Cirkevní spisovatelia nehovoria nič o mieste narodenia sv. Vavrinca, mlčia aj o jeho výchove, ale tvrdia, že pochádzal zo Španielska. Nezvyčajné cnosti, ktorými sa vyznačoval už v mladosti, mu získali náklonnosť a lásku sv. Sixta, vtedajšieho archidiakona v Ríme. Tento Boží sluha ho prijal pod svoju ochranu, bol mu vodcom a učiteľom pri učení Sv. písma a ukázal mu cestu ku kresťanskej dokonalosti. Keď bol Sixtus zvolený za rímskeho pápeža, na svoje miesto archidiakona rímskej církvi menoval Vavrinca. Táto hodnosť si vyžadovala dobré, ba vynikajúce vlastnosti, pretože archidiakon bol správcom církevného majetku a pokladov a medzi jeho povinnosti patrilo rozdeľovať almužnu a každú inú pomoc medzi biednych a chudobných.
Vtedajší rímsky cisár Valerián, ktorý sám bol pohan a bol ponorený do modloslužby, začal prenasledovanie kresťanov. V jeho duši vznikla nádej, že sa mu podarí kresťanstvo vykoreniť, no nevedel, že ono je Božím dielom. Aby rozohnal stádo, svoj hnev najprv namieril proti pastierom a prikázal zabíjať biskupov, kňazov a diakonov. Preto bol rímsky pápež Sixtus II. V roku 285 medzi prvými odsúdený, uväznený, mučený a zabitý. Keď ho viedli na smrť, sprevádzal ho archidiakon Vavrinec, ktorý prelieval vrúcne slzy, rátajúc si za veľké nešťastie, že nemôže byť účastný múk svojho milovaného učiteľa. „Otče“, zvolal Vavrinec: „kamže to ideš bez svojho syna?! Kam, svätý biskup bez diakona?! Nikdy si neprinášal Pánovu žertvu, aby som nestál s tebou pri prestole. Čím a kedy som ťa urazil?! Vari si niekedy vo mne odhalil nevernosť alebo pohŕdanie?! Prosím, opäť ma preskúšaj a presvedči sa, či si vybral nehodného k službe oltára?!“ Sixtus chápal smútok a žiaľ svojho diakona a tešil ho slovami: „Nenechávam ťa, syn môj! Pred tebou je oveľa väčší boj, no zato ťa čaká tým krajšie víťazstvo, tým väčšia radosť. Prestaň plakať, po troch dňoch pôjdeš za mnou.“ Potom mu ešte prikázal, aby všetky cirkevné poklady, ktoré mu boli zverené, rozdal chudobným, aby sa nestali korisťou pohanov.
Vavrinec, natešený, že ho onedlho Pán Boh zavolá k sebe, so všetkou starostlivosťou hľadal vdovy, siroty, mrzákov a chudobných a rozdal medzi nich všetky cirkevné peniaze a drahocennosti, ktoré sa nachádzali v jeho rukách. Podľa príkazu rímskeho pápeža predal aj sväté nádoby a peniaze za ne rozdal chudobným. Už vtedy cirkev používala veľkolepé nádoby zo zlata, striebra a drahocenných kameňov. Starosta mesta Rím počul o týchto pokladoch a snažil sa ich dostať do svojich rúk. S týmto úmyslom prikázal sv. Vavrincovi prísť k nemu a milo mu hovoril: „Vy, kresťania, sa vždy sťažujete, že s vami prísne zaobchádzame. No teraz o prísnosti a mučení niet ani reči. Iba sa vás po dobrom pýtam, čo a koľko mi môžete dať. Viem, že vaši kňazi v cerkvi používajú aj zlaté nádoby, že svätú krv prijímajú zo strieborných čiaš, a že pri vašich nočných bohoslužbách zapaľujete sviečky, ktoré stoja na zlatých svietnikoch. Vydaj mi tie poklady, pretože ich cisár potrebuje, aby oživil silu svojej vyprázdnenej pokladnice. Vy sami učíte, že cisárovi treba dať cisárovo, preto dajte cisárovi vyše zlato, a vy nebudete bohatí na zlato, ale ešte viac na dobré skutky.“ Vavrinec chvíľu rozmýšľal a povedal: „Skutočne je naša cirkev bohatá a ani cisár nemá také drahé poklady ako ona. Ukážem ti najlepšiu časť tých pokladov, iba prosím, dopraj mi trocha času, aby som všetko mohol v poriadku priviesť.“
