23. Február – svätý hieromučeník Polykarp, biskup zo Smyrny

O mladosti sv. Polykarpa vieme iba to, že ako sirotu ho istá pobožná vdova, menom Kalista, prijala za svojho syna. Keď sa stala kresťankou, vychovala ho v kresťanskej viere a pri svojej smrti ho urobila dedičom celého svojho majetku. Milosrdenstvo, ktoré mu ukázala Kalista, mal vždy na mysli. Myslel si, že nemôže ináč prejaviť vďačnosť Bohu iným spôsobom, ako tak, že aj on bude tak isto milosrdný k biednym a tým, ktorí potrebujú pomoc, a keď s týmto zámerom rozdá celý svoj majetok.

Sv. Polykarp bol žiakom svätých apoštolov, menovite sv. Jána. Vyznačoval sa tak čistým a nevinným životom, ako aj horlivosťou v ohlasovaní evanjelia a šírení viery. Jeho cnosti boli dôvodom, že ho sv. Ján určil v roku 96 za biskupa v meste Smyrna. On je tým „anjelom cirkvi“, ktorého sv. Ján vo svojej Apokalypse, alebo Zjavení, spomína, ako jediného zo všetkých biskupov, ktorému Ježiš Kristus nič nevyčítal, ktorému ale dal prekrásne svedectvo: „Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu – ale si bohatý (Zjv 2,9a)…“

Polykarp viedol učením a príkladom svoju cirkev ako skutočný apoštol. Silou svojho slova priviedol do kresťanstva ,mnoho pohanov. Jeho autorita, ako žiaka apoštolov a ako bezprostredného svedka apoštolskej tradície, bola taká veľká, že ho ešte za života uznávali za knieža cirkvi celej Ázie. Pri vznikajúcich herézach zo všetkých strán sa pozerali na neho, ako na stĺp pravdy. Ako duše všetkých svätých prvých čias kresťanstva, tak aj sv. Polykarp si želal byť mučený za Kristovu vieru. Táto túžba sa v ňom rozmohla, väzneného sv. Ignáca viedli cez Smyrnu do Ríma. Polykarp sa ponáhľal k tomuto sv. vyznavačovi, ctiac si jeho okovy objal ho a obaja sa dlho rozprávali o šťastí trpieť pre Boha, nevypovedateľnej radosti mučeníctva, o večnom šťastí, ako náhrade za niekoľko chvíľ bolestí. Neskôr mu sv. Ignác písal z cesty a prosil ho, aby potešil ázijské církvi, pretože on sám to urobiť nemôže. Odtiaľ pochádza list sv. Polykarpa Filipanom, ktorý ešte za čias sv. Hieronyma čítali v ázijských cerkvách, a ktorý dával všetko prevyšujúce rady pre každý stav a čas. Osobitne sa sťažuje v tomto liste na odpadlíctvo od pravej viery a varuje pred obludnosťou tých, ktorí iných na to navádzali. Píše: „Každý, kto nevyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je antikrist, kto neuznáva svedectvo o kríži je diabol, a kto prekrúca Pánovo slovo hovoriac, že nebude ani súd, ani vzkriesenie, je prvorodený satanov. Zanechajte preto pustú hádku tej hlúposti a falošnej náuky a vráťte sa do prvotnej, nám predanej viery. Buďme neúnavný v modlitbách, vytrvalý v pôste a prosme všemohúceho Boha, aby nás neuviedol do pokušenia, ako povedal Pán: ¸Duch je síce ochotný, ale telo slabé (Mk 14,8b).´ “

Polykarp odišiel do Ríma, aby rokoval so vtedajším pápežom o slávení Paschy, ktorá sa v tých časoch v cirkvi slávila rozlične. Po dlhom radení sa obaja rozhodli, že církvi nechajú pri ich zvykoch, aby nedali zámienku na nesváry a nezhody. V tom čase povstali v Ríme heretici Valentín a Marcián, ktorí medzi ľudom rozširovali svoje falošné náuky. Polykarp mnohých zvedených priviedol naspäť k pravej viere. Často vzdychal nad týmito nesvármi v lone sv. cirkvi, a keď ho raz Marcián stretol na ulici a opýtal so ho, či ho pozná, odpovedal: „Poznám ťa ako satanovho prvorodeného.“

