25. marec – Zvestovanie našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panny

Dnešný starodávny, tajomný a požehnaný sviatok sa nazýva „Zvestovanie presvätej Bohorodičke“ z nasledujúcej príčiny. Pán Boh sa podľa svojho nekonečného milosrdenstva pred vekmi rozhodol, že kvôli spáse ľudského pokolenia pošle na zem svojho jednorodeného Syna. Pre oznámenie pre svet tak dôležitej noviny bol vybraný archanjel Gabriel, ktorý už pred štyristo rokmi predpovedal prorokovi Danielovi príchod a smrť Mesiáša, žiža Spasiteľa, a pred niekoľkými mesiacmi zvestoval kňazovi Zachariášovi narodenie Predchodcu tohto Mesiáša. Keď prišiel na to určený deň, poslal Boh tohto archanjela Gabriela do mesta Nazaret k jednému dievčaťu menom Mária, ktorá pochádzala z Júdovho pokolenia a z rodu kráľa Dávida. Dievča bolo podľa osobitného Božieho rozhodnutia zasnúbené mužovi menom Jozef, ktorý bol spravodlivý a tiež pochádzal z Dávidovho rodu. Jednako žila v čistote a panenskej nevinnosti, ktorú obetovala Pánu Bohu. Túto prečistú a nevinnú Pannu Máriu, úbohú a v Nazarete málo komu známu, si Najvyšší pred vekmi vybral spomedzi všetkých žien a dievčat na svete, aby bola matkou už dávno sľúbeného a všetkými túžobne očakávaného Spasiteľa. Preto nemožno pochybovať o tom, že toto dievča muselo byť tak bohato a štedro naplnené nebeskými darmi a milosťami, že zásluhami a svojou svätosťou všetkých prevyšovalo. A že tomu bolo tak, a nie ináč, učia jednou dušou všetci svätí otcovia a církevní učitelia.

Táto požehnaná Panna, v deň určený na príchod jednorodeného Božieho Syna, bola pohrúžená do modlitieb a myšlienok na boha. Podľa názorov svätých otcov v tej chvíli prosila Nebeského Otca, aby bol milostivý a zoslal dávno sľúbeného Spasiteľa sveta. Archanjel Gabriel sa jej zjavil, postavil sa pred ňu a prehovoril: „Raduj sa, milosti plná, Pán s tebou. Požehnaná si medzi ženami.“ Mária, keď zbadala pred sebou anjela, sa prestrašila. Ešte viac sa ale začudovala jeho slovám a rozmýšľala, čo by mohli tieto slová znamenať. Anjel, ktorý to chápal, ďalej hovoril: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“

O tom, čo sa stalo v takom skromnom srdci pri týchto anjelových slovách, sa dá skôr uvažovať v mysli, ako vypovedať slovami. Čudujúc sa, že bola Bohom vybratá vyplniť také veľké tajomstvo, opýtala sa anjela: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Tieto slová nepochádzali z pochybností, či to, čo povedal anjel je možné, alebo sa to môže stať, lebo tomu, že prečistá Panna tomu v plnosti uverila, svedčí aj jej príbuzná Alžbeta, ktorá naplnená Svätým Duchom povedala Márii, ktorá k nej potom prišla: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila, …“ To znamená: „Šťastná si ty, ktorá si uverila.“ No tá nepoškvrnená a pokorná Panna z jednej strany nemohla pochopiť, ako Stvoriteľ sveta a Vševládca pri napĺňaní takého veľkého tajomstva mohol na ňu pohliadnuť. Z druhej strany váhala súhlasiť s tým že bude matkou, pretože svoje panenstvo milovala nadovšetko a zasvätila ho Bohu. Preto si myslela, že je potrebné opýtať sa, ako ona, zasnúbená samému Bohu, môže a má byť matkou. No archanjel Gabriel jej objasnil, že skutočne bude matkou, ale pritom zostane pannou a jej obeta učinená Bohu ostane neporušenou. Povedal jej: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni.“ Týmito slovami zobral anjel prečistej Panne strach o ňou tak vysoko cenenú čistotu a ona sa teraz s najväčšou úctou podriadila Božej vôli a v hlbokej pokore mu povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ V tej chvíli sa šťastne zavŕšil ten zázrak Božej milosti, že Syn Boží na seba prijal ľudskú dušu i telo, že Boh sa stal človekom, a tak sa splnilo proroctvo proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel, čo znamená s nami Boh!(por. Iz 7,14)“ A tak „Slovo sa stalo telom“, tak skutočný Boží Syn sa stal človekom. Tým sa Boží Syn tak veľmi uponížil, že „oči sluhu“, podobu sluhu prijal na seba. Mária bola povýšená tak vysoko, že sa stala matkou Pána neba i zeme. Syn Bož sa stal skutočným človekom, a pritom ostal aj skutočným Bohom. Mária sa stala skutočnou matkou Pána, no jednako neprestala byť skutočnou a neporušenou pannou. Samé veľké a nepochopiteľné tajomstvá!

Podľa jednomyseľného učenia svätých otcov je vtelenie jednorodeného Božieho Syna najväčším tajomstvom, aké sa udialo od stvorenia sveta a je začiatkom všetkých ďalších tajomstiev. Je tajomstvom, ktoré prevyšuje každý pozemský i nebeský rozum. Je tajomstvom, v ktorom sa zjavujú najvyššie Božie dokonalosti a osobitne jeho nekonečná múdrosť, láska a milosrdenstvo. Premúdrosť, pretože žiaden stvorený rozum by nemohol vymyslieť taký zázračný spôsob, ako nás zmieriť s Bohom. Láska a milosrdenstvo, pretože všetko, čo sa dnes uskutočnilo, sa stalo z nekonečnej lásky a dobroty k nám ľuďom. Nebeský Otec posiela svojho Syna na tento svet kvôli našej spáse, z lásky k nám. Jednorodený Syn opúšťa nebo, prichádza na zem, prijíma na seba ľudské telo, aby nás spasil, a to všetko z lásky k nám. Svätý Duch dáva podobu tomuto svätému telu, ktoré potom kvôli nášmu zmiereniu s Bohom viselo na kríži, a k tomu ho pohla lásky k nám. „Tak Boh miloval svet.“ Aká je to nepochopiteľná a neocenená láska! Aký to šťastný a požehnaný deň, v ktorom preveľký Trojjediný Boh zavŕšil také veľké a nepochopiteľné tajomstvo našej spásy. Ako dlho čakali ľudia na tento deň a úpenlivo k nemu vzdychali. Vieme, ako svätí patriarchovia, proroci a všetci ostatní spravodliví starého zákona netrpezlivo čakali príchod Spasiteľa a túžili po ňom. V tej netrpezlivosti a túžbe vzývali nebesá, aby ako rosu spustili Spasiteľa, vzývali zem, aby ho prijala, vzývali Nebeského Otca, aby ho poslal. „Roste, nebesá, zhora, z oblakov nech prší pravda. Otvor sa, zem, nech urodí sa spása a spolu s ňou nech pučí spravodlivosť: Ja, Pán, som ju stvoril.(Iz 45,8)“ Takto v Starom zákone volali a vzdychali po Spasiteľovi. Teraz je ten deň. V ktorom sa splnili tieto prosby a vzdychy. Tento, hneď po stvorení sveta Bohom sľúbený, tak dlho očakávaný, tak mnohými modlitbami a vzdychmi požadovaný Spasiteľ, dnes nakoniec zostúpil do panenského tela Márie. Po niekoľkých mesiacoch sa narodí v biednej maštali, aby potom vo svojom čase trpel a zomieral pre záchranu sveta.

Akú veľkú vďačnosť musíme mať voči nekonečnej dobrote a milosrdenstvu Božiemu, za túto v dnešný deň nám udelenú milosť a dobrý skutok. Vo chvíli, keď sa Boží Syn vtelil do prečistého tela Márie, sa mu v najhlbšej úcte poklonili všetci anjeli, ako o tom svedčí sv. apoštol Pavol vo svojom liste Hebrejom.(Hebr 1,6b) O koľko viac sme to povinní konať my, a to nielen dnes, ale každý deň nášho života?! Môžeme to urobiť počas každej Služby Božej, keď hovoríme vyznanie našej viery a pri slovách „stal sa človekom“ skloníme hlavu. Tým nám chce svätá církev pripomenúť veľké tajomstvo vtelenia Kristovho a pohnúť k vďačnosti, a pritom nás poučiť, že toto tajomstvo je také veľké, že ho nemôžeme naším rozumom pochopiť, že náš rozum sa musí podriadiť Božiemu rozumu, a že to skutočne robíme. Na znak toho skláňame hlavu, ako sídlo rozumu.

Okrem toho, že v dnešný deň sme povinní byť vďační bohu za preveľkú milosť Kristovho vtelenia, je dôstojné, aby sme velebili aj prečistú Pannu ako Bohorodičku. Mária, vybratá dnes Bohom, dosiahla spomedzi žien najvyššiu poctu, lebo ako vždy Panna a Bohorodička prevyšuje Mária všetkých anjelov a archanjelov i všetky rády nebeských duchov. Prevyšuje všetkých patriarchov a prorokov, všetkých apoštolov a mučeníkov. Slovom všetkých sluhov Božích. Preto sa nazýva Kráľovnou všetkých svätých. A ako táto „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“ má byť uctievaná nami, hriešnymi ľuďmi? Určite, ak matka pozemského kráľa si zaslúži úctu zo strany poddaných, o čo viac si to zasluhuje matka Kráľa všetkých kráľov ?