Sv. Efrém sa narodil v meste Nisibis v Mezopotámii (306). Jeho rodičia sa živili prácou svojich rúk, vyznávali Kristovu vieru a viedli svoj život v Bázni Božej. Efrém ako chlapec bol bláznivý a svojvoľný, a tak spáchal dva priestupky, za ktoré sa kajal celý život a oplakával ich, hoci ich vykonal ešte pred sv. krstom, ktorý prijal až ako osemnásťročný. Svätý sám sa obviňuje z týchto priestupkov vo svojich listoch. Jeden skutok spočíval v tom, že tmavú kravu jedného úbohého človeka naháňal a bil tak dlho, že unavená padla a stala sa korisťou divých zvierat. Druhý naplnil tým, že raz nedôveroval Božej prozreteľnosti a pochyboval o nej. Ešte aj v závete ďakuje Pánu Bohu, že ho vytrhol zo zaslepenosti, keď ho prenikol tajomstvom ohlasovania.
Raz , kvôli nejakému skutku, vyhnali rodičia Efréma z domu. Na ceste ho zastihla noc. Zľutovali sa nad ním pastieri, ktorí tam pásli svoje ovce, a na noc ho prijali do svojej chatrče. V tú noc padli do maštale týchto pastierov vlci a rozohnali im ovce. No pastieri podozrievali Efréma, akoby sa on bol dohodol so zlodejmi a priviedli ho pred sudcu, ktorý ho dal do väzenia. Tam už boli uväznení dvaja priestupníci. Na siedmi deň po uväznení sa mu zjavil anjel strážca a pýtal sa ho, ako sa dostal do väzenia. Efrém všetko rozpovedal a nástojil na svojej nevine. Anjel mu s úsmevom povedal: „Prišiel som, aby som ti ukázal, ako múdro a spravodlivo riadi Božia prozreteľnosť každú udalosť. Dobre viem, že si sa nedopustil priestupku, z ktorého ťa obviňujú, ale tiež viem, že si si zaslúžil trest za to, čo si urobil onému úbohému človeku. V hlbokej pokore si váž premúdry a spravodlivý Boží súd, lebo to isté sa deje aj s tými, ktorí sedia s tebou v temnici.“
Hneď ako sa Efrém zobudil, pýtal sa spoluväzňov a po niekoľkých otázkach sa od nich dozvedel, že priestupky, z ktorých ich vinia nespáchali. Jednako však na svojom svedomí iné priestupky. Z toho sa poučil, že spravodlivý Pán nič nenechá bez trestu. Táto udalosť mu bola radou, aby sa v budúcnosti oddal službe Bohu.
Dlho bol ešte Efrém vo väzení, kým ho prepustili na slobodu. Keď ju získal, srdečne Pánu Bohu za ňu poďakoval a onedlho prijal sv. krst. Aby sa bez zdržiavania oddal poznaniu večnej pravdy, odišiel na púšť, kde uprostred pustovníkov ukázal takú horlivosť, že spal na holej zemi, väčšiu polovicu noci, neraz aj celú noc, prebdel na modlitbách a nábožných rozjímaniach a niekoľko dní nič nejedol. Pritom bol taký biedny, že ako píše v závete, nemal nič okrem palice. Od prirodzenosti mal slon k hnevu. Túto vlastnosť premohol tak, že pokora sa stala najväčšou ozdobou jeho života. Preto ho nazvali „mužom pokoja“. Keď sa raz niekoľko dní postil a nič nejedol, priniesli mu akúsi potravu, ale tak nepozorne, že miska padla na zem a rozbila sa. Efrém, namiesto hnevu, s úsmevom pokojne povedal: „Nechce prísť pokrm ku mne, tak pôjdem ja k nemu.“ Potom si sadol na zem a s črepinou jedol.
Pokora, ktorá sa prejavovala vo všetkých jeho slovách a skutkoch, sa výrazne objavuje aj vo všetkých jeho spisoch. Z toho možno usudzovať, že vždy bol ďaleko od toho, aby sa usiloval získavať pocty a hodnosti. Aby unikol vysokým hodnostiam, robil sa nerozumným a skrýval sa tak dlho, kým iného nevyhlásili na biskupa. Vo vysokom stupni mal Efrém aj ducha pokánia. Vo svojom učení o pokání čo najsilnejšie nalieha na potrebu tejto cnosti. Hovorí: „To je každodenný chlieb duchovných ľudí, ktorým si zachovávajú milosrdenstvo a dosahujú nekonečné milosti, ktoré sú drahocennejšie nad všetky poklady.“ Živá viera v božiu prozreteľnosť, ktorá riadi všetky udalosti a spravuje ich aj najmenšími okolnosťami, sa objavuje vo všetkých jeho spisoch, no osobitne v jeho „vyznaniach“. Preveľká sila a naliehavosť sa odráža vo všetkých jeho písomných dielach, ale najviac v jeho rečiach o strašnom súde, ktoré je nemožné čítať bez sĺz. Všeobecne si namohol na ten deň spomenúť bez silného rozrušenia mysle, čo sa za rôznych okolností stávalo často. Keď v Edese vyšiel s dvomi pustovníkmi za mesto a pozrel na oblohu posiatu hviezdami, povedal tieto slová: „Keď lesk týchto svietiacich nebeských telies je taký jasný, aký to bude jas, ktorým sa pri príchode Pánovom zaskvejú vybraní! Ale chvejem sa, keď si pripomínam ten deň a tŕpnu my všetky údy. Čo si ja hriešny počnem v tú strašnú hodinu? Akože obstojím pred tým spravodlivým Sudcom?“
Po niekoľkých rokoch života na púšti odišiel do mesta Edes. Približujúc sa k tomu mestu prosil Boha, aby mu tam v tom, koho prvého stretne, dal nájsť človeka, s ktorým by sa mohol rozprávať o pravdách viery a niečo dobrého sa naučiť. Pri vchode do mesta stretol pobehlicu, ktorá sa na neho pozerala necudnými očami. Preto jej Efrém povedal: „Čo tu stojíš a svoje oči na mňa bez hanby vyvaľuješ?“ Blúdiaca odpovedala: „Mám na to právo, lebo žena bola zobratá z muža. No ty si povinný svoj zrak sklopiť k zemi, lebo zo zeme si stvorený.“ Keď to Efrém počul, divil sa Božej prozreteľnosti, ktorá mu z úst pobehlica podala túto náuku.
Iná žena, tiež pobehlica, bývala oproti domu, v ktorom prebýval Efrém a často sa zo svojho okna pozerala do jeho okna. Jedného dňa sa z okna ozvala k nemu: „Požehnaj ma, svätý otče!“ On jej na to odpovedal: „Boh nech ťa požehná!“ Ona sa pýtala ďalej: „Chýba ti niečo v tvojom dome?“ Efrém povedal: „Chýbajú mi tri kamene a vápno, aby som zamuroval okno, cez ktoré vyzeráš.“ Pobehlica: „Radšej príď ku mne a zhreš so mnou.“ Efrém, tváriac sa akoby s tým súhlasil, povedal: „Ak chceš, aby som vyplnil tvoju vôľu, dovoľ mi na to vybrať miesto.“ Pobehlice: „Povedz kde a ja prídem.“ Efrém: „Poďme naraz na trh.“ Pobehlica: „Ó nie, lebo tam by sme sa museli hanbiť pred ľuďmi.“ A stalo sa, čo si želal svätý až teraz ju napomenul slovami. „Ty nešťastná, pred ľudskými očami sa hanbíš a nechceš pred nimi hrešiť. Nie si povinná tým viac sa hanbiť prd Pánom Bohom, ktorý je všade prítomný, všetko vidí a pozná a každému v deň strašného súdu odplatí podľa jeho skutkov?“ Žena pocítila a spoznala pravdu týchto slov, padla pred ním na kolená a so slzami ho prosila: „Človeče Boží, ukáž mi cestu spásy, aby som viac nehrešila!“ Efrém ju odprevadil a umiestnil v ženskom monastieri, kde so skrúšeným srdcom sa kajala zo všetkých svojich bývalých hriechov a úprimne ich oplakávala až do konca života.
U sv. Efréma vidíme lásku k čistote a striedmosti. No v jeho živote je tiež milosrdenstvo s biednymi a nešťastnými. Úbohých miloval viac, ako miluje otec svoje vlastné deti. Keď raz nastal čas hladu a nedostatku, sám chodil po domoch zámožných. Zbieral zbožie, chlieb, odevy, to všetko rozdával chudobným a každému sa ponáhľal na pomoc, či už vo dne, či v noci.
Námahy Efréma pre Kristovu vieru spočívali sčasti v ústnom vyučovaní, sčasti v zostavovaní poučných spisov. Popri milosti Božej mu pomáhala jeho prekrásny výrečnosť, tu opäť jeho pero. Jeho slová mu plynuli z úst ako vody veľkej rieky a v písomnostiach sú jeho výrazy hladké a sloh ľahký. Jedným aj druhým získal pre Kristovu vieru veľa pohanov a nemálo heretikov odvrátil od lživých náuk. Jeho písomnosti boli v takej veľkej vážnosti, že ich pred celým národom v cerkvách po evanjeliu čítali.
Akým strašným protivníkom pre heretikov bol Efrém vidíme u Apolinára. Ten tvrdil, akoby Ježiš Kristus nemal ľudskú dušu, akoby tá v ňom bola zastúpená a nahradená jeho Božstvo. Z toho uzatváral, že Kristus Pán nebol skutočným človekom, že iba telo, ale nie celú ľudskú prirodzenosť prijal na seba. Efrém, nepozerajúc na svoj vysoký vek, vystúpil proti tejto lživej náuke Apolinára, vyzval ho, aby obaja v prítomnosti prestavených, tak cirkevných ako aj svetských, v prítomnosti učených ľudí o tomto predmete besedovali. No táto rozprava netrvala dlho, lebo Apolinár, cítiac silu Efrémových, dôkazov musel ustúpiť a s hanbou opustil toto zhromaždenie. Onedlho potom zomrel.
Keď Efrém počul o Bazilovi Veľkom, začal rozmýšľať, čo je to za človeka, ktorého všetci tak oslavujú. Pohrúžený do týchto myšlienok zbadal ohnivý stĺp od zeme až k nebu a učul hlas: „To je Bazil!“ Majúc takéto poznanie o Bazilovej veľkosti, odišiel do Cézarei, kde Bazil bol arcibiskupom. Prišiel tam práve na sviatok Bohozjavenia a videl Bazila v cerkvi pri bohoslužbe obklopeného veľkým množstvo duchovenstva. Tu sa mu zdal Bazil byť človekom milujúcim okázalosť. Pomyslel si: „Nadarmo som tak ďaleko putoval, lebo vari tento by mal byť tým ohnivým stĺpom?“ Ale keď Bazil začal kázať a prítomných poúčať, presvedčil sa Efrém, že slová vychádzajúce z jeho úst sú ohňom všetko zlé páliacim a vtedy si pomyslel, že aké iné je v ňom srdce, než vyzerá navonok. Po kázni, vediac Bazil z Božieho vnuknutia, že Efrém je v cerkvi, prikázal diakonovi pozvať ho po mene k sebe. Efrém, keď počul svoje meno, veľmi sa začudoval, a keď videl, že Bazil má Božieho ducha, išiel k nemu a prijal z jeho rúk Eucharistiu. Bazil sa s ním rozprával o pravdách svätej viera, spoznal jeho rozum a učenosť a pocítil k nemu veľkú náklonnosť. Nechcel ho pustiť od seba, kým ho nevysvätí na diakona a kňaza. No sv. Efrém, hoci bol teraz kňazom, pre svoju veľkú skromnosť a pokoru, a z druhej stránky pre hlbokú úctu k sv. obeti, nikdy bohoslužby neslávil, iba učil ľudí na nich zhromaždených.
Po návrate z Cézarei sa zamkol Efrém v meste Edes do malej cely, kde sa pripravoval na cestu do večnosti a zložil poslednú časť svojich diel. V čas svojej poslednej slabosti hovoril obklopujúcim jeho lôžko: „Keď zomriem, nestrojte mi veľkolepý pohreb a nedovoľte, aby mi hovorili nadhrobnú reč. Moje telo nezavíjajte do ničoho drahocenného a nerobte mi pomník.“ Tak dlho, ako vládal, napomínal všetkých prítomných. Pred jeho dverami sa zišlo veľa ľudí, všetci sa tlačili, aby mohli počuť jeho posledné ponaučenia. Pomedzi ľudí sa k jeho lôžku pretlačila jedna znamenitá žena, ktorá na kolenách so slzami ho prosila, aby jej dovolil kúpiť pre neho rakvu. Svätý tak dlho nechcel súhlasiť, kým neprisľúbila, že rakva bude jednoduchá, bez akýchkoľvek ozdôb. Potom odovzdal sv. Efrém svoju dušu Pánu Bohu, dočkajúc sa hlbokej staroby. Jeho smrť prišla v roku 373 za čias cisára veľkého Teodózia a on mohol povedať so sv. apoštolom Pavlom: „… túžim zomrieť a byť s Kristom, …“ (Flp 1,23)
My porovnávajúc náš život so životom sv. Efréma so skrúšeným srdcom uvažujme: „A ak sa spravodlivý ťažko zachráni, kde sa podeje bezbožný a hriešnik?“ (1Pt 4,18)
(Antonij Dobränskij, Žiťje uhodnikov Božich, Peremyšl, 1865, str. 35-42, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.)