17. marec – Prepodobný otec Alexej, muž Boží

Skrytý je Pán Boh a jeho nekonečná múdrosť pred svetom a zjavný a odhalený pred zrakom viery. Skryté sú Božie diela pred múdrosťou tohto sveta a odhalené dušiam skromným a poslušným i všetkým, ktorých Spasiteľ nazýva chudobní duchom. Ako je vzdialené nebo od zeme, tak je vzdialená radosť v Bohu od radosti pozemskej. Pán Boh neraz koná s dušami, ktoré si vybral, a svojou láskou v nich činí tak, že svet sa tomu čuduje, zahanbený svojou slepotou a proti svojej vôli musí dať česť a chválu Všemohúcemu. Krásny a očividný príklad toho máme vo sv. Alexejovi.

V meste Rím bolo jedno manželstvo, ktorému k pozemskému šťastiu nechýbalo nič, iba dedič jeho bohatstva a dôstojnosti. Manžel, ktorý sa volal Eufémián, bol vojvoda. Mal do troch sto sluhov. U všetkých bol vo veľkej vážnosti jednak pre svoje vysoké postavenie, jednak pre svoje veľké bohatstvo. Pritom bol ale veľmi nábožný a milosrdný k biednym. Každý deň dal prestrieť tri stoly pre biednych a úbohých, ktorých hoci sám bohatý a významný, sa nehanbil obsluhovať. To isté robila aj jeho manželka, ktorá sa volala Aglaja, a ktorá sa osobitne venovala modlitbe. Práve jej modlitbám pripisujú, že Boh jej daroval syna, ktorý dal potom taký pekný príklad zrieknutia sa seba samého.

Tento syn dostal pri svätom krste meno Alexej a bol vychovaný s najväčšou starostlivosťou. Okrem toho každý deň videl u svojich rodičov živý príklad bázne Božej a lásky k blížnemu. S matkou sa modlil a s otcom obsluhoval biednych. Obaja, otec aj matka, mu ukazovali na Ukrižovaného Krista, ktorý sa obetoval z lásky k ľuďom, a zapálili v mladom srdci svojho syna lásku k Spasiteľovi, ktorá sa čoraz viac rozpaľovala. Bohabojnosť a pobožnosť rodičov sa preliali na syna a vyvinuli sa v ňom až do svätosti. Už v mladosti túžila Alexejova duša za Bohom a jeho láskou. Pozemské dobrá stratili v jeho očiach všetku cenu. On už teraz si stanovil, že z lásky k bohu sa zriekne každej svetskej radosti, hoci keby chcel mohol by si ich užívať koľko by sa mu ráčilo. Ne ešte veľa musel znášať, kým sa mohol úplne odovzdať Bohu. Jeho rodičia si želali, aby sa oženil. Už mu dokonca našli nevestu, ktorá ho bola hodná, pretože sa vyznačovala aj krásou tela, aj dobrotou srdca, aj pobožnosťou. Alexej zo začiatku o manželstve nechcel ani počuť. No keď otec s matkou ne neho neprestávali naliehať, pokorne sa sklonil pred ich vôľou. Svadba sa konala s veľkou okázalosťou a radosť a potešenie neboli iba v ich dome, no i v celom meste. Každý sa tešil zo šťastia jedného zo svojich najlepších spoluobčanov.

Keď počas svadby bola radosť na najvyššom stupni, v ženíchovi Alexejovi zavládla myšlienka neprekonateľnej sily, ako on, teraz už ženatý a priviazaný k manželke bude vtiahnutý do sveta, ktorého sa chcel zrieknuť, aby slúžil s nerozdeleným srdcom Bohu. Strašný boj sa začal v jeho srdci, boj medzi pozemským a nebeským, no nakoniec zvíťazil Pán Boh. Keď v noci priviedli k nemu jeho nevestu, Alexej, keď ostali sami zložil prsteň zo svojho prsta a dal ho na prst jej. A keď jej podával svoj opasok, hovoril jej: „Prijmi to na moju pamiatku a Pán Boh nech bude medzi mnou e tebou, pokiaľ sa mu bude páčiť.“ Potom odišiel do svojej izby, zobral si trocha peňazí na cestu, v noci išiel k moru, nasadol na loď a odplával do Laodicey a odtiaľ do mesta Edes v Mezopotámii. V Edese predal svoj bohatý odev a kúpil si veľmi skromný. Peniaze, ktoré sa mu zvýšili, rozdal biednym a sám zaujal miesto pri vchode do cerkvi medzi žobrákmi. Ako oni, tak aj Alexej prijímal od vchádzajúcich aj vychádzajúcich almužny. No pre seba nechával iba najpotrebnejšiu časť a ostatné dával iným biednym. Za ten čas nastal v jeho rodnom dome veľký smútok nad stratou jediného a tak obľúbeného syna. Otec vypravil na všetky strany poslov, aby ho niekde našli, alebo aspoň o ňom priniesli nejakú zvesť. No všetko bolo zbytočné. Jeden z vyslaných sluhov zašiel až do Edesu a uprostred žobrákov videl aj Alexeja, no nespoznal ho. Veď ako si mohol myslieť, že ten vychudnutý, otrhaný žobrák môže byť synom rímskeho senátora. Alexej ale sluhu hneď spoznal, ba prosil ho aj o almužnu, ktorú aj dostal. Alexej ďakoval Bohu za to, že mu umožnil brať almužnu z rúk toho, kto bol jeho sluhom. Nakoniec sa všetci poslovia vrátili. Na žiaden z nich nepriniesol ani najmenšiu zvesť o synov i vojvodu Eufémia. Otcovo srdce pukalo od žiaľu a matka sa hodila na zem a kričala: „Budem ležať na zemi ako na nej kdesi v cudzine leží môj syn.“ Alexejova manželka si obliekla smútočný odev a povedala: „Ako na púšti smúti holubica, tak aj ja budem celý svoj život plakať, kým mi Pán Boh nevráti môjho manžela.“

