Lev, pre svoje veľké cnosti a pre veľké zásluhy o cirkev a o ríšu, volaný „Veľký“, pochádzal z jednej z popredných rodín v Toskánsku a narodil sa v Ríme. Obdarený chuťou k učeniu a bystrým umom si vedel osvojovať vedomosti každého druhu. Osobitne sa vyznačoval krasorečníctvom, rétorikou. No všetky svoje vedomosti chápal ako prípravu k teológii a k poznaniu sv. Písma. Jeden dávny cirkevný snem o ňom hovorí: „Pán Boh, ktorý ho vybral, aby zvíťazil nad poblúdeniami a pokoril múdrosť sveta pravou vierou, dal mu zbraň vedy a viery.“ Povolaný zhora sa zasvätil duchovnému stavu a za krátky čas bol povýšený na archidiakona rímskej církvi. Ako taký mal veľký podiel na riadení církvi. Rímsky pápež Sixtus III. Iba pre Levovu horlivosť odhalil netvora Pelágia Juliána, ktorý využíval všetky možnosti, aby bol naspäť prijatý za členy cirkvi, z ktorej ho vylúčili pre jeho herézu. Ako v cirkvi, tak aj v ríši, konal Lev pre všeobecné dobro. Vo Francúzsku , medi tamojšími rímskymi správcami Aetiom a Alvinom, vznikol spor. Cisár Valentinián tam vypravil archidiakona s krásnou rečou, aby ten spor uzmieril a odvrátil veľké nešťastie od svojej otčiny. Svojou ohľaduplnosťou a dobrotou Lev šťastne splnil túto problematickú úlohu.
Lev bol ešte vo Francúzsku a zaoberal sa jemu zverenými povinnosťami, keď zomrel rímsky pápež Sixtus III. Duchovenstvo a ľud za nástupcu na Petrovom tróne jednohlasne vybrali Leva. Celý kresťanský svet uznával Leva za muža, ktorý všetkých prevyšoval svojím svätým životom a nezvyčajnými schopnosťami. Jedine on sám sa považoval za nehodného takej veľkej pocty. Preto z Ríma za ním vyslali posolstvo, ktoré ho žiadalo, aby čo najskôr prišiel do Ríma, kde ho už všetci netrpezlivo očakávali. Na štyridsiaty deň prišiel do Ríma, kde bo všetkými prijatý s nadšením a nesmiernou radosťou. Dňa 29. marca 440 bol uvedený na trón sv. Petra.
Lev prijal riadenie cirkvi v zvlášť búrlivých časoch. Rímske cisárstvo, oslabené nedávnym rozdelením na západné a východné, sa chýlilo k svojmu koncu. Hrozilo, že hranice ríše prekročia divoké národy prišli z ďalekých končín, a ktoré pred sebou všetko ničili ohňom a mečom. Nespočetné zástupy kresťanov nad Rýnom a Dunajom, vo Francúzsku, Španielsku, Taliansku a v Afrike zahynuli pod údermi týchto barbarov. Ešte nebezpečnejšou ako títo divokí nepriatelia, ktorí dávali iba vonkajšie rany, bola heréza, ktorá v žiadnom čase tak smelo a zlostne nedvíhala hlavu, ako vtedy. Skutočne bol potrebný tak silný a ostražitý vládca, ako bol Lev, ak Petrova loďka nemala byť zaplavená peniacimi sa vlnami. Lev nielenže splnil očakávania, ktoré do neho vkladalo kresťanstvo, ale prevýšil ich mnohými činmi, ktoré urobili jeho vládu nezabudnuteľnou. Dúfajúc v samého Boha, Lev, vidiac obklopujúce ho nebezpečenstvo, volal: „Pane, počul som tvoj hlas, ktorý ma volal a prenikol am strach. Videl so ťažkosti, ktoré na mňa kladieš a bázeň prenikla moje kosti. Aký je to nepomer medzi mne naloženou ťažobou a mojou slabosťou, medzi mojím povýšením a mnou, ktorý som ničím. Vari môže byť niečo strašnejšie, ako vysoká hodnosť bez akejkoľvek zásluhy. Ako mať napĺňať najsvätejší úrad a byť obťažený hriechmi?! Ty, Pane, ktorý si na mňa vložil ťažké bremeno, pomôž mi ho aj dvíhať. O to ťa naliehavo prosím. Buď mi pomocníkom aj učiteľom, buď mi i silou. Udeľ mi potrebnú silu, ty, Pane, ktorý si ma povolal na toto dielo a toto bremeno mi položil na ramená.“ Takéto myšlienky muselo sprevádzať nebeské požehnanie.
