Cirkev si cti a oslavuje sv. Jána Krstiteľa takým osobitným spôsobom, že oslavuje aj pamiatku jeho narodenia, aj pamiatku jeho smrti. Pamiatku jeho narodenia slávi 24.6., kde sú opísané všetky okolnosti tejto preslávnej udalosti. Sv. Ján viedol život skromný, tichý, nevinný, anjelský a nakoniec odišiel do púšte, aby sa tam v samote pripravil, aby bol ohlasovateľom pokánia. Bol vyvolený Bohom aby prebudil synov Izraela z ich hriechov, pripomenul im spôsob života sv. otcov a praotcov, urobil z nich bohumilý národ, a tak ich pripravil na prijatie spásy, ktorú im mal priniesť Mesiáš. V púšti, ďaleko od ľudí a sveta, sa Ján zasvätil skutkom modlitby, pôstu, rozjímania o Bohu a viedol nezvyčajne prísny život. Odev mal z ťavej srsti, okolo bedier mal kožený opasok a živil sa tým, čo nachádzal na púšti, kobylkami a lesným medom.
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria Ján opustil púšť a prišiel k rieke Jordán. Tam ohlasoval pokánie zvestujúc príchod Spasiteľa, ktorému bol predchodcom, aby mu pripravil cestu. Celý Jeruzalem, celé okolie Jordánu, celá Judea sa ponáhľali k nemu, aby počúvali jeho kázanie. Kto sa skrze jeho kázanie obrátil, vyznal mu svoje hriechy a prijal od neho krst. V tom istom čase, keď sv. Ján týmto spôsobom učil a krstil, prišiel na breh Jordánu sám Ježiš Kristus, aby súčasne s ostatnými ľuďmi prijal krst z Predchodcových rúk. V tej chvíli zasvietil v Jánovej duši plameň nebeského svetla, v ktorom spoznal, že ten kto žiada od neho, aby ho pokrstil, je Spasiteľ sveta. Preto Ján preniknutý úctou sa zdráhal pokrstiť toho, o ktorom vedel, že je Bohom a Spasiteľom, a že prišiel prijať na seba hriechy sveta. Jednako sa musel podriadiť vôli Krista Pána, ktorý chcel splniť všetko, čo je spravodlivé. Preto ho Ján v rieke Jordán pokrstil, a keď Ježiš vyšiel z vody a modlil sa, otvorilo sa nebo, odkiaľ bolo počuť hlas Boha Otca, Sv. Duch sa nad ním vznášal v podobe holubice.
Mnohí, keď videli takýto Jánov život, si mysleli, že to on je Spasiteľ predpovedaný prorokmi, ktorého príchod všetci očakávali. (Jn 1, 19-34) Preto k Jánovi poslali kňazov a levitov, aby so ho pýtali, kto je. On im odpovedal a nič nezatajil, že on nie je ani Kristus, ani Eliáš, ani jeden z prorokov, že je iba hlas volajúci na púšti, že on krstí iba vodou, aby pokáním pripravil ľudí na príchod Spasiteľa, ktorý bude krstiť Sv. Duchom. Na druhý deň, keď zbadal idúceho Ježiša, povedal prizerajúcim sa: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Ján o ňom ďalej svedčil hovoriac: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi, povedal: »Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.« A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“
Ján, ako ohlasovateľ pokánia, bez strachu a ohľadu na osobu karhal vtedajšie hriechy a neresti židov. V židovskom kraji vtedy vládol Herodes s prímením Antipas, syn toho Herodesa, ktorý v Betleheme a na jeho okolí pozabíjal nevinné deti, a brat toho Herodesa, ktorý zaodel Ježiša do bieleho rúcha a prikázal vysmievať sa z neho. (V skutočnosti neide o troch Herodesov, ale iba o dvoch, o otca – Herodesa Veľkého a jeho syna – Herodesa Antipasa, viď Sväté Písmo, Nový zákon, SSV Trnava 1986, str. 75. a 250.) Tento kráľ Herodes odlákal svojmu bratovi Filipovi manželku a žil s ňou. Nikto nemal odvahu, aby vyhodil kráľovi na oči jeho hriech, iba Ján, posmelený Božím Duchom, sa postavil pred Herodesa a nebojácne mu povedal: „Nesmieš žiť s manželkou svojho brata!“ (Mk 6, 18) Evanjelium svedčí, že Herodes sa Ján bál, ctil si ho a v nejednej veci ho počúval. No tentoraz sa Herodes urazil otvorenosťou, s akou mu Ján hanil jeho priestupok. Ešte silnejšie sa voči Jánovi rozhorela nenávisť v srdci Herodiady, tak sa volala žena, s ktorou žil hriešne kráľ. Určite nie ona bola dôvodom, že Ján nebol hneď vtedy zabitý, no Herodes sa bál národa, ktorý si Jána ctil ako proroka. Jednako rozjarená Herodiada svojimi intrigami dokázala, že kráľ prikázal Jána zajať a zamknúť do väzenia. Ako píše židovský historik Jozef, malo to byť na hrade Macherus, na druhej strane Jazera Asfaltites, neďaleko hraníc kamennej Arábie. (Ide o hrad Machaeri pri Mŕtvom mori, Mgr. Antoním Čížek, Synaxár, Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, Prešov 1998, s. 265.)
