Gregor pochádzal z bohatej, známej senátorskej rodiny a uzrel svet v Ríme okolo roku 540.Otec sa volal Gordián a bol vysokým rímskym dôstojníkom. Matka sa volala Sylvia. Rodičia celú svoju starostlivosť vložili do výchovy svojho syna Gregora. Ten vedený láskou svojich rodičov, pri veľkých daroch ducha a pri neúnavnej usilovnosti, mal vo všetkom nezvyčajné úspechy. Tak v mladosti sa naučil všetko, čo len bolo možné sa naučiť. Aj gramatiku, aj rečníctvo, aj filozofiu, aj právo. Mal ešte len tridsaťštyri rokov, keď ho cisár Justín II. Urobil prvým úradníkom a predstaveným mesta Rím. Vysoká hodnosť mu prikazovala nosiť vynikajúci odev, ktorý bol bohato vyšívaný a ozdobený drahokamami. Ne Gregorovo srdce sa nevyžívalo vo vonkajšej okázalosti, v ktorej musel vystupovať pre svoje vysoké postavenie. Poznal a zamiloval si lepšie dobrá. Za mlada pozvaný ctiť si iba nebeské, Gregor, ktorý vládol Rímu a vo svojom bohatstve videl iba prostriedky, ako si užiť pozemské dobrá, sa rozišiel so svetom a zasvätil sa mníšskemu životu.
V tej dobe, keď núdza, spustošenie, choroby a bieda každého druhu užili ľudstvo, bol skutočným dobrodincom ten, kto svoj majetok daroval na pozdvihnutie monastierov a tak opusteným útočište, hladným jedlo, nahým odev, bosým obuv, pre kresťanskú vieru poskytoval. Lebo toto všetko dával vtedy kresťanský monastier. Gregor, ktorý po otcovej smrti zdedil veľký majetok, založil na Sicílii, kde sa nachádzala najväčšia časť jeho majetku šesť monastierov. Siedmi, na počesť sv. Andreja, založil v Ríme. V roku 575 sám si v tomto monastiery obliekol mníšsky odev. Ten, ktorý doteraz vládol Rímu, pokorne prijal nadriadenosť igumena Valentína. Čo sa týka skutkov pokánia, osobitne čo sa týka zriekania sa seba samého a poslušnosti, bol pre všetkých živým príkladom. Jednako ho veľmi trápilo, že čo sa týka pôstu nemohol byť vzorom, pretože mal veľmi slabé zdravie. Keď sa blížil Strastný, čiže Veľký Piatok, Gregor sa už vopred trápil, že sa nebude môcť postiť v ten deň, keď sa postia aj najmenšie deti. Pretože tu mu išlo o zdravie, zobral si na pomoc k modlitbe jedného veľmi pobožného mních menom Eleutérius, a ktorom počul, že vzkriesil jedného mŕtveho. Spojil svoju modlitbu s jeho modlitbami a vrúcne prosil o silu, aby sa mohol nasledujúci Veľký piatok patrične postiť. Pán Boh vypočul modlitby oboch a posilnil Gregorovo zdravie tak, že nielen piatok, ale aj sobotu mohol prežiť v pôste. Hoci sa neraz cítil chorým, nikdy si neodpočinul. Alebo sa modlil, alebo čítal, alebo odpovedal na listy.