Keď sa Polykarp vrátil z Ríma do Smyrny, začalo prenasledovanie kresťanov. V samotnej Smyrne začalo tým, že cisárov námestník Statius Kvadrat dal dvanásť kresťanov roztrhať šelmám. V tomto smutnom období zdvojnásobil Polykarp, ako biskup, svoju horlivosť. Chodil z domu do domu, napomínal svojich veriacich, aby zachovali vernosť pravej viere a vytrvali až do konca. No kresťania, ktorí sa viac báli o život pastiera ako o svoj, ho prosili, aby sa na nejaký čas niekde uchýlil, aby mali dlhšie jeho pomoc. Sv. Polykarp odišiel do istej dediny, kde nebol dlho ukrytý, lebo sluhovia Herodesa, sudcu mesta Smyrna, ho aj tu našli. Keď sa svätý dozvedel o hroziacom nebezpečenstve, jeho odpoveď bola: „Nech bude vôľa Pánova.“ Sám sa vydal vojakom, ktorí prišli po neho. Jeho zjav ich premohol takou úctou, že zvolali: „Na čo sa bolo treba ponáhľať, žeby zajať tak vysokocteného starca?!“ Polykarp prikázal dať im jesť a prosil o hodinu času na modlitbu. Modlil sa za všetkých členov cirkvi, za priateľov i nepriateľov, tak úprimne a oduševnene, že vojaci ho nazvali mužom Božím a preklínali svoje hanebné poslanie. Po skončení modlitby ho vojaci posadili na koňa a viedli do mesta. Na polceste mu v ústrety vyšiel sudca Herodes a jeho otec Nikita. Svätého vzali medzi seba na voza chceli, aby zapochyboval vo svojej viere. Polykarp ich ubezpečoval, že neurobí nič, čo by sa protivilo jeho svedomiu, a ani oheň, ani meč, ani iné muky ho nemôžu prinútiť, aby išiel podľa ich rady a nahovárania. Herodes sa na to rozhneval a zhodil ho z voza tak, že si poranil nohu. Napriek tomu sa Polykarp pomaly zdvihol zo zeme a odišiel za vojakmi, ktorí ho priviedli do amfiteátra.

Vo chvíli, keď vstúpil do arény, sa dal počuť hlas z neba: „Vzmuž sa, Polykarp, a boju ako skutočný hrdina.“ Smyrnskí kresťania svedčia: „Ten hla počuli všetci z nás, ktorí tam boli prítomní.“ Keď uzrel Polykarpa cisárov námestník, nahováral ho, aby sa zriekol Krista a myslel na svoju starobu. Svätý pozdvihol oči k nebo, vzdychol si a povedal „Osemdesiatšesť rokov som slúžil Ježišovi Kristovi a on mi neurobil nič zlého. Preto ako by som mohol opustiť svojho kráľa a svojho Spasiteľa.“ Námestník pohrozil, že na neho vypustí šelmy. Keď to nepomohlo, pohrozil, že ho dá páliť v ohni. Polykarp odpovedal: „Hrozíš mi ohňom, ktorý horí iba chvíľu a potom hasne, pretože nevieš o ohni budúceho súdu, o večnom treste, ktorý očakáva hriešnikov a zločincov. No čo čakáš? Rob so mnou, čo chceš! Ja som kresťan a Krista, svojho Spasiteľa, sa nikdy nezrieknem.“

Námestník prikázal podľa vtedajšieho zvyku tri krát zvolať: „Polykarp sa sám priznal, že je kresťan.“ Na to celý ľud, tak židia, ako aj pohania, žiadali jeho smrť. Za ten čas doniesli drevo a položili ho na kopu. Keď chceli Polykarpa priviazať ku kolu, ktorý bol uprostred tej kopy, povedal: „Nechajte ma na pokoji a nepriväzujte ma, lebo ten, ktorý mi dal silu zniesť oheň, dá mi aj silu v ohni vydržať aj bez pút.“ Preto vojaci súhlasili s tým, že mu iba na ramenách zviazali ruky. Potom podpálili drevo. Kým plamene pohltili všetky drevá, stihol ešte Polykarp povedať túto modlitbu: „Všemohúci Bože, vládca anjelov a všetkých nebeských mocností, ochranca všetkých spravodlivých. Ďakujem ti, že si ma uznal za hodného s tvojimi mučeníkmi byť účastným čaše tvojho Syna na vzkriesenie do večného života. Prijmi ma , Pane, ako tebe príjemnú obetu! Oslavujem ťa za všetky tvoje dary a ďakujem ti za ne v mene jednorodeného tvojho Syna so svätým Duchom. Amen.“

Za ten čas plamene pohltili celú kopu dreva, celá horela. Vtedy sa stal veľký div. Plamene sa vzpínali smerom hore a vytvárali akoby zvod nad mučeníkom, ktorý stál nedotknutý. Pritom sa rozšírila vôňa podobná vôni kadidla a iných aromatických látok. Keď pohania videli, že oheň nemá žiadnej sily nad svätým, prikázali katovi ísť a prebodnúť mu kopijou srdce. Stalo sa to. No vyšlo toľko krvi, až zaliala oheň, a z tela vyletel biely holub, ktorý sa vzniesol k nebesiam. Tak zakončil svoj život hieromučeník Polykarp, smyrniansky biskup, ktorého pohania nazývali najväčším kresťanským učiteľom a najzaťatejším nepriateľom svojich bohov. Jeho smrť sa udiala roku 143 za cisára Antónia. Aby zbavili kresťanov možností mať pozostatky sv. Polykarpa, poradili židia správcovi, aby prikázal jeho kosti hodiť do priepasti, lebo ináč sa treba báť, že ho namiesto svojho Krista urobia bohom. Cirkev v Smyrne o tom takto píše veriacim v Ponte: „Hlupáci nevedeli, že kresťania iba Krista za Boha uznávajú a jemu sa klaňajú. No mučeníkov, ako učeníkov a nasledovníkov Pánových, pre ich nezrovnateľnú lásku k ich kráľovi a učiteľovi si úprimne ctia.“

„Anjelovi smyrnianskej cirkvi napíš: Toto hovorí Prvý a Posledný, ten, čo bol mŕtvy a ožil: Poznám tvoje súženie aj tvoju chudobu – ale si bohatý … Neboj sa toho, čo máš trpieť. Buď verný až do smrti a dám ti veniec života. (por. Zjv 2,8-10).“

„Osemdesiatšesť rokov som slúžil Ježišovi Kristovi a on mi neurobil nič zlé a ja by som sa ho mal teraz zrieknuť?“ Skutočne slová hodné byť všade napísané zlatými písmenami. A ty, kresťan, si napíš tieto slová do svojho srdca! Aj tebe neurobil Pán Boh nič zlé. Alebo povedz, vari urobil? „Ľud môj, čo som ti urobil? A čím som ti bol na ťarchu? Odpovedz mi!“, tak hovorí sám Pán Boh skrze proroka Micheáša (6,3). A čo si mu odpovedal? Skutočne, tvoje svedomie ťa usvedčuje, a ty musíš priznať, že Pán Boh ti nikdy neurobil nič zlé. Ba naopak. Obdaril ťa dobrodeniami na tele ej na duši, a to možno vo väčšej miere ako iných. A ty napriek tomu ho tak ťažko a tak často urážaš. Aká je to veľká zloba, aká veľká nevďačnosť, tak veľkého a štedrého darcu tak ľahkovážne urážať. Keby človek, ktorému si ty niečo dobré urobil, ti to odplácal krivdou za krivdou, čo by si na to povedal? Určite by si hovoril: „Ja som mu urobil toľko dobra a on mi dobro odpláca zlom. Či sa to tak patrí? Aká je to nepekná nevďačnosť.“ No povedz mi, človeče, či ty ináč konáš s Pánom Bohom.?! Či on ti urobil menej dobrého, než ty onému človeku? Hanbi sa pred dobrotivým Bohom a horko oplakávaj svoju doterajšiu nevďačnosť! Chráň sa, aby si naďalej nezotrval v tej nevďačnosti. V budúcnosti neurážaj svojho najväčšieho dobrodincu, ale miluj ho, chváľ a oslavuj za jeho nespočítateľné milosti. Keď ťa zlý človek navádza urážať boha, konať hriech, to povedz mu: „Pán Boh mi neurobil nič zlé. No činí mi dobro. Preto ako by som mohol ho uraziť? Ja to neurobím!“

Sv. Polykarp sa nebál ohňa zapáleného prenasledovateľom, lebo ten len na čas horí a potom hasne. Ale bál sa večného ohňa, ktorý je pripravený hriešnikom, a ktorý horí večne. Aj ty, kresťan, pamätaj na ten neuhasínajúci oheň v pekle a v bázni pred Bohom, ktorý má právo takto trestať, chráň sa hriechu. Určite keby si vedel, že hneď po spáchanom hriechu bude tvoje ruka vložená na pol hodiny do ohňa, nespáchal by si ho. Preto aký si slepý a nerozumný, keď pre chvíľkovú rozkoš, pre neistý zisk hrešíš, vediac, že ťa čaká večný oheň! Také je aj poučenie sv. Augustína, ktorý takto píše: „Oheň pekla nebude taký, ako oheň tvoj. Ak by si bol prinútený do svojho ohňa vložiť ruku, tak by si urobil všetko, čo ti prikazuje ten, kto sa ti tým ohňom vyhráža. Pán Boh ti hrozí večným ohňom, no ty nechceš urobiť nič dobré. Nechceš zanechať hriech.“

Predvečný Bože, daj nám, aby pred strachom z pozemského a zhasínajúceho ohňa bola v našich srdciach bázeň pred večným a neuhasínajúcim ohňom. Aby sme sa báli tvojej spravodlivosti a touto bázňou boli privedení k detinskej láske a tak si zaslúžili večné šťastie v nebeskom kráľovstve. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 64-70)