Hagiografia > August > 25. august – Svätý apoštol Títus
Títus sa narodil na ostrove Kréta v Stredozemnom mori, a to pravdepodobne v roku 7 po Kristovi. Pod vplyvom svojich rodičov, ktorí pochádzali z rodu tamojších kráľov, slúžil modlám a zaoberal sa helénskou filozofiou i umením. Úprimne však túžil viesť nábožný život, takže postupne dospieval k presvedčeniu o márnosti pohanstva.
V dvadsiatich rokoch počul hlas, ktorý mu hovoril: „Títus, je potrebné, aby si odtiaľto odišiel a zachránil si dušu, pretože helénska náuka nevedie k záchrane!“ On však vedel, že hlasy a vnuknutia môžu byť falošné, preto čakal, kým sa hlas neozve znova. A naozaj, po roku mal sen, v ktorom dostal od Boha príkaz prečítať si hebrejské knihy, teda Sväté písmo Starého zákona. Keď našiel knihu svätého proroka Izaiáša (liturgická pamiatka 9. mája), otvoril ju na štyridsiatej prvej kapitole, ktorá sa začína slovami: „Počúvajte ma, ostrovy!“. Pri jej čítaní objavoval množstvo vecí, ktoré ho oslovovali a definitívne dospel k názoru, že jestvuje iba jeden Boh a že pohanstvo sa mýli.
V tom čase sa doniesla na Krétu zvesť o Ježišovi z Nazareta, ktorý údajne koná v Palestíne veľké divy a znamenia. Vladár sa poradil s poprednými mužmi a rozhodol sa vyslať do Jeruzalema svojho vnuka Títa, aby preskúmal pravdivosť týchto chýrov. Vďaka tomu sa Títus osobne stretol s Ježišom Kristom, počúval jeho náuku, videl jeho zázraky a smrť na kríži, presvedčil sa o jeho zmŕtvychvstaní a stal sa svedkom toho, ako po zostúpení Svätého Ducha rozprávali apoštoli cudzími jazykmi, okrem iného tiež po krétsky (porovnaj Sk 2, 9–11).
V nasledujúcom období Títus pomáhal svätým apoštolom, no nebol pokrstený, pretože odmietal prijať obriezku, čo vtedy mnohí považovali za podmienku krstu. Keď však svätý apoštol Peter pokrstil stotníka Kornélia (porovnaj Sk 10, 1–48) a apoštolský snem v Jeruzaleme rozhodol, že pohania sa pred vstupom do Cirkvi nemusia dať obrezať (porovnaj Sk 15, 6–29), svätý krst prijal aj Títus. Vtedy ho dvanásti svätí apoštoli (liturgická pamiatka 30. júna) pripočítali k zboru sedemdesiatich menších apoštolov (liturgická pamiatka 4. januára) a poverili ho misijnou prácou.
Títus sprevádzal svätého apoštola Pavla pri ohlasovaní Božieho slova medzi pohanmi, no občas od neho dostával poverenie pracovať na evanjelizovaní aj samostatne, napríklad v Dalmácii (porovnaj 2 Tim 4, 10), alebo doručovať jeho listy, trebárs kresťanom žijúcim v Korinte (porovnaj 2 Kor 12, 18). Je pochopiteľné, že medzi svätými apoštolmi Pavlom a Títom sa postupne vyvinulo hlboké priateľstvo.
Spomínaní dvaja muži navštívili pri ohlasovaní evanjelia aj ostrov Krétu, kde v tom čase vládol Rustil, manžel Títovej sestry. Rustil sa spočiatku dobrej zvesti o Kristovi posmieval, keď však svätý apoštol Pavol vzkriesil z mŕtvych jeho syna, uveril a spolu so všetkými domácimi prijal svätý krst. Jeho príklad, pochopiteľne, nasledovali viacerí obyvatelia tejto krajiny. Vtedy svätý apoštol Pavol vysvätil Títa na biskupa a zveril mu Krétu i okolité ostrovy, sám odišiel ohlasovať evanjelium do ďalších krajín.
Po príchode do Nikopola (mesto v západnom Epire na pobreží Jadranského mora) svätý apoštol Pavol napísal Títovi list, v ktorom ho oslovuje ako syna. Na základe prosby uvedenej v predmetnom liste (porovnaj 3, 12) pricestoval Títus na nejaký čas za svätým apoštol Pavlom do Nikopola, potom sa vrátil na Krétu.
Keď sa Títus dozvedel, že svätý apoštol Pavol bol v Jeruzaleme zatknutý a poslaný do Ríma (porovnaj Sk 21, 27–28, 31), išiel za ním. Po Pavlovom sťatí zobral jeho telo, s úctou ho pochoval a vrátil sa na Krétu, kde mal svoje biskupské sídlo v meste Gortyna. Mnohých pohanov priviedol k viere v Krista, okrem iného aj konaním zázrakov, keď napríklad na slová jeho modlitby spadla na zem uctievaná modla alebo sa dokonca zrútil chrám pohanského boha Dia.
Títus zomrel pokojnou smrťou vo veku deväťdesiatštyri rokov. Náš otec svätý Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup (liturgická pamiatka 13. novembra, 27. januára a 30. januára), v jednej zo svojich kázní hovorí, že Títus predstavoval najskúsenejšieho zo všetkých Pavlových spolupracovníkov.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš