Keď sa po dlhej reči vo Veľký Štvrtok po Tajnej večeri Ježiš Kristus rozlúčil so svojimi apoštolmi, odišiel so svojimi učeníkmi cez potok Cedron a podľa svojho zvyku odišiel na Olivovú horu neďaleko mesta Jeruzalem. Bola tam záhrada a do tej záhrady vošiel Ježiš Kristus a s ním jeho učeníci. Judáš, ktorý zradil Ježiša, tiež poznal toto miesto, lebo Kristus tam so svojimi učeníkmi prichádzal často. Ježiš povedal učeníkom: „Sadnite si tu, kým odídem tamto a pomodlím sa. Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ Zobral so sebou Petra, Jakuba a Jána a začal sa báť, smútiť a žialiť. Potom im povedal: „Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte so mnou!“ Sám odišiel trocha ďalej, čo by dohodil kameňom, padol na zem, modlil sa a hovoril: „Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ Zjavil sa mu anjel z neba, ktorý ho posilňoval. On opäť padol tvárou k zemi a modlil sa. A keď na neho prišla tá smrteľná úzkosť, modlil sa ešte viac a hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty.“ Jeho pot bol akoby kvapky krvi a padal na zem.
Ježiš vstal od modlitby, prišiel k učeníkom a našiel ich spať. Povedal im: „Čo spíte? Vstaňte, modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“ A Petrovi povedal: „Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé.“ Odišiel naspäť modliť sa a opäť opakoval tie isté slová: „Otče môj, ak ma tento kalich nemôže minúť a musím ho piť, nech sa stane tvoja vôľa.“ Vrátil sa a učeníkov našiel opäť spať, oči sa im zatvárali od únavy a nevedeli, čo mu odpovedať. Aj teraz ich nechal a opäť odišiel a modlil sa tretíkrát opakujúc tie isté slová. Tretíkrát prišiel k svojim učeníkom a povedal im: „Teraz už spite a odpočívajte! Hľa, prišla hodina; Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov. Vstaňte, poďme! Pozrite, môj zradca sa priblížil.“ A keď ešte hovoril, prišiel Judáš Iškariotský, jeden z dvanástich apoštolov. Zobral zo sebou stráž a veľkňazových a farizejských sluhov, prišiel tam s veľkým zástupom s mečmi a kyjmi, s fakľami a zbraňami. Poslali ho veľkňazi, zákonníci a židovskí starší. Aby namiesto Ježiša nezajali niektorého z apoštolov, Judáš im dal znamenie a hovoril: „Koho pobozkám to je on. Chyťte ho a obozretne odveďte!“ Prišli do záhrady. Judáš išiel pred nimi, rýchlo pristúpil k Ježišovi, aby ho pobozkal, a hovoril: „Buď pozdravený, Rabbi!“ Pri týchto slovách ho pobozkal. Ježiš mu povedal: „Priateľu, načo si prišiel!? Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Ježiš, ktorý vedel všetko, čo sa s ním má stať, vyšiel oproti zástupom a pýtal sa: „Koho hľadáte?“ Oni mu odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ Ježiš im odpovedal: „Ja som.“ Sotva to vyslovil, všetci cúvli dozadu a popadali na zem. Vtedy sa ich opäť opýtal: „Koho hľadáte?“ A oni odpovedali: „Ježiša Nazaretského.“ Ježiš povedal: „Povedal som vám: Ja som. Keď teda mňa hľadáte, týchto nechajte odísť!“ Tým chcel splniť slovo, ktoré povedal predtým: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného.“ Vtedy všetci pristúpili a zajali Ježiša. Jeho učeníci, ktorí boli pri ňom, keď videli čo sa s ním deje, pýtali sa: „Pane, máme udrieť mečom?“ A Šimon Peter nečakal, čo mu Ježiš odpovie, rýchlo vytiahol svoj meč, zasiahol veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho. Ten sluha sa volal Malchus. Keď to videl Ježiš, ozval sa: „Nechajte to už!“ Dotkol sa Malchusovho ucha a uzdravil ho. Petrovi Ježiš povedal: „Daj svoj meč na jeho miesto! Lebo všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú. Alebo si myslíš, že by som nemohol poprosiť svojho Otca a on by mi hneď poslal viac ako dvanásť plukov anjelov? Ale ako by sa potom splnilo Písmo, že to má byť takto?“ Ježiš sa obrátil k tým, čo prišli po neho a vravel im: „Vyšli ste s mečmi a kyjmi ako na zločinca, aby ste ma zajali. Deň čo deň som sedával a učil v chráme, a nezajali ste ma.“ Toto všetko sa stalo, aby sa splnili písma Prorokov.
Stráž a sluhovia teraz zajali Ježiša a zviazali ho. Učeníci vtedy opustili Ježiša a všetci poutekali. Iba jeden mládenec, ktorý mal na sebe na holom tele iba plachtu, išiel za Ježišom. No keď aj toho chceli chytiť, pustil plachtu a utiekol nahý. Ježiša najprv priviedli k Annášovi, lebo on bol tesťom Kajfáša, ktorý bol v tom roku veľkňazom a dal židom radu, že je lepšie, ak jeden zomrie za celý národ. Peter išiel zďaleka za Ježišom a s ním ešte aj iný učeník. Ten učeník sa poznal s veľkňazom a vošiel za Ježišom až do veľkňazovho dvora. Peter ostal predo dvermi. No onen učeník vyšiel, prehovoril s vrátničkou a tá pustila aj Petra do dvora. Keď vstúpili, opýtala sa ho: „Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?“ On odpovedal: „Nie som.“ Sluhovia rozložili na nádvorí oheň a hriali sa, lebo bolo chladno. Aj Peter prišiel k nim a hrial sa pri ohni čakajúc koniec.
Za ten čas sa veľkňaz vypytoval Ježiša na jeho učeníkov a jeho náuku. Ježiš pokojne odpovedal: „Ja som verejne hovoril svetu. Vždy som učil v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia, a nič som nehovoril tajne. Prečo sa pýtaš mňa? Opýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril!“ Na tieto slová k Ježišovi priskočil jeden zo sluhov, udrel ho po tvári a skríkol: „Tak odpovedáš veľkňazovi?“ Ježiš sa na neho milo pozrel a odpovedal: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“ Annáš prikázal zviazaného Ježiša odviesť do Kajfáša, ktorý bol vtedy veľkňazom. Tu, u Kajfáša, sa na poradu zišli kňazi, zákonníci a najstarší z ľudu. Hľadali svedkov proti Ježišovi, aby ho bolo možné odsúdiť na smrť, ale žiadneho nenašli. Nakoniec vystúpili dvaja falošní svedkovia, ktorí povedali: „Tento povedal: »Môžem zboriť Boží chrám a o tri dni ho postaviť.«“ Ježiš to všetko pokojne počúval a mlčal. Vtedy vstal veľkňaz a Ježišovi povedal: „Nič neodpovieš? Čo to títo svedčia proti tebe?!“ Ježiš mlčal. Veľkňaz sa ho opäť opýtal a povedal mu: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš teraz odpovedal: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Keď to počul veľkňaz, roztrhol na sebe svoj odev a hovoril: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ A všetci kričali: „Hoden je smrti!“
Kým sa toto dialo vo veľkňazovom paláci, Peter, ktorý tu prišiel pozrieť, čo bude ďalej, sedel pri ohni na nádvorí. Pri ohni sedeli aj veľkňazovi sluhovia a zohrievali sa. Prišla medzi nich slúžka, ktorá keď sa prizrela Petrovi, povedala mu: Aj ty si bol s Ježišom Galilejským!“ Peter sa zľakol a hovoril: „Žena, nepoznám ho.“ A kohút zaspieval prvý krát. O chvíľu sa mu do očí pozrela iná slúžka a vravela: „Tento bol s Ježišom Nazaretským!“ Peter znova zaprel a povedal: „Nepoznám toho človeka.“ Asi hodinu potom vraveli tí, čo s ním sedeli pri ohni: „Veru, aj ty si z nich, veď aj tvoja reč ťa prezrádza!“ Aj príbuzný Malchusa, ktorému Peter odťal ucho, sa ozval a vravel: „A nevidel som ťa s ním v záhrade?!“ Peter aj teraz zaprel a hovoril: „Človeče, neviem, čo hovoríš.“ A vtedy sa začal zaprisahávať a preklínať, že toho človeka nepozná. A kohút zaspieval druhýkrát. Vtedy vyviedli Ježiša vyhláseného za vinného z veľkňazovho paláca. Ježiš, keď prechádzal okolo pera, pohliadol ne neho a Peter si vtedy spomenul na slová, ktoré povedal Ježiš: „Skôr ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“ Peter cítil bolesť nad svojím tak ťažkým pádom, vyšiel z dvora a horko plakal.
Vojaci a sluhovia, ktorí cez noc strážili Ježiša, mu začali robiť nepríjemnosti. Niektorí mu pľuli do tváre, iní sa z neho vysmievali, ďalší mu zakrývali oči a bili ho po tvári hovoriac: „Prorokuj, hádaj, kto ťa udrel!“ A robili mu aj ďalšie nespočetné nepríjemnosti. To všetko sa dialo v noci zo štvrtka na piatok.
Hneď ako nastal piatok zišla sa celá židovská veľrada a radili sa, ako zahubiť Ježiša. Prikázali ho priviesť pred seba a opäť sa ho pýtali: „Ak si Mesiáš, povedz nám to!“ Ježiš odpovedal: „Aj keď vám to poviem, neuveríte, a keď sa opýtam, neodpoviete mi. Ale odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Božej moci.“ Všetci zvolali: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš pokojne odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som.“ Vtedy všetci zvolali: „Načo ešte potrebujeme svedectvo? Veď sme to sami počuli z jeho úst!“ Všetci vstali a zviazaného Ježiša odviedli k Pontskému Pilátovi, ktorý v mene rímskeho cisára vtedy vládol v Júdskej krajine a vo všetkom ho zastupoval. Opusťme tu Ježiša a pozrime, čo sa stalo s Judášom.
Judáš, ktorý zradil Ježiša, si myslel, že Ježiš, ktorý už predtým vyšiel celý spomedzi svojich nahnevaných nepriateľov skrze svoju zázračnú moc, aj teraz sa vyslobodí z ich rúk a jemu ostanú peniaze. No keď videl, že Ježiša odsúdili na smrť, a že k Pilátovi odišli iba po potvrdenie tohto rozsudku, oľutoval to, odniesol 30 strieborných židovským starším a povedal: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv.“ Židia odpovedali: „Čo nás do toho?“ Judáš, rozhnevaný týmito slovami, hodil peniaze na zem a odišiel a vo výčitkách svedomia a v bláznovstve sa obesil.
Židia odišli s Ježišom k Pilátovi, no pretože Pilát nebol žid, ale iba pohan, tak nevošli do jeho paláca, aby sa nepoškvrnili, lebo ako poškvrnení by pri nadchádzajúcich veľkonočných sviatkoch nemohli jesť paschu. Preto, aby paschu modli jesť, ostali pred Pilátovým palácom. Keď Piláta uzrel pred svojím domom zástup ľudí a uprostred nich zviazaného Ježiša, vyšiel k nim a vravel: „Akú žalobu podávate proti tomuto človeku?“ Židia začali kričať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ Pilát sa teraz sám opýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“ Ježiš pokojne odpovedal: „Sám to hovoríš.“ Židovskí starší ešte raz opakovali svoju žalobu, no Ježiš na to neodpovedal ani slovo. Pilát mu preto povedal: „Nič neodpovieš? Pozri, čo všetko žalujú na teba!“ Ježiš mlčal. To udivilo Piláta, ktorý si myslel, že židia predviedli Ježiša pred súd iba zo samotnej zlosti a závisti. Pilát, ktorý tu nič nemohol dosiahnuť, vošiel do svojho paláca a prikázal pred seba priviesť Ježiša a tu sa ho ešte raz sám opýtal: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Keď to počul Pilát, vyšiel k židom, ktorí stáli pred palácom, a vravel im: „Ja na ňom nenachádzam nijakú vinu.“ No zákonníci, farizeji a ďalší začali tým silnejšie kričať: „Poburuje ľud a učí po celej Judei; počnúc od Galiley až sem.“ Keď Pilát počul to slovo „Galilea“ a dozvedel sa, že Ježiš pochádza z Galiley, v ktorej vtedy vládol Herodes, hneď ho kázal odviesť k Herodesovi, ktorý sa zhodou okolností vtedy nachádzal v Jeruzaleme.
Herodes sa veľmi potešil, keď zbadal Ježiša, lebo už dávno si želal vidieť ho, pretože o ňom veľa počul a nádejal sa, že ho uvidí urobiť nejaký zázrak. Vypytoval sa ho na mnohé veci, ale Ježiš mu nedával žiadnu odpoveď. Herodes sa kvôli tomu nahneval, súčasne so zákonníkmi a farizejmi sa z neho vysmieval a kvôli posmechu ho dal obliecť do bieleho odevu a poslal ho naspäť k Pilátovi.
No Pilát aj teraz chcel Ježiša prepustiť, lebo nenachádzal a nevidel na ňom žiadnu vinu. Bol zvyk, že ľud mohol na veľkonočné sviatky prosiť o jedného sediaceho v temnici a ten bol prepustený na slobodu a mal odpustený trest. Vtedy sedel vo väzení slávny zločinec a burič menom Barnabáš. Pilát, ktorý chcel z tohto zvyku získať niečo pre Ježiša, sa ozval k zídenému ľudu: „Koho vám mám prepustiť: Barabáša, alebo Ježiša, ktorý sa volá Mesiáš?“ No židovskí starší nahovorili ľud, aby prosil Barabáša, ale pre Ježiša aby žiadal ukrižovanie. Preto na Pilátovu otázku všetci kričali: „Preč s ním a prepusť nám Barabáša!“ Keď to počul Pilát, opýtal sa ich: „Čo mám teda podľa vás urobiť so židovským kráľom?“ Všetci ešte silnejšie kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Vtedy Pilát prikázal prepustiť z väzenia Barabáša a Ježiša vyviesť a bičovať. Keď Ježiša vyviedli na nádvorie, zavolali vojakov, ktorí ho vyzliekli do naha, priviazali ku stĺpu a nemilosrdne ho bičovali. Potom splietli veniec z tŕnia a vtlačili mu ho na hlavu, obliekli mu purpurový odev a do rúk mu dali trstinu. Vysmievali sa z neho, padali pred ním na kolená, klaňali sa mu a volali: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Ďalší mu opäť pľuli do tváre a bili ho po nej, iní mu vyrvali z rúk trstinu a bili ho ňou po hlave, aby tŕnie vtlačili ešte hlbšie.
Tak unaveného, zbitého, opľúvaného a krvou zaliateho, s tŕňovým vencom na hlave, s purpurovým plášťom na ramenách kázal Pilát predviesť Ježiša pred ľud a ukazujúc ho ľuďom vravel: „Hľa, človek!“ Lebo Pilát si myslel, že ľudia, len čo uvidia Ježiša v takomto stave, zmilujú sa nad ním a prepustia ho. No židia, len čo uzreli Ježiša, tým hlasnejšie kričali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ Farizeji, ktorí si mysleli, že Pilát chce Ježiša prepustiť, mu povedali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi.“ Táto reč Piláta prestrašila, preto prikázal priniesť vodu, pred očami všetkých si umyl ruky a povedal: Ja nemám vinu na krvi tohoto človeka. To je vaša vec!“ Ľudia na to odpovedali: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ Vtedy Pilát Ježiša odovzdal židom, aby ho ukrižovali. Ježiš na toto všetko nepovedal ani slovo.
Vojaci vzali Ježiša, strhli z neho purpurový plášť, odeli ho do jeho vlastného devu a viedli ho na ukrižovanie. Kríž, na ktorom mal byť ukrižovaný, si musel niesť sám, na svojich pleciach. Tak Ježiš išiel pomaly uprostred nespočetného davu ľudí na popravisko, no horu zvanú Golgota, ktorá ležala hneď za mestom Jeruzalem. S Ježišom viedli ešte dvoch lotrov, ktorí za svoje zločiny mali byť tiež ukrižovaní. A pretože Ježiš oslabený pod ťarchou kríža nevládal ísť ďalej, tak vojaci cestou donútili jedného človeka, ktorý sa volal Šimon Cyrenejský, aby zvyšnú časť cesty niesol za neho kríž.
Medzi ľuďmi, ktorí išli za Ježišom, sa nachádzali aj ženy, ktoré idúcky nad ním plakali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal im: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“ V Piatok, okolo deviatej hodiny predpoludním, priviedli Ježiša na Lebečné miesto, na horu Golgota neďaleko Jeruzalema. Tu mu najprv dali piť ocot zmiešaný so žlčou, ale Ježiš, keď to ochutnal, nepil to. Vtedy rýchlo strhli odev z jeho tak doráňaného tela atak obnaženého ho za ruky a nohy klincami pribili ku krížu, s krížom ho vyzdvihli hore a kríž zakopali do zeme. S Ježišom pribili ku krížom aj dvoch zločincov, jedného z pravej, druhého z ľavej strany. Tak visel Boží Syn v nevýslovných bolestiach vysoko na kríži uprostred dvoch zločincov a jeho krv tiekla neocenená na zem. Pilát prikázal ako dôvod jeho smrti napísať na kríž: „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.“ Jeho odev si vojaci rozdelili medzi sebou.
Z prítomných na tomto divadle sa niektorí ešte aj teraz vysmievali z Ježiša a kývajúc hlavami vraveli: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho.“ Ježiš na to povedal iba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ I z ukrižovaných zločincov sa jeden z Ježiša vysmieval hovoriac: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol a povedal mu: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom sa obrátil tvárou k Ježišovi a vravel: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A Ježiš mu povedal: „Dnes budeš so mnou v raji.“
Pod Ježišovým krížom stála jeho matka, prečistá Panna Mária, sestra jeho matky Mária Kleopasova, Mária Magdaléna a jeho učeník Ján. Keď Ježiš zbadal učeníka, ktorého ak veľmi miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal Jánovi: „Hľa, tvoja matka!“ Od tej chvíle si ju učeník zobral k sebe a staral sa o ňu, ako o svoju vlastnú matku.
Keď nastalo poludnie, náhle celú zem pokryla tma a trvala až do tretej hodiny popoludní. Okolo tretej hodiny Ježiš zvolal mocným hlasom: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Po chvíli ešte povedal: „Žíznim.“ Jeden vojak mu na trstine podal špongiu napustenú octom, po čom Ježiš silno nahlas zvolal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Keď to povedal, sklonil hlavu a skonal. Chrámová opona sa vtedy roztrhla na dvoje, od vrchu až do spodku, zem sa zatriasla, skaly pukali, hroby sa otvorili a mnoho tiel ožilo a po Kristovom vzkriesení vyšli z hrobov a mnohým sa zjavili. Stotník a ďalší, ktorí s ním boli na stráži pri kríži, keď videli, čo sa deje, veľmi sa prestrašili a stotník povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ Prítomní ľudia sa zo strachu bili do pŕs a v mlčaní sa rozišli.
V nasledujúci deň, to jest v Sobotu, bol u židov Velikdeň, čiže deň Paschy. Preto, aby cez veľkonočné sviatky neviseli telá na krížoch, židia hneď v Piatok prosili Piláta, aby všetkým trom, ak ešte nepoumierali, dal polámať kosti, a potom ich prikázal sňať a pochovať. Preto vojaci polámali kosti dvom lotrom, ne keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok, odkiaľ hneď vyšla krv a voda.
Večer toho istého dňa, v Piatok, Jozef z Arimatey, bohatý a čestný človek, ktorý bol Ježišovým tajným učeníkom, odišiel k Pilátovi a prosil ho o Ježišovo telo. Pilát, keď sa od stotníka, ktorý stál na stráži pri kríži, dozvedel, že Ježiš už skutočne zomrel, podaroval telo Jozefovi. Ten hneď odišiel a kúpil plátno, čiže biele prestieradlo na pochovanie tela, a Nikodém, ktorý bol v noci prišiel k Ježišovi, priniesol drahé voňavé masti. Obaja títo muži sňali Ježišovo telo z kríža, s masťami ho zavinuli do plátna a vložili do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto neležal. Ku vchodu do hrobu privalili kameň a odišli domov. Mária Magdaléna a iné zbožné ženy sa zďaleka pozerali, kde pochovali Ježišovo telo. Keď sa vrátili domov, pripravili myro a masti, ale v Sobotu podľa zákona odpočívali.
Nasledujúci deň, čiže v Sobotu, prišli zákonníci a farizeji k Pilátovi a vraveli: „„Pane, spomenuli sme si, že ten zvodca, ešte kým žil, povedal: »Po troch dňoch vstanem z mŕtvych.« Rozkáž teda strážiť hrob až do tretieho dňa, aby azda neprišli jeho učeníci a neukradli ho a nepovedali ľudu: »Vstal z mŕtvych«.“ Pilát im na to povedal: „Máte stráž; choďte a strážte, ako viete!“ Židia obsadili hrob vojakmi a zapečatili kameň pri jeho vchode.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 116 – 127)