Sväté Písmo spomína dvoch svätých, ktorí majú meno Marek (Podľa náuky súčasných biblistov ide i jednu a tú istú osobu. Viď Sväté písmo Starého i Nového zákona, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1995, str. 2186.). Jeden z nich bol verným sprievodcom svätých Pavla a Barnabáša na ich cestách po výchove a druhým menom sa volá Ján. Druhý z nich je evanjelista a je to ten, ktorého pamiatke a úcte je zasvätený dnešný deň, a ktorého životopis tu nasleduje.
Evanjelista Marek bol židovského pôvodu, jeho vlasťou bola Kirinea v Afrike. Podľa svedectva historikov Marek uveril v Ježiša Krista v deň zostúpenia sv. Ducha, pohnutý kázňou sv. Petra. Vtedy bol aj pokrstený. Preto ho Peter vo svojom Prvom liste nazýva svojím synom, podobne ako Pavol z tej istej príčiny nazýva sv. Pavol svojím synom Onezima, keď píše Korinťanom, že ho zrodil evanjeliom. Sv. Irenej nazýva sv. Marka žiakom a tlmočníkom sv. Petra. Podľa mienky niektorých to má znamenať, že Marek, čo sa týka slohu a textu, prerábal Petrove listy. Podľa mienky iných jeho povinnosť tlmočníka spočívala v tom, že to čo Peter hovoril po hebrejsky, prekladal do gréčtiny alebo latinčiny.
Marek sprevádzal svojho duchovného otca, sv. Petra, do Ríma a kochal sa radosťou, keď videl bohaté ovocia, ktoré prinášali Petrove kázne. Náuka spásy sa v tomto hlavnom meste tak dobre ujímala, že počet kresťanov sa zväčšoval každým dňom. Marek musel mať celú lásku a plnú dôveru tohto najvyššieho apoštola, pretože keď sa na nejaký čas vzdialil z Ríma, dušpastierstvo nového spoločenstva veriacich zveril jemu. Podľa svedectva Papiáša a Klementa Alexandrijského napísal sv. Marek svoje evanjelium na prosby veriacich v Ríme, ktorí si želali Petrom ústami ohlásenú náuku mať aj napísanú. Preto spísal Marek všetko, čo počul od sv. Petra a po poriadku to poskladal. Jeho evanjelium je akoby skráteným Matúšovým evanjeliom (Podľa náuky súčasných biblistov je Markovo evanjeliu najstaršie a bolo základným prameňom, z ktorého čerpali autori Matúšovho i Lukášovho evanjelia. . Viď Sväté písmo Starého i Nového zákona, Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1995, str. 2186.) a vyznačuje sa jasným rozprávaním a milou jednoduchosťou. Marek napísal svoje evanjelium v roku 49 po Kristovi. No hoci jeho predlohou bolo očividne evanjelium sv. Matúša, predsa zvestuje veci, o ktorých Matúš nehovorí. Napr. o pochvale, ktorú udelil Spasiteľ vdove, ktorá vhodila do chrámovej pokladnice dve drobné mince (Mk 12, 41-44) i o zjavení vzkrieseného Ježiša dvom učeníkom idúcim do Emauz (Mk 16, 12-13). Naproti tomu nehovorí, ako Spasiteľ pochválil Petra, keď ho uznal za Božieho Syna (Mt 16,13-20). Taktiež mlčí o tom, ako Peter išiel po vode (por. Mt 14, 22-33 a Mk 6, 31-44). Za to podrobne a zoširoka hovorí o tom, ako sa Peter zriekol Ježiša (Mk 16,12-20), pretože tento apoštol chcel s pocitom najhlbšej pokory tento svoj hriech zvestovať všetkým ľuďom. V tom čase Peter tajil všetko, čo by ho mohlo v ľudských očiach povýšiť. Keď sa sv. Peter vrátil do Ríma, prečítal si toto evanjelium, odobril a schválil ho svojou autoritou a prikázal ho čítať na zhromaždeniach veriacich.