Ako obyčajný mních rozmýšľal, ako získať pre Kristovu vieru cudzie a ďaleké národy. Keď raz išiel cez tržnicu, zbadal otrokov pekného vzrastu, vyznačujúcich sa svetlými vlasmi. Opýtal sa, čo sú to za ľudia. Odpovedali mu, že sú to angličania, z ďalekej Británie, a že sú ešte pohanmi. Napadla ho myšlienka, že sama Prozreteľnosť ho vyzýva, aby zasial v Británii kresťanskú vieru. Svoj úmysel predložil pápežovi Benediktovi I. tak nevyvrátiteľnými dôkazmi, že ten mu dovolil odísť ako ohlasovateľovi do Anglicka. No len čo sa po Ríme rozniesla zvesť, že Gregor odchádza z Ríma do Anglicka, všetci začali žialiť a nariekať nad stratou obľúbeného muža. Celý Rím sa hneval na pápeža, že mu to dovolil. A keď išiel Benedikt na výročný sprievod do chrámu sv. Petra, skoro vypuklo všeobecné povstanie. Hnev národa sa podarilo upokojiť iba tým, že pápež hneď vyslal poslov, ktorí mali Gregora priviesť naspäť. Za nezvyčajného nadšenia ľudu sa Gregor naozaj vrátil do Ríma, no myšlienku na šírenie viery v Anglicku z mysle nespustil
Onedlho potom sa Gregor stal jedným zo siedmich diakonov rímskej církvi, ktorí mali veľkú účasť na riadení církvi. Nástupca Benedikta, Pelágius II., si Gregora obzvlášť cenil a vybral ho za vyslanca a svojho zástupcu pri cisárskom dvore v Konštantínopole. Gregor úspešne vyplnil svoju úlohu a tak si zaslúžil úctu cisára Tibéria Konštantína, ako aj jeho nástupcu Maurícia. Gregor sa stal krstným otcom jeho syna. Pri tejto príležitosti sa smažil presvedčiť Eutycha, konštantínopolského patriarchu, ktorý mal pomýlené názory o bytí ľudských tiel po vzkriesení, o pravde katolíckej náuky. Dokazoval mu zo sv. Písma, že zmŕtvych vstaneme v tom istom tele, v ktorom žijeme, ale že telá svätých budú oslávené, pričom bude možné sa ich dotknúť, tak ako bolo možné tela Ježiša Krista sa dotýkať a ohmatávať. Eutych, týmto prekonaný, zanechal svoju falošnú náuku a v prítomnosti cisára vyriekol: „Verím a vyznávam, že v tom istom tele, v ktorom žijeme, budeme, vzkriesení.“
V roku 584 zavolal rímsky pápež Gregora nespäť do Ríma. Gregor z Konštantínopola zobral ruku sv. Andreja a hlavu sv. Lukáša, ktorú mu daroval cisár, a pustil sa na lodi na more. Po nejakom čase za zdvihol silný opačný vietor, ktorý tak poškodil loď, že všetci sa považovali za mŕtvych. No napriek tomu táto ledva spolu držiaca kopa dreva doplávala ku brehu neďaleko Kortóny v Taliansku. Keď z lode všetci vystúpili, hneď sa pred ich očami potopila. Túto podivnú záchranu pripisovali sv. Gregorovi, do ktorého modlitieb sa všetci na lodi odporúčali.
