Chrámový sviatok

Božia Múdrosť v kontexte byzantskej tradície


ÚvodKonštantínopolIkonaZdroje


  Človek odjakživa túži spoznávať svet okolo seba a uvažovať o ňom. Už v staroveku existovala skupina ľudí, ktorí nielen spoznávali svet okolo seba, ale snažili sa hľadať aj hlbší zmysel vecí a udalostí. Nazývali sa filozofi, lebo mali radi múdrosť. Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a je zložené z dvoch slov: filo – milujem a sofia –múdrosť. Pythagoras nazýval sám seba filo-sofos, a nie sofos (múdry), teda nie ten, kto už dosiahol múdrosť ale ten, kto ju miluje, a preto ju hľadá.

  V biblickom slova zmysle je múdrosť chápaná skôr prakticky – ako umenie dobre žiť. Človek ju objavuje vtedy, keď objavuje skrytý zmysel vecí okolo seba. Tento „skrytý zmysel vecí“, ktorý „múdry“ človek spoznáva, je vlastne odrazom Božej múdrosti, s ktorou bol celý svet stvorený. Pre toho, kto je plný „múdrosti“, sa zmenšuje priepasť medzi neviditeľným a viditeľným, medzi Božím a ľudským. Ako hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom: „Veď to, čo je v Bohu neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí…“ (Rim 1,20).

  O múdrosti sa veľa hovorí už v Starom zákone. V Knihe prísloví čítame: „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom a poznať Najsvätejšieho je rozumnosť“ (Prís 9,10). Tento verš môžeme pokladať za základ tej najsprávnejšej filozofie a najsprávnejšieho postoja k životu. Je pritom zaujímavé, že múdrosť, o ktorej sa hovorí v prvých deviatich kapitolách Knihy prísloví, je zosobnená. Ona sama pozýva všetkých do svojej školy a predstavuje sa ako prameň poznania vesmíru a ľudského života, lebo pochádza od Boha a hrala dôležitú úlohu v diele stvorenia:

„Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest,
prv ako stvoril od pradávna čokoľvek.
Od večnosti som ustanovená,
od počiatku, prv ako povstal svet.
Nebolo ešte morských priehlbní,
keď som sa ja už zrodila,
nebolo ešte žriediel obťažených vodami.
Prv ako sa vrchy vhrúžili,
pred pahorkami som sa zrodila.
Prv ako nivy urobil a planiny
a prvé hrudy na zemekruhu.

Keď zhotovoval nebesia, (bola) som tam,
keď odmeriaval klenbu nad priehlbinami morskými,
keď upevňoval mraky vo výši,
keď dával dužieť žriedlam morskej hlbiny,
keď vymedzoval moru jeho hranicu,
by vody neprelievali sa cez svoj breh,
keď ustaľoval základy zeme,
ja som bola uňho chovankou,
bola som deň po deň jeho rozkošou
a hrala som sa pred ním v každý čas;
hrávala som sa na okruhu jeho zeme
a moja rozkoš (je byť) medzi synmi ľudskými.

A teraz počúvajteže ma, synovia:
Blahoslavení sú tí, čo cesty moje varujú.
Počujte naučenie, aby ste sa stali múdrymi,
a nezanedbávajte ho!

Blahoslavený človek, ktorý ma počúva
a bdie deň čo deň pri mojich dverách
a strežie na veraje mojich brán!
Lebo kto nájde mňa, ten nájde život
a dosiahne milosť od Pána.
Kto sa však prehrešuje proti mne,
ten páše voči sebe ukrutnosť,
všetci, čo ma nenávidia, majú radi smrť.“
(Prís 8,22-36)

   Práve v Knihe prísloví možno badať nielen základ pre ikonografiu Božej Múdrosti (ako uvidíme neskôr), ale aj pre sofiológiu, čiže náuku o Božej múdrosti, ktorú rozvíjali viacerí ruskí teológovia, ako napr. Vladimír Solovjov, Sergej Bulgakov, či Pavel Florenský. Podľa Florenského predstava Božej Múdrosti „zasahuje ruské náboženské vedomie v jeho vlastných prameňoch“ [2]. V 17. storočí boli dokonca vytvorené liturgické Hodinky (časy) k Božej Múdrosti [3].