Počas svojho pobytu v Ríme sv. Peter rozoslal svojich žiakov na rozličné strany, aby ohlasovali evanjelium. Niektorí spisovatelia tvrdia, že sv. Marek bol poslaný do mesta Akvilea, tam učil ľudí a založil cirkev. Istou vecou je, že ho sv. Peter poslal do Afriky a ustanovil za biskupa v Alexandrii, v meste vtedy po Ríme najslávnejšom. Okolo roku 50 Marek priplával do Kirineje v Pentapole. Tu priviedol mnohých pohanov ku Kristovej viere a zboril ich svätyňu. Jeho evanjelium, ktoré so sebou priniesol, sa rozšírilo v Líbii aj na ďalších územiach Egypta.
Žiaden iný kraj na celej zemi nebol tak zapredaný modlárstvu ako Egypt. No čas požehnania predpovedaný prorokom sa priblížil a sv. Marek bol zbraňou, ktorá poslúžila Pánu Bohu, aby sa naplnilo proroctvo jeho sluhov. Niekoľko rokov učil Marek ľudí v rozličných oblastiach Egypta. Potom prišiel do Alexandrie, kde založil nespočetné spoločenstvo veriacich. Východní letopisci kladú jeho príchod do Alexandrie, ako do sídla jeho biskupstva, do siedmeho roku vlády cisára Néra, ktorý bol v šesťdesiatom roku po narodení Krista. Preveľké úspechy Kristovej náuky napĺňali pohanov nevýslovným hnevom. Osobitne sa hnevali na sv. Marka. Ten ustanovil za biskupa v Alexandrii Aniána, odišiel do Pentapolu a odtiaľ dva roky navštevoval všetky cirkvi založené v Egypte. Po svojom návrate do Alexandrie s dvojnásobnou oduševnenosťou dbal nad dobrom vtedy kvitnúceho spoločenstva veriacich. Títo noví kresťania viedli svätý život, majetok rozdávali chudobným, nič vlastné nemali a žili v obdivuhodnej miernosti, podľa príkladu svojho učiteľa zdržujúc sa mäsa a vína a neprestajne sa postiac. Sv. Marek na krátky čas odišiel do Ríma, potom sa opäť vrátil do Alexandrie, kde ho čakala preslávna mučenícka smrť. Pohania, keď videli divy, ktoré robil, považovali ho za čarodejníka a zaumienili si zabiť ho. Prišiel Velikdeň, keď kresťania každoročne slávia pamiatku Kristovho vzkriesenia. Tento deň si vybrali pohania, aby zabili sv. Marka. Najzaujatejší z nich ho chytili počas Bohoslužby, zviazali ho povrazmi a celý deň vláčili po meste. Pri týchto mukách sv. Marek neprestával ďakovať Bohu za to, že ho uznal za hodného trpieť pre jeho sväté meno. Ulice mesta boli červené od krvi svätého a na kameňoch boli kusy jeho tela. Prišla noc a unavení pohania ho zamkli do väznice. No tu poslal Najvyšší svojmu služobníkovi potechu a úľavu. V temnici sa zjavil Boží anjel a povedal mu: „Marek, sluha Boží, tvoje meno je zapísané v knihe života večného a tvoja pamiatka nikdy nezanikne. Tvoju dušu zanesú anjeli do Božích nádvorí.“ Potom sa mu zjavil aj sám Spasiteľ, v tej podobe v akej žil tu na zemi. Potešoval ho slovami: „Marek, pokoj ti!“ Na druhý deň sa pohania vrátili do temnice a opäť vláčili svätého ulicami kým v tých mukách svojho šľachetného ducha neodovzdal Bohu. Stalo sa to dňa 25. apríla v. roku po Kristovom narodení.
Pohania chceli jeho telo spáliť, no strašná búrka spojená s hromami a blýskaním ich porozháňala na všetky strany. Teraz mohli kresťania pozbierať tieto drahocenné pozostatky a pochovať ich na miesto, kde sa zvykli schádzať na modlitbu. V roku 310 bol nad hrobom sv. Marka postavený prvý chrám. Z Alexandrie boli jeho pozostatky prenesené do Benátok, ktoré kvôli tomu, že majú jeho pozostatky, ho považujú za svojho ochrancu a spravodlivo ho zvelebujú. Plášť sv. Marka bol do 6. storočia chránený v Alexandrijskej církvi, ktorá po Rímskej cirkvi bola považovaná za najvýznamnejšiu. Menovaný alexandrijský biskup bol ta takého považovaný až vtedy, keď si obliekol spomínaný plášť. Sv. otcovia, odvolávajúci sa na prvú hlavu proroka Ezechiela (Ezech 1,10), pridali sv. Markovi ako symbol leva, pretože svoje evanjelium začína mocnou kázňou sv. Jána Krstiteľa „kajajte sa a verte evanjeliu“ akoby mocným revom leva. Tak východná, ako aj západná cirkev, slávi pamiatku sv. Marka 25. apríla.
„Pozdravuje vás cirkev, vyvolená ako vy, ktorá je v Babylone, aj môj syn Marek 1Pt 5,13).“ Sv. Marek, Kristov evanjelista , zdržiava sa mäsa a vína, každodenne sa postí, slovami a príkladom vedie nových kresťanov k takému istému umŕtvovaniu tela. Pretože tento svätý muž je skutočného duch Ježiša Krista a jeho evanjelia, to duch Ježiša Krista. Duch svätého evanjelia je duchom umŕtvovania, duchom, ktorý vedie k umŕtvovaniu. Akýže duch vládne tebe, kresťan, keď sa ti hnusí umŕtvovanie tvojho tela a dovolíš mu všetko, po čom si zabaží, hoci sa to protiví zákonu Božiemu aj cirkevnému? Prečo sa mu vo všetkom podvoľuješ a utekáš za tým, čo slúži jeho pôžitkom a zábave? Prečo sa nechceš ničoho zrieknuť? Toto ťa neučil duch Kristov, duch Spasiteľa. Duch evanjelia ťa doposiaľ neovládol. Odteraz ho prinajmenej počúvaj a daj mu miesto vo svojom srdci. No nedovoľuj svojmu telu žiadnu hriešnu silu a rozkoš, ale podľa príkladu svätých ho umŕtvuj dobrovoľnými skutkami pokánia. Jeden zo svätých otcov hovorí: „S telom máme zaobchádzať ako s chorým človekom. Chorému zakazujeme mnohé veci, ktoré samé o sebe nie sú zlé.“ Tak rob aj so svojím telom. Zakazuj, odopieraj mu, čo môžeš. Ak robíš ináč, všetko, čo chce a čo mu je príjemné mu dovoľuješ, tak sa na tebe splní, čo písal sv. apoštol Pavol Rimanom (Rim 8,13): „Lebo ak budete žiť podľa tela, zomriete.“ To znamená zomrieť smrťou nešťastnou, smrťou večnou.
Sv. Marekovi bolo zjavené, že jeho meno je zapísané v knihe života večného. Či aj tvoje, kresťan, meno sa nachádza zapísané v tej knihe? Nádej a právo na to môžeš mať iba vtedy, ak robíš, čo od teba žiada Spasiteľ vo svojom evanjeliu. Evanjeliom ti Ježiš Kristus ukazuje cestu do neba. Naplňuješ náuku evanjelia, to aj tvoje meno je zapísané v knihe života večného. Pretože nestačí evanjelium počúvať v cerkvi, nestačí ho čítať doma sám. Ale popri jedom aj druhom treba pevne veriť, čo nás evanjelium učí a starať sa podľa neho usporiadať svoj život. „Kajajte sa a verte evanjeliu.“, povedal Kristus Pán vo svojej prvej kázni (Mk 1,15). Kto verí evanjeliu, ten sa stará, aby naplnil jeho náuku. Sv. Cyprián hovorí: „Ako môže človek povedať, že verí v Krista, a nekonať to, čo Kristus prikazuje?“ A my hovoríme: „Ako môže povedať človek, že verí evanjeliu, keď ho nepočúva a svoj život neriadi podľa jeho náuky?“ Kto nepočúva evanjelium, ten nemá dôvod myslieť si, že jeho meno je zapísané v knihe života večného.
Daj nám, milosrdný Pane, veriť evanjeliu, podľa neho riadiť svoj život, umŕtvovať telo a konať iba to, čo je tebe milé, a tak si zaslúžiť, aby aj naše meno bolo zapísané v knihe života večného. Amen.
(Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 139-145, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.)