Lakomý starosta mu ochotne nechal tri dni času a už vopred sa tešil pri myšlienke na poklady a bohatstvá, ktoré mu, ako si myslel, Vavrinec prinesie. Za ten čas sv. Vavrinec obehol celé mesto, kde hľadal a zbieral chudobných, ktorých cirkev svojou starostlivosťou živila a vydržiavala. Na tretí deň zobral značný počet starcov, vdov, sirôt a všelijakých mrzákov a postavil ich pred chrámové dvere. Ako sa začudoval ten zlodej – starosta, keď namiesto očakávaných pokladov uzrel množstvo nešťastníkov, na ktorých nebolo možné pozerať bez úžasu a súcitu. Hrozivým pohľadom pozrel na Vavrinca a vyzval ho, aby objasnil dôvod takého nepríjemného pohľadu. Vavrinec odpovedal: „Prečo sa hneváš? Čo sa ti nepáči? Vari to, čo tu vidíš, sa ti zdá byť nedôstojné a hodné pohŕdania? Zlato, ktoré tak dychtivo čakáš, je iba podlý kov a býva príčinou toľkých priestupkov. Skutočné zlato je nebeské svetlo, svetlo Kristovho evanjelia, ktoré osvecuje týchto nešťastníkov. Pri všetkej svojej biede sú bohatí na cnosti. To oni sú cirkevnými pokladmi, ktoré som ti sľúbil ukázať, a v týchto biednych sirotách a Bohu zasvätených vdovách vidíš naše perly a drahokamy. Prijmi tieto poklady a ozdob nimi Rím, obohatíš cisára a sám budeš bohatý.“ Starosta unesený hnevom máločo počúval t tejto reči, no s hnevom zakričal na svätého: „Myslíš si, nehanebník, že si zo mňa môžeš beztrestne robiť posmech? Môžeš sa protiviť mojej moci? Skutočne viem, že si, podľa hlúpeho názoru kresťanov, želáš smrť, jednako si nemysli, že tak rýchlo a ľahko zomrieš. Pripravím ti mučenie, ktoré predĺži tvoje utrpenie.“
Keď to starosta povedal, prikázal postaviť nad žeravé uhlie železné koše, alebo rošty, potom prikázal svätého vyzliecť do naha, položiť na tie rošty a natiahnutého na ne priviazať. Horúčosť prenikala telo svätého, no ten nevydal zo seba ani ston, iba kresťania, ktorí pozerali na jeho tvár, ju videli ako žiari nadpozemským svetlom a zo spálenej kože cítili príjemnú vôňu. . No prítomní pohania nerozmýšľali nad týmto dvojakým zázrakom. Sv. Augustín hovorí, že Vavrinec sa chcel tak túžobne stretnúť so svojím Spasiteľom, že na muky, ktoré trpel, ani nemyslel. Sv. Ambróz sa domnieva, že keď ho pálil pozemský oheň, oheň Božej lásky, oveľa silnejšie žiariaci v jeho srdci, tlmil pocit bolesti. Že on, majúc pred očami Boží zákon, považoval svoje utrpenie za ochladenie a útechu. Opájal sa vnútorným pokojom, ktorý mu nič nemohlo vytrhnúť. Keď už dosť dlho znášal tieto úžasné muky, pokojne sa ozval k starostovi: „Tento bok sa mi už zdá byť dosť upečený, prikáž obrátiť ma na druhý bok.“ Pohania to nemilosrdne urobili. Natiahnutý nad oheň sa sv. mučeník Vavrinec na celé hrdlo modlil, aby sa Rím obrátil ku Kristovej viere, ten Rím, v ktorom sv. apoštoli Peter a Pavol sv. kríž najprv upevnili a potom svojou krvou skropili. Keď dokončil svoju modlitbu v pokoji odovzdal Bohu svoju dušu dňa 10. októbra 285. Kresťania pochovali jeho čestné telo na Beranejsko poli a cerkev, postavená cisárom Konštantínom Veľkým na jeho hrobe, je jednou z piatich patriarších cerkví Ríma.
„Utlačovateľ núdzneho sa rúha jeho Tvorcovi, ale ctí ho ten, kto sa nad bedárom zmilúva.“ (Prísl 14, 31)
V týchto príkladoch nechceme ani tak veľkodušného Vavrinca, ktorý tak trpezlivo znášal také ťažké muky, ako skôr dobro konajúceho Vavrinca, ktorý zverené poklady rozdelil medzi vdovy, siroty a chudobných, predstaviť ako príklad k nasledovaniu. Je veľa ľudí, ktorí si myslia, že skutky milosrdenstva sú iba dobrovoľné, ktoré nie sme povinní konať, a ktoré možno bez hriechu zanechať, a kto ich koná, stojí na vyššom stupni dokonalosti. Kto takto rozmýšľa , mýli sa, lebo núdznemu sa ponáhľať na pomoc a byť voči nemu milosrdný nie je nepovinné dielo. Príkaz milovať blížneho je všeobecný a nemá ani hranice, ani podmienky, okrem jediného prípadu, ak nie si v stave pomôcť svojmu blížnemu. Naplnenie milosrdenstva je naším záväzkom, veľmi vážnym záväzkom, ktorého porušenie, podľa Kristových slov, nás vylučuje z neba a vrhá do večnej záhuby (Mt 25,31-46). Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma. A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ K vyvoleným hovorí Spasiteľ opačne a príčinu ich odmeny pripisuje skutkom ich milosrdenstva. Kristus Pán ďalej hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (Lk 6, 36) Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.( Mt 5, 7) – Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (Mt 25, 40) – Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! (Mt 22, 39)“ V týchto Spasiteľových slovách každý vidí a dostáva povinnosť byť milosrdný, konať dobro a milovať ľudí. A predsa ako málo sa toto všetko u ľudí uskutočňuje! Ži rozumne, mierne, a pri všetkej starostlivosti sa ti zvýši niečo aj pre chudobných. Odmenu za to čakaj od samého Boha. Nevďačnosť ľudí nech ti nebude dôvodom odopierať nevyhnutnú pomoc. Nevyzvedaj sa pritom na dôvody núdze, ale pozeraj na núdzneho a vtedy sa oslabí a zmizne tvoje falošné ospravedlnenie vlastného lakomstva a nemilosrdenstva, že si nezaslúži pomoc.
Konajúc skutky milosrdenstva mysli na to, že to nie sú mŕtve skutky, diela bez akejkoľvek zásluhy. Biedny človek pozerá na teba a nemo a s hanbou čaká od teba pomoc. Ty pohnutý pohľadom na neho mu pomôžeš, ako môžeš. „To je cnosť.“, volá svet, ktorý sa na to pozerá iba zo slabej povrchnosti a možno ti ďakuje aj tvoja sebaláska. No viera rozoberá cenu, pohnútky tvojho konania a čaká viac. A ak nájde, že tvoje mäkké srdce, egoizmus, alebo iba samotný zvyk boli dôvodom a vzpruhou tvojho milosrdenstva, tak odhaľuje falošný dôvod tvojho konania, ktorý síce na sebe nosí znak pravdy, no vnútornej ceny ani vážnosti nemá. Pri každom skutku milosrdenstva sa pýtaj sám seba: „Či pri slzách biedneho mi prišiel na myseľ Pán Boh? Či som v tej chvíli ďakoval Pánu Bohu, že mi dal srdce, ktoré sa neuzamklo pri pohľade na potreby chudobného? Či som sa tešil, že som nástrojom milostivej Božej ruky? Či vznikla v mojej hrudi šťastná myšlienka, že pomáhajúc úbohému pomáhal samotnému Spasiteľovi? Či som si sám pokorne a skromne povedal, že ten biedny a opustený je mi rovný a možno aj lepší ako ja? Či si sa mysľou preniesol do jeho situácie a pýtal sa sám seba, že keby si sa nachádzal v podobných situáciách, čo by si si žiadal, aby ti učinili?“
Ó, Pane, ktorý si dovolil sv. Vavrincovi zvíťaziť nad ohňom, ktorý mu pripravili jeho kati, daj aj nám víťazstvo nad plameňom našich strastí, aby sme sa nestali korisťou večného plameňa. Daj nám, Pane, nasledovať aj lásku, ktorú mal sv. Vavrinec k ľuďom, aby sme s láskou k blížnym žili i umierali. Amen.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 287-293, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.