Sv. Ignác pochádzal zo židovského rodu a podľa zbožnej tradície mal byť tým dieťaťom, ktoré Spasiteľ, keď učil svojich učeníkov pokore, postavil uprostred nich a povedal: „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 3) Ako iné matky svoje deti, tak aj matka sv. Ignáca ho priviedla pred Pána Ježiša Krista, aby na neho položil svoje prečisté ruky a požehnal ho. I zdá sa, že to Pánovo požehnanie na ňom spočinulo navždy, lebo hneď od mladosti sa na ňom prejavovala milosť Božia, a keď dospel, stal sa hodným byť učeníkom samotných apoštolov, sv. Petra, Pavla a osobitne Jána. Tu sa učil spoločne so sv. Polykarpom a dosiahol také vedomosti, takú svätosť života, a osobitne takú lásku k Bohu, že bol nazvaný „Bohonosec“, to jest človek, ktorý vo svojom srdci nosí Boha. Sv. Peter určil za svojho nástupcu na biskupskom prestole v Antiochii Sýrskej sv. Evodia, a keď tento zomrel, sami apoštoli povýšili na biskupa tohto mesta Ignáca. Štyridsať rokov viedol Antiochijskú církev, pritom bol vzorom pravých biskupských cností. Vyznačoval sa dôkladným poznaním kresťanských právd a nepoškvrnenou čistotou obyčajov, ktorú si, pretože predtým žil s apoštolmi, osvojil.
Za vedomosti o konci jeho života vďačíme diakonovi Filonovi a ešte jednému očitému svedkovi, Agapodovi. Obaja boli prítomní pri jeho mučeníckej smrti v Ríme. Sv. Ignác bol taký šťastný, že necítil horkosť prenasledovaní, ktoré za cisára Domiciána sa v rímskom cisárstve tak ťažko dotýkali kresťanov. Po Domiciánovi sa cisárom stal Nerva, počas vlády ktorého si kresťania 15 mesiacov užívali pokoj. No po Nervovi nastúpil na cisársky trón Traján, ktorý v rokoch 101 a 105 zvíťazil nad Dákmi a Skýtmi. Tieto víťazstvá pripisoval svojim bôžikom a cítil sa zaviazaný byť im za to vďačný. Nakoniec prišiel na myšlienku, že tú svoju vďačnosť nemôže lepšie prejaviť, ako keď začne prenasledovať vyznavačov Kristovej viery. Preto keď v roku 106 išiel do vojny proti Peržanom a prišiel do Antiochie, jeho prvým záujmom bolo zvolať kresťanov, aby sa poklonili jeho bôžikom. Na protiviacich sa vyriekol rozsudok smrti. Ignác, keď videl aké veľké nebezpečenstvo hrozí kresťanom, zdvojnásobil svoje úsilie, aby jemu zverené stádo udržal vo vernosti Kristovi, pretože sa bál, aby jeden, alebo druhý, slabého ducha sa nedal pohnúť k odpadu. Skrze to privolal na seba veľký cisárov hnev. Tento svätý muž, ktorý už od dávna po ničom tak netúžil, ako po mučeníckej smrti za Krista, lebo si myslel, že iba tak sa stane dokonalým Kristovým učeníkom, s radosťou prijal cisárovu výzvu, aby sa dostavil pred neho. Keď sa sv. Ignác postavil pred tvár cisára Trajána, ten mu povedal: „To ty si ten zlý duch, ktorý sa protiví mojim rozkazom, mojich bohov za bohov nepovažuje, a ešte k tomu navádza aj iných, čím sa vystavuje nebezpečenstvu krutej smrti?“
Ignác odpovedal: „Nikto Bohonosca nenazýva zlým duchom, pretože zlí duchovia utekajú od Božieho sluhu. A ak ty, cisár, ma považuješ za nepriateľa zlých duchov, tak priznávam ti spravodlivosť, lebo ja, ktorý mám na svojej strane Krista, nebeského Kráľa, nivočím ich úmysly.“
Traján sa pýtal ďalej: „Z akej príčiny ťa ľudia nazývajú Bohonosec?“ Ignác odpovedal: „Môže sa tak volať každý, kto vo svojom srdci nosí Krista Pána.“
Cisár na to hovoril: „Ty si myslíš, že my bohov, ktorí nám pomáhajú víťaziť nad našimi nepriateľmi, v srdciach nenosíme?“
Na to sv. Ignác: „Mýliš sa, cisár, ak zlých duchov a tie modly, ktorým sa klaniaš, nazývaš bohmi. Lebo je iba jeden Boh, ktorý stvoril nebo a zem i všetko, a jeden Ježiš Kristus, ktorého kráľovstva sa túžim stať účastníkom.“
Traján sa ešte opýtal: „Vari hovoríš o tom Kristovi, ktorý za Pontského Piláta zomrel ukrižovaný na kríži?“
Sv. Ignác odpovedal: „Tak je, on je ten, ktorý svojou smrťou zahladil hriech a s hriechom zahubil aj jeho pôvodcu, ktorý zvíťazil nad zlobou diablov a pokoril ich pod nohy tým, ktorí ho nosia v srdci.“
Traján sa pýtal: „ak kresťania nosia v srdci Krista?“
Ignác hovoril: „Tak je, lebo je napísané, budem u nich bývať a budem v nich mať miesto pokoja.“ (Por. Zjv 21, 3n )
Cisár začal vychvaľovať svojich bohov a uisťovať, že aj on ich nosí vo svojom srdci. Nahováral sv. Ignáca a sľuboval mu bohatstvo, slávu a hodnosti, len aby sa im tiež poklonil a jeho v tomto poslúchol. V opačnom prípade mu cisár hrozil mučením a krutou smrťou. No ani nahováranie, ani hrozby nemohlo ním zakolísať v jeho statočnosti a vrúcnej láske ku Kristovi. Keď to videl cisár, odsúdil ho na smrť, ktorá sa mu zdala najkrutejšia, to jest aby bol na všeľudovom divadle zožratý divými zvieratami. A aby to urobil ešte horším a ťažším, Traján nechcel, aby Ignác zomieral v Antiochii, kde u všetkých bol vo veľkej úcte a úprimnej láske a svojou vytrvalosťou mohol ešte aj iných posilniť v Kristovej viere, ale prikázal ho odviesť až do Ríma, aby mu pridal mučenie ďalekou cestou a dlhým väznením, a tam ho súčasne s obyčajnými zločincami potupne zahubil.
Keď sv. Ignác počul takýto výrok smrti proti sebe, vzrušený zvolal na celé hrdlo: „Ďakujem ti, Pane Bože, že si mi vlial dokonalú lásku k tebe a uznal si ma za hodného nosiť okovy, ako apoštola Pavla.“ Sám na seba vložil okovy, pomodlil sa za cirkev, so slzami v očiach ju zveril Božej opatere a odovzdal sa vojakom, ktorí ho mali odviezť do Ríma. So zlým úmyslom vybrali k tomu najhorších ľudí, ktorí sa celou cestou to Svätého každým možným spôsobom vysmievali a mučili ho. Toto ich divé správanie Ignác znášal pokojne a s neochvejnou trpezlivosťou. Keď sa s ním prišli rozlúčiť jeho veriaci, úprimnými slzami nad ním plakali, že musí ta nevinne zomrieť, a aj nad sebou, že sa z nich teraz stanú siroty. Keď svätý biskup videl ich slzy, prosil ich, aby mu nezávideli nevinnú a mučenícku smrť, lebo je to šťastie, po ktorom oddávna túži, ale aby sa ešte modlili k Bohu, aby s ním konal podľa svojej svätej vôle. Ďalej ich potešoval, že neostanú sirotami, lebo majú otca v nebi, ktorý sa o nich bude starať oveľa lepšie, ako sa o svoje deti stará pozemský otec.
Spokojný, veselý a nič iné neželajúci, ako iba trpieť pre Krista sa sv. Ignác pustil na cestu z Antiochie do Seleucie nad morom. Na tej ceste ho sprevádzali vyššie spomínaní diakon Filon a Agatopod. V meste Seleucia nasadol na loď a priplával do mesta Smyrna, kde jeho spolužiak sv. Polykarp, s ktorým sa kedysi učil u sv. apoštola a evanjelistu Jána, bol biskupom. Je ľahšie si to predstaviť v mysli, než vyjadriť slovami, s akou radosťou sa tí dvaja svätí muži a blažení biskupi navzájom objali. Ignác sa rozprával s Polykarpom, svojím priateľom, o Božích veciach, chválil sa svojimi okovami a zveroval sa jeho modlitbám, aby vyprosil pre neho milosť a silu k mučeníckej smrti. V tom meste Ignác prijal všetkých predstaviteľov ázijských církví, ktorí tu prišli, aby ho pozdravili v mene svojich veriacich a zložili mu od všetkých pozdrav. Zo Smyrny a z niektorých iných miest napísal kresťanským spoločenstvám listy, ktoré obsahovali spasiteľnú náuku, nosiac na sebe znamenie apoštolského ducha. Týchto listov je sedem, z ktorých ani jeden nie je možné prečítať si s chladným srdcom a bez sĺz. Osobitne sa v nich nachádza Ignácovo úprimné želanie byť mučený a zomierať pre Kristovu vieru. Kresťanským spoločenstvám v nich naliehavo odporúča, aby sa svojim biskupom a kňazom podriaďovali ako dušpastierom, a aby sa chránili heretikov a falošných učiteľov ako divých zverov, ktoré bez výstrahy tak rania, že tie rany je potom ťažké zahojiť. „Kto počúva falošné náuky, nebude mať účasť v Kristovom kráľovstve. Kde je nesvár a hnev, tam neprebýva Boh. No všetkým, ktorí sa kajajú, Boh odpustí, ak zmenia názor a vrátia sa k cirkevnej jednote a poslušnosti biskupovi. Chráňte sa falošných učiteľov a nesvárov ako prameňov každého zla.“
V meste Smyrna stretol sv. biskup Ignác niekoľko Efezanov, ktorí cestovali do Ríma. Tým zveril list kresťanom v Ríme, v ktorom ich vrúcne prosil, aby nepodnikali nič, čo by mohlo prekaziť jeho mučenie, aby neprosili vrchnosť o jeho život, pretože on si ho srdečne želá odovzdať za Krista. Medzi inými sú tieto jeho slová: „Spútaný v Ježišovi Kristovi mám nádej vidieť vás, ak to bude Božia vôľa, aby ma toho, v čom som doteraz, urobil hodným až do konca. Dosiaľ ide všetko podľa mojich úmyslov, kiežby aj potom som dostal milosť a mal ďalšiu účasť, lebo sa bojím, že mi vaša láska uškodí. Vy ľahko môžete dosiahnuť, čo chcete, ale mne je ťažko prísť k Bohu, ak by ste to urobili. Ak nie teraz, tak už nikdy nebudem mať možnosť sa dostať k Bohu.“ A ďalej hovorí: „Nemilujte to moje telo, lebo, hľa, oltár je pripravený. Ja rád a ochotne zomriem za Krista, len mi v tom nebráňte.“ A ešte ďalej píše: „Prosím, aby mi vaša láska ku mne neurobila škodu a prekážky, ale nech budem zožratý divými zvermi. Ja som Božia pšenica, nech ma preto zomelú levie zuby, aby som bol čistým chlebom pre Ježiša Krista. Ešte by sa patrilo prosiť zvieratá, aby my v sebe dali hrob a nič nenechali z môjho tela, lebo ani po smrti by som nechcel nikoho zaťažovať.“ A na koniec hovorí: „Celú cestu zo Sýrie do Ríma som zviazaný, borím sa s vojakmi, ako s divými zvermi. Vo dne, v noci, ich nado mnou stojí desať. Čím lepšie im robím ja, tým sú oni horší ku mne. No ja nad tým veľa nerozmýšľam, no viac sa trápim nad tým, či ma divá zvery v Ríme pochcú zožrať. Len keby ma nechceli ušetriť, ako tých svätých ľudí, ktorých sa nesmeli ani dotknúť. A ak možno nebudú chcieť, tak ich budem dráždiť, aby ma predsa zožrali. Odpusťte mi, bratia, túto myšlienku, no ja viem, čo je pre mňa užitočné a nech prídu na mňa hocijaké muky, ja ich budem znášať ochotne, len aby som mal Ježiša. A čo ma je po kráľovstve celého sveta?! Lepšia je mi smrť v Kristovi, lebo potrebujem toho, ktorý za mňa zomrel. Moja láska je ukrižovaná na kríži!“ Tieto tak silné slová dokazujú, že sv. Ignác dosiahol ten šťastný stupeň, z ktorého na tento svet, na všetky jeho dobrá a radosti je možné sa pozerať z nadhľadu.
Po mnohých a ťažkých námahách sv. Ignác nakoniec prišiel do mesta Ostia, kde sa do mora vlieva rieka Tiber. Pretože sa už onedlho mali konať všeľudové divadlá v Ríme, tak sa vojaci čo najskôr snažili do Ríma dostať a Svätý sa ochotne podriaďoval ich náhleniu. Ak sv. Ignác prišiel 20. decembra 107 do Ríma. Kresťania v zástupoch mu vychádzali v ústrety a prosili požehnanie. Svätý, veselší ako doteraz, padol so všetkými prítomnými na kolená, za všetky kresťanské spoločenstvá prosil Božieho Syna, aby ukončil prenasledovanie a uchránil lásku medzi veriacimi.
Správa o tom, že biskup až zo Sýrie, z mesta Antiochia bude roztrhaný divými zvermi na všeľudovom divadle, sa rozniesla po celom Ríme a hneď sa zišlo nesmierne množstvo ľudu. I vyviedli sv. Ignáca pred oči všetkých na miesto, kde ho čakala neomylná smrť. Keď sa tam postavil a začul rev krvižíznivých levov, nahlas zvolal: „Vy, čestní Rimania, ktorí sa na mňa pozeráte, myslíte si, že vari za nejaký zločin zomieram hanebnou smrťou. Nie, bratia, ja zomieram, aby som sa dostal k Pánovi, môjmu Bohu, ktorého túžim čo najskôr s neuhasiteľným smädom vidieť. Som Božie zrno a mám byť zomletý zubami levov, aby bol zo mňa čistý chlieb pre Krista, môjho Spasiteľa.“ V tej chvíli boli vypustené levy, dva z nich sa so všetkou zúrivosťou vrhli na Svätého, za chvíľu ho roztrhali na kusy a z jeho tela nenechali nič, iba najväčšie kosti. Kresťania ich pozbierali do prestieradla a odovzdali do Antiochie, kde ich s najväčšou úctou za hlasitého plaču a náreku veriacich prijali a chránili ako najcennejší poklad. Teraz sa tieto pozostatky nachádzajú v Ríme v cerkvi sv. pápeža a mučeníka Klimenta. Toto prenesenie sa udialo za vlády cisára Iraklia, keď Saracéni ovládli Antiochiu. Pamiatku prenesenia čestných pozostatkov sv. hieromučeníka Ignáca Bohonosca sv. cirkev slávi dňa 29. januára na česť a chválu Pána Boha, ktorý nech na prosby sv. Ignáca nás uzná za hodných jeho spásy. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 484-491, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.