1. apríl – Prepodobná Mária Egyptská

Za čias cisára Justiniána Veľkého žil v Palestíne mních veľkých cností, ktorý sa volal Zosim. Monastier, ktorému bol predstavený, stál nad riekou Jordán. Mnísi, ktorí v ňom žili, zachovávali zvyk, že každý rok v prvú nedeľu Veľkého pôstu, keď sa posilnili svätými Tajnami, sa preplavili cez rieku Jordán a rozišli sa do tamojšej púšte, aby tam podľa Spasiteľovho príkladu prežili ten pôst v samote. Celý ten čas obyčajne nič nejedli, živili sa iba zelinami, ktoré tam divo rastú. Na Kvetnú nedeľu  sa všetci opäť zišli v monastiery, aby tu spolu oslavovali pamiatku Kristových strastí a vzkriesenia. V roku 520 odišiel Zosim s mníchmi opäť na druhú stranu Jordánu. Išiel ďalej ako zvyčajne v nádeji, že v púšti nájde nejakého pustovníka, ktorý na ceste k dokonalosti dosiahol väčší úspech, ako mnísi jeho kláštora. Idúc čoraz ďalej do púšte, keď na dvadsiaty deň na poludnie si sadol, aby si trocha odpočinul a podľa svojho zvyku sa pomodlil niekoľko žalmov, znenazdajky uzrel čudného tvora, ktorý ho z počiatku prestrašil, pretože si myslel, že pred sebou vidí nejakú podobu zlého ducha. Preto sa prežehnal znakom svätého kríža. No keď sa lepšie prizrel, spoznal, že je to akýsi človek, ktorého telo je spálené slnkom a hlava je pokrytá vlasmi bielymi ako sneh. Zosim vstal zo zeme, aby sa priblížil k tomuto záhadnému stvoreniu, no ono pred ním začalo hneď utekať. Zosim, uvažujúc, že to musí byť nejaký pustovník, sa ponáhľal za ním a volal, aby sa zastavil a dal mu požehnanie. No tu počul odpoveď: "Igumen Zosim, vedz, že ja som žena a s mužom sa nemôžem rozprávať, pretože som nahá. Ak chceš, aby som sa s tebou rozprávala, hoď mi svoj plášť, aby som ním zakryla svoju nahotu a mohla prísť pred teba." Zosim urobil, čo žiadala, ale nemálo sa čudoval,  že vie jeho meno a hodnosť. Z toho usudzoval, že má pred sebou Bohom vnuknutú pravdu. Žena, keď sa zaodela plášťom, nesmelo prišla k nemu a začala sa s ním rozprávať a modliť. Mních, ktorého údiv rástol každou chvíľou, zaprisahával ženu menom Ježiša Krista, aby mu rozpovedala, ako prišla do tejto divokej púšte a ako dlho v nej žije. Žena sa dlho vzpierala, no nakoniec začala takto hovoriť. "Zomriem od hanby, keď ti poviem, kto som. A keď ti aspoň zbežne vyrozprávam svoj život, budeš mnou opovrhovať a utekať, ako pred jedovatým hadom. Tvoje uši nebudú môcť zniesť ohavné nezákonnosti a ťažké previnenia, ktorých som sa dopustila, a ktorými som poškvrnila svoj život. Jednako chcem ti všetko vyrozprávať, ak mi neodmietneš svoje modlitby, aby ma Pán boh vposledný deň nesúdil podľa množstva mojich hriechov, ale podľa svojho preveľkého milosrdenstva. Narodila som sa v Egypte a keď som mala dvanásť rokov utiekla som svojim rodičom do Alexandrie, mesta každej hriešnej rozkoše. Celá sa trasiem a chvejem, keď si pripomínam nehanebný život, ktorý som v tomto meste začala viesť. V krátkosti, stala som sa pobehlicou. O nie preto, že som v tom chcela hľadať zárobok a zisk, ale preto, aby som   uspokojila nepekné žiadostivosti tela a nevinných ľudí priviedla do hriechu nečistoty.  Tak sedemnásť rokov som sa váľala v blate rozpustilosti a telesnej nečistoty. Celý čas som ani raz nepomyslela na Boha a večnosť." "Jedného dňa, keď som sa prechádzala po meste, videla som, ako sa ľudia vo veľkom množstve ponáhľajú k morskému prístavu. Na moju otázku, kam idú, mi odpovedali, že idú na loď plávajúcu do Jeruzalema, aby tam prežili približujúci sa sviatok Povýšenia čestného kríža. Hneď mi prišlo na myseľ, aby som tam išla aj ja, pretože som si myslela, že pri takom veľkom stretnutí ľudí budem mať lepšiu príležitosť slúžiť rozpustilosti a hrešiť. Nespočetné, ako piesok na morskom brehu, sú hriechy, ktoré som vykonala cestou, a potom aj v samotnom Jeruzaleme. V deň Povýšenia svätého kríža, keď som ráno videla, že všetci ľudia idú do cerkvi, aby svätý kríž, ma ktorom zomrel Spasiteľ, si obzreli a poklonili sa tomu životodárnemu drevu, išla som tam aj ja, neverná medzi vernými, nečistá medzi čistými. Pre množstvo ľudí bol pred dverami stisk, a predsa sa veštci akosi vošli do cerkvi. Len ja jediná som nemohla prestúpiť prah cerkvi, pretože sa mi zdalo, akoby nejaká tajomná sila mi bránila vojsť!  a nejaká nevideteľná ruka ma nasilu odtrhovala od dverí. Nedala som sa tým odstrašiť, ale tlačila som sa a strkala, aby som vošla do cerkvi, no všetko nadarmo, lebo na hanbu som sa každým razom stala nemohúcou. Prekvapená tým som sa seba samej pýtala: "Keď všetci ľudia bez problémov vchádzajú do cerkvi, prečo ja jediná tam nemôžem vojsť?" Trocha porozmýšľajúc vo svojej duši som pochopila, že nič iné, ako neslýchané hriechy môjho života ma odstrkujú od dverí Božieho chrámu. Zalievaná horkými slzami hanby som ako nehodná utiekla a postavila som sa vo výklenku pod chrámom. Tam som na múre nad sebou zbadala obraz prečistej Panny Márie a zdalo sa mi, že na mňa pozerá očami milosrdenstva a lásky. Náhle sa vo mne zobudili spomienky na moje detstvo, ako som sa vtedy s nevinným srdcom často modlila k presvätej Bohorodičke o jej ochranu a zástupníctvo. Myslela som si, že súcitné srdce bude aj teraz milosrdné k mojej ťažkosti a neopustí ma v mojej potrebe. S nádejou na jej dobrotu som!  padla na zem a úprimne som sa modlila k Nebeskej kráľovnej, aby svoji Pána Boha vyprosila milosť úprimného pokánia, a na ceste pokánia, na ktorú som sa teraz rozhodla pustiť, ma nikdy neopúšťala. Pritom som jej so slzami sľúbila, že zmením svoj život a odteraz tak, ako Mária Magdaléna, budem milovať iba Boha a jedine jemu slúžiť. Po skončení modlitby sa moje srdce stalo ľahším a ja som bez akejkoľvek prekážky vošla do cerkvi a vzdala úctu čestnému životodárnemu krížu. So žiaľom a pokorou som zložila ťarchu svojich hriechov pri tomto kríži a úprimne som prosila Baránka Božieho, ktorý na seba zobral hriechy sveta, aby na seba zobral aj moju vinu a ráčil ju zmazať. Potom som sa vrátila naspäť k tomu obrazu pod cerkvou a prosila som Matku milosrdenstva, aby mi vyjavila, čo mám teraz ďalej robiť. A ozval sa ku mne hlas vo vnútri môjho srdca: "Choď na druhú stranu rieky Jordán a tam nájdeš dokonalý pokoj." Hneď som sa pustila na cestu, kúpila som si tri chleby a vyšla som bránou, ktorá vedie k Jordánu. Pred večerom som prišla k cerkvi sv. Jána Krstiteľa, ktorá stojí na brehu tej rieky. Tam som celú noc prežila na modlitbách. Nasledujúceho rána som sa očistila úprimnou spoveďou a prijala som prečisté Telo a Krv Pána. Potom som sa preplavila cez Jordán a vošla som do púšte. Od toho času až doteraz som nevidela ľudskú tvár." Zosim sa opýtal pustovníčky, či veľa rokov tu prežila a čím sa živila celý ten čas. Odpovedala: "Myslím, že je tomu štyridsaťsedem rokov, ako som vyšla z Jeruzalema. Zo začiatku som sa živila chlebmi, ktoré som si tu priniesla, tak dlho, ako mi vydržali. Potom divými korienkami a zelinami, ktoré tu rastú. Odev na mne zhnil a po kusoch poodpadával z tela. Veľa som trpela, raz od páľavy slnka, raz od tuhého mrazu. Neraz som sa cítila tak slabo, že som sa nemohla udržať na nohách." Na otázku, či časom musela znášať aj vnútorné boje, kajúcnica odpovedala: "Ešte aj teraz sa bojím, keď si spomeniem na nebezpečenstvá, akým som bola vystavená, a útoky, ktoré som musela znášaťod premeny môjho srdca. Sedemnásť rokov som slúžila hriechu a opäť toľko rokov som musela podľa Božej vôle pre svoje očistenie vydržať najťažšie boje a prekonať najsilnejšie pokušenia. Keď som začínala jesť, zachcelo sa mi hrncov a egyptských mäsitých pokrmov. Keď som čerpala vodu z prameňa, želala som si vína, lebo vo svete som tento nápoj tak veľmi milovala, že som ho užívala nad mieru. A nepekné chute mojich hriešnych časov ma v noci často budili z môjho sna a moju dušu napĺňali nečistými myšlienkami. Vtedy som plakala, bila sa do pŕs a s pokušeniami som bojovala zbraňou modlitby. Osobitne som neprestávala pozývať na pomoc prečistú Pannu Máriu, zástankyňu všetkých kresťanov, útočište všetkých kajúcich hriešnikov.  Keď som už dlho plakala a moje telo dosýta nabila, náhle som bývala obkolesená jasným svetlom a v mojom vnútri som cítila nadpozemské uspokojenie. Keď prešlo sedemnásť rokov, Pokušiteľ so všetkým odo mňa odstúpil a odvtedy v neprerušovanom pokoji slúžim svojmu Bohu a Spasiteľovi. Teraz, svätý otče, poznáš všetky okolnosti môjho života, zachovaj ich v tajnosti, kým ma Pán z tohto sveta nezavolá k sebe. A ešte jednu prosbu mám k tebe. Vo Veľký Štvrtok nasledujúceho roka príď nad rieku Jordán a prines so sebou svätú Tajnu prečistého Tela a čestnej krvi Krista, Boha nášho, ktoré som neprijala od vtedy, ako som ich prijala v cerkvi sv. Jána Krstiteľa. Po týchto slovách sa vzdialila od igumena a stratila sa v púšti. Zosim padol na kolená, aby poďakoval bohu za všetko to, čo videl a počul, a keď pobozkal stopy svätej kajúcnice, vrátil sa naspäť do svojho monastiera. Vo Veľký štvrtok nasledujúceho roku sa igumen Zosim vybral na breh Jordánu a so sebou mal sväté Tajny. K večeru sa na druhom brehu ukázala aj svätá. Oboch ich rozdeľovala rieka a zdalo sa nemožné podať jej sväté Tajny.  No ako sa zadivil Zosim, keď ona urobila nad vodou znak svätého kríža, a potom prešla po vode tak, ako po suchu. Postavila sa pred neho, prosila ho o požehnanie a aby sa s ňou pomodlil vyznanie viery a modlitbu Pána. Potom prijala sväté Tajny, ruky vďakou pozdvihla k nebu volajúc s Bohoprijemcom Simeonom: "Teraz dovoľ, Pane, mne, tvojej služobníčke, zomrieť v pokoji, lebo moje oči videli spásu mojej duše!" Igumenovi povedala: "Odpusť mi, svätý otče, tú námahu, akú si mal kvôli mne, a neodmietni moju prosbu, aby si na Veľký pôst nasledujúceho roka prišiel na miesto, kde som s tebou hovorila prvý krát." Igumen jej to prisľúbil, podal jej ovocie, ktoré priniesol v koši. No ona si z neho zobrala iba máločo a opäť po vode odišla do púšte. Na druhý rok vo Veľkom pôste, igumen Zosim so svojimi mníchmi, podľa zvyku ich monastiera odišiel do púšte. Jeho prvým záujmom bolo nájsť svätú a dozvedieť sa jej meno, pretože doteraz tak ešte neučinil. Ale keď prišiel na dohodnuté miesto, našiel už iba jej mŕtve telo. Neďaleko tela boli v piesku napísané slová: "Otče Zosim, pochovaj telo Márie, odovzdaj zem zemi a pomodli sa za mňa, hriešnu Máriu." Zosim to za pomoci Božej urobil, ako len mohol. O divil sa, kto napísal tie slová v piesku, pretože vedel, že Mária nevedela ani čítať ani písať. Ale tak, ako iné divy, ktoré videl, tak aj tento pripisoval Božej sile. Radoval sa, že Pán Boh mu takýmto spôsobom dovolil zistiť jej meno O tom všetko Zosim vyrozprával, keď sa vrátil do monastiera, kde o krátky čas aj on sám vo veku sto rokov zakončil svoj život.

(Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 127-133, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.)