Sedemnásť rokov presedel Alexej pri cerkovných dverách v Edese. Celý ten čas mu zem bola lôžkom, nebo strchou a pohŕdanie a výsmech jeho každodenným chlebom. Teraz ukázal Pán Boh, že toto zrieknutia sa seba samého mu bolo milé. Správcovi riznice sa vo sne zjavila prečistá Panna Mária a povedala mu : „Voveď mi Alexeja, ktorého modlitby sa vzniesli ako vôňa kadidla až k Božiemu trónu, do cerkvi, pretože je hoden bývať v nej.“ Zvesť o tom sa rozbehla po celom okolí a všetci ľudia mu začali dávať veľkú úctu. Alexej, človek tak skromný, to nemohol zniesť. Preto potajme odišiel z Edesu a namieril si to do Tarzu, aby tu pri cerkvi sv. apoštola Pavla pokračoval v žobráckom živote. Loď, ma ktorej sa plavil Alexej, bola náprotivným vetrom zahnaná do prístavu mesta Rím. Svätý muž v tom spoznal Božiu vôľu a zaumienil si, že nebude nikomu cudziemu na ťarchu. Odišiel do domu svojich rodičov, aby tu v skrytosti a nikým nepoznaný mohol prežiť zvyšné dni svojho života. Pustil sa do mesta, kde zbadal svojho otca ako sa s nespočetným sprievodom vracia domov. Alexej pristúpil k svojmu otcovi, ktorý ho nespoznal, a povedal mu: „Blahorodný Pane, pre Božiu lásku zmilujte sa nado mnou pocestným. Darujte mi vo svojom dome útulok a dovoľte mi živiť sa omrvinkami, ktoré budú padať z vášho stola. Pán neba a zeme sám vynahradí vaše milosrdenstvo a ak je niekto z vášho pokolenia niekde na ceste alebo v cudzine, privedie ho šťastne domov.“ Posledné slová prenikli vojvodovo srdce a zobudili v ňom živú spomienku na svojho syna. Preto prikázal priviesť tohto pocestného do svojho domu, kde mu určil jednu izbičku a osobitného sluhu, ktorý sa o neho staral. Alexej, ktorý tu neprišiel kvôli výhodám, ale kvôli ešte väčšiemu zrieknutiu sa seba samého, za to všetko poďakoval a zaujal miesto v kútiku pod schodmi pri vchode do domu. Vynikajúce jedlá, ktoré mu prinášali zo stola jeho otca, rozdával iným úbožiakom alebo sluhom a žil o chlebe a o vode. Sluhovia nemohli pochopiť také konanie a majúc Alexeja za hlupáka, robili s ním ako s takým. Vysmievali sa mu, hádali sa s ním, dávali mu rôzne prezývky, bili ho po tvári a robili mu rôzne ťažkosti. Svätý toto všetko mlčky a trpezlivo znášal, hoci jedno jeho slovo by stačilo, aby tých, ktorí mu tak ubližovali, videl pri svojich nohách. Stačilo povedať: „Nešťastníci, vedzte, že som synom vášho pána!“

Najväčší boj vznikal v Alexejovej duši vtedy, keď otec, matka alebo manželka prechádzali viackrát denne okolo neho. Čože sa muselo diať v jeho duši, keď sa niekto z milovaných k nemu prihovoril, ba dokonca povypytoval, či chodiac po svete nevidel ich milovaného Alexeja? A čože sa dialo, keď niektorí z nich kvôli tomu Alexejovi plakal? Určite by to nemohol zniesť a vzoprieť sa tomu pokušeniu, keby mu Pán Boh čas od času neposielal svojich anjelov, ktorí ho potešovali a posilňovali.

Tak prežil Alexej opäť pätnásť rokov v prísnom zriekaní sa seba samého a teraz sa rozhodol Pán Boh tejto pokore, čo veľký palác za kútik pod schodmi, čo nadbytok za nedostatok a úctu za najhlbšie poníženie zamenila, pripraviť takú poctu, akú nedostávajú ani najváženejší tohto sveta. Keď jedného dňa rímsky pápež Inocent I. v prítomnosti cisára Honória a vojvodu Eufémia slávil službu Božiu v cerkvi sv. Petra, bolo počuť hlas z neba, ktorý hovoril: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. (Mt11,28)“ Všetci boli prestrašení , padli na zem a volali: „Pane, zmiluj sa.“ Hlas z neba sa ozval druhýkrát: „Hľadajte Božieho človeka a vzdajte mu česť! V nasledujúci piatok zomrie.“ Toto sa stalo vo Veľký týždeň roku 417. Vo Veľký piatok sa zišlo veľké množstvo ľudí na bohoslužby, počas ktorých opäť prehovoril hlas z neba: „Hľadajte Božieho človeka v dome Eufemiána.“ Vtedy sa obrátil cisár k vedľa nemu stojacemu vojvodu a povedal mu: „Ty máš u seba taký veľký a drahý poklad a nám si o tom nepovedal ani slovo?“ Eufémián sa obhajoval slovami, že o tom nič nevie a ponáhľal sa do paláca, aby všetko pripravil na prijatie cisára, ktorý mal prísť osobne kvôli úcte k svätému. Pri vchode do paláca mu vyšiel v ústrety sluha určený pre Alexeja a hovoril: „Ja si myslím, že svätý, ktorého hľadáš, nie je nik iný, ako ten úbohý muž pod schodmi. Pretože sa neprestajne modlí a postí a každú výčitku od rozpustilých a zlostných ľudí znáša so skutočnou anjelskou trpezlivosťou. Vlastne teraz spí.“ Eufémián sa priblížil ku kútiku, v ktorom zvykol svätý vždy prebývať a uzrel ho tam ležiaceho na zemi a prikrytého biednym odevom. Začal volať na neho, aby vyšiel odtiaľ. Keď nedostal odpoveď, stiahol z neho odev, ktorým bol prikrytý a zľakol sa, že trpiteľ už zomrel. Nadpozemské svetlo osvietilo tvár nebohého. Pri tom jase uzrel v jeho rukách poskladaný list.

V tom istom čase, keď bolo počuť hlas v cerkvi, bolo Alexejovi zjavené, že sa blíži hodina jeho smrti. Preto ešte pozbieral všetky svoje sily, odišiel do cerkvi, prijal sväté tajny, a potom na lístku opísal celý svoj život. Zložil ho a aby sa neprezradil, držal ho v ruke. Eufémián mu chcel lístok vybrať z rúk, no mŕtvy ho nepustil. Za ten čas prišiel rímsky pápež s cisárom a veľkým sprievodom. Telo nebohého preniesli a uložili vo veľkej izbe. Všetci prítomní padli na kolená a modlili sa. Tu pristúpil k nebohému sám rímsky pápež a bez ťažkostí mu vybral z rúk list a podal ho sekretárovi. Aby ho nahlas všetkým prečítal. V izbe sa rozhostilo hlboké ticho, na všetkých tvárach sa zračila netrpezlivosť a očakávanie. No kto opíše údiv všetkých, keď sekretár vyriekol meno mŕtveho a prečítal všetky jeho životné okolnosti, ktoré jasne dokazovali, že bol synom pána tohto domu. Všetci nahlas plakali. Len otcovi tak stisol srdce žiaľ, že zo začiatku nemohol ani plakať. Potom, akoby sa prebral z ohlušenia, padol k telu milovaného syna, začal ho bozkávať a nechcel sa dať od neho odtrhnúť. Aj matka a manželka, keď sa dozvedeli, čo sa stalo pribehli s rozpustenými vlasmi a obmývali ho svojimi slzami. Matka volala: „Syn môj, čo si mi to urobil? Prečo si nemyslel na moje slzy a žiaľ? V dome svojich rodičov si bol žobrákom, bol si úbožiakom tam, kde si mohol byť pánom.“ Ešte prenikavejší bol žiaľ, ktorý ovládol jeho manželku. Zalamovala ruky a volala: „Prečo som neuverila hlasu svojho srdca, ktorý mi vždy hovoril, že ty si môj Alexej?! A teraz som vdovou a po celý svoj život nenájdem útechy.“