Odo dňa, keď nastúpil na prestol rímskeho pápeža, začal sv. Lev ťažký boj proti nezákonnosti a falošným náukám. Jeho život odteraz patril iba povinnostiam. Všetky svoje vedomosti, všetky sily duše i tela zasvätil naplneniu tohto cieľa, nepoznajúc ani najmenšie obveselenie alebo odpočinok. Najprv obrátil svoju pozornosť k narušenému poriadku v cirkvi. S týmto úmyslom napomínal okružným listom biskupov ako svojich bratov, aby nebojácne slúžili Bohu a verne pásli jeho stádo. Rôznymi spôsobmi vyzdvihoval cirkevnú právnosť a so všetkou prísnosťou nástojil na dôkladnom dodržiavaní církevných predpisov. S týmto úmyslom napísal kresťanským biskupom mnoho listov a napomenutí. Ohlasovanie Božieho slova chápal ako nevyhnutný záväzok svojho úradu. V jeho kázňach, ktoré sa nám zachovali, vidíme v ňom horlivého učiteľa, ktorý dbal na posvätenie jemu zverených duší. Pôst a milosrdenstvo (almužna) sa mu zdali ako dve nerozdielne a navzájom sa podporujúce čnosti, z ktorých prvá privádzala človeka k zriekaniu sa seba samého a druhá ku činnej láske k blížnemu. Keď sv. otec Lev vysvetľuje tajomstvo vtelenia a hovorí o nezmerateľnej láske, ktorá prinútila Božieho Syna, aby sa pre spásu ľudského pokolenie stal človekom, akoby sám seba prekonával, o tomto predmete hovorí so silou a výrečnosťou. Medziiným hovorí: „Jeden je prostredník medzi Bohom a človekom: Boh – človek Ježiš Kristus, ktorý sa celou a plnou bytosťou skutočného človeka, ako pravý Boh, celý vo svojom, celý i v našom (bytí) narodil.“ – „On je skutočný Boží Syn i ozajstný ľudský syn.“ – „Slovo i telo i duša vytvárajú jedného Syna Božieho i jedného Syna ľudského.“ – „Ty, ktorý si skutočný ľudský syn, si tak isto skutočný syn živého Boha.“ Hovorí: „Ty si skutočný v Božstve, skutočný v tele.“ – „Pretože dedičný hriech prešiel na potomkov Adama, trestu odsúdenia by nik nemohol uniknúť, ak by sa Slovo nestalo telom a prebývalo s nami, menovite v tom bytí, ktoré je z našej krvi a pokolenia.“ – „V Ježišovi Kristovi sú dve prirodzenosti, prirodzenosť Božia i prirodzenosť ľudská, ale osoba len jedna. On nie je iba adoptovaný, za syna prijatý, ale je vlastný, jednorodený Boží Syn.“ To je náuka katolíckej církvi, taká bola za čias sv. otca Leva Veľkého, taká bola nemenná po všetky časy, taká je i dnes. Svätá cirkev verila a učila pred štrnástimi storočiami to isté, čo aj dnes verí a učí. Sv. Lev mal to potešenie, že svojím vnuknutým učením priviedol mnohých neveriacich k poznaniu pravdy, ktorých potom s radosťou prijal do lona sv. cirkvi.
Hlavným záujmom starostlivosti sv. Leva bolo, aby zachránil vieru v prvotnej čistote. Celá jeho vláda bola neprestajnou borbou proti vtedajším rozličným falošným náukám. Možno povedať, že skrze neho získala cirkev jagavé víťazstvo and ariánmi, manichejcami, nestoriánmi a eutychánmi. Tento sv. pápež bol bičom, pre každú falošnú náuku, a vedel sa im nielen odvážne postaviť na odpor, ale tiež vedel ich zasiate semeno hneď spozorovať a v zárodku udusiť. Keď v roku 439 obsadili vandali mesto Kartágo, utieklo z Afriky do Ríma veľa manichejcov, kde tajili svoju náuku a dlho žili pokrytecky ako katolíci. Spoznali ich až podľa toho, že sa im protivilo víno. Sv. Lev, aby odhalil pred ľudom ich falošnú náuku, zvolal snem biskupov, kňazov a veľmožov zo senátu a vlády. Vybraní manichejci, poznajúci všetky ich tajomstvá, boli pozvaní a bolo im umožnené, aby svoje bezbožné zásady a zákony, ako aj mrzké obyčaje a zvyky, vypovedali pred celým národom. Kajúcich prijal sv. otec Lev do lona sv. cirkvi a odporúčal ich do modlitieb veriacich. No tí, ktorí sa nástojčivo držali herézy boli vyhnaní z krajiny.
V tom istom čase sv. Lev udusil Pelágiovu herézu, ktorá sa zahniezdila v okolí mesta Akvilea. Sv. Prosper, ktorého Lev urobil svojím radcom, bol mu v tomto diele veľmi nápomocný a veľmi sa pričinil, aby prívrženci Pelágia nemali prístup do Ríma. Teraz obrátil neúnavný arcipastier svoje myšlienky k Španielsku, kde mnohých zneisťovali prisciliánsky heretici. Napísal sv. Turibovi, biskupovi mesta Astúria, ako mocnému bojovníkovi za pravdu, list, aby zvolal snem biskupov krajiny, ktorý by túto čoraz úspešnejšiu herézu udusil. S neúnavnou horlivosťou sa protivil úsiliu nestoriánov a konaniu ariánov, ktorý veľkým počtom zástancom, ako aj svojím zlom, boli pre cirkev najnebezpečnejšími nepriateľmi. No najviac trápili tohto sv. muža nepokoje, ktoré vo východnej ríši prebudila falošná Eutychova náuka. Na sneme v Efeze mali na vrch prívrženci a zástanci tohto heretika a falošného učiteľa a preľstili pravoverného Flaviána, patriarchu mesta Carihrad. Sv. Lev neuznal závery tohto snemu, napísal list Flaviánovi, o ktorom nevedel, že medzitým zomrel, aby ho povzbudil v pravej viere. Cisárovi Teodóziovi II., zástancovi Eutycha, poslal list, v ktorom sa s Flaviánom žaluje silnými a smelými slovami na jeho nečestné konanie. Cisárovi píše: „Vládca, nemiešaj sa do cirkevnej správy, lebo ona sa ubráni napriek všetkému úsiliu ľudí a ich hrozieb. Tebe patrí cirkev brániť a krotiť narúšajúcich jej pokoj. Ak jej budeš ochrancom, Ježiš Kristus bude ochrancom tvojej ríše. Veľmi sa bojím, aby som sa nemusel pozerať na to, ako ťa dostihne Boží hnev.“ Tieto slová boli akoby predzvesťou nešťastí, o ktorých sa musel cisár dozvedať, i náhlej smrti, ktorou zomrel na poľovačke.
Marcián a Pulcher, ktorí ho nasledovali na tróne, horlivo bránili katolícku cirkev a usilovne podporovali sv. Levo, ktorý v tom čase zvolal všeobecný snem do Chalcedónu na deň 8. októbra 451. Zišlo sa tam šesťstotridsať biskupov. Na štvrtom zasadnutí prečítali Levov list Flaviánovi. Nadšení jednoduchým, na jasným výkladom pravej viery o tajomstve vtelenia, zvolali všetci zídení biskupi jednou dušou: „To je viera našich otcov a ústami Leva prehovoril Peter.“ Preto právom odhodili falošné učenie Eutycha a dali ho do kliatby. Nakoniec prosili Leva, aby uznal ich závery, nazývajúc ho pastierom a seba členmi. Takto so slávou sv. Leva bol ukončený tento pre cirkev nebezpečný spor.
Ako tento sv. otec horlil za čistotu viery, tak horlil aj za čistotu mravov. Pre spásu nestačí iba veriť, ale treba tiež napĺňať, čo prikazuje pravá viera. V písme stojí: „Viera bez skutkov je mŕtva (por. Jak 2,26)!“ Osobitne sa staral o to, aby kňazi žili vo svätosti svojho povolania a bol ostražitý pri menovaní biskupov a kňazov, aby sa tejto hodnosti nedostalo nikomu nehodnému. Zvykol hovorievať: „Ako konajú predstavený, tak žijú podriadení:“ K tejto veľkej opatrnosti pri rukopoložení sa rozhodol pri hrobe sv. Petra. Keď sa tu raz štyridsať dní modlil, aby dostal na príhovor sv. apoštola Petra odpustenie hriechov, zjavil sa mu Peter a povedal mu: „Orodoval som za teba u Pána Boha a tvoje hriechy sú odpustené. No dobre si rozmysli, komu udelíš vysviacku, lebo ťa za to čaká prísny súd pred Pánom Bohom.“
Kým pokoj východnej ríše narúšali herézy a kalili ho falošné náuky, bola západná ríša vystavená vpádom divých barbarov. Atilla, kráľ Húnov, sa s nespočetným vojskom prebil až k rieke Rýn a mečom a ohňom spustošil mestá Trevír, Mníchov, Metz … Roku 453 prišiel do Talianska, zo zemou tu zrovnal mestá Akvileu, Majland a Páviu a nakoniec obrátil svoje chtivé oči na Rím. Nikdy v minulosti nehrozilo večnému mestu také nebezpečenstvo ako teraz. Obyvatelia Ríma, vystrašení týmto nebezpečenstvo, prosili sv. Leva, aby vyšiel tomu strašnému bojovníkovi naproti a vyjednávaním odvrátil záhubu od Ríma pápež, sv. Lev, urobil nasledovné. Zo severnej strany vyšiel z Ríma a v cirkevnom odeve sa postavil pred hrozného kráľa Atillu, ktorý ho napriek všetkým očakávaniam prijal milo a s veľkou úctou. Medziiným mu svätý povedal: „Doteraz si nad každým zvíťazil. Teraz ťa ja prosím, zvíťaz sám nad sebou.“ A tento divoký a krvilačný barbar nielenže nevošiel do Ríma, ale opustil aj Taliansko. Takou úctivou bázňou ho premohol veľkolepý zjav rímskeho pápeža. Onedlho potom Atilla, nazývaný kvôli tomu, že sa zdal byť zbraňou, ktorou nebo trestalo ľudí za ich hriechy, „bič Boží“, zomrel.
O niekoľko rokov po tejto udalosti sa v Taliansku objavil Enserich, kráľ ariánskych vandalov z Afriky. Aj jemu išiel sv. Lev oproti. No nemohol od heretika dostať to, čo dostal od pohana. Enserich mu sľúbil, že pri vjazde do Ríma nebude prelievať krv, ani zakladať ohne. No nedal sa prosbami odhovoriť od rabovania. Horko ťažko, na veľké prosby, sľúbil nedotknúť sa chrámov sv. Petra a Pavla. Po odchode vandalov, ktorí so sebou zobrali nesmiernu koriť a množstvo zajatcov, kázal sv. Lev pred všetkými Rimanmi, ako sám Pán Boh na nich zoslal trest. A to preto, že za tak zázračné vyslobodenie z Atillových rúk sa ukázali nevďačný, ba pohŕdali Božím slovom a žili rozpustilo. Ak sa chcú v budúcnosti uchrániť pred takýmto trestom, musia sa napraviť a žiť v prísnom pokání. Preto sa tento sv. pápež staral o obnovu zničených a vyrabovaných chrámov, dával pre ne robiť nové bohoslužobné rúcha a nádoby a využíval všetky možné prostriedky, aby zajatcov vykúpil z otroctva a uľahčil utrpenie národa.
Lev, po sv. Petrovi najväčší zo všetkých rímsky pápežov, riadil v časoch búrlivých múdro a horlivo Kristovu cirkev dvadsaťjeden rokov, až nakoniec bohatý na zásluhy tak pred Bohom, ako aj pred ľuďmi, zomrel dňa 10. novembra 451. Jeho telo bolo uložené v tom istom chráme, v ktorom už boli aj pozostatky sv. Petra, a to najprv pod chrámom neďaleko vchodu doň. K tomu sa vzťahuje aj nápis na jeho rakve, ktorý pekne a pravdivo vyjadruje: „Ako počas života strážil cirkev, tak aj po smrti je pri jej vchode.“ V roku 1715 boli jeho pozostatky prenesené na jemu zasvätený oltár v chráme Vatikánu.
Písomnosti sv. Leva tvorí 96 kázní, 41 listov a niekoľko rozpráv. Tieto jeho diela sú najkrajšími pamätníkmi jeho zbožnosti, mnohostranných vedomostí a ušľachtilého ducha. Jeho myšlienky sú verné, jasné a silné, jeho výrazy sú krásne a rozvážne, pochopiteľné i odborné. Jeho reč je čistá a pekná, sloh uhladený, krátky, no jasný. Jeho list Flaviánovi o podstate Ježiša Krista mal vo všetkých časoch takú vážnosť, že rímsky pápež Gelazius pohrozil kliatbou každému, kto by sa v ňom odvážil urobiť nejakú zmenu. Pápež Benedikt XIV., sám veľmi učený, maximálne vychvaľuje učenosť a zbožnosť sv. Leva a v roku 1744 ustanovil, aby sa jeho pamiatka v rímskej církvi slávila osobitnou slávnosťou.
Tento životopis sv. Leva, rímskeho pápeža nech zakončia slová sv. Písma, ktoré možno na neho právom vzťahovať: „…bol uznaný za dokonalého a spravodlivého: keď nastával čas hnevu, stal sa zmieriteľom (Sir 44,17).“
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 55-64)