8. máj – Svätý slávny a všechválny apoštol a evanjelista Ján Bohoslovec

Ján sa narodil v meste Nazaret a bol synom Zebedeja a Salome a bratom apoštola Jakuba. Ako jeho otec, tak aj Ján bol rybárom a prinajmenšom so svojím bratom Jakubom pomáhal svojmu otcovi pri tomto remesle. Tohto mladého rybára uzrel Ježiš Kristus, ktorý práve začínal učiť ľudí, na brehu Galilejského mora, ako spolu so svojím otcom a bratom opravujú siete. Vyzval ho, aby išiel za ním, čiže aby opustil siete a stal sa jeho učeníkom. Ján pozabudol na otcovu lásku, jeho starobu, na dom, v ktorom sa narodil a vyrástol a remeslo, ktorým sa doteraz zaoberal a živil, na nádeje a slobodu sveta, všetko opustil a išiel za Ježišom. Hoci, čo sa týka veku bol najmladší spomedzi apoštolov, keď išiel za Ježišom nemal ešte dvadsaťpäť rokov, predsa čo sa týka čností a nábožnosti nezaostával za ostatnými apoštolmi. Bol tým učeníkom, ktorého Ježiš osobitne miloval a on sám to opisuje v evanjeliu, hoci svoje meno nevyjadruje. Nehovorí nič o svojich dobrých vlastnostiach, ale nemohol zamlčať to, že ho Spasiteľ osobitne miloval, pretože to považoval za svoje najväčšie šťastie. Z tejto lásky ho Ježiš prijal do počtu dvanástich apoštolov a z nich patril k tým trom, ktorí boli Spasiteľovi vždy najbližší. S Petrom a so svojím bratom Jakubom bol očitým svedkom predivného Kristovho Premenenia na hore Tábor a jeho smrteľnej úzkosti na Olivovej hore a iba tých troch nechal Spasiteľ pri svojom boku, keď vzkriesil Jairovu dcéru. A keď Spasiteľ jedol so svojimi učeníkmi Tajnú večeru, dovolil Jánovi, aby položil hlavu na svoju hruď.

Ján tiež prejavoval veľkú lásku k svojmu Božskému učiteľovi odplácajúc podľa možností jeho nezmerateľnú dobrotu k sebe. Keď židia zviazali Ježiša na Olivovej hore a viedli ho na strasti a smrť, Ján vtedy nechcel utekať, ale išiel za ním až do domu jeho nepriateľov. So Spasiteľovou matkou stál Ján pod jeho krížom a tu z úst zomierajúceho Spasiteľa dostal jeho matku za svoju a Ježišova matka dostala Jána za svojho syna. Bola to veľká a neoceniteľná pocta, ktorou Učiteľ povýšil žiaka nad všetkých ľudí, keď mu zveril do opatery svoju milovanú matku a jeho samého urobil akoby svojím bratom. Ján neodstúpil od kríža, kým z neho nesňali Kristovo telo, utešujúc aj prečistú Pannu, ktorá sa pozerala na to, čo robili Jozef s Nikodémom.

Keď po Kristovom vzkriesení Mária Magdaléna a ďalšie ženy zvestovali apoštolom, že nenašli Ježišovo telo v hrobe, Peter a Ján usilovne utekali k hrobu. Ján pribehol skôr a naozaj nenašiel telo, iba osobitne ležiace rúcho a šatka, do ktorej bola zavinutá Ježišova hlava, bola na inom mieste. Ján už teraz veril, že Ježiš vstal zmŕtvych. No Peter ešte neveril a bál sa. Keď potom učeníci lovili ryby v Tiberiadskom jazere, zjavil sa im Ježiš, no oni ho nespoznali. Ján, ktorého osvecovala láska, ho spoznal a povedal Petrovi: „To je Pán.“ Pri tomto zjavení sa stalo, že Spasiteľ predpovedal Petrovi, že kvôli jeho menu zomrie na kríži, a Jánovi, že sa dožije hlbokej staroby.

Keď dostali dary sv. Ducha, boli to opäť Peter a Ján, ktorí v mene ukrižovaného Krista urobili prvý zázrak. V tomto mene človek, chromý ešte zo života svojej matky, ktorý sedel pri dverách Jeruzalemského chrámu, vstal a chodil. Preto boli Ján s Petrom zajatý a postavený pred židovskú veľradu. Peter s Jánom povedali: "Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha…“ Inokedy opäť bol Ján s ostatnými apoštolmi uväznený, a keď bol oslobodený anjelom, odišli hneď do chrámu a ohlasovali Kristovu náuku. Z chrámu ich predviedli pred veľradu, tu ich bili, medzi nimi aj Jána, ktorý sa tiež radoval, že „boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno“. Apoštoli najprv Kristovu náuku ohlasovali v Jeruzaleme, Judey a Samárii, potom sa rozišli na všetky strany sveta. Ján neodchádzal z Jeruzalema až do smrti prečistej Panny Márie, ktorá v 14. alebo 15. roku po Kristovom nanebovstúpení odišla do neba. Teraz, keď už nemal nič, čo by ho viazalo na Jeruzalem, odišiel aj Ján do Ázie a ohlasoval Kristovu vieru v Smyrne, Pergame, Sardii, Tiatýre, Filadelfii a v Laodicey. No najviac a najdlhšie účinkoval Ján v Efeze, kde iba skrze modlitbu zboril pohanskú svätyňu a aj inými zázrakmi a náukou získal pre Krista mnoho ľudí. Keď sa o ňom dozvedel Domicián, prikázal ho dopraviť do Ríma. Tu sa cisár aj sľubmi aj hrozbami odviesť Jána od Krista, no nedokázal to. Rozhnevaný cisár prikázal Jána vhodiť do kotla naplneného vriacim olejom, aby ho to zabilo. No svätý apoštol vyšiel z toho kotla ešte zdravší a silnejší ako predtým. Preto ho cisár odsúdil do vyhnanstva a za miesto pobytu mu určil ostrov Patmos. Na tejto malej a pustej skale napísal Ján Zjavenie, ktoré mal z neba o budúcom osude Kristovej cirkvi, a ktoré je umiestnené vo Svätom písme pod názvom „Apokalypsa“.

Po smrti Domiciána jeho nástupca Nerva dovolil všetkým vyhnancom sa vrátiť do vlasti. A tak aj Ján sa vrátil naspäť do Efezu. Tu už našiel falošných učiteľov, ktorí odopierali Božstvo Ježišovi a tvrdili, že bol iba človekom. Proti nim napísal Ján svoje evanjelium, ktorým sa ako orol vysoko vzniesol a upevnil Kristovo Božstvo hovoriac: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Tak opäť učením, zázrakmi a svojimi námahami rozmnožil v Efeze Kristovu církev. Z Efezu chodil svätý apoštol aj do iných miest na okolí, všade učil a ustanovoval biskupov. V jednom z týchto miest zbadal sv. Ján krásneho mládenca, ktorého, pretože sám mal ísť ďalej, odporúčal miestnemu biskupovi, aby ho vychoval pre Krista. Biskup vzal mládenca do svojho domu, bdel nad ním, učil ho, a keď ho pripravil, pokrstil ho. No po krste ho biskup pustil z očí a mládenec sa dostal do takej rozpustilosti, že kradol, zbíjal, spolčoval sa so zbojníkmi a stal sa ich vodcom a veliteľom. Po nejakom čase sv. Ján opäť prišiel do tohto mesta. Tu si spomenul na oného mládenca a povedal biskupovi: „Vráť mi to, čo ja a Kristus sme ti dali.“ Biskup neporozumel. Myslel si, že tu ide o nejaké zverené peniaze a preľakol sa. A keď sv. Ján ďalej povedal: „Žiadam od teba mládenca, ktorého som ti zveril, a jeho dušu.“, biskup si vzdychol a so slzami hovoril: „Tento človek je mŕtvy pre Boha, pretože v tých a tých horách zbíja.“ Keď to počul sv. Ján, od žiaľu roztrhol svoj odev a biskupovi povedal: „Zle si chránil dušu svojho brata.“ Potom si zobral koňa a sprievodcu a ponáhľal sa na miesto, kde prebývali zbojníci. Zbojnícka stráž zajala Jána a priviedla ho pred svojho náčelníka. Ten, keď uzrel apoštola, hneď ho spoznal a od hanby začal pred ním utekať. Ján, zabudnúc na svoju starobu, pustil sa ho naháňať a volal: „Prečo utekáš, syn môj, predo mnou, pred svojím otcom, pred starcom? Nezúfaj si vo svojom hneve. Tvoje hriechy beriem na seba a aj život položím za teba. Stoj a počkaj, pretože sám Kristus ma k tebe poslal.“ Zbojník sa zastavil a s veľkou hanbou a bázňou padol k nohám sv. Jána a odprosoval ho, neodvážiac sa ani oči k nemu pozdvihnúť. Sv. apoštol ho ubezpečil, že Pán Boh mu všetko odpustí. Aby sa len úprimne kajal a napravil. Zbojník so slzami v očiach prisľúbil aj nápravu aj pokánie. Ján ho vybozkával od radosti, odviedol ho do mesta a do cerkvi a určil mu pokutu, v ktorej vytrval šťastne až do konca svojho života.

V tom čase žil jeden kresťan, ktorý upadol do biedy, dlhov a nepríjemností. V zúfalstve sa rozhodol zobrať si život. Preto prosil jedného žida, aby mu dal jed, čo žid aj urobil. Keď dostal smrtonosný nápoj, urobil nad ním znak sv. kríža a jedným dúškom ho vypil. Čakal, kedy zomrie, ale nič ho nezabolelo. Odišiel opäť k tomu židovi a ten mu dal ešte silnejší jed. Kresťan prišiel domov, prežehnal jed a vypil ho, ale ani ten mu neuškodil. Opäť odišiel k židovi, no ten, keď zbadal kresťana živého a zdravého, veľmi sa preľakol. Začal sa ho pýtať, čo robil a ako pil podaný jed. Keď mu ten odpovedal, že jed predtým ako ho vypil, najprv prežehnal, žid si domyslel, že znak sv. kríža nad jedom mu odobral silu. Chcel sa ešte lepšie presvedčiť, preto z toho jedu dal psovi a pes hneď zdochol. Žid, keď to videl, bežal s kresťanom k sv. Jánovi. Vyrozprával mu, čo sa stalo, prijal Kristovu náuku a Ján ho pokrstil. Aj toho kresťana vytiahol z biedy a dlhov. Prikázal mu ísť natrhať zelenej trávy a priniesť mu ju. Kresťan urobil, čo mal prikázané. Sv. Ján sa pomodlil nad trávou a urobiac nad ňou znak sv. kríža ju premenil na zlato, ktorým mu prikázal zaplatiť dlhy a zvyškom živiť seba i rodinu.

Keď sv. Ján už tak zostarel, že už nemohol ísť ani do cerkvi, tak ho tam na jeho prosby nosili na rukách jeho žiaci. Tu nemohol veľa hovoriť, ale iba vzdychal a opakoval slová: „Deti, milujte sa navzájom!“ Keď sa ho pýtali, prečo vždy opakuje tieto slová, odpovedal: „Pretože je to Pánov zákon, a kto ho plní, ten plní všetko.“

Po svojom návrate z ostrova Patmos do Efezu žil sv. Ján ešte tri alebo štyri roky. Prežil všetkých apoštolov a v 120. roku života ho ľahká smrť uniesla do večného šťastia.

Sv. Ján s obyčajne zobrazuje ako mladý človek držiaci v rukách čašu, z ktorej sa plazí had, znak otravy. Pochádza to z toho, že jeden pohan dal sv. Jánovi čašu otráveného vína a sľúbil, že bude kresťanom, ak ju vypije a bude žiť. Sv. Ján urobil nad čašou znak sv. kríža, vypil ju a nič mu neuškodilo. Pohan, ktorý sa na to pozeral sa dal pokrstiť. Na obraze sv. Jána vidíme pri ňom orla, a to z tej príčiny, že svätí otcovia ho porovnávajú s orlom, ktorý sa vo vetre vznáša tak vysoko, že ľudské oko ho nemôže vidieť. A vlastne tak vysoko sa vznáša sv. Ján myšlienkami svojho evanjelia.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 172-177)