  Sofiológia však nie len doménou ruských teológov. Jej počiatky badáme už u cirkevných Otcov. Český kardinál Tomáš Špidlík venoval celú štúdiu sofiológii sv. Bazila Veľkého [4]. Podľa sv. Bazila, keď Boh tvoril svet, ukryl do všetkých bytí stopy svojej božskej múdrosti, ktorá sa týka všetkého, čo existuje (sofia tu kosmu). No je tam utajená, neobjavuje sa automaticky, pri jednoduchom pozeraní. Predpokladá, že v človekovi sa prebudí, stane sa aktívnou „ľudská múdrosť“ (anthropine sofia). Pravda sa teda rodí z aktívneho stretnutia týchto „dvoch múdrostí“, ktoré vlastne nie sú ničím iným, ako odrazom božskej múdrosti (theia sofia) [5].



  V dejinách byzantskej tradície našla teológia Božej múdrosti svoje monumentálne vyjadrenie v architektúre chrámu Hagia Sofia (Svätá Múdrosť) v Konštantínopole. Tento chrám, postavený za cisára Justiniána v prvej polovici 6. storočia, udivoval a dodnes udivuje mnohých ľudí, korí ho mali možnosť navštíviť (hoci dnes je tam mešita). Jeho veľkosť, spôsob, akým preniká do vnútra svetlo i celá výzdoba privádzali pozorovateľov k hlbokému zážitku. Tento veľkolepý chrám je totiž symbolom vesmíru, naplneného Bohom. Zaujímavá je zmienka v Nestorovej kronike, kde sa spomína, že keď ruské kniežatá chceli v 10. storočí uviesť kresťanstvo do svojej vlasti, poslali poslov do jednotlivých krajín, ktoré už boli kresťanské, aby sa rozhodli, odkiaľ pozvú misionárov. Keď títo poslovia prišli do Konštantinopolu a vošli do chrámu Svätej Múdrosti, plní úžasu zvolali: „nevieme, či sme v nebi, či na zemi“. Rusi teda prijali kresťanstvo z Byzancie. Tento dojem spojenia neba a zeme úzko súvisí s byzantskou liturgiou, ktorej kolískou je práve konštantinopolský chrám Hagia Sofia.
  V byzantskej liturgii dodnes spievame: „My cherubínov tajomne predstavujeme,…“, alebo kňaz sa potichu modlí v modlitbe Malého vchodu: „Pripoj k nášmu vchodu sprievod svätých anjelov, aby sme ti spolu s nimi slúžili a velebili tvoju dobrotu.“. Toto je význam sofie: hlboká jednota medzi pozemským a nebeským. Túto jednotu môžeme spoznávať vo svetle Božieho slova. Preto pred každým čítaním zaznieva výzva: Sofia! Čiže Premúdrosť!
  V žiadnej inej liturgickej tradícii nenachádzame taký dôležitý chrám, ako bol Hagia Sofia v Konštantinopole, [6] ktorý sa stal vzorom pre mnohé iné chrámy nielen čo sa týka liturgie, ktorá sa v ňom slávila, ale aj čo sa týka zasvätenia chrámov. Odrazilo sa to aj v slovanskom prostredí. Jedny z prvých chrámov, ktoré boli v 11. storočí postavené v Kyjeve a v Novgorode, nesú práve meno Svätej Múdrosti.