Zvesť o tejto udalosti sa rozniesla po celom meste. Každý chcel vidieť telo svätého a celý palác Eufemiána bol naplnený ľuďmi každého stavu. Z paláca bolo telo nespočetným zástupom vo veľkolepom sprievode prenesené do cerkvi sv. Petra, kde bolo vyložené sedem dní. Za ten čas sa pri pozostatkoch sv. Alexeja neprestajne slávili bohoslužby. Skrze Božie milosrdenstvo sa diali aj mnohé a veľké divy. Slepí začali vidieť, hluchí počuť, chromí chodiť, zlí duchovia opúšťať ľudí. Na ôsmy deň bolo telo položené do mramorovej rakvy a pochované na vrchu Aventín v Ríme. Roku 1216 pozostatky sv. Alexeja našli. Jeho pamiatka je v úcte celého kresťanstva a jeho meno je zapísané v kalendároch a církevných knihách rusínov, grékov, latiníkov, maronitov, sýrov, arménov.„… lebo sme sa stali divadlom pre svet, anjelov i ľudí. (1Kor 4,9b)“

Sv. Alexej kvôli nebu opustil rodičovský dom, bohatstvo, radosti a všetky výhody. Namiesto toho si vybral život naplnený prísnosťou, pohŕdaním a posmechom. Zaumienil si, že bude spasený. Pretože si zaumienil prísne a odhodlane, nič mu nebolo ťažké ani príkre, čo mu podľa neho mohlo pomôcť k spáse. Opýtaj sa teraz, kresťan, sám seba, čo si doteraz učinil pre nebo? Čo teraz robíš, aby si bol spasený? Želáš si žiť v úcte, bohatstve a výhodách a naháňaš sa za hriešnymi radosťami. Telu chceš dať všetko, po čom túži. V ničom sa nechceš obmedzovať, ničomu protiviť. Unikáš pred všetkým, čo je ťažké a srdcu nepríjemné. Trpieť, znášať nechceš nič, ani nič vykonať pre nebo. A predsa pritom všetkom chceš byť tam, kde prebýva sv. Alexej. Môže to byť? Je pravda, že Pán Boh nechce od teba to všetko, čo tento svätý učinil. Ale tiež je pravda, že je nemožné byť spasený bez zriekania sa seba samého. Že pre nebo treba trpieť a čosi robiť. Že sa treba kajať za vykonané nezákonnosti. Že treba, aby si vošiel do neba, konať dobré skutky. Ak to nerobíš, ako môžeš dúfať, že budeš spasený? Nebo nie je pre hriešnikov, nie je pre lenivých a zlých sluhov, ktorí svoj talent zakopali. Takých, podľa slov sv. evanjelia, čaká vonkajšia tma, plač a škrípanie zubov. Ty, ak si úprimne želáš spásu svojej duše, zober sa silno a zo všetkých svojich síl ku dielu. Kajaj sa, chráň sa hriechu a rob dobré skutky.

Bolo to určite veľké dielo opustiť otcovský dom so všetkými jeho majetkami a istotami a viesť život v biede a nedostatku. No oveľa väčšie bolo to, že Alexej aj v otcovskom dome dlhé roky pokračoval vo svojom živote biedy a nedostatku. A to aj pri rozličných pokušeniach a prenasledovaniach. Ale čo nedokáže človek za pomoci milosti Božej? Ty, človeče, začínaš časom žiť kresťansky, zaumieňuješ si úprimne pracovať a všetko trpieť pre nebo. Prečo potom zakrátko upadáš vo svojej horlivosti? Prečo odstupuješ od svojho úmyslu? Vedz, že nestačí iba začať, ale začať a pokračovať do samého konca, to je cesta do neba, pretože Spasiteľ káže: „Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. (Mt 10,22b)“ Ak ťa chce svet odviesť od tvojho dobrého úmyslu, vzopri sa mu všetkými silami a pros Pána Boha o pomoc. Sv. Gregor Veľký píše: „Zbytočne konáme dobro, ak ho prestaneme konať pred koncom života. Zbytočne beží ten, kto prestane bežať skôr, ako dosiahne vytýčený cieľ.“

Prosíme ťa, mnohomilostivý Bože, o silu, aby sme podľa príkladu tvojho verného sluhu sv. Alexeja sa mohli zriekať sveta, zanechať jeho radosti, vzoprieť sa jeho pokušeniam a namáhať sa iba pre svoju spásu a slúžiť tebe, v Trojici svätej jedinému, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 96-105)