Po sťatí svätého Jána Krstiteľa prišli jeho učeníci, vzali jeho telo a pochovali ho (Mt 14, 12) v samárijskom meste Sebastea. Nebolo im dovolené uložiť k nemu hlavu svojho učiteľa, lebo Herodiada sa bála, že v takom prípade by prorok mohol vstať z mŕtvych. Hlavu dala zakopať vo svojom paláci na nedôstojnom mieste, o ktorom vedela iba Jana, žena Herodesovho správcu Chúzu. Táto Jana, ktorú spomína svätý Lukáš vo svojom evanjeliu (8, 3), ju v noci potajomky vykopala, uložila do hlinenej nádoby a úctivo pochovala na Olivovom vrchu.
Po istom čase sa usadil na danom mieste mních menom Inocent a začal kopať základy chrámu. Vtedy našiel v zemi hlinenú nádobu a uschovával ju vo svojom príbytku. To, že v nej bola hlava svätého Jána Krstiteľa, pochopil podľa zvláštnych znamení, zázrakov a zjavení, ktorých sa mu dostalo. Keď však Inocent cítil, že sa blíži jeho smrť, znova ukryl hlavu svätého Jána Krstiteľa do zeme, lebo sa bál jej zneuctenia – kresťanstvo bolo ešte stále prenasledované a potupované.
Keď kresťanstvo získalo slobodu vďaka Milánskemu ediktu svätého cisára Konštantína Veľkého z roku 313, dvaja mnísi sa vybrali na púť do Jeruzalema. Tam sa jednému z nich zjavil svätý Ján Krstiteľ, prezradil mu miesto, kde leží jeho hlava, a prikázal mu, aby ju vykopal. Keď to však mních rozpovedal svojmu spoločníkovi, ten to považoval za obyčajný