Sila Božstva sa v osobe Ježiša Krista počas času, keď ohlasoval svoju náuku, ničím neprejavoval, len zázrakmi, ktoré konal. Na vonkajšku jeho osoby, hoci bola najkrajšia zo všetkých ľudí, nebolo vidno vôbec nič, čo by svedčilo, že je jednej podstaty s Bohom Otcom. Preto keď už bol v poslednom roku svojho učiteľského úradu a onedlho sa mal rozlúčiť s apoštolmi, ktorých chcel zanechať na tomto svete ako ohlasovateľov svojej náuky a svedkov svojho človečenstva a Božstva, rozhodol sa trom z nich, ktorých osobitne miloval, ukázať skvejúcu sa premenu svojho Božstva, ukrytého pred ostatnými ľuďmi, svojím Premenením nasledujúcim spôsobom.
Pri meste Cézarea, nad prameňom rieky Jordán, sa Ježiš opýtal svojich apoštolov za koho ho považujú. (Mt 16, 13-20) Sv. Peter v mene všetkých apoštolov odpovedal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Nato mu Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“ Potom Kristus svojim učeníkom oznámil, že bude v Jeruzaleme veľa trpieť a zorie tam. No napriek tomu ho niektorí z spomedzi nich ešte pred smrťou uzrú v jeho sláve.
Aby následne splnil tento sľub, o niekoľko dní potom zobral Ježiš troch zo svojich apoštolov, Petra, Jakuba a Jána, so sebou na jeden vysoký vrch, podľa tradície Tábor. (Mt 17, 1-9) Tam sa začal Ježiš modliť a počas modlitby sa premenil, premenil sa pred týmito troma svedkami. Jeho tvár bola jasná ako slnko a odev bol biely ako sneh. Okrem toho tí traja apoštoli uzreli Mojžiša a Eliáša, ako sa s Ježišom rozprávajú o smrti, ktorou mal zomrieť v Jeruzaleme.
Mojžiš predstavoval patriarchov a všetkých spravodlivých starého zákona a Eliáš všetkých prorokov, ktorí žili pred ním. Svojou prítomnosťou obaja ukázali, že všetci spravodliví od začiatku sveta svedčia o Ježišovi Kristovi ako o skutočnom Spasiteľovi. Tí traja apoštoli sa na to pozerali a nemohli zakryť svoju nezvyčajnú radosť. Sv. Peter dojatý povedal: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ S. evanjelista, ktorý to opisuje dodáva, že sv. Peter nevedel, čo hovorí. (Mk 9, 6) Kým ešte Peter hovoril, zahalil ich jasný oblak, z ktorého bolo počuť hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Týmito slovami Nebeský Otec vyjavil, že Ježiš je jeho jednorodený a predvečný Syn, že on ho poslal na tento svet ako obetu za hriechy ľudí, a že je naším ochrancom, skrze ktorého sa nám otvára vstup do neba. Ďalej týmito slovami Nebeský Otec vyjavil, že Ježiš je pre nás dokonalým príkladom všetkých cností a on nám prikazuje ho počúvať, podľa jeho príkladu ísť a obnoviť si dušu podľa jeho pokory, skromnosti, trpezlivosti a lásky. Prikazuje nám počúvať ho, pretože on jediný má slová života.
Keď traja apoštoli počuli ten nebeský hlas, veľmi sa zľakli a od strachu padli na zem. Ježiš k nim pristúpil, dotkol sa ich a povedal: „Vstaňte a nebojte sa!“ Oni hneď vstali a zdvihli oči. Nevideli už nikoho, iba samého Ježiša v jeho obvyklej podobe. Keď schádzali z vrchu, Kristus Pán im prikázal, aby o tom, čo na vrchu videli a počuli, až do jeho vzkriesenia nikomu nerozprávali.
Židia si nezaslúžili poznať tajomstvo, z ktorého by sa možno väčšinou boli iba vysmiali, pretože videli tak veľa iných zázrakov, a predsa v Ježiša neuverili. Tým nám Spasiteľ chcel dať príklad pokory a naučiť nás, že utajenie nezvyčajných darov je najlepším prostriedkom ako si ich udržať.
„Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby. On dostal od Boha Otca česť a slávu, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: „Toto je môj Syn, môj milovaný, v ktorom mám zaľúbenie.“ (2 Pt 1, 16-18) A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu.“
Ak by sv. evanjelista apoštola Petra, pre jeho želanie na Ježiša v jeho sláve ostať pozerať, neodsúdil ako poblúdenie, možno by sme si mysleli, že sv. Peter si za to skôr zaslúži pochvalu. Pretože si prial byť šťastný a čo môže byť viac zodpovedajúce ľudskej prirodzenosti? Svoje šťastie nezakladá na veľkosti a nádhere tohto sveta. Či môže byť niečo svätejšie? Hoci tak veľmi a naliehavo si žiada urobiť svoje šťastie trvalým, predsa k tomu žiada súhlas od Spasiteľa. Či môže byť niečo pokornejšie? Akoby nepamätajúc sám na seba zabúda na všetko dočasné a nadchýna sa láskou, želaním večného a údivom nad večnosťou. Či môže byť niečo ušľachtilejšie? A predsa sám Boží Duch hovorí, že Peter sám nevedel, čo hovorí. V čom spočíva pomýlenie apoštola Petra? Sv. Ján Zlatoústy hovorí: „V tom, že jeho úmysel prebývať na hore Tábor nepochádzal zo skutočného želania byť pri Ježišovi, ale z radosti, ktorú cítil, keď ho videl tak osláveného. Peter sa chcel opájať šťastím a videním Krista. No len čo uzrel námahy a nebezpečenstvá na ceste za ním, tak so strachom ustupuje na bok a zrieka sa Ho.“ – Druhý omyl apoštola Petra spočíva v tom, že si sám chce predurčiť svoju úlohu a nechce sa podriadiť rozhodnutiu Božej prozreteľnosti. Chce si v pokoji sedieť pri nohách Ježiša Krista, ale tým istým Kristom je určený ohlasovať jeho náuku. Radšej sa chce pozerať na skvejúcu sa Kristovu tvár, ako svojím učením obracať ľudí ku Kristovi, k čomu bol a povolaný, a tak myslí iba na svoje dobro. Takto by sa chcel schovať pred povinnosťami svojho povolania. Preto nevedel, čo hovoril. – Tretí omyl apoštola Petra je, že chce byť účastný Kristovej slávy, ale ešte nebol účastný jeho strastí, čím narúša poriadok, ktorým Boh vedie svojich verných. Sv. apoštol Pavol hovorí: „Lebo Pán Boh ich povolal a vybral, aby sa pripodobnili obrazu jeho Syna.“ Preto ako trpel Ježiš, kým vošiel do svojej slávy, tak chce, aby aj jeho verní cez množstvo žiaľu sa stali účastnými jeho slávy. Dosvedčujú to aj všetky vyjadrenia Sv. Písma, ktorými opisuje večné šťastie. Čo je tá večná oslava, ktorú Boh pripravil svojim verným? Je to odmena. Preto treba najprv horlivo bojovať s nepriateľmi spásy, aby sme získali víťazné vence. Je to kráľovstvo nebeské, ktoré možno dosiahnuť iba pri zapojení všetkých síl. Najprv treba v slzách siať, aby sme mohli v radosti zbierať. Najprv sa treba namáhať, aby potom bolo možné si v pokoji užívať. A toto všetko apoštol Peter nechcel, a preto poblúdil, nevedel, čo hovorí.
Keď sme videli, ako apoštol Peter starajúc sa o svoje šťastie poblúdil, teraz pozorujme naše poblúdenia, do ktorých v tomto zmysle padáme. Všetci ľudia si skutočne želajú byť šťastnými, no toto želanie je u málokoho čestné a úprimné. Nehovoríme tu o ľuďoch, ktorí sa zaťažujú priestupkami, ktorí sa vylučujú z neba, ani o ľuďoch, ktorí páchajú hriech za hriechom, vždy sľubujú, že sa napravia, no svoje sľuby nikdy nedodržia. Všetci títo akoby s Pánom Bohom iba žartovali a nemôžu mať nádej, že dosiahnu večné šťastie, pokiaľ neukážu pevnú vôľu napraviť sa, hoci by aj potom so sv. Petrom hovorili: „Pane, dobre je nám tu.“ No najhoršie je to, že aj tí, ktorí sa v inom zdajú byť pobožní, vo vzťahu k svojej spáse padajú do najväčších omylov. Dal by nám Pán Boh, aby sme nemohli zabudnúť na úprimnú túžbu po večnom šťastí, dal by nám Najvyšší, aby sme vzhľadom na svoje šťastie robili iba také prehrešenia, akých sa dopustil sv. apoštol Peter. Ale okrem iných chýb, hlavný náš omyl spočíva v tom, že na našu spásu nemyslíme, že večné šťastie si neželáme. Pretože kam smerujú všetky naše myšlienky, všetky naše želania? Nie je to šťastie tohto sveta, o ktoré sa všetkými našimi silami a konaním usilujeme?
Beda nám, lebo vieme, že kým žijeme v tomto svete, skutočné šťastie dosiahnuť nemôžeme, že tu iba s biedou, pohŕdaním, hladom a smädom, chorobami a bolesťami, námahou a horkosťou, tisíckami pádov a smrťou sa musíme boriť. Že tu, pri všetkých našich dobrách, nemáme stále útočište, sme iba cestujúcimi, a každým krokom sa približujeme k večnosti, kde budeme žať to, čo tu teraz sejeme. A predsa sa nám míňajú celé dni, týždne, mesiace, roky i celý náš život, keď si Boha neželáme a na našu spásu ani nepomyslíme. Aký nebezpečný, aký smrtonosný je taký stav nášho srdca! Podľa mienky sv. otcov je istou vecou, že táto rozpoltenosť, ten nedostatok túžby po večnom šťastí je hriechom, a to takým hriechom, ktorý, hoci by sme v inom boli nevinní, sám osebe je dostačujúci, aby sme boli odsúdení a zahynuli. Pretože tak, ako sú zlé skutky, ktoré nám zatvárajú nebeské kráľovstvo, tak sú aj náklonnosti, rozpoloženia a stavy srdca, ktoré nás robia nedôstojnými nebeského kráľovstva. A k týmto rozpoloženiam srdca rátajú sv. otcovia i to, keď sme úplne uspokojení dobrami tohto sveta, ak sa namáhame iba pre pozemské šťastie a po budúcom živote a jeho šťastí netúžime. Pretože takýto stav srdca sa protiví kresťanskej viere. Lebo táto viera nás učí, že nežijeme iba pre tento svet, no je iné šťastie, nadpozemské, ku ktorému musia smerovať všetky naše skutky, túžby a myšlienky.
Tento stav neprotirečí iba viere, ale aj nádeji a láske, Božským cnostiam, ktoré sú nepochybne potrebné k večnému šťastiu. Čo znamená mať nádej? Znamená priať si dobrá, ktoré možno dosiahnuť. Čo znamená priať si? Milovať dobro, ktoré ešte nemáme. Preto kto si neželá večné šťastie, ktoré nie je ničím iným, ako blaženým videním samého Boha, ten nemá ani nádej, ani lásku, ten nemiluje ani samého Boha. „Kto nemiluje, ostáva v smrti.“ (1 Jn 3, 14b ), hovorí sv. Ján. A sv. apoštol Pavol píše: „Kto nemá rád Pána, nech je prekliaty!“ (1 Kor 16, 22) Ak by bol niekto vytrhnutý z objatia milovanej manželky, láskavých detí, drahých priateľov a bol odvedený do ďalekej cudziny a tam žil v ťažkom otroctve, či by celou dušou netúžil za otčinou a všetkými milými? Preto ak Pána Boha a nebeskú vlasť úprimne milujeme, tak nemôžeme ináč, ako celým srdcom po ňom túžiť a vrúcne si želať prísť tam, kde prebýva on so svojimi služobníkmi. Rozporuplnosť a chlad v tejto veci budú jasným dôkazom, že láska k Pánu Bohu vo vnútri našej duše zhasla. Sv. Augustín hovorí: „Lebo komu je miesto jeho väzenia milé, ten dáva na známosť, že nemiluje svoju vlasť, a kto tu na zemi neplače ako cudzinec, ten sa nebude tešiť ako obyvateľ neba.“
Túžme každý deň, túžme neprestajne po našej nebeskej vlasti, túžme dôkladným plnením povinností nášho stavu a so sv. Jánom volajme: „Príď Pane Ježišu!“ (Zjv 22, 20) Tak je, príď Pane Ježišu, a zober, prijmi nás k sebe, lebo si želáme rozlúčiť sa s týmto svetom a prebývať s tebou. Lebo dobre je byť tam, pri tebe v nebi, kde vládneš so všetkými svätými, kde utieraš slzy utláčaných a plač meníš na nekonečnú radosť. Dobra je byť tam, pri tebe, kde hriech už nevládne, pokušenie už nemá silu, kde už nie ani úzkosť a strach pred myšlienkou, či si zaslúžime lásku, či tvoj hnev, lebo tam sme si istí večným šťastím. Dobre je byť tam, pri tebe, kde ťa vidieť v tvojej sláve. Budeme ťa večne milovať a tebou sa opájať. Dobre je byť tam, pri tebe, kde nahradíš každú ukradnutú česť a nevinnosť vynahradíš a tvojich služobníkov bohato obdaruješ. Dobra je byť tam, pri tebe, kde nebude ani bolesť, ani strach, ani zármutok, kde prestane bieda, núdza, choroba aj sama smrť na veky. Dobre je byť tam, pri tebe, kde v spoločenstve anjelov, patriarchov, apoštolov, učeníkov, vyznavačov, pustovníkov opäť uzrieme našich bratov, rodičov, príbuzných, priateľov, kde sa s nimi na veky budeme radovať. Príď preto, Pane Ježišu, lebo pri tebe a v tebe je dobré byť!
Pane Ježišu Kriste! Ty si môj vodca a učiteľ. Aké je to pre mňa veľké šťastie byť tvojím učeníkom! Daj mi, Pane, aby som s ochotným srdcom počúval teba a tvoju církev, skrze ktorú ku mne hovoríš, aby som všetko to, čo ma učíš, pevne veril, a všetko, čo mi prikazuješ, dôkladne napĺňal. Daj mi, aby som si týmto spôsobom zaslúžil tvoju milosť, ktorú videli traja apoštoli na hore Tábor a byť jej účastný na veky. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 279-286, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.