Žiaci sv. Jána ho vo väzení navštevovali, aby sa aj tu nadchýnali jeho náukou, a on, ako nám to zvestuje evanjelium, poslal niektorých z nich k Ježišovi, ktorý už medzitým začal svoj učiteľský úrad, a kázal sa opýtať sa ho: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo, máme čakať iného?“ (Mt 11 3) Ján sa to pýtal nie preto, že by pochyboval o Božstve Krista Spasiteľa, ale preto, aby jeho učeníci pritom počuli Kristovu náuku a vidiac jeho zázraky uverili v neho ako v Spasiteľa a Boha.
Podľa tradície mal sv. Ján sedieť vo väzení od decembra do augusta nasledujúceho roku. V tom čase mal kráľ Herodes narodeniny a pripravil na svojom hrade Macherus veľkú hostinu, na ktorú pozval všetky Galilejské kniežatá a popredných mužov. Počas obeda vystúpila Salome, dcéra Herodiady, ktorú mala od svojho pravého muža Filipa, a tak pekne tancovala pred očami všetkých, že Herodes a hostia ju nemohli vynachváliť. Naradostený Herodes jej sľúbil, a svoj sľub potvrdil prísahou, že jej dá všetko, o čo bude prosiť, hoci by to bola aj polovica jeho kráľovstva. Keď to počula dievčina, sama nevedela, o čo by mala poprosiť kráľa, preto odbehla poradiť sa so svojou matkou. Matka, keď sa dozvedela o čo ide, rýchlo využila túto možnosť, aby sa pomstila Jánovi a zahubila ho. Herodiady povedala svojej dcére: „Žiadaj hlavu Jána Krstiteľa a káž, aby ju tu priniesli na mise.“ Dcéra odišla k Herodesovi a žiadala si, aby jej na mise priniesli hlavu Jána Krstiteľa, ako ju naviedla matka. Herodes sa zarmútil, keď počul jej prosbu. Jednako nechcel porušiť slovo a prísahu, ktoré dal v prítomnosti toľkých hostí. Preto poslal do väzenia vojaka a ten sv. Jánovi sťal hlavu, priniesol ju na mise a dievča ju podalo svojej matke. Matka, pomstychtivá žena, sa neuspokojila Jánovým sťatím, zobrala od dcéry hlavu a podľa svedectva sv. Hieronyma vytiahla jazyk a pichala ho ihlou, ten jazyk, ktorá iba Božiu slávu, pokánie a pravdu ohlasoval. Takto zomrel sv. prorok, predchodca a Krstiteľ Ján v 32 roku svojho života. Jozef, hoci žid, mu dáva dobré svedectvo a hovorí o ňom: „Ján bol všetkými cnosťami ozdobený muž, ktorý židov napomínal k spravodlivosti k ľuďom a k láske k Bohu. Pozýval ich k prijatiu krstu, ubezpečujúc ich, že sa stanú Božími priateľmi, ak prestanú hrešiť a čistotu tela spoja s čistotou duše.“ Tento dejepisec dokladá, že židia pripisovali smrti sv. Jána nešťastia, ktoré potom stretli Herodesa. Arabský kráľ Aretas, ktorého dcéru mal Herodes za manželku, ale kvôli Herodiade ju odvrhol, mu vypovedal vojnu a zvíťazil nad ním. A cisár Caligula, ktorý nebol spokojný s jeho vládnutím, mu odobral kráľovstvo a vyhnal ho aj s Herodiadou do Galiley, kde obaja zomreli v biede. Pod Salome, nahanebnou tanečnicou, ako opisuje tradícia, sa prelomil ľad, a ona po krk spadla do vody, a keď sa na ňu valili polámané kryhy, odťali jej hlavu.
Bezhlavé telo sv. Jána zobrali jeho učeníci a so cťou ho pochovali. Niektorí tvrdia, že to urobili pri Herodesovom hrade Macherus. Neskôr jeho čestné pozostatky preniesli do Samárie a zložili ich do hrobu proroka Elizea, kde ich ukazovali ešte za čias cisára Juliána Odpadlíka. Hlavu sv. Jána našli v Herodesovom dome dvaja mnísi a priniesli ju de mesta Emessa v Sýrii, kde sa znova stratila a našla sa až v roku 431. Pamiatku prvého a druhého nájdenia čestnej hlavy sv. Jána slávi sv. Cirkev 24.2. Hlava sa stratila ešte raz a našla sa až v roku 954. Pamiatku tretieho nájdenia slávi Cirkev 25.5. Aby ju uchránili pred útokmi saracénov, zobrali ju z mesta Emessa a preniesli ju do Konštantínopola, kde sa nachádzala až do roku 1204. V tomto roku ju zobrali západní križiaci a zaniesli ju do mesta Amien vo Francúzku, kde sa nachádza podnes. (Iní tvrdia, že sa nachádza v chráme sv. Silvestra v Ríme, napr. Mgr. Antonín Čížek, Synaxár, … str. 265.)
„Pána, svojho Boha, sa budeš báť a jemu budeš slúžiť, k nemu sa budeš vinúť a v jeho mene budeš prisahať! On je tvoja chvála, on je tvoj Boh, ktorý kvôli tebe urobil tie veľké a hrozné veci, ktoré si videl na vlastné oči.“ (Deut 10, 20-21)
Herodes urobil zle, keď si myslel, že musí splniť prísahu, ktorú urobil za vyššie opísaných okolností. Pretože byť ochotný zaviazať sa prísahou k niečomu hriešnemu je veľký hriech, a splniť takú prísahu je hriech ešte väčší. Prísaha je skutok a vec svätá. Znevážiť ju takýmto spôsobom znamená znevážiť vieru, zneuctiť sv. Božie meno. Z toho, že prísaha je svätá vec, ďalej nasleduje, že je hriech a nepatrí sa ľahkovážne užívať prísahu na zlé a každú maličkosť potvrdzovať prísahou, že je veľký hriech klamstvo, či už pred súdom, alebo hocikde inde, zaprisahávať, že je hriech volajúci k nebu o pomstu nevinnému človeku prísahou uškodiť alebo úplne zahubiť, a naproti tomu, že je svätou povinnosťou každého poctivého človeka kvôli pravde a ubíjanej nevine, ak je to nutné, zastať sa prísahou. Mešťan aj vidiečan, vojak i každý iný človek sa môže dostať do situácie, kde mu bude treba pred súdom, alebo nejakou inou vrchnosťou prisahať. Preto je povinný dobre vedieť, čo je to kliatba, čo prísaha, čo krivoprísažníctvo, čo porušenie prísahy.
Kto pred starejším skladá prísahu má vedieť, že tým vzýva Pána Boha za svedka, že hovorí pravdu, alebo svoj sľub chce dodržať. Tým svedčí, že nech ho Pán Boh trestá na tomto aj na druhom svete, ako úprimne nehovorí pravdu, alebo svoj sľub v skutočnosti nechce splniť.
Preto prisahajúci musí mať úplnú zhodu medzi slovami a myšlienkami. Čo vie a myslí si o veci, na ktorú prisahá, je povinný otvorene a pravdivo vypovedať, nič z toho nesmie zadržať v mysli, nič zo strachu pred ľuďmi, nič z priazne alebo nenávisti, nič pre zisk a korisť nesmie tajiť a ináč hovoriť ako vie a myslí si. Viera, že Boh je Vševediaci a spravodlivý, pred ktorým sa nič nedá utajiť, ktorý miluje pravdu a nenávidí lož, ktorý pravdovravného aj dočasne aj večne odmeňuje a klamára aj dočasne aj večne trestá, táto viera musí človeka nakloniť k tomu, aby prísahu skladal so všetkou svedomitosťou a verne ju dodržal. Nakloniť k tomu ho musí aj úcta, ktorú je povinný mať voči Pánu Bohu, ako k dobrému a láskavému Otcovi. Dobré deti nikdy nebudú klamať svojim rodičom, ale vždy povedia pravdu, hoci by im to neviem ako ťažko prichodilo. Či je možné, aby človek, ktorý verí v Boha ako v Stvoriteľa a Otca všetkých ľudí a cíti voči nemu vďačnosť a úctu mal byť tak nechvalný, aby klamal pred Bohom? Kto má pred očami a v srdci vždy Božie prikázania, ten bude k prísahe pristupovať so všetkou vernosťou, a do smrti bude presne dodržiavať to, čo ňou sľúbil. „Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu.“ (Hebr 6, 16)
Preto je potrebné, aby každý, kto ide prisahať, k prísahe pristupoval skutočne kresťansky. Má si živo predstaviť vážnosť prísahy a dobre si uvedomiť, aké nešťastie si spôsobí pre časnosť aj pre večnosť, ak falošne prisahá. Taký si má sám sebe povedať: „Ak budem falošne prisahať, tak stratím Božiu milosť a večné šťastie získané Kristovou krvou. Duch Boží odstúpi odo mňa, nepoteší ma v nešťastí a v hodine smrti a ja zomriem zbytočne. Nie, nechcem klamstvo stratiť milosť nášho Pána Ježiša Krista, lásku Boha Otca a spoločenstvo Sv. Ducha, ale chcem z hĺbky svojho srdca hovoriť pravdu.“ Kým predstúpi pred staršinu, aby prísahou potvrdil pravdu v nejakej veci, najprv si má všetko patrične rozmyslieť, všetko, čo o tej veci vie, si dobre pripomenúť, a až potom, so všetkou rozvahou pristúpiť k prísahe, ktorú má vykonať.
Ak má niekto niečo sľúbiť pod prísahou, je povinný najprv si dobre uvážiť, či bude v stave dodržať a splniť to, čo sľubuje. Ak mu to prikazuje jeho svedomie, tak má prísahu zložiť s dobrým úmyslom, svoj sľub dodržať a presne splniť. Má prosiť Pána Boha o milosť a pomoc prísahu ochotne a pravdivo zložiť, ochotne a pravdivo dodržať. Spása tomu, kto s bohabojným, úprimným a statočným úmyslom robí prísahu! Má čisté a pokojné svedomie, a pritom sa môže úprimne tešiť, že aj on z milosti Božej sa pričiňuje k tomu, aby pravda, viera a vernosť, pokoj, spravodlivosť a šťastie udržal a zmnožil medzi svojimi blížnymi. A takému nábožnému a pravdovravnému človeku preukazujú jeho susedia, známi aj dobrodinci lásku, dôveru a úctu.
Ó, keby všetci prisahajúci živ uvažovali a dobre si uvedomovali, čo oni robia, keď prisahajú! Ale mnohí tak nekonajú! Lebo ako často sa i medzi kresťanmi nachádzajú krivoprísažníci a porušenia prísahy.
