V deň pamiatky sv. Teodora mal na jeho hrobe sv. Gregor Nysský prekrásnu oslavnú reč. Ospevoval v nej, ako bola krajina na príhovor sv. Teodora zachránená od vpádu divokých skýtov, ktorí ovládali všetky okolité krajiny. Plný úprimnej nádeje v ochranu tohto svätého ho vzýva slovami: „Ako vojak nás chráň, ako mučeník buď naším ochrancom a vypros nám pokoj. Potreba našej silnej ochrany nech ťa spojí s ďalšími mučeníkmi, ako svojimi bratmi, a vy všetci proste Boha za nás hriešnych. Pozvi aj sv. Petra, Pavla, Jána, aby ste chránili církvi, ktoré oni sami kedysi založili a na váš príhovor dá Pán Boh, že mnohí kresťania sa stanú úrodnou pôdou“. Z tejto reči sv. Gregora sa tiež dozvedáme, že na príhovor sv. Teodora ustupovali zlí duchovia a prestávali rôzne neduhy, že vo veľkom množstve prichádzali veriaci do cerkvi zasvätenej jeho menu a cti, že tá cerkev bola bohato a veľkolepo ozdobená, na stenách mala na obrazoch zobrazené jeho mučenícke skutky, že veriaci sa na kolenách modlili pre jeho pozostatkami a brali si domov prach z jeho hrobu ako drahocenný poklad.
Nasledujúce poznatky o živote a smrti sv. Teodora sú zo spomínanej reči sv. Gregora. Narodil sa na konci tretieho storočia v Sýrii alebo Arménsku. Ako mládenec vstúpil do rímskeho vojska a bol odvelený do légie tyronov (legio tironum), v ktorej boli umiestnený samí mládenci, alebo vojaci nováčikovia. Odtiaľ je aj to, že Teodor sa nazýva Tyronom, t. j. Nováčikom (Začiatočníkom).
Táto légia, a s ňou aj sv. Teodor, sa nachádzala v meste Amazia v pontskom kraji, keď prišiel rozkaz rímskeho cisára Maximiliána všetkých kresťanov, bez rozdielu stavu, mučiť a zabíjať, ak sa nepoklonia pohanským bohom. Preto mnohí kresťania tajili svoju vieru. No sv. Teodor bol bez strachu a neprestával žiť tak, že každý mohol spoznať, že je kresťanom. Donieslo sa to cisárovmu zástupcovi Publiovi a ten prikázal mu dostaviť sa pred neho. Len čo sa Teodor dostavil, Publius začal na neho s hnevom kričať: „Vari smieš vyznávať vieru, ktorú cisár pod hrozbou trestu smrti zakázal?!“ Teodor na to odpovedal: „Zaber si moje telo a rob si s ním, čo chceš. Ja ti ho dám ochotne. No neprestanem slúžiť Ježišovi Kristovi, môjmu Spasiteľovi, ale vašich bohov nepoznám.“ Vidia jeho mladosť nechal mu Publius čas na rozmyslenie. No Teodor, rozhodnutý nezrieknuť sa Kristovej viery, využil tento čas na modlitbu k Bohu, v ktorej prosil o milosť, aby vo svojom odhodlaní vydržal do konca. Pripomínal si, že Boh je všade prítomný, všetko vidí a všetko vie, a táto myšlienka sa mu stala prostriedkom posily vo vytrvalosti. Pri druhom výsluchu sa sudcovia snažili získať ho na svoju stranu ľstivými ponukami. Núkali mu hodnosť kňaza pri chráme ich bohov. No on s odporom odmietol ich ponuku dodajúc, že medzi pohanmi najhoršími ľuďmi sú ich kňazi. Keď pohania videli, že si neporadia žiadnym spôsobom, začali ho mučiť. Najprv ho zavesili a bili palicami, potom železnými hákmi mu trhali telo, že krv sa z neho liala prúdom. Spokojne, bez náreku s sĺz, vydržal Teodor tieto muky. Jeho oko sa s nádejou pozeralo na nebo a jeho ústa neprestajne opakovali slová žalmu: „Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. (Ž 33,1)“ Na údiv všetkých Teodor tieto muky vydržal a bol živý odvedený do temnice, kde Pán Boh nasledujúcu noc ho zázračne potešil anjelom. Aj tretíkrát ho predviedli pred sudcov a aj teraz, tak, ako predtým, s odvahou vyznával svoju vieru. Odsúdili ho preto na smrť. Rozložili veľký oheň a hodili ho do neho. A tok v roku 306 zakončil svoj pozemský život. Veriacim sa podarilo z ohňa vyrvať niekoľko kostí a lebku a pochovať ich. Kosti sú teraz v meste Brindiz a lebka v Haete v Taliansku.
