Nicefor žil za čias cisára Valeriána v meste Antiochia a bol laikom. Ako taký sa spriatelil s jedným kňazom, ktorý sa volal Sapritij a mali sa radi ako rodní bratia. Ich vzájomná láska a priazeň trvali veľa rokov, až „človek – nepriateľ“ zasial medzi nich semeno nezhody namiesto priazne zaujala taká nenávisť, že jeden druhého nechceli ani vidieť, ani jeden o druhom počuť. Nicefor sa spamätal skôr. Poznajúc zlobu nenávisti, chcel sa so Sapritiom pomeriť. Preto poslal k nemu niektorých svojich druhov, aby ho prosili o obnovu dávnej priazne. Ale ten, nehodný svojho mena kňaz, o zmierení nechcel nič počuť. Nicefor sa tým nedal odstrašiť. Skúšal to znova a znova, no vždy bez chceného úspechu. Nakoniec si Nicefor zaumienil, že sám pôjde do domu tohto nezmieriteľného človeka. Keď tam prišiel, padol z nôh a prosil ho menom Ježiša Krista o odpustenie. Ale aj tento tak pekný, hoci zároveň upokorujúci krok, neobmäkčil kňazovo tvrdé srdce.
V tom čase začalo v roku 260 v Antiochii veľké prenasledovanie kresťanov. Sapritij bol tiež zajatý a predvedený pred správcu, pred ktorým smelo vyznal, že je kresťan, ba dokonca kňaz. Keď nechcel sa zrieknuť viery, správca ho prikázal mučiť. Mučený nebojácne povedal: „Moje telo je v tvojej moci, ale mojej duši nemôžeš urobiť nič, lebo sám Ježiš Kristus je môj vládca.“ Keď videl sudca, že nič nedosiahne, rozkázal mu sťať hlavu.
Nicefor, keď sa dozvedel o rozsudku, hneď sa ponáhľal na cestu, ktorou mali Sapritia viesť na miesto smrti. Vidiac dôstojnosť Sapritia pobehol k nemu a padol mu k nohám hovoriac: „Mučeník Kristov, odpusť mi to, čím som ťa urazil.“ No Sapritij bol aj teraz tak zatvrdilý, ako predtým. Pyšne podišiel ďalej a na Nicefora sa ani nepozrel. Ten sa zdvihol, rýchlo pobehol dopredu a druhý raz pri Sapritiových nohách hovoril prosbu, ale aj teraz nadarmo. Toto bolelo Nicefora, lebo vedel, že hoci aj položí Sapritij život za viery, jednako podľa slov sv. apoštola Pavla nedosiahne večné šťastie: „…a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.“ (1Kor 13,3b) Preto sa ponáhľal až na popravisko, pretlačil sa pomedzi ľudí, padol mu tretíkrát k nohám a so slzami v očiach ho prosil, aby sa spamätal a hoci aj vo chvíli smrti zanechal nenávisť. Ale Sapritij aj teraz ostal neoblomný. A to mu prinieslo záhubu, lebo Pán Boh odňal nezmieriteľnému svoju milosť vo chvíli, keď mal padnúť na kolená a z rúk kata obdržať smrteľný úder. Náhle ho opustila odvaha, ktorú mal predtým a on sa opýtal, prečo má zomierať. Odpovedali mu: „Pretože si nechcel počúvnuť cisárov príkaz a priniesť obetu našim Bohom.“ Sapritij zvolal: „Stojte priatelia moji a nezabíjajte ma! Urobím, čo žiadate. Som pripravený obetovať vašim Bohom.“
Keď počul Nicefor, čo hovorí Sapritij, nesmierne sa zľakol a zavolal na neho: „Brat môj, čo robíš?! Nezriekaj sa Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Učiteľa!“ No Sapritij ostal hluchý a zriekol sa Kristovej viery. Keď to videl Nicefor, zahorel túžbou krivdu urobenú Sapritiom Pánu Bohu nahradiť a pohoršenie, ktoré dal prítomným, podľa možností napraviť. Preto zavolal ako len vládal: „Aj ja som kresťan a verím v Ježiša Krista ukrižovaného na kríži, ktorého sa tento bezbožný človek, aby si svoj život na čas zachránil, bez hanby zriekol!“ Toto nečakané odhalenie naplnilo údivom všetkých prítomných. Jeden z vojakov odbehol k správcovi a povedal mu, že Sapritij sľubuje priniesť obetu Bohom, ale je iní človek, menom Nicefor, ktorý chce za toho istého Krista zomrieť.
Správca vydal hneď príkaz, aby namiesto Sapritia popravili Nicefora. Takýmto spôsobom obdržal s mučeníckou smrťou nesmrteľné tri vence: viery, pokory a lásky k blížnemu, ktorých sa Sapritij pre svoje zatvrdlivé srdce stal nehodný.
Sapritij sa nedal ani prosbou, ani prichádzajúcou smrťou pohnúť k tomu, aby odpustil svojmu nepriateľovi. To sa deje aj s nami vždy, keď dlho nosíme vo svojich srdciach hnev a nenávisť. Preto sv. Písmo nás tak prísne napomína, aby zapadajúce slnko nás nenechávalo v hneve, ale aby sme sa ešte pred večerom pomerili so svojím nepriateľom. Aby sme každý hnev, ktorým by sme vzkypeli v priebehu dňa, pred nocou vyhnali zo svojho srdca.
Sapritij veľa trpel pre svätú vieru a viedol pobožný život. A predsa zahynul, pretože nechcel odpustiť svojmu nepriateľovi. Nenamýšľaj si aj ty, kresťan, veľa o sebe, hoci skutočne robíš aj nejaké dobré diela a neupadáš do mnohých hriechov, no pri tom zotrvávaš v tokom alebo onakom hriechu, neunikajúc pred ním. Ne príklade Sapritia vidíš, že aj jeden ťažký hriech ťa môže zahubiť.
Sapritij, kňaz, zrieka sa svojej viery a zabíja svoju dušu. Nicefor, laik, nebojácne vyznáva svätú vieru a je zachránený. Aké nedostižné sú Božie súdy: Stav kňazský, duchovný, nedáva nikomu záruku šťastia, ako aj nikoho sám o sebe nerobí svätým. Aj v ňom možno zhrešiť a zahubiť dušu, tak, ako aj v každom inom stave, hoci v duchovnom stave je viac milostí a prostriedkov žiť zbožne a naveky sa zachrániť. Ale ani žiaden laik nemôže obviňovať svoj stav, ak nedosiahne spásu, lebo aj on má dosť prostriedkov a spôsobov slúžiť Bohu a dosiahnuť večného života. Tu ide iba o to, aby aj jedno aj druhé bolo na dobré využité.
Nakoniec Nicefor sa nepohoršil zlým Sapritiovým príkladom, ale chce krivdu ním Bohu učinenú napraviť a pohoršenie, tak pohanov ako aj kresťanov, napraviť. Preto pred celým národom vyznáva pravdivú vieru a na jej svedectvo vydáva aj svoj život. Môže sa stať, že aj ty, kresťan, vo veľkom počte kňazov uvidíš jedného, alebo aj druhého, ktorých život i bytie nie sú také, aké by mali byť. No ty na to nepozeraj, no mysli na dobrý príklad mnohých bohabojných kňazov a nasleduj ich. Nie Judáš, ale sv. Peter, sv. Andrej a ostatní apoštoli nech ti budú príkladom. Chráň sa, aby si pre Judáša ostatnými apoštolmi, pre jedného alebo druhého nehodného kňaza aj druhými kňazmi a celým ich stavom nepohŕdal, lebo to by bolo proti rozumu a spravodlivosti. Choď za dobrým príkladom dôstojných kňazov a s nimi spievaj: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ (Lk 2,14) Amen.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 42-45)