Sv. Gregor sa nesmierne potešil, keď sa opäť našiel medzi tichými múrmi monastiera. K hodnosti igumena, ktorou ho poctili jeho bratia, ho mohla prinútiť iba jeho poslušnosť. Čím viac unikal pred hodnosťami, tým viac sa na neho hrnuli. Pápež ho urobil svojím radcom a bez porady s ním neprijímal nič dôležité. Keď pápež Pelágius II. Dňa 8. februára 590 zomrel, tak duchovenstvo, ako aj všetci obyvatelia Ríma, chceli na apoštolský trón jednohlasne Gregora. Jeho úsilia odvrátiť od seba voľbu a vymôcť na cisárovi, aby ho nepotvrdil, boli zbytočné. Jeho listy sa k cisárovi nedostali, cestou sa stratili. Z Konštantínopola prišlo jeho potvrdenie. Teraz chcel Gregor utiecť pred vyhlásením. No rímania to tušili a strážili mestské brány. Vtedy sa dohodol s kupcami. Tí ho v koši vyviezli za mesto. Tam si v lese vyhliadol jaskyňu, v ktorej sa chcel tak dlho ukrývať, kým iného nevyhlásia za rímskeho pápeža. No Pán Boh sám ukázal ľuďom jeho útočisko, nad ktorým ako svedčí diakon Pavol, sa zjavil svetlý stĺp. Toto zjavenie ukázalo rímanom miesto úkrytu svätého, ktorého slávnostne, za radostného jasotu, priviedli naspäť do mesta. Gregor teraz vo všetkom spoznal Boží prst. Prestal sa vzpierať a dňa 3. septembra 590 prijal hodnosť rímskeho pápeža. Podľa vtedajšieho zvyku ho zaviedli na hrob sv. Petra, kde zložil svoje vierovyznanie. Vo svojom okružnom liste, ktorý poslal patriarchom do Konštantínopola, Alexandrie, Antiochie a Jeruzalema, aby im oznámil svoje povýšenie na apoštolský trón, vyznáva, že náuku štyroch snemov prijíma tak, ako štyri evanjeliá. Jeden priateľ, Ján, arcibiskup z Raveny, hanil Gregora za to, že hoci bol hodný sa vzpieral prijať hodnosť rímskeho pápeža. Na svoju obhajobu napísal Gregor vynikajúcu knihu „Pravidlá pre dušpastierov“, ktorá potom aj snemami, aj rímskymi pápežmi, bola často vychvaľovaná a usilovne odporúčaná dušpastierom.
Sv. Gregor bol prvý rímsky pápež tohto mena. Budúcnosť do pre jeho nezvyčajné zásluhy na tróne rímskeho pápeža nazvala ešte Veľkým. V církvi je známi pod menom Dvojeslov, a to podľa knihy, ktorú pod týmto názvom, t.j. „Dialóg“ alebo „Dvojeslov“, „Rozhovor“ napísal. Začiatok jeho vlády pripadá na čas nebezpečenstva a útlaku. Longobardi, národ zamorený náukou bezbožného Ária, šírili ohňom a mečom svoju moc skoro až pod samými hradbami Ríma. V samotnom meste vládol nepokoj v armáde a ľudia po tisíckach zomierali na následky akejsi nákazy. Ako prorok starého zákona vystúpil Gregor medzi zúfalými ľuďmi. Napomínal ich k náprave života a pokániu, uzmierujúc tak nebeského otca. Tak sa mu podarilo položiť hrádzu tej strašnej nákaze. Na hrobke cisára Hadriána sa mu zjavil anjel, ktorý svoj meč vsunul do pošvy, a tak dal Gregorovi znak uzmierenia Božieho hnevu. Na pamiatku toho stojí podobizeň anjela na tej, ako veži vysokej hrobke, ktorá sa od toho času nazýva „Anjelský hrad“. – Okrem toho trápil Gregora slabý poriadok církvi a duchovenstva.. Neprestajné vojny pustošili Taliansko a ďalšie časti Európy. Monastiere boli sčasti zničené, sčasti v nich opustili prísnosť. Církevné poriadky boli porušované. Svetskí mocipáni si prisvojovali cirkevné dobrá, alebo za peniaze rozdávali biskupstvá a iné duchovné hodnosti ľuďom nehodným a neschopným. Hrozilo, že celú Európu zaplavia vlny barbarstva a neznabožstva. Pritom pohanstvo na severe a východe Európy bolo ešte silné a neporazené. Obrátenie na kresťanskú vieru postupovalo pomaly. Severné Taliansko bolo v rukách arianizmom preniknutých longobardov, Španielsko v rukách heretických gótov a v Afrike vystupovali donatisti zúrivejšie, ako doteraz. A k tomu prívrženci Nestória a Eutych búrili pokoj východnej církvi. Ak teraz povieme, že Gregor v tých tak ťažkých podmienkach vedel vždy múdro viesť církev, že on k maličkostiam i veľkým dielam pristupujúc s rovnakou starostlivosťou, vedel celý západ priviesť k jednote viery, že on vedel dobrotou a múdrosťou zlomiť tristoročné falošné učenie donatistov a udržať v jednote cirkev západnú aj východnú, musí nás udivovať súcosť tohto muža, ktorý bez pozemských zbraní, iba silou svojho ducha, mohol vykonať tak nezvyčajné diela.
