Marcel pochádzal zo slávnej a bohatej kresťanskej rodiny, ktorá bývala v sýrskom meste Apameia. Narodil sa okolo roka 410 po Kristovi a v mladosti odišiel do sýrskej Antiochie, aby tam získal vyššie vzdelanie. Po jeho dosiahnutí rozdal všetok majetok chudobným, odcestoval do maloázijského Efezu a pod vedením istého Promóta začal viesť nový život. V noci sa modlil a cez deň prepisoval knihy, aby si zarobil peniaze na stravu a pomoc biednym.
Po určitom čase odišiel do Konštantínopola, teda dnešného tureckého Istanbulu, vtedy hlavného mesta Rímskej ríše, aby sa stal učeníkom svätého Alexandra (pamiatka 23. februára). Uvedený duchovný otec založil totiž pri morskom pobreží monastier, v ktorom sa bratia riadili novým typikom (regulou): mnísi sa pri modlitbe striedali tak, aby v chráme dvadsaťštyri hodín denne prebiehali bohoslužby. Takýmto mníchom sa začalo hovoriť po grécky „akoimétoi“, teda „nespiaci“ alebo „neusínajúci“, prípadne „stále bdejúci“.
V tomto monastieri viedol Marcel natoľko prísny život, že mu Boh daroval schopnosť poznať budúcnosť a vidieť do srdca iných ľudí. Na základe tohto zvláštneho daru vedel aj to, že svätý Alexander onedlho zomrie a bratia ho budú chcieť vymenovať za nového igumena (predstaveného). Keďže sa nepovažoval za pripraveného prevziať takúto vážnu úlohu, potajomky monastier opustil. Navštevoval jednotlivých otcov duchovného života a získaval u nich duchovné skúsenosti. Po smrti svätého Alexandra mnísi naozaj začali hľadať Marcela, aby ho ustanovili za svojho nového igumena. Keď ho nenašli a zvolili istého Jána, nábožného muža vysokého veku, Marcel sa bez meškania do svojho kláštora vrátil.
Igumen Ján, ktorému sa Marcel stal akoby pravou rukou, onedlho preniesol monastier na nové miesto, ktoré bolo oveľa tichšie. Práve preto sa mu hovorilo „Ireneum“, teda „Pokojné.“ Ale typikon, ktorým sa monastier riadil, zostal nezmenený. Keď Ján zomrel, úloha stať sa novým igumenom padla na Marcela, ktorý tentoraz voľbu prijal.
Pod Marcelovým vedením sa monastier vzmáhal a bratia sa stali svedkami mnohých divov. Hoci bol monastier mimoriadne štedrý voči chudobným, nikdy nemal nedostatok. Ako Boh kedysi piatimi bochníkmi chleba a dvoma rybami nakŕmil päťtisíc mužov (por. Mt 14, 13 – 21), tak teraz neviditeľne a nepochopiteľne rozmnožoval malé množstvo jedla, ktoré bratia mali; vďaka tomu ho bol vždy dostatok nielen pre mníchov, ale aj pre každého núdzneho. Za Marcelovho života sa navyše postavil úplne nový chrám, murovaný a priestranný, celkom nová ohrada, množstvo kélií (mníšskych izbičiek), nemocnica a nocľaháreň pre pútnikov.
Dobrá povesť tohto monastiera sa šírila po celom blízkom i vzdialenom okolí, takže mnohé mníšske spoločenstvá zavádzali u seba jeho typikon a prosili svätého Marcela o učiteľov takéhoto spôsobu života. Prepodobný Marcel sa potom stal predstaveným aj týchto nových monastierov, ktoré vznikali v mnohých mestách i krajinách, teda archimandritom. Jeho slová boli natoľko účinné, že na ich základe, v súlade s niekdajším proroctvom istého igumena menom Makedonios, mnohí pohania a inoverci prijímali kresťanstvo. Svätý Marcel navyše jednoduchým dotykom ruky uzdravoval chorých, krátkou modlitbou celkom uhasil požiar, ktorý zachvátil už takmer celé mesto, pomocou kríža natoľko vystrašil vojakov, že sa okamžite rozutekali od strachu, a dokonca vzkriesil mŕtveho človeka.
Uveďme aspoň jeden príklad na ilustráciu hĺbky jeho duchovnej múdrosti, skúsenosti a pokory. K prepodobnému Marcelovi raz priviedli štyroch mužov posadnutých démonmi, ktorí hneď začali kričať: „Prikáž nám vyjsť, veď máš nad nami moc!“ Svätec však mlčal a ani na nich nepozrel, iba sa v duchu modlil: „Pane, zmiluj sa nad svojím stvorením.“ Pochopil totiž zákernosť a rafinovanosť démonov, že ho svojimi slovami chcú priviesť k vysokej mienke o sebe. Kým však mlčal, démoni z mužov vyšli, lebo nad nimi zvíťazila Marcelova poníženosť.
Prepodobný Marcel zomrel v pokoji a vysokom veku okolo roka 486 po Kristovi a bratia ho pochovali v chráme, ktorý dal on sám kedysi postaviť.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš