30. apríl – Svätý apoštol Jakub, brat sv. Jána Bohoslovca

Sv. Jakub, ktorého pamiatku si dnes pripomína Cirkev, pochádzal z Galiley. Jeho otcom bol rybár Zebedej a matkou Salome, príbuzná prečistej Panny Márie. Jeho rodným bratom bol svätý apoštol a evanjelista Ján. Keď Ježiš Kristus jedného dňa prechádzal okolo Genezaretského jazera a videl, ako na lodi plákali siete, povedal im: „Poďte za mnou!“ Na tieto Kristove slová opustili otca i matku, zanechali svoju prácu i zárobok a išli za Pánom. Pravdepodobne ešte predtým spoznali v Ježišovi očakávaného Spasiteľa, lebo ich matka ich úplne zasvätila jeho službe. Obaja bratia všade sprevádzali Ježiša, neopúšťali ho až do jeho strastí a Pán odplatil ich lásku tým, že ich spolu so sv. Petrom urobil svojimi dôverníkmi. Boli svedkami uzdravenia Petrovej svokry a vzkriesenia Jairovej dcéry, po čom boli prijatí do počtu apoštolov, ktorých si ešte v tom roku vybral Spasiteľ. Iba im, spolu so sv. Petrom, bolo dovolené byť v blízkosti svojho učiteľa počas jeho premenenia na hore Tábor a aj ťa v ťažkej hodine na Olivovej hore. Oboch, Jakuba a Jána, nazval Pán „Synmi hromu“, a to pre ich veľkú horlivosť, ktorú prejavovali pri každej príležitosti. Evanjelista Lukáš opisuje, ako raz, keď samaritáni nechceli do svojho mesta vpustiť Ježiša Krista, obaja, Jakub a Ján, kvôli tomu hovorili: „Pane, máme povedať, aby zostúpil oheň z neba a zničil ich?“ (Lk 9, 54). No Ježiš Kristus tlmil ich horlivosť a povedal im: „Neviete, čieho ste vy ducha; lebo syn človeka neprišiel zahubiť ľudské duše, ale spasiť.“ Týmto ich chcel poučiť, že duch jeho zákona nie je duchom pomsty, ale ducho lásky a poníženosti, duchom, ktorí si majú osvojiť jeho učeníci. Pri inej príležitosti im vrúcne odporúčal, aby boli pokornými. Ich matka ako príbuzná Ježiša Krista, čakala, že jej synovia budú mať v Mesiášovom kráľovstve osobitné výsady a výhody. Predstavovala si, ako mnohí iní Hebreji, že Spasiteľ založí pozemské kráľovstvo. Prosila ho, aby v tom kráľovstve usadil oboch jej synov okolo seba, jedného z pravej, druhého z ľavej strany. Je istou vecou, že ústami matky hovorili Jakub a Ján, a preto aj Ježiš svoju odpoveď dáva týmto učeníkom a hovorí: „Neviete, čo žiadate.“ Akoby im tým chcel povedať: „Povýšenie v mojom kráľovstve nemožno dosiahnuť ctižiadostivosťou, ale iba pokorou, námahami a trpezlivosťou. Preto sa ich spýtal: „Môžete piť kalich, ktorý mám ja piť?“ Oni smelo odpovedali: „Môžeme!“ A skutočne, to čo sľúbili aj dodržali.

Po Kristovom nanebovstúpení a po prijatí Svätého Ducha všetci apoštoli ohlasovali náuku svojho Božského učiteľa. No historici prvých storočí nám nenechali žiadne vedomosti o námahách a dielach sv. Jakuba. Sv. Epifán prináša iba toľko, že sv. Jakub vždy žil v panenskej čistote, bol veľmi prísny na svoje telo a hoci chodil biedne oblečený, predsa ho mal každý v úcte. Keď apoštoli opustili Jeruzalem, aby podľa Spasiteľovho príkazu učili všetky národy, mal sv. Jakub ohlasovať evanjelium Židom. Podľa cirkevnej tradície mal byť aj v Španielsku, kde s úspechom ohlasoval Kristovu náuku, a odtiaľ sa v roku 42vrátil naspäť do Jeruzalema.

Sv. Jakub bol prvý spomedzi apoštolov, ktorý zomrel mučeníckou smrťou. Jeho horlivosť, s ktorou židov a samaritánov sa snažil získavať pre Kristovo meno, pritiahla na seba nenávisť židovských starších. Veľké množstvo ľudí išlo za jeho náukou. Vtedajší veľkňaz Abiatan peniazmi podplatil skupinu zlých ľudí, aby počas kázne apoštola Jakuba vyvolali nepokoj. A oni to aj urobili. Zamiešal sa do toho farizej menom Joziáš, prišiel k sv. Jakubovi, omotal mu okolo krku povraz a tak ho pritiahol pred kráľa Herodesa Agripu. Herodes, ktorý sa chcel zapáčiť židom, odsúdil sv. Jakuba na smrť, a to tak, že mu mali sťať hlavu. Ďakujúc Bohu a oslavujúc ho sa pustil sv. apoštol na miesto, kde mal zomrieť. Strážnici ho viedli okolo jedného domu, na prahu ktorého sedel porazený, ktorý namohol hýbať ani rukami ani nohami. Ten, keď uvidel apoštola, ktorý tade prechádzal, zvolal: Sluha Všemohúceho, pomôž mi v mojich neznesiteľných mukách!“ Sv. Jakub zastal, pozrel sa na neho a povedal: „V mene na kríži rozopätého Pána Ježiša Krista, v ktorého verím, a pre ktorého ma vedú na smrť, vstaň a oslavuj svojho Spasiteľa!“ Ne tieto slová porazený ozdravel, vyskočil a radostne oslavoval Pána. Keď tento zázrak videl farizej Joziáš, kajal sa, že vydal Jakuba na smrť, do jeho srdca vstúpil prameň Božej milosti a on padol Jakubovi k nohám hovoriac: „Sluha skutočného Boha, odpusť mi moju zlobu a urob ma účastníkom svojho utrpenia!“ Svätý sa na chvíľu zastavil, pomodlil a potom povedal: „Či veríš, že Ježiš, ktorého rozpäli na kríži, je skutočný Boží Syn?“ Joziáš odpovedal: „Odteraz verím a túto vieru vyznávam pred všetkými prítomnými!“ Farizeji sa veľmi preľakli, keď videli, že jeden z ich strany pred očami nespočetného davu od nich odpadá. Abiatan hneď vypravil posla ku kráľovi Herodesovi, aby kvôli bohorúhačstvu vydal nad Joziášom rozsudok smrti. Herodes, na všetko pripravený, aj Joziáša odsúdil na smrť, a tak ich oboch viedli na horu, kde mali stratiť život. Keď tam prišli, sv. Jakub si ešte poprosil vodu. Strážnici si mysleli, že sa chce napiť. Podali mu krčah s vodou a on ju vylial na Joziášovu hlavu a pokrstil ho v mene trojjediného boha. Potom ho objal, pobozkal a povedal: „Pokoj s tebou!“, čo znamená: „Pokoj nech bude s tebou!“ O chvíľu sa hlavy oboch skotúľali na zem. Toto všetko sa stalo 25. marca v 44. roku.

Telo sv. Jakuba bolo pochované v Jeruzaleme.Po nejakom čase bolo prevezené do Španielska a uložené v meste Irij Flavij. Počas stáročí zapadla spomienka na toto prenesenie a hrob sv. Jakuba zarástol trávou a tŕním. Až keď na tom mieste uzreli nábožní ľudia niekoľkokrát svetlo nezvyčajného lesku a zvesť o tom doniesli biskupovi Teodomírovi, tak ten prikázal toto miesto očistiť a vyplieť. Tak sa našlo telo sv. Jakuba, ktoré svoju pravosť dokázalo rozličnými znameniami a premnohými divmi. Kráľ Alfonz na tom mieste vybudoval nádhernú cerkev a Teodomír tu preniesol biskupské sídlo. Týmto spôsobom vzniklo mesto Compostela, kde sa až doteraz pri pozostatkoch sv. Jakuba, syna Zebedejovho, konajú najslávnejšie kresťanské odpusty.

 

„Keď vás hanobia pre Kristovo meno, ste blahoslavení; lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva. Len nech nik z vás netrpí ako vrah alebo zlodej alebo zločinec alebo sliedič. Kto však trpí ako kresťan; nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom.“ 1 Pt 4,14-16

S. Jakub, pozvaný iba niekoľkými slovami Spasiteľa, všetko opustil a išiel za ním. Z toho sa pouč, kresťan, že aj ty, keď ťa Pán Boh vyzýva k pokániu a k náprave života, bez akéhokoľvek meškania si povinný ísť za tým hlasom. A ak odkladáš svoju nápravu až na smrteľné lôžko, tak si pripomeň zrejmé nebezpečenstvo, ktorému vystavuješ svoju večnú spásu. Pripomeň si úzkosť, ktorá ťa premôže v hodinu smrti, zúfalstvo, ktoré ťa môže ovládnuť a nakoniec príchod nešťastnej strašnej večnosti.

Za ďalšie, kto ťa môže uistiť, že na smrteľnom lôžku budeš zomierať za pomoci dušpastiera a budeš mať dostatok času, aby si sa pripravil na smrť? Mnoho tisíc ľudí pred tebou zomrelo náhlou a nepredvídanou smrťou. No pripusťme, že i ty, kresťan, budeš jedným z tých, ktorým choroba naznačí prichádzajúcu smrť a nechá im čas pozastaviť sa nad minulým životom a kajať sa za svoje hriechy. Určite si vzbudíš dokonalú ľútosť a odprosíš rozhnevaného Boha pokornou spoveďou? Zomrieš v Pánovom pokoji a Božej láske? Toto je milosť, ktorú si nemôžu osobovať ani spravodliví, ktorí to dostávajú iba kvôli Božiemu milosrdenstvu. A o hriešnikoch hovorí Sv. písmo, že ich smrť býva nešťastná. A prečo? Lebo zvyčajne zomierajú ako žili. Aký život, taká smrť. Kráľ Antioch, ten mučiteľ starého zákona, ktorý zabil siedmych Machabejských bratov, ich matku aj učiteľa, ktorý prerušil pravé bohoslužby v Jeruzaleme a poškvrnil Šalamúnov chrám, na smrteľnom lôžku volal k Pánovi, ktorý sa ho dotkol strašnou chorobou. (2 Mach 7, 1-42) Volá a vrúcne sľubuje, že všetko zlo, čo Jeruzalemu, chrámu a židom urobil, napraví. Sľubuje, že sa stane židom a vždy a všade bude slúžiť pravému Bohu, chváliť ho, ak mu vráti zdravie. Kto by v tom nevidel znamenie skutočného úprimného pokánia? A predsa Sv. písmo hovorí o tomto bezbožnom kráľovi: “I modlil sa ten ničomník k Pánovi, ktorý sa už nemal nad ním zmilovať.“ (2 Mach 9, 13) A prečo sa nad ním nemal zmilovať? Lebo jeho pokánie nebolo skutočné. Antioch ľutoval viac svoje nešťastie, ako to, že urazil Pána Boha. Či aj teba, kresťan, nečaká to isté? Teba, ktorý cudzie dobrá tak dlho vlastníš a nechceš ich vrátiť? Teba, ktorý tak dlho v nepriazni a nenávisti, v nepeknej náklonnosti k nečistote a rozpustilosti, obžerstvu a pijanstvu, vedieš svoj život? Teba, ktorý si vo svojej nedbalosti a zábudlivosti nevážiš Božie a cirkevné prikázania? Či aj teba za toto všetko nečaká strašná budúcnosť, večné nešťastie? Spokojne si žiješ opojený svetskými radosťami, a keď sa ozve svedomie, ideš na odpust, kde sa pretlačíš k nejakému kňazovi, povieš mu dva, tri hriechy a dostanúc, ako čosi samozrejmé, rozhrešenie, si myslíš, že pre svoju spásu si už všetko vykonal. Potom opäť hrešíš a keď sa miera naplní, ideš opäť na odpust, spovedáš sa a vyznaním niekoľkých hriechov sa pre teba všetko končí. Tak žiješ z roka na rok, vláčiš putá svojich hriechov až na smrteľné lôžko. Hrešíš a spovedáš sa, spovedáš sa a hrešíš, nestanovujúc si nikdy pravdu, pokánie, nápravu a návrat k Bohu. Myslíš si, že svojimi bezbožnými spoveďami si už všetko dokázal, a tak si žiješ v najnebezpečnejšom pokoji. No tento falošný pokoj sa v hodine smrti premení na búrku. Vtedy to zobudiace sa tvoje svedomie ti spred očí odtiahne záclonu Dá ti pozrieť až do hlbín tvojho srdca. Postaví ti pred oči všetky milosti, ktorými si pohŕdal. Pripomenie ti všetky náuky a napomenutia, ktoré ti udeľoval Pán Boh ústami dušpastierov, a z ktorých si sa vysmieval. Ukáže ti všetky spovede a sv. prijímania, ku ktorým si pristupoval nehodne, ktoré ti namiesto spásy priniesli súd a odsúdenie. Kde sa vtedy obrátiš? Na ľudí? Tí ti vtedy nebudú môcť pomôcť. Či na Pána Boha, ktorého milosťou si tak ľahkovážne pohŕdal? No ten ťa nevypočuje. Možno ako bezbožný Antioch budeš volať k Bohu, budeš vzdychať, budeš plakať a robiť sľuby. No podobne ako Antioch aj ty nedosiahneš jeho milosť. Lebo tvoje pokánie nebude skutočným pokáním, pretože viac bude pochádzať z bázne pred večnými mukami, ako z lásky a skutočného žiaľu nad urážkou Boha. Pravda, nikdy sa nepatrí zúfať, pretože Božie milosrdenstvo je nekonečné. Boh preto odpustil lotrovi visiacemu na kríži, aby si ty nezúfal. Ale pozri aj na druhú stranu. Tam visí druhý lotor, ktorého Spasiteľ odmietol, aby si v zbytočnej nádeji na Božiu milosť tvrdošijne nehrešil. Preto vždy bude pravdou, že smrť hriešnika je veľmi strašná a nešťastná, pretože on zvyčajne zomiera vo svojich hriechoch.

Ó, Pane, zachráň a osvieť svoj ľud, aby s pomocou tvojho apoštola, sv. Jakuba, tebe jedinému žili milo, s čistým srdcom ti slúžili, so spokojným svedomím zomierali, po smrti boli spasení a teba videli na veky. Amen.

 

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 145-151, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.