Adrián sa narodil pravdepodobne v roku 278 v maloázijskom meste Nikomédii (dnes Turecko) ako syn bohatých a urodzených rodičov. Zastával vysokú funkciu veliteľa a mal za manželku istú Natáliu.
Keď cisár Maximián Galérius (305 – 311) navštívil Nikomédiu, verejne sľúbil odmenu tým, ktorí budú spolupracovať pri vyhľadávaní kresťanov. Vtedy ktosi z obyvateľov mesta prezradil, že niekoľkí sa skrývajú v neďalekej jaskyni a celú noc spievajú na slávu svojho Boha. Hoci boli všetci dvadsiati traja uväznení a kruto mučení, nezapreli svoju vieru. Touto nezlomnosťou veľmi zapôsobili na Adriána, dovtedy pohana, ktorý bol očitým svedkom ich utrpenia. Keď ich teda privádzali do súdnej siene, spýtal sa: “Zaprisahávam vás pred vaším Bohom, kvôli ktorému tak trpíte: Povedzte mi podľa svedomia, akú náhradu očakávate od svojho Boha za také muky? Predpokladám, že dúfate prijať niečo veľké a obdivuhodné.” Oni mu odpovedali: “My nedokážeme svojimi ústami vyjadriť a ty nedokážeš svojím sluchom pojať ani rozumom pochopiť tie radosti a nepochopiteľné pocty, ktoré dúfame prijať od nášho Vládcu, spravodlivého Odmeňovateľa… Veď v Písme sa hovorí: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2, 9).” Keď to Adrián počul, dotkla sa ho Božia milosť, postavil sa doprostred a prikázal zapisovateľom: “Uveďte k týmto svätcom aj moje meno, pretože aj ja som kresťan a spolu s nimi zomriem za Krista.”
Keď sa o tom dozvedel cisár, dal si Adriána predviesť a spýtal sa ho: “Prišiel si o rozum, Adrián? Alebo chceš aj ty zle zahynúť?” On však odpovedal: “Nie, neprišiel som o rozum, ale práve naopak, od veľkej nerozumnosti som prišiel k zdravému rozumu.” “Nefilozofuj,” zvolal cisár, “ale radšej pros o prepáčenie, priznaj pred všetkými, že si zhrešil a vyčiarkni svoje meno zo spisu odsúdených!” Keď to Adrián odmietol, cisár ho dal spútať a uväzniť spolu so spomínanými dvadsiatimi troma kresťanmi.
Jeden z Adriánových sluhov bežal oznámiť to Natálii. Ona sa veľmi zľakla a rozplakala, no keď sa dozvedela, že jej manžela neuväznili za nijaký skutočný zločin, ale za vyznanie viery v Krista, obliekla si svoje najkrajšie šaty a bežala za ním do väzenia. Natália bola totiž kresťanka, ale tajná; dovtedy sa bála prezradiť to komukoľvek, dokonca aj Adriánovi. Keď vošla do väznice, padla svojmu manželovi k nohám, pobozkala mu okovy a povzbudzovala ho k vytrvalosti a zmužilosti. Okrem iného mu povedala: “Prosím ťa, môj pane, aby si pevne vytrval v tom povolaní, ku ktorému si pozvaný Božím milosrdenstvom. Nech ťa neodvráti od tejto dobrej cesty ani žiaľ nad mladíckou krásou, ani láska k príbuzným, ani priatelia, ani bohatstvo, ani sluhovia, ani slúžky, ani nič pozemské – to všetko zostarne a rozpadne sa. Maj pred očami iba to jediné: to, čo je večné.” Potom pristúpila aj k ostatným mučeníkom, pobozkala im okovy a prosila ich, aby pomáhali jej manželovi na ceste viery a mučeníctva.
Po niekoľkých dňoch, keď sa Adrián dozvedel, že cisár plánuje predviesť ho spolu s ostatnými na súd a mučenie, podplatil stráže a odišiel za svojou manželkou, aby jej oznámil deň svojej smrti. Natália si však myslela, že ho prepustili za zapretie viery, a tak ho nechcela ani vpustiť do domu. Keď však pochopila, o čo ide, s radosťou mu otvorila a obidvaja si padli do náruče. V tom čase boli manželmi iba trinásť mesiacov. Adrián jej povedal: “Blažená si, žena. Spoznala si Boha, aby si zachránila svojho muža. Ty si manželka, ktorá naozaj miluje svojho manžela. Vencom ti bude blaženosť, lebo hoci sama netrpíš muky, svojou sústrasťou máš podiel na útrapách mučeníkov.”
Keď prišli do temnice, Natália znova padla mučeníkom k nohám a bozkávala im okovy. Vtedy zbadala, že rany im hnisajú, sú napadnuté červmi a celé orgány sa im oddeľujú od seba. Ihneď poslala po vodu, ošetrila im rany, obviazala ich a ďalších sedem dní im posluhovala. Avšak napriek tomu boli natoľko zoslabnutí, že cisár sa rozhodol nechať ich mučenie na neskôr, aby zosilneli a nezomreli veľmi rýchlo. Dal predviesť iba Adriána, ktorý bol ešte relatívne silný.
Najprv ho bili palicami po celom tele, ale keď nezaprel svoju vieru, bili ho po bruchu, až kým mu nevypadli vnútornosti. Keď sa pozviechal po niekoľkých dňoch, a to aj vďaka Natáliinej starostlivosti, cisár prikázal, aby jemu aj ostatným mučeníkom polámali kolená i ruky. Zo strachu, aby Adrián nezradil Krista, keď uvidí útrapy ostatných, požiadala Natália kata, aby začal jej manželom. Vtedy Adrián odovzdal svoju dušu Pánovi a odišiel do večnej blaženosti.
Telá svätých mučeníkov mali byť spálené, ale zrazu sa strhla nesmierne prudká búrka a uhasila plamene. V zmätku sa všetci rozutekali, ale istí manželia vzali telá svätých mučeníkov a odniesli ich do Byzantia (neskorší Konštantínopol). Po istom čase dostala Natália ponuku na sobáš, ale odmietla ju a tiež odcestovala do Byzantia, kde po istom čase zomrela pokojnou smrťou. Cirkev ju uctieva ako nekrvavú mučenicu.
Prosme milosrdného Boha, aby na príhovor svätých mučeníkov Adriána a Natálie daroval manželom milosť pomáhať si navzájom na ceste ku kresťanskej dokonalosti a spáse.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš