Za čias rímskeho cisára Maximiána žil v meste Nikomédia jeden pohan menom Eleúsius a mal s manželkou, tiež pohankou, iba jedinú dcérku menom Juliannu. Tá, keď počula o Kristovi a jeho náuke, potajomky uverila v pravého Boha a konajúc rozvážne všetky svoje skutky, bola svojimi cnosťami a vzrastom veľkou ozdobou pre rodičovský dom. Keď dospela, rodičia ju chceli vydať za jedného pohanského mládenca. No Julianna, pretože sa rozhodla celý svoj život v čistote slúžiť iba Bohu a byť jeho vernou nevestou, sa pred rodičmi od toho manželstva vyhovárala, ako len mohla. Nakoniec, keď raz do jej domu prišiel ten mládenec a rodičia na ňu naliehali všetkými silami, aby mu dala svoju ruku, ona odpovedala, že nepôjde za neho dovtedy, kým sa nestane starostom mesta. Takto hovorila, lebo si v duchu myslela, že je to nemožné a prinajmenšom nepravdepodobné, aby sa on niekedy stal starostom. No časom sa tomu pohanskému mládencovi prosbami a peniazmi podarilo dosiahnuť hodnosť starostu mesta Nikomédia. A ako starosta prišiel mládenec k rodičom Julianny a prosil o dcérinu ruku. Keď Julianna videla, že jedna jej výhovorka neobstála, našla si druhú a povedala: „Ak nebude jednej a tej istej viery ako ja, nech si hľadá inú manželku, ale ja za neho nepôjdem, lebo ja som kresťanka a on pohan, ktorý nie Bohu, ale skôr diablovi slúži.“
Otec, ktorý to nečakal, sa na Juliannu veľmi rozhneval, no ona otcovi ďalej skromne hovorila: „Prosím ťa, otče, aké by to bolo manželstvo spájať sa telom, ale rozdeľovať sa srdcom a mysľou?! Ako by som s ním mohla žiť a preukazovať mu priazeň, keď je nepriateľom môjho Boha? Ak by som sa, otče, vydala za tvojho nepriateľa a stala sa manželkou toho, kto číha na tvoj život, či by si sa tomu tešil?“ Otec nevedel, čo jej má na to odpovedať, zmĺkol, iba jej hovoril, že ju prikáže biť bičmi. Ona smelo odpovedala: „Nielen bičmi, ale hoci by si ma, otče, trestal aj smrťou, ja neurobím to, aby som takýmto mojím manželstvom zneuctila svoju vieru a môjho Spasiteľa Krista. A tebe, otče, sa veľmi divím, že sa môžeš klaňať tým nemým a hluchým bohom.“ Otec sa tým ešte viac rozhneval, zamkol ju do jednej tmavej klietky, aby ju postrašil a vyskúšal jej stálosť. No ona sa nezmenila a vždy volala na otca: „Mám Krista Boha a tvojím diablom sa nikdy nepokloním!“
Keď jej otec videl, že si s ňou nič nepočne, kázal ju najprv doma nemilosrdne biť, a potom ju odovzdal právomoci tomu starostovi, ktorý si ju žiadal mať za ženu. Ten, keď nemohol doma prehováraním obmäkčiť jej srdce, prikázal ju priviesť pred seba ako pred sudcu. No i tu pri pohľade na jej krásu s ňou nemohol hneď konať prísne, preto jej láskavo a ľstivo povedal: „Zober si ma, najmilšia, za svojho manžela a budeš úplne slobodná. Už ti ani nekážem prinášať obetu bohom, len nech budem tvojím mužom.“ Svätá odpovedala: „Urobím to, až keď budeš kresťanom a dáš sa pokrstiť!“ Starosta na to: „Prosím ťa, nechci to, lebo preto by som u cisára upadol do nemilosti, a pritom i do nebezpečenstva, že stratím svoj vysoký úrad a možno i samotný život.“ Vtedy sv. Julianna povedala: „y sa bojíš cisára, ktorý zomrie, a ja by som sa nemala báť predvečného Kráľa, Kráľa ad všetkými kráľmi, Stvoriteľa neba i zeme, ktorého sila a moc sú nezmerateľné, nekonečné? Aký by to bol nerozum spájať sa a byť v zhode s tým, ktorý môjho Boha uráža a zneucťuje? Ak by sa tvoj sluha zbratal s tvojím nepriateľom, či by si mu to mal za dobré? Určite by si sa na neho veľmi hneval. A ja by som sa nemala báť hnevu môjho Boha, vchádzajúc do celého pozemského života s tebou, jeho nepriateľom a pohanom?! Nie, to nikdy neurobím! Rob, čo chceš, máš oheň, palice, biče, nože, divé zvieratá, to všetko použi proti mne, ale moje srdce nezlomíš.“