  Do našich krajov však zvesť o Božej Múdrosti prenikla ešte skôr ako do Ruska. Už r. 863 totiž so svojím bratom Metodom prichádza na Veľkú Moravu aj Konštantín Filozof, ktorý už v siedmych rokoch mal sen, kedy videl všetky devy mesta Solún a mal si vybrať jednu z nich. Vybral si tú najkrajšiu, ktorá sa volala Sofia [7]. Je zaujímavé, že podobnú víziu Sofie mali aj Solovjov a Bulgakov [8]. Podľa Vladimíra Losského celý život Konštantína – Cyrila „prenikali lúče Sofie“ [9]. Môžeme povedať, že práve svetlo evanjelia, ktoré sv. bratia priniesli, je touto Sofiou.
  Pre Grékov múdrosť je svetlom, ktoré osvecuje ľudské poznanie [10]. Preto sa v tropári Narodenia Pána spieva: „Narodenie tvoje, Kriste, Bože náš, prinieslo svetu svetlo múdrosti…“.
  Hoci v pôvodnom gréckom texte nie je v tomto tropári slovo sofia, ale gnosis (poznanie), [11] význam je podobný. Navyše tajomstvo Narodenia, resp. Vtelenia Pána úzko súvisí aj s chrámom Hagia Sofia v Konštantínopole. Tento chrám bol posvätený 23. 12. 537, teda tesne pred sviatkom Božieho narodenia, čo podľa Florenského naznačuje, že Hagia Sofia môže byť stotožnená s Kristom, ktorý sa vtelil z Presvätej Bohorodičky. V apside tohto chrámu, podobne ako v apside Svätej Múdrosti v Kyjeve sa nachádza ikona Božej Matky v postoji odovzdanosti voči Božiemu Slovu, ktoré prijíma do svojho života. Táto ikona naznačuje tajomstvo Vtelenia Boha, tajomstvo spojenia božského a ľudského. Toto tajomstvo možno priliehavo nazvať Svätá Múdrosť.

Chápanie Božej Múdrosti, ktorá je zosobnená už v Knihe prísloví, malo istý vývoj. Podľa Florenského sa učenie o Sofii objavuje v troch hlavných obdobiach:

  • U gréckych Otcov má teologický ráz a Sofia je stotožňovaná s Kristom.
  • U starých Slovanov sa zdôrazňuje skôr mravný aspekt a Sofia sa stotožňuje s Matkou Božou (porov. Šeptický).
  • Moderná doba poukazuje na kozmologický a ekleziologický aspekt a tak sa Sofia vníma v tomto hľadaní jednoty celého vesmíru [12].

  Pristavíme sa pri prvom bode, nakoľko je najstarší a súvisí aj s chrámom Hagia Sofia v Konštantinopole. Teda podľa gréckych Otcov Božia Múdrosť je Kristus. V Alexandrii sa v katakombách zachovalo prvé alegorické znázornenie Sofie ako Krista s krídlami a s nápisom: „Sofia Ježiš Kristus“. Identifikácia Božej Múdrosti s Kristom je potvrdená v anafore sv. Bazila Veľkého (predvečná múdrosť) a aj v prvej piesni kánona utierne Veľkého štvrtku.
  V prvom tropári tejto piesne sa spieva: „Nekonečná Božia Múdrosť…si postavila dom z čistej Matky, ktorá muža nepoznala…“ (Porov. Prís 9,1) A v treťom tropári je to vyjadrené ešte jasnejšie: „Počúvajme, všetci veriaci…nestvorenú…Božiu Múdrosť, lebo volá: Zakúste a pochopiac, že ja som Kristus, volajte: Slávne sa preslávil Kristus, náš Boh“.13
  Ruskí filozofi a teológovia 19. a 20. storočia (Solovjov, Bulgakov, Florenský) vnímali Sofiu často na základe osobnej skúsenosti jednoty celého ľudského poznania, ktoré má svoje korene i svoj cieľ v Bohu. Opísanie sofiológie týchto autorov by si vyžadovalo celú ďalšiu štúdiu. Podotknem len toľko, že pri opisovaní Sofie mali často problém presne v pojmoch ju definovať. Ich vnímanie bolo skôr symbolické a intuitívne. Sofiu vnímali ako anjelskú bytosť v podobe ženy.


  Podobne aj pri ikonách Božej Múdrosti, ku ktorým sa chceme teraz vrátiť, sa stretávame s rozvinutým symbolizmom a intuitívnym vnímaním skutočnosti. Podľa niektorých autorov najstaršia ikona Božej Múdrosti bola namaľovaná už v polovici 11. storočia v novgorodskom chráme Božej Múdrosti [14]. Časom sa stala vzorom aj pre neskoršie kompozície. Okrem novgorodského typu existuje aj kyjevský a jaroslavský typ tejto ikony. Novgorodská ikona Božej Múdrosti má v centre postavu anjela. Na kyjevskom type ikony Sofia predstavuje Nevestu z Apokalypsy sv. Jána (12,1). V jaroslavskom type je Sofia stotožnená s Cirkvou.


