Martinián, rodom z Cézarei v Palestíne, žil okolo roku 415 za vlády Teodózia Malého. Už ako osemnásťročný odišiel na púšť, aby tam v samote slúžil Bohu. S veľkou horlivosťou sa tam modlil, postil, prežíval celé dni bez spánku a týmto spôsobom veľmi skoro dosiahol vysoký stupeň dokonalosti. Pán Boh mu udelil dar robiť zázraky. To preslávilo jeho meno na ďaleko, tak že ľudia v zástupoch sa hrnuli k nemu, aby hľadali pomoc vo svojich rozličných ťažkostiach. Takýmto spôsobom prežil na púšti dvadsaťpäť rokov, keď Pán Boh na neho dopustil jedno z najnebezpečnejších pokušení.
Jedného dňa sa v meste Cézerea viedla rozprava o nezvyčajných cnostiach a svätosti pustovníka Martiniána. Jedna bohatá žena menom Zoja, ktorá dovtedy viedla pomýlený život a váľala sa vo všelijakých hriechoch, povedala ostatným: „Nie je to nič divné, že pustovník Martinián, ako vy hovoríte, žije v takej čistote, pretože nikdy nevidí ženu. Stavím sa s každým z vás o celý môj majetok, že jedna noc mi bude stačiť, aby so mnou zhrešil.“
Zoja, skutočná satanova zbraň, sa preobliekla do žobráckych šiat a takto preoblečená odišla na púšť až k Martiniánovej jaskyni. Tam neskoro večer zaklopala a prosila o nocľah, hovoria, že zablúdila na púšti a hrozí jej, že sa stane korisťou divých zvierat, alebo ochorie od dažďa, ak nenájde útočište v jaskyni. Martinián po jej mnohých prosbách bol naklonený prijať pocestnú. Dal jej na večeru ovocie, rozložil oheň, aby sa osušila. Potom opustil jaskyňu, aby v inej, trocha vzdialenej jaskyni, prežil noc na modlitbách. Keď odchádzal, prikázal žene, aby s východom slnka odišla aj ona, aby ju večer v jaskyni už nenašiel.
Za ten čas sa Zoja obliekla do svojich najkrajších šiat, ktoré si priniesla v kapse. Preto sa Martinián, keď sa na druhý deň ráno vrátil, veľmi začudoval, keď uzrel pred sebou mladú, záludnú a tak krásne vystrojenú osobu. Obyvateľ púšte v tej chvíli zabudol na slová sv. Písma: „Odvráť svoju tvár od ženy vystrojenej, krásou ženy sa rozpaľuje rozkoš ako oheň.“ Namiesto toho, aby utiekol a zachránil sa od hriechu, ostal a počúval jej ľstivú reč a začal vo svojom srdci byť naklonený ku všetkému. Keď prišla hodina, v ktorej boli ľudia zvyknutý k nemu prichádzať, vyšiel im Martinián naproti, aby sa nepohoršili, keď uvidia u neho ženu. A to sa mu stalo záchranou, lebo sotva vyšiel z jaskyne, v tej chvíli sa ozvalo jeho svedomie a zobudilo ho zo zaslepenosti. Plný hanby nad svojou slabosťou sa Martinián vrátil do jaskyne a rozložil tam veľký oheň, vložil do neho svoje nohy. Váľajúc sa od bolesti po zemi kričal: „ Ach, akože vydržím večný oheň v pekle, keď nemôžem vydržať v tomto dočasnom ohni, ktorý páli oveľa slabšie ako pekelný?“
Zoja, prítomná pri tejto udalosti bola ňou tak dotknutá, že strhla zo seba svoje bohaté šaty a hodila ich do ohňa s tým úmyslom, že sa viac do mesta a k predchádzajúcej rozpustilosti nevráti. Teraz prosila svätého pustovníka o odpustenie a radu, čo má ďalej robiť, aby mohla obdržať od Pána Boha odpustenie takých mnohých a ťažkých hriechov. Martinián jej radil, aby odišla do Betlehema a tu vstúpila do ženského monastiera. Zvyšok života prežila vo veľmi prísnom pokání a dosiahla takej dokonalosti, že robila aj divy. Po dvanástich rokoch bola Pánom Bohom prijatá do nebeského kráľovstva. Svätá cirkev ju započítala do počtu sluhov Božích a pamiatka svätej Zoje sa slávi v ten istý deň ako aj pamiatka prepodobného Martiniána.
Martinián si tak popiekol nohy, že dlhý čas namohol stáť. Po uzdravení si hľadal také miesto, kde by podľa jeho názoru, žiadna žena nemala prístup. Ako najvhodnejšie miesto sa mu zdala strmá skala, ktorú obklopovalo more. Na jeho prosbu ho tam previezol jeden námorník, ktorý mu potom niekoľkokrát do roka privážal poživu, vodu a palmové listy, z ktorých tam vyrábal koše a iné výrobky, ktorými platil námorníkovi za jeho služby. Martinián prežil šesť rokov pod holým nebom, vystavený všetkým vrtochom počasia a vzduchu. No mysliac si, že tu je už chránený pred každým pokušením, musel za krátky čas dosvedčiť, že na zemi nieto miesta, kde by mohol byť bezpečný pred pokušením a náklonnosťou k hriechu.
Veľká búrka rozbila jedného dňa plávajúcu loď o skalu, na ktorej žil svätý Martinián. V morských hlbinách zahynulo všetko, čo bolo na lodi, okrem jedného mladého dievčaťa, ktoré sa na doske udržalo na povrchu vody. Martinián, cítiaci sa byť zaviazaný láskou k blížnemu ju ratoval. No hneď, ako ju vytiahol na breh, rozhodol sa, aby nebol druhýkrát pokúšaný, že skalu opustí. Preto povedal dievčaťu: „Dcérka moja, spoločne tu byť nemôžeme, preto odtiaľ odídem a ty tu zostaneš. Chlieb a vodu ti tu nechám, vydržia ti do času, kým námorník, ktorý ma zvyčajne navštevuje, tu nepríde a nevezme ťa na loď. Buď úctivá a ži v Bázni Božej a Pán bude s tebou prebývať.“ Potom urobil nad morom znak svätého kríža, pozdvihol, modliac sa, oči k nebu a vrhol sa do mora. Za zvláštnej pomoci Božej sa šťastne dostal na breh. Úprimne poďakujúc a pomodliac sa za osvietenie ako má ďalej žiť, sa rozhodol nikde trvalo neprebývať, ale putovať po rôznych krajoch. Chodil z miesta na miesto, navštevoval najslávnejšie cerkvi a pamätníky svätých. Žil z almužien, nocoval raz v lese, raz na otvorenom poli, raz na hore, raz v úbohej chatrči, podľa možností, Dva roky putoval až nakoniec našiel cieľ svojho putovania v Aténach. Biskup tohto mesta, napomenutý k tomu zhora, našiel svätého Martiniána ležiaceho v cerkvi na lavici a udelil mu na jeho požiadanie požehnanie a sv. tajny (sviatosti). So slovami Spasiteľa: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23.46)“. Odišiel svätý Martinián v päťdesiaty rok svojho života na večný odpočinok.
Dievča, ktoré svätý Martinián vytiahol z mora, a žila tam na skale pustovníckym životom, v prísnom pokání, modlitbe a pôste slúžila Bohu. Po šiestich rokoch bohabojného života Fotina zomrela a námorník, ktorý aj jej, ako predtým Martiniánovi, nosil obživu, previezol jej telo do Cézarei, kde bolo slávnostne pochované. Svätá cirkev započítala aj Fotinu medzi svätých a slávi jej pamiatku s pamiatkou sv. Martiniána a sv. Zoje 13. fubruára.
„Bežte zo stredu Bábela, každý si chráňte život (Jer 51,6).“
Príklad sv. Martiniána nach ťa, kresťan, naučí, že hneď na začiatku sa treba silno a odhodlane protiviť tomu, kto ťa navádza na hriech. Keby sv. Martinián bol rozpustilú Zoju vyhnal z jaskyne hneď na začiatku, keby nepočúval jej slová, keby sa na ňu nepozeral, nebol by zhrešil myšlienkou. Martiniánov spôsob, ako sa uchrániť hriechov, ti ukazuje, ako aj ty máš postupovať v čase vonkajších aj vnútorných pokušení. Vtedy si spomeň na pekelný oheň, do ktorého sa vrháš hriechom, a opýtaj sa sám seba, či sa odvážiš ho vydržať. Prorok Izaiáš sa pýta: „ Kto z vás bude môcť prebývať v pekelnom ohni, kto z vás vydrží vo večných plameňoch?“ Priblíž svoj ruku k ohňu, alebo prst ku sviečke, a pamätaj, ako ťa to bude bolieť v pekle, keď vo večných plameňoch budeš naveky horieť. Takto konaj a chuť k hriechom ťa určite opustí.
Martinián a Zoja nám dávajú nádherný príklad skutočného pokánia. Obaja zhrešili myšlienkou. A ty, kresťan, nie iba mysľou, ale aj skutkom ťažko hrešíš, a kde je pokánie?! A ak je, ako krátko trvá?! Títo dvaja neostali iba pri tom, aby sa vyspovedali. No umŕtvovali svoje telá prísnymi kajúcimi skutkami neustále na hriechmi plakali. Ako len vládali, unikali pred príležitosťou ku hriechu. A ty sa staráš o svoje telo, tak často hrešíš a kajúce dielo, hoci aj nie veľké, na seba zobrať nechceš. Na minulé hriechy si nespomínaš, nekajáš sa za ne, no myslíš si, že stačí, že si sa z nich vyspovedal. Vraciaš sa k predchádzajúcim nebezpečenstvám a bez potreby súhlasíš s tými, ktorí ťa priviedli k hriechu. To nie je pokánie, a ak takto žiješ nemôžeš dúfať v spásu. Jeden zo sv. otcov hovorí: “Zhrešili sme bratia a teraz sa musíme kajať, alebo naveky horieť v pekle. Ale o koľko je ľahšie konať pokánie nejaký čas, než horieť naveky?“ Preto alebo robiť pokánie, alebo sa na veky trápiť v pekle. Pokánie alebo peklo!
Ó, Ježišu, víťaz nad peklom, pomôž mi vo všetkých pokušeniach,. Otvor mi oči, aby som videl hroziace nebezpečenstvo. Dodaj mi sily v nevyhnutnom boji, aby nad svetom, telom a diablom víťaziac som mohol dostať veniec večného života a milovať ťa a oslavovať na veky. Amen.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str.45-50)