť dlhý čas. Bolo to v roku 1068, keď Izjaslav, vyhnaný z Kyjeva Všeslavom, opäť nastúpil na Kyjevský trón a kvôli Všeslavovi sa začal hnevať na Antona. Keď sa o tom dozvedel Svjatoslav knieža z Černigova, v noci poslal po sv. Antona do Kyjeva a vzal ho k sebe. No ani v Černigove nechcel sv. pustovník zmeniť spôsob svojho života. Odišiel na Boldinnú horu, tu si vykopal jaskyňu a žil v nej ako predtým. Nevieme ako dlho tu žil v samote, no zakončiť život mu Pán Boh prisúdil v Kyjevskej jaskyni, v ktorej ako svedčí Nestor, ležia jeho pozostatky. Skončiac svoj bohumilý život na zemi, odišiel do života večného v Pánovi v roku 1078 namáhajúc sa v jaskyniach 56 rokov a dožijúc sa 90 rokov.
Pamiatku prepodobného otca Antona Pečerského, bývalého vodcu všetkých ruských mníchov, uzákonila církev sláviť 10. júla. Ctí si ho nasledujúcim tropárom: Odišiel si od svetského zmätku, podľa evanjelia si zrieknutím sa sveta nasledoval Krista, prežil si život v zhode s evanjeliom, došiel si k tichému prístavu sv. hory Athos, odtiaľ s požehnaním otcov si prišiel do Kyjeva a tam si dovŕšil život milujúci námahy, učil si svoju otčinu a množstvu mníchov si ukázal cestu vedúcu k nebeskému kráľovstvu, priviedol si ich Kristovi. Jeho pros, prepodobný Anton, aby zachránil naše duše. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 247-254, preložil a zaslal o. Mgr. Jozef Matejovský.