Základom pre každé ikonografické zobrazovanie Sofie je stať z Knihy prísloví (9,1-5):

„Múdrosť si postavila dom;
na siedmich stĺpoch spočíva.

Pozabíjala svoj dobytok, namiešala víno
a prestrela svoj stôl.

Vyslala svoje služobnice zvestovať
z najvyššej mestskej výšiny:

Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem,
(a) komu chýba rozum, toho poučím.

Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu
a pite z vína, čo som namiešala!“


  Je zaujímavé, že táto stať z Knihy prísloví, rozšírená o ďalšie verše (Prísl 9,1-11), sa číta na večierni pred každým mariánskym sviatkom a tiež pred výročím posvätenia chrámu (napr. vo sviatok Posvätenia Jeruzalemského chrámu Vzkriesenia, 13. 09.). Podľa gréckych Otcov je Kristus Božia Múdrosť, ktorá prijala telo. Mária, Presvätá Bohorodička, mala v tomto procese Vtelenia osobitnú úlohu. Mohli by sme povedať, že ona môže byť stotožnená s tým „domom“, ktorý si Božia Múdrosť postavila (Prís 9,1). Podobne však Cirkev je tým „domom“, ktorý si Kristus stavia. Apoštol Peter vyzýva v svojom prvom liste: „dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu…“ (1 Pt 2,5). Druhý vatikánsky koncil v konštitúcii Lumen gentium zdôraznil, že Cirkev je Kristovo telo [15]. Ten istý dokument v súlade so sv. Ambrózom hovorí o Márii, že je „predobrazom Cirkvi“ [16]. Práve toto úzke spojenie Márie s Cirkvou a oboch s tajomstvom Vtelenia je dôvodom, prečo sa uvedená stať k knihy prísloví číta pred mariánskymi sviatkami a pred výročím posvätenia chrámu.

  Vráťme sa k ikone Božej Múdrosti a všimnime si, že trón, na ktorom Sofia sedí, má sedem oporných stĺpov (porov. Prís 9,1). Týchto sedem stĺpov je považovaných za symbol siedmych darov Svätého Ducha, [17] lebo tak Vtelenie ako aj život Cirkvi sa uskutočňuje pôsobením Svätého Ducha. Je to práve Svätý Duch, ktorý nám zjavuje tajomstvo Krista a uvádza nás tak do plnej pravdy (Jn 16,13). Sv. Irenej dokonca stotožňoval Sofiu so Svätým Duchom, keď hovoril, že „k Otcovi vždy patrí Slovo a Múdrosť, Syn a Duch“ [18].

  Na tróne sedí alegorická postava Sofie, ktorá má podobu anjela a tvár ženy (aj v Knihe prísloví Múdrosť o sebe hovorí v ženskom rode). Nachádza sa v kruhu, ktorý je symbolom večnosti. Božia Múdrosť je večná. Na hlave má korunu, na sebe kráľovský odev a v ruke žezlo, symbol kráľovskej moci. V druhej ruke má zvitok, znak múdrosti. Nohy má opreté o skalu. Je zaujímavé, že pravoslávny teológ Evdokimov, ktorý pôsobil v Paríži, hovorí, že ide o skalu o ktorej Ježiš povedal „na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 18) [19]. Tieto slová však Ježiš povedal Petrovi: „Ty si Peter, skala.“ No aj Peter a jeho nástupcovia, rímski pápeži, sú len viditeľnou hlavou Cirkvi, Kristovými námestníkmi. Skutočnou hlavou a skutočným základným kameňom Cirkvi je Kristus sám. Apoštol Peter, ktorý bol nazvaný skalou, o tom hovorí: „Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny…Preto je v Písme: „Hľa, kladiem na Sione kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený.““ (1 Pt 2,4.6).

  Nad postavou Sofie je znázornený Kristus, ktorý je považovaný za vtelenú Božiu Múdrosť. Z pravej strany stojí Bohorodička (s obrazom dieťaťa v lone), lebo Vtelenie Slova sa udialo skrze ňu. Ona je tým „domom“, ktorý si Múdrosť postavila. Naľavo stojí Ján Krstiteľ. Obaja títo svätci pripomínajú svojím postojom ikonu Deesis, teda modlitby ku Kristovi.

  Podľa Sergeja Bulgakova tak, ako Mária je vzorom spirituality pre ženu, Ján Krstiteľ je vzorom spirituality muža [20]. Oba majú jedno spoločné: pôsobením Svätého Ducha boli schopní vnímať a prijať Božiu Múdrosť do svojho života. Mária svojím „áno“ a Ján svojím svedectvom o Ježišovi ako o „Božom Baránkovi“. Obaja sú teda v istom slova zmysle Predchodcami Pána a zároveň prototypmi veriaceho človeka. Spodná časť ikony teda naznačuje Cirkev, zhromaždenú okolo Božej Múdrosti.

  Božia Múdrosť je obrazom Krista, ktorý je znázornený nad ňou a on sám je obrazom neviditeľného Otca. Je Slovom, ktoré bolo na počiatku u Boha (evanjeliár na tróne). Neviditeľný Boh zjavil seba samého v Ježišovi Kristovi skrze kríž (kríž pri prestole, pri tróne). Anjeli v hornej časti ikony symbolizujú nebo a postoj klaňania sa tomuto veľkému tajomstvu Božej múdrosti, múdrosti kríža.

  Ako hovorí apoštol Pavol: „…keď svet v Božej múdrosti nepoznal svojou múdrosťou Boha, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť“ (1 Kor 1, 21-24). Ikona Božej Múdrosti nás pozýva, aby sme spočinuli v tichom postoji adorácie pred týmto veľkým tajomstvom.


Zoznam použitej literatúry:
[01]. Základom tohto článku je katechéza, ktorú autor predniesol v chráme Božej Múdrosti vo Svidníku 03. 06. 2005.
[02]. Citované podľa Špidlík, T: Ruská idea. Jiný pohled na človĕka, Velehrad: Refugium, 1996, s. 315.
[03]. Porov. tamtiež, s. 331.
[04]. ŠPIDLÍK, T., La sophiologie de S. Basile (OCA 162), Rím 1961.
[05]. Porov. ŠPIDLÍK, T., „Verso una teologia sofiologica“, in ŠPIDLÍK, T. a kol., „A due polmoni“. Dalla memoria spirituale d’Europa, Rím: Lipa, 1999, s. 111.
[06]. Porov. TAFT, R. F., Storia sintetica del rito bizantino, Rím: Libreria Editrice Vaticana, 1999, s. 43.
[07]. Život Konštantína, čl. 3.
[08]. Porov. Špidlík, T: Ruská idea. Jiný pohled na človĕka, Velehrad: Refugium, 1996, s. 319.
[09]. LOSSKY, N., Histoire de la philosophie russe des origines à 1950, Paríž, 1954, s. 193.
[10]. Porov. ŠPIDLÍK T., RUPNIK, M. I., Viera vo svetle ikon, Bratislava: Vydavateľstvo Oto Németh, 2004, s. 164.
[11]. Grécky text sa nachádza v MATEOS, J, Le Typicon de la Grande Èglise. Ms. Sainte-Croix n° 40, Xe siècle., vol. I, (OCA 165) Rím 1962, s. 157.
[12]. Citované podľa ŠPIKLÍK, T, Ruská idea. Jiný pohled na človĕka, Velehrad: Refugium, 1996, s. 317.
[13]. Porov. Trioď postnaja, Moska 2000, s. 424v.
[14]. Porov. ONASH, K., SCHNIEPER, A., Ikony. Fakty i legendy, Varšava: Arkady, 2002, s. 140.
[15]. LG, čl. 7.
[16]. LG, čl. 53, 63.
[17]. Porov. EVDOKIMOV, P. N., Teologia della belezza. L’arte dell’icona, Milano: San Paolo, 1990, s. 317.
[18]. Porov. IRENEJ, Adversus haereses 4, 20, 1, PG 7,1031C-1043B.
[19]. Porov. EVDOKIMOV, P. N.Teologia della belezza. L’arte dell’icona, Milano: San Paolo, 1990, s. 317.
[20]. Porov. BULGAKOV, S., Drug ženicha, Paríž 1927.

Autor: ThDr. Marcel Mojzeš, PhD.
Prevzaté: http://revue.logosnet.biz/logos34-2005-05