Sv. Teodor neprestal aj po smrti byť vrúcnym orodovníkom kresťanov u Boha. Najlepším dôkazom toho je nasledujúca udalosť. V roku 362 Julián, stanúci sa rímskym cisárom, odpadol od Kristovej viery, zriekol sa kresťanstva a chcel vzkriesiť upadajúce pohanstvo. Aby vrhol kresťanstvo do priepasti, začal ho prenasledovať. No vedel, že vonkajším a krvavým prenasledovaním kresťanov, ako viedli jeho predchodcovia, nedosiahne svoj cieľ. Preto začal konať potajme. Vediac, ako prísne a nenarušiteľne držia kresťania veľký pôst, premýšľal, ako by ich mohol hneď prvý týždeň veľkého pôstu poškvrniť a akoby spohanštiť. Zavolal preto správcu mesta Carihrad a rozkázal mu, aby všetky potraviny vystavené na predaj odložil a na ich miesto potajomky položil iné, zmiešané s krvou pohanských obiet, aby sa kresťania kupujúc a požívajúc tieto pokrmy poškvrnili, a tak hneď prvý týždeň svoj pôst porušili. V tom meste Carihrad žil archijerej Eudokij, ktorý hoci horlivo a úpenlivo sa staralo dobro zvereného mu stáda, nemohol vedieť, aké nebezpečenstvo mu hrozí. K tomuto carihradskému archijerejovi poslal Pán Boh svojho trpiteľa Teodora Tyrona, ktorý postaviac sa pred neho povedal: „Čo najrýchlejšie, archijerej, pozbieraj Kristovo stádo a prikáž, aby nikto z kresťanov nekupoval žiaden z pokrmov, ktoré sú v meste vystavené na predaj, pretože sú pohanským cisárom náročky poškvrnené krvou pohanských obiet.“ Eudokij povedal diviac sa: „ Z čoho budú žiť tí, čo doma nič nemajú, lebo sú navyknutý všetko si kupovať? Veď zahynú od hladu?“ Teodor odpovedal: „Nie, tým daj kolivu, čiže varenú pšenicu s medom, a tak ich zbavíš hladu aj hriechu.“ Patriarcha sa ho pýtal, že kto je, že kresťanský ľud zbavuje takého nebezpečenstva a utešuje ho v smútku. Svätý odpovedal: „Som Kristov mučeník Teodor, poslaný Bohom vám na pomoc a záchranu.“ Keď to povedal, stal sa neviditeľným. Patriarcha Eudokij urobil, ako mal prikázané, a tak zachránil svoje kresťanské stádo pred hriechom. Keď videl odpadlík Julián, ako bola vyjavená jeho nenávisť a podvod, zahanbil sa pred celým kresťanským svetom. Keď sa prvý týždeň veľkého pôstu šťastlivo končil, kresťania prinášajúc dobrodincovi veľkomučeníkovi Teodorovi vďakyvzdávanie za danú pomoc, v tú sobotu kolivou vo veselosti slávili jeho pamiatku. Od vtedy až do teraz si pripomíname ten zázrak. Aby sa nezabudlo na také veľké dobrodenie, v prvú sobotu veľkého pôstu ctíme a chválime veľkého Teodora kolivou, čiže ako to my voláme kutijou. Preto sa táto sobota nazýva „Teodorova sobota“.
Toto všetko vyjadruje Pôstna triod v šiestej piesni kánona v tú sobotu takto: „Podivnému diviac sa tvojmu zjaveniu archijerej povedal: „Ty si kto, pane, povedz mi! Pouč a poraď, ako dostaneme rýchlu pomoc.“ Teodor povedal: „Ja som skutočne trpiteľ a počuj, uvarenú pšenicu rozdeľ ľuďom, a tak sa zachránite od poškvrneného jedla prelestníka.“ K tomu pridávame aj stichiru na stichovnách: „S mučeníckou odvahou, v Bohu, pohŕdol si namyslenou šikovnosťou odpadlíka od Kristovej viery, bohabojným ľuďom si bol ochrancom. Svojím úžasným zjavením si ich zbavil poškvrnených jedál a pohanských obiet, preto ťa ako ničiteľa modiel, ako Kristovho stáda záchrancu a ochrancu a nášho orodovníka si ctíme a v piesňach prosíme, aby našim dušiam skrze teba bolo darované očistenie a osvietenie.“
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str.51-55)