Starosta rozhnevaný týmito slovami ju prikázal roztiahnuť na štyroch remeňoch, postaviť šesťdesiat vojakov a bez prestania ju biť bičmi, palicami, prútmi a šľachami. Vojaci, ktorí ju bili, sa striedali, a predsa sa unavili a trpezlivosť dievčaťa neochabovala a takou istou bola až do konca. Starosta ju kázal prestať biť, ale pohrozil jej ešte väčšími mukami, ak sa nepokloní jeho modlám. Keď sa sv. Julianna vzpierala to urobiť, starosta ju prikázal zavesiť za vlasy, aby tak visela niekoľko hodín. A stalo sa, že za vlasmi sa do hora vysunula i koža, zaclonila oči a znetvorila tvár. No svätá aj tieto muky znášala trpezlivo a v mlčaní. Keď to videl kat, kázal jej ešte rozpálenými železnými plechmi páliť boky a pod pazuchami. No aj teraz, okrem modlitby, nič nevyšlo z úst svätej. Keď starosta videl, že ju mučí zbytočne, kázal jej ešte do oboch lýtok vpichnúť dlhé železo, a tak ju zamknúť do temnice. Keď tu ležala na zemi, modlila sa k Pánu Bohu: „Zbav ma, Pane, týchto bolestí, ako si Daniela ochránil pred levmi a Teklu pred ohňom. Otec a matka ma opustili, no ty, Otče všetkých sirôt, ma neopúšťaj.“
Keď tak ležala na zemi a modlila sa, prišiel k nej nepriateľ ľudstva, spásy, diabol, zobral na seba podobu Božieho anjela a hovoril jej: „Znášaš ťažké muky, Julianna, a už ich neznesieš. Preto ti dám radu, aby si, keď ťa odtiaľ vyvedú, rýchlo priniesla obetu bohom, lebo tvoja sila už nepremôže ťažkosti z väčších múk.“ Svätá na to: „A kto si ty?“ Diabol jej odpovedal: „Ja som Boží anjel. Sám Pán Boh ma poslal k tebe, aby tvoje telo nebolo ďalej mučené. A hovorím ti, Pán to cezo mňa odpustí a prepáči, hoci by si aj počúvala pohanstvo, lebo už vidí slabosť tvojho tela.“ Keď to počula, veľmi sa zachvela a v srdci si pomyslela: „Podľa výzoru je to anjel, no podľa reči nepriateľ.“ Zaliata slzami si hlboko vzdychla k Pánu Bohu: „Pane Bože, Stvoriteľ všetkého, teba chvália všetci Boží anjeli a diabli sa boja tvojho strašného mena. Nedaj mi potknúť sa. Lebo ty, Pane, vieš, čo znášam pre tvoje sväté meno. Ukáž mi siete, ktoré na mňa chystá diabol, a povedz mi, kto je ten, čo sa so mnou rozpráva.“ Sotva sa v duchu pomodlila, hneď začula hlas z neba: „Neboj sa, lebo ja som pri tebe, a toho, čo sa s tebou rozpráva, dám do tvojej moci.“ Hneď z jej rúk popadali remene a reťaze a vyšlo železo prepichnuté cez jej lýtka a ona sa postavila zdravá a úplne pri sile. Viazala toho domnelého anjela a opýtala sa ho, kto je, kto ho k nej poslal. On sa priznal, že je diabol, nepriateľ ľudí, že prišiel zvíťaziť nad ňou, neporazenou, a bol poslaný najvyšším diablom. Vtedy ten, ktorý jej dal silu, dal jej teraz takú moc, že ho vládala v jednej ruke držať a druhou ho biť remeňmi. Diabol sa bránil, nariekal, prosil, ale nič to nepomohlo.