Čo sa nepodarilo Gregorovi ako jednoduchému mníchovi, to sa mu podarilo oživiť ako hlave cirkvi. V roku 596 vypravil igumena Augustína so štyridsiatimi benediktínmi do Anglicka, aby ho získali pre kresťanskú vieru. Tomuto dielu sa viedlo tak šťastne, že Augustín už v roku 597 na sviatok Narodenia Krista ohol pokrstiť desaťtisíc angličanov. Augustín sa tu potom stal prvým biskupom a dielo šírenia viery sa úspešne šírilo na veľkú Gregorovu radosť. Tak sa Gregor staral o všetky církvi svojej právomoci. A východní patriarchovia ho uznávali za nástupcu sv. apoštola Petra a za viditeľnú hlavu svätej církvi.
Nemalé zásluhy mal sv. Gregor aj ohľadom Božskej liturgie. Kvôli nepokojným časom a kvôli slabej starostlivosti o ňu, sa do jej niektorých častí vkradli zmeny. Hoci nešlo o dôležité časti, jednako rozličnosť církevných obradov nedobre vplývala na myslenie kresťanov. Preto sa snažil sv. Gregor túto nejednotnosť v slávení bohoslužieb odstrániť a zakázať svojvôľu jednotlivcov. Pri tejto príležitosti dal liturgii „Vopredposvätených“ tým spôsobom zloženia, v akom sa slávi do dnešných čias. Bol tiež milovníkom spevu. Cirkevný spev môže jemu ďakovať za pozdvihnutie a zdokonalenie.
Nakoniec sa sv. Gregor vyznačoval láskou k biednym, silou ducha a pokorou. Ak sa predtým vždy a každým možným spôsobom staral o chudobných, tak teraz ako pápež sa zdal žiť iba pre nich. Všade ich hľadal so všetkým a iba jemu patriacim prispôsobením sa. Neraz predvídal a vopred plnil ich prosby a ctil si ich biedu, ktorá na nich prešla, akoby dedičstvo po Spasiteľovi. Najstarších spomedzi nich podľa svojho zvyku nazýval otcami. A aby žiaden biedny neunikol pred okom jeho lásky, prikázal si zostaviť súpis všetkých úbohých. Na začiatku každého mesiaca rozdával pomedzi nich zbožie, víno, jarinu, mäso, ryby, omastok. Každá ulica mala svojho dozorcu, ktorého povinnosťou bolo navštevovať núdznych a chorých a starať sa o ich potreby. Gregor nikdy nezačal obedovať, pokiaľ nerozdal časť zo svojho jedla úbohým. Keď sa dozvedel, že na konci ktorejsi vzdialenej ulice zomrel akýsi žobrák, neslávil niekoľko dní službu Božiu, pretože sa bál, že on je zodpovedný za nedbalosť, že nevedel o tomto nešťastníkovi. Jeho láska nebola ohraničená iba na obyvateľov Ríma. Pomáhal aj cudzincom, a to tak v meste, ako aj v ďalekých krajoch. Jeho sluha mal príkaz každý deň pozvať k jeho stolu dvanásť pocestných. Aby vykúpil zajatcov zo zajatia, predal, ako kedysi sv. Ambróz, strieborné i zlaté církevné nádoby a bol pripravený dať hoci aj krv spod svojho srdca, len aby mohol pomôcť biednym. Táto láska ho viedla k tomu, aby sa usilovne staral o návrat inovercov, no používal na to iba dobrotu a premáhanie sa. Keď Peter, biskup v Teracéne, odňal židom akési majetky, prikázal Gregor vrátiť ich hovoriac: „Dobrotou a poúčaním sa patrí inovercov privádzať ku Kristovej viere, a nie strachom a hrozbami.“
Nie menšia bola sila a stálosť jeho ducha, osobitne keď išlo o to, aby chránil právo a dobro jemu zverenej církvi. Saviriánovi, svojmu vyslancovi v Konštantínopole, napísal: „Poznáš ma a vieš, že som dlho trpezlivý. No keď už viac nemôžem strpieť, moje trpezlivosť sa stáva prísnosťou a vtedy nepoznám žiadne výhovorky.“ Ján, patriarcha v Konštantínopole, si prisvojil meno „svetový patriarcha“. Gregor mu cez svojho vyslanca prikázal dostaviť sa pred neho a sám napísal Jánovi niekoľko listov o tejto veci. Keď toto všetko nepomáhalo, použil silu príkladu a aby zahanbil toho pyšného patriarcha, Gregor, prvý a najvyšší biskup a hlava celej cirkvi, sa nazval „sluha sluhov Božích“. Oto meno prijali a zachovali všetci jeho nástupcovia na apoštolskom tróne. Cisár Maurítius vydal zákon, ktorým zakazoval vojakom vstúpiť do mníšskeho stavu. Pápež, sv. Gregor, sa na neho obrátil s prosbou, „aby vojakom nerátal za zlé to, keď chcú prestúpiť zo služby pozemskému kráľovi do služby nebeského kráľa“. Toto vážne, no súčasne aj úctyhodné ponaučenie pohlo srdce cisára k tomu, že zákon odvolal. No vencom všetkých čností Gregora bola pokora. Považoval sa za posledného spomedzi ľudí, za nešťastného človeka, ktorý pre svoju malodušnosť nemôže pokračovať na ceste k dokonalosti. Cítiac sa nehodný si zo srdca želal, aby ho upozorňovali na jeho chyby a poblúdenia a za najlepších priateľov považoval tých, ktorí to robili. Keď Marinián, arcibiskup z Raveny, úvahy, ktoré mal Gregor nad knihou Jób, čítal veriacim zídeným v chráme, bol svätý veľmi zarmútený, že jeho spisom dávajú takú česť, ako svätým otcom. Preto písal Mariniánovi, že lepšie urobí, ak bude v cerkvi čítať diela sv. Augustína. Hoci ako hlava svätej církvi, ako biskup Ríma, ako ohlasovateľ a spisovateľ, tak veľa dobrého a veľkého urobil, predsa si v ničom nepripisoval ani najmenšiu zásluhu, no česť a slávu odovzdával Bohu. Každá pochvala ho veľmi bolela a hoci ho ľudia obdivovali, jeho cnosti narastali. Sám na sebe nevidel nič iné, len chyb, nedokonalosti a nedostatky, a to bolo ešte väčším dôvodom na zriekanie sa seba samého a ešte väčšiu pokoru.
Prísne pôsty a bezsenné noci ktoré prežil Gregor na modlitbách a nábožných rozjímaniach, oslabili jeho nie veľmi silné telo. Preto jeho ďalší život nebol ničím viac, ako len prdĺžovaním mučiacich slabostí, ktorými sa ale nikdy nedal odtrhnúť od námah a úloh pre dobro cirkvi. S jeho vzmáhajúcou sa slabosťou rástlo aj jeho želanie, aby opustil tento svet a spojil sa so Spasiteľom, ktorému celý život tak verne slúžil. Nakoniec zomrel 12. marca 604 a bol pochovaný v jednej zo siení sv. Petra. Jeho pamiatka je vo veľkej úcte tak v církvi východnej, ako aj v západnej, a ta sa na sv. Gregorovi napĺňajú slová vyrieknuté Spasiteľom: „Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.(Lk 14,11)“
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 87-96)