Svätý Antipas bol učeníkom sv. Jána Bohoslovca (jeho pamiatka je 26. septembra). Sám Ježiš Kristus hovorí v knihe Zjavenia apoštola Jána: „…v dňoch Antipasa, môjho verného svedka, ktorého zabili…“ (2, 13). Sv. Ján ho ustanovil za biskupa Pergama. Práve tu sv. Antipas priviedol ku kresťanskej viere mnohých pohanov. Preto pohanskí kňazi zažalovali svätého starostovi mesta. Bolo to obdobie veľkého prenasledovania. Starosta odhováral sv. Antipasa, aby sa zriekol Krista, lebo bude mučený a týraný. Svätý mu povedal: „Ja som kresťan a nemám iného Boha ako Boha kresťanského! Prestaňte sa klaňať modlám, nevzdávajte česť stvoreným veciam, zanechajte svoje modlárstvo, veštby a obráťte sa ku Kristovi, pokiaľ vám On dáva čas rozmýšľať o vašich dušiach.“
Rozhnevaný dav pohanov zatiahol svätého do pohanského chrámu bohyne Artemidy. Vo vnútri chrámu stál veľký medený býk. Pod býkom rozložili oheň a keď sa meď zohriala, hodili svätého do vnútra. Ten sa nahlas modlil k Bohu, aby sila svätého kríža zvíťazila, aby sa všetci klaňali pravému Bohu, aby sa zmenšila a zanikla diablova sila, aby Božie požehnanie spočívalo na kresťanoch. Uprostred tejto modlitby svätý odovzdal svoju dušu Bohu.
Kresťania pochovali jeho telesné pozostatky, z ktorých vytekalo myro.
K svätému Antipasovi sa modlili a volali o pomoc tí, ktorých boleli zuby, aby svojou modlitbou pomohol chorému. V starých „mesiacoslovách“ čítame: „lebo mal dar od Boha liečiť zuby“. Sv. Antipas bol umučený okolo roku 93.
Poučenie: Jedna vec je modliť sa k Bohu v chorobe, prosiť ho o pomoc a celkom iné je hľadať pomoc v rôznych pohanských vierach, výmysloch a veštbách. Za zdravie našej duše i tela sa modlí svätá Cirkev. Boh mnohokrát práve na príhovor svätých zázračným spôsobom lieči chorých. Avšak na to neberú ohľad tí, ktorí hľadajú pomoc v pohanských zvykoch. Ak niekoho bolí hlava, hneď hádžu uhlie, lebo ktosi zle na neho pozrel, „uriekol“. Ak má niekto chorobu propasnicu – hneď mu strihajú vlasy i nechty a hádžu ho do vŕby. Stáva sa aj, že na hriešne veci používajú sväté, napr. slabých krstia sirupom, pokropením svätenou vodou. „Kedysi mi to pomáhalo.“ Nikdy! Slabosť ustúpila sama. Alebo povera, že budeš nešťastný, keď žena prejde s prázdnymi vedrami, alebo zajac preletí cez cestu, sova zahúka, alebo pondelok a piatok sú ťažké dni, o nešťastnom čísle 13-násť, viera snom. A takýchto povier v Rusku je nie tisíc ale milióny. My im veríme a tým hrešíme. Preto sa pozrime sústredene do nášho svedomia, lebo veriť v pohanské povery je veľký a ťažký hriech.
Modlitba: Pane, ku tebe volám a hovorím: „Ty si moje útočište, môj podiel v krajine žijúcich“ (Ž 142).