Robí sa to rôznym spôsobom. Niekto prisahá, že hovorí pravdu, a predsa dobre vie, že klame. Iný niečo pod prísahou sľubuje, a predsa nemá ani vôle ani ochoty sľub splniť, alebo už vopred vie, že ho nemôže dodržať. Ďalší nie sú si úplne vedomý a istý v nejakej veci, a predsa na ňu ako na pravdivú prisahajú. Tí, prisahajúci, niečo iné hovoria, a niečo iné majú na mysli, tamtí používajú dvojzmyselné slová. Mnohí majú úmysel splniť sľub daný pod prísahou, ale potom od toho vierolomne odstupujú. A toto všetko je krivoprísažníctvo a porušenie prísahy.
Ako jedno, tak aj druhé je ťažkým hriechom proti Pánu Bohu. Kto prisahá a prísahu nedodržuje, ten sa zrieka Boha a znevažuje ho. Lebo neverí, že Boh všetko vie, a myslí si, že Boha možno tak ľahko oklamať ako ľudí, ale bo si myslí, že Boh sa nestará o to, kto hovorí pravdu, kto lož, alebo znevažuje Božiu spravodlivosť a všemohúcnosť, hoci v nej aj verí. Úplne nechvalným spôsobom znevažuje Boha používajúc Božie meno, aby potvrdil svoju lož. Svoju nechválnosť posúva do takého stupňa, že sa nebojí seba predstaviť za takých nerozumných okolností Bohu, Pánovi a Sudcovi ľudí a vzývať ho a brať za svedka svojej lži.
Krivoprísažník ťažko hreší oči svojmu blížnemu. Zneužíva svätú vieru a Božie meno, aby ho oklamal, utisol a ukrivdil v jeho právach. Takéto nespravodlivosti učinené falošnou prísahou priviedli nie jednému ctenému a nevinnému problémy a žiaľ, škodu a krivdu, okovy a väzenie, a neraz možno aj samú smrť.
Krivoprísažník ťažko hreší i proti sebe samému. Dobrovoľne sa zbavuje milosti Božej, zrieka sa účasti na Kristovej spáse a spoločenstva Sv. Ducha. Odhadzuje od seba každú potechu sv. viery a nedbá o večné šťastie. Porušením prísahy na seba priťahuje nepokoj svedomia na celý svoj život. A hoci svedomie môže nejaký čas mlčať, napriek tomu pri každej príležitosti sa budí, a osobitne na smrteľnej posteli. Tu ho mučí a straší tým silnejšie, čím dlhšie predtým spalo. Nemôže sa radostne a s dobrou nádejou modliť, v nešťastí a v chvíli smrti sa nemôže potešovať Božím slovom. Jeho smrť je nešťastná, po smrti ho čaká strašný súd a po súde smutná večnosť. Ale už aj na zemi je nešťastným človekom. V jeho dome nevidno požehnania, nemá Božej pomoci. Všade nad ním visí hrozba kliatby za falošnú prísahu. Pritom falošná prísaha sa málokedy ukryje, a keď sa vyjaví, tak ten, kto ju učinil je všetkými považovaný za mrzkého a nebezpečného človeka, ktorému nikto neverí, a ktorému sa každý vyhýba.
Pretože porušenie prísahy má také strašné následky, aj Sv. písmo nás pred tým vystríha na mnohých miestach. Napr.: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20, 7) „Neprisahajte falošne na moje meno, aby ste nezneuctili meno svojho Boha!“ (Lev 19, 12) „Áno, zlomil prísahu, zrušil zmluvu; dal svoju ruku, a urobil to všetko; nezachráni sa! Nuž toto hovorí Pán, Jahve: Na svoj život, že mu zvrátim na hlavu prísahu, ktorú mi zlomil, a zmluvu, ktorú mi zrušil.“ (Ez 17, 18-19)
Ó, Bože! Sväté a prísne je tvoje meno. Naplň naše srdcia svätou úctou, aby sme ho vždy ctili a svätili ako sa patrí. Ak tvoja česť bude niekedy vyžadovať to, aby sme prisahali tvojím menom, tak zachráň naše srdce od ľahkovážnosti a každej lži. Ak budeme niekedy sľubovať tvojím menom, tak nám pomôž, Pane, dodržať a splniť učinený sľub. Toto všetko nám daj, nebeský Otče, pre najsvätejšie meno tvojho Syna a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré nech bude požehnané od teraz až na veky. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 298-307, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.