Starosta poslal vojakov, aby sv. Juliannu vyviedli z temnice a ak ju nájdu živú, o čom pochyboval, aby ju predviedli pred neho. Vyviedli ju z temnice a uzreli ju takú peknú, ako bola predtým, keď ju priviedli z domu jej rodičov, a takú zdravú, akoby nikdy nič netrpela. Ona išla a za sebou vliekla svojho väzňa, diabla. Keď ju uzrel starosta, veľmi sa zadivil nad jej nezvyčajnou krásou a nad zdravím a vravel: „Julianna, povedz mi pravdu, aké sú to čary, ktorými si tak vyzdravela, že na tebe nevidno ani znaku po žiadnej rane?“ Ona odpovedala: „Čary nepoznám a ich pôvodcu a toho, komu ty slúžiš, a ktorého vôľu plníš, čiže diabla, som Kristovou silou premohla a tu priviedla. Ty, starosta, i diabol, ktorému slúžiš, ste obaja pod mojimi nohami. Za toto víťazstvo teraz pôjdem do večnej radosti k môjmu Kristovi Spasiteľovi, ale ty s tvojím diablom budeš vydaný na večné muky.“ Starosta, od zlosti škrípajúci zubami, kázal rozložiť veľký oheň, a aby bol ešte silnejší, kázal do neho pridať smolu. Keď sa plameň silno rozhorel, vhodili do neho sv. Juliannu. Ona, odporúčajúc sa Pánu Bohu, začala prelievať slzy a z tých sĺz vyšli akoby dve rieky, ktoré zaliali celý oheň. Tu pohania pri pohľade na taký veľký zázrak začali volať: „Iba jeden je Boh, a to ten, ktorého oslavuje Julianna. Preto aj my veríme v tohto Boha, aj my sme kresťania a meča sa nebojíme.“ Tých, čo sa priznali, že sú kresťania bolo 500 mužov a 130 žien. Oni všetci pre Kristovo meno dali svoje životy a boli pokrstení svojou krvou a dostali veniec mučeníctva.
Starosta, keď videl ako 630 pohanov opustilo skrze Juliannu svoju vieru a uverilo v Ježiša Krista, od zlosti už nevedel, čo urobiť, čo si s ňou má počať. Nakoniec prikázal do kotla naliať olej a iné tuky, pod kotlom rozpáliť silný olej, a keď tuk dobre vrel, vložiť do neho sv. Juliannu. Vojaci a sluhovia, ktorí hádzali sv. mučenicu do kotla, sa popiekli a popálili, zatiaľ čo Julianna sedela vo vriacom tuku pokojne ako v letnom kúpeli a ničím nebola porušená. Keď to videl starosta, od hnevu a zlosti si začal trhať vlasy, strhávať zo seba odev a zlorečiť svojim bohom. Keď sa presvedčil, že všetky muky, ktoré vymyslel, nemôžu dievčaťu ani ublížiť, ani ho zahubiť, musel vydať rozsudok, aby bola sťatá mečom. Sv. Julianna, ktorá vtedy mala 18 rokov, išla pokojne a ochotne na smrť, ako iní idú na zábavu. V pokoji a bez akejkoľvek bázne položila svoju šiju pod katov meč na obetu Pánu Bohu. Stalo sa to 21. decembra 299. Jedna bohatá Jedna bohatá Rimanka, ktorá sa vtedy vracala do Ríma, zobrala so sebou do Ríma čestné telo sv. Julianny, tam ho so cťou pochovala a na hrobe postavila veľkolepú cerkev. Niekoľko rokov potom sa nečestný otec sv. Julianny plavil na mori, loď sa potopila a on priplával na jeden ostrov, kde ho zožrali divé zvieratá.
Pane Bože, pomôž nám svojou milosťou, aby sme aj my ti celý náš život čistým srdcom slúžili, daj nám čistotou zvíťaziť nad diablom, uniknúť jeho pokušeniam a raz vojsť do večnej radosti nebeského kráľovstva. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 491-497, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.