18. marec – Svätý otec Cyril, jeruzalemský arcibiskup

Cyril sa narodil v roku 315 v Jeruzaleme, alebo na jeho okolí. Už v mladosti pozorne čítal sv. Písmo a diela svätých otcov, a pritom aj diela heretikov a pohanských filozofov. Myslel si, že keď bude vedieť, čo si myslia a v čo veria, bude sa môcť s nimi sporiť s väčším a istejším úspechom. Jeruzalemský biskup Maxim ho v roku 45 vysvätil na kňaza a prikázal mu, aby ohlasoval Božie slovo. Sv. Cyril nám sám vo svojich listoch zvestuje, ako každú nedeľu hlásal Božie slovo ľuďom, ktorí sa zišli na bohoslužby. Okrem toho mal ešte vyučovať katechumenov, čiže tých, ktorí sa pripravovali na Tajnu krstu, a ktorým táto Tajna bola udeľovaná až po dvoch rokoch prípravy.

Iba päť rokov bol Cyril kňazom a už bol vybratý za nástupcu zomrelého arcibiskupa Maxima. Jeho nástup na arcibiskupský trón bol sprevádzaný veľkým zázrakom, ktorý urobil Pán Boh, aby znamenie našej spásy, svätý kríž, preslávil. Sv. Cyril v liste cisárovi Konštantínovi nasledovným spôsobom sám opisuje tento zázrak: „Dňa 7. mája o tretej (a potom o deviatej) hodine ráno sa na nebi zjavilo veľké svetlo v podobe kríža, ktoré od hory Golgota, alebo od Lebečného miesta, sa tiahlo až k Olivovej hore, čiže asi tri štvrte míle. Toto zjavenie nebolo videné jednou, alebo dvoma osobami, ale všetkými obyvateľmi Jeruzalema. Nebolo to vzdušné alebo prchké zjavenie, no svetlo žiarilo pred našimi očami niekoľko hodín, a to takým leskom, až prevyšovalo slnko. Tí, ktorí to videli, preniknutí súčasne bázňou aj radosťou, v davoch sa hrnuli do cerkvi. Starí aj mladí, kresťania aj pohania, domáci aj cudzinci, všetci oslavovali meno Pána nášho Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, ktorý svojou silou urobil taký veľký zázrak Jednohlasne vyznávali vieru, o ktorej svedčilo samo nebo, že pochádza od Boha.“ Toto podobne opisujú aj iní vtedajší spisovatelia. Pamiatku tohto veľkého zázraku slávi cirkev 7. mája a tento deň nazýva: „Spomienka na znamenie úctyhodného kríža, ktoré sa ukázalo na nebi vo svätom meste Jeruzalem, predĺženého hviezdami od Lebečného miesta až k Olivovej hore.“

Ako arcibiskup sv. Cyril plnil svoje povinnosti presne a svedomite, o čom najlepšie svedčí rozkvet vtedajšej cirkvi v Jeruzaleme. Aby ochránil svojich veriacich pred herézou a falošnou Áriovou náukou, napomínal ich, aby sa pevne držali pravovernej viery, ktorá sa v krátkosti nachádza vo vyznaní Nicejského snemu. Kvôli tomu na seba pritiahol nenávisť ariánov. Akakij, cézarejský arcibiskup, prívrženec tej herézy, sa rozhodol, že ho zvrhne z arcibiskupského trónu. S tým cieľom zvolal snem, na ktorom sa zišli iba ariánski biskupi a rozkázal potrestať sv. Cyrila. Bol obvinený, že zbytočne premrhal církevný majetok a sväté nádoby zneuctil používaním na svetské účely. Cyril skutočne predal niektoré nie veľmi potrebné predmety. Bolo to ale v čase hladu, keď už boli vyčerpané všetky zásoby. Chcel pomôcť biednym, ktorých chcel zachrániť od istej smrti. Snem nepozeral na túto veľkú potrebu a vážnu príčinu a odsúdil ho na stratu hodnosti. Sv. Cyril musel ustúpiť násiliu a opustiť Jeruzalem. Odišiel preto na Sicíliu, kde ho Silván, biskup v meste Tarz, ochotne prijal a využil ako pomocníka v duchovných dielach. Cyril tu prebýval dovtedy, kým snem v meste Seleucia v roku 359 neuznal jeho práva a nevrátil mu jeho hodnosť. No ariáni svojím konaním spôsobili, že hneď v nasledujúcom roku bol Carihradským snemom opäť zbavený svojej hodnosti a musel odísť z Jeruzalema.

Keď po smrti cisára Konštancia, horlivého ochrancu ariánov, nastúpil na cisársky trón Julián, nazývaný Apostata, Odpadlík, bol jeho prvý skutok taký, že všetkých vyhnaných biskupov povolal na ich tróny.A tak aj sv. Cyril sa vrátil k svojmu stádu do Jeruzalema. Onedlho tu bol očividným svedkom jedného z najslávnejších skutkov, aké boli vykonané v správe Kristovej viery. Julián povolal naspäť vyhnaných biskupov nie z horlivosti pre dobro cirkvi, ale zo zlomyseľnosti, aby obnovil spor medzi pravovernými a heretickými biskupmi, aby čo najdlhšie udržiaval ten spor a skrze to ponížil kresťanstvo a potom ho úplne zahladil. Cisár Julián, hoci bol vychovaný a vyrástol v kresťanskej viere, neskôr od nej odstúpil a stal sa jej zaťatým protivníkom. Kvôli tomu sa volá Apostata, Odpadlík. Zaumienil si cirkev Kristovu podkopať v jej základoch a Ježiša Krista ukázať ako klamára, pretože predpovedal, že Šalamúnov chrám bude zborený a viac už nebude možné ho postaviť. Preto pozval najvýznamnejších židov, ktorí mali najväčšiu účasť na správe ich viery, a pýtal sa ich, či by nechceli prinášať obety podľa svojho zákona. Židia odpovedali, že obety sa nemôžu prinášať na inom mieste, ako v jeruzalemskom chráme a ten zničený rímanmi. Teraz leží v rozvalinách. Vtedy im Julián povedal, aby sa všetci židia vrátili do Palestíny, ako do svojej otčiny. Aby tu postavili Šalamúnov chrám a v ňom, ako kedysi, prinášali obety Bohu. Zároveň im prisľúbil, že v tomto úmysle im bude pomáhať všetkými svojimi silami. Naradostení židia sa zo všetkých strán hrnuli do Jeruzalema. Majúc nádej na pomoc a ochranu u cisára, zneucťovali a ako len mohli ubližovali kresťanom. V Alexandrii, Damasku a v niektorých iných mestách zbúrali kresťanské cerkvi. Pri zbierkach vyzbierali množstvo peňazí. Ženy za tým cieľom dávali svoje drahocennosti. Cisár Julián prikázal správcovi pokladne, aby vydal židom peniaze, pretože im ešte veľa chýbalo. Aby sa dielo urýchlilo, ustanovil svojho dobrého priateľa Alipia na čelo tohto diela. Židia nazhromaždili veľké množstvo rôzneho materiálu. Neúnavne, vo dne v noci, pracovali, aby upratali rumovisko, kde stál starý chrám. Nakoniec rozobrali aj zachované základy, aby chrám bol úplne nový.

So stiesneným srdcom pozerali niektorí kresťania na tento úmysel svojich nepriateľov. No ich arcibiskup, sv. Cyril, ich potešoval nádejou na toho, ktorý povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moja slová sa nepominú. (Mt 24,35)“ Uisťoval ich, že tento úmysel poslúži iba k tomu, aby sa pravda Spasiteľovho proroctva, že zo Šalamúnovho chrámu nezostane kameň na kameni, ukázala v tom najjasnejšom svetle.

Židia začali robiť nové základy pod chrám, no na toto čakal Pán, aby zahanbil svojich nepriateľov. Počúvajme, ako o tom hovorí jeden spisovateľ, ktorý dokonca bol pohan: „Keď sa Alipij rozhodne podobral na dielo a židia mu pomáhali, začal spod základov vybuchovať oheň, ktorý pálil robotníkov a miesto robil neprístupným. Časom sa oheň stával čoraz silnejším, až nakoniec museli židia odstúpiť od svojho úmyslu. Okrem toho sa chvela zem, bili blesky a na telách a odevoch prítomných sa zjavili znaky kríža. Výbuchy ohňa sa opakovali za každým razom, keď židia začínali pracovať, a neutíchali, kým židia prácu nezanechali. Preto mnohí z tých, ktorí sa prizerali na tento div, uverili v Ježiša Krista, ako pravého Boha. Niektorí so zatvrdilou zlosťou, no iní s úprimným pokáním. Tí iní sa dali pokrstiť.“

Sv. Cyril, keď videl tento jasne svedčiaci zázrak, oslavoval Boha a neprestával sa namáhať pre spásu svojich veriacich. Jeho nepremožiteľné naviazanie na Kristovu vieru vzbudilo u cisára Juliána nenávisť. Zaumienil si, že zabije tohto svätého muža. No smrť mu nedovolila naplniť svoje úmysly. Keď bojoval s peržanmi, v jednej bitke stratil svoj život.

V tých časoch sa zjavil heretik menom Macedónius, ktorý odopieral božstvo svätému Duchu, a ktorý mnohých pretiahol na svoju stranu. Aby sa položila hrádza tejto falošnej Macedóniovej náuke, bol v roku 381 zvolaný církevný snem do Konštantínopola, ktorý Macedónia a jeho prívržencov preklial, a na ktorom bol účastný aj Cyril. Tu sa ukázal ako pevný stĺp pravovernej cirkvi a ako neporaziteľný zástanca pravej Kristovej viery. Nakoniec v roku 386 prešiel sv. Cyril z tohto života do večného šťastia.

Z písomností tohto svätého otca sa nám zachoval list cisárovi Konštanciovi, homília o porazenom a dvadsaťtri katechetických poučení, ktoré majú veľkú cenu pre svoju krásu a základy, a sú veľmi dôležitými svedectvami svätej tradície. Prvých osemnásť katechéz je pre ohlásených, a posledných päť pre novokrstených. V týchto svojich písomnostiach hovorí sv. Cyril o skutočnej prítomnosti Ježiša Krista v Tajne Eucharistie pod spôsobmi chleba a vína, o službe Božej, o modlitbe za zomrelých a o úcte svätých. A tak životom i námahami aj svojimi listami oslávil Boha v Trojici svätej jediného, ktorému česť a poklona na veky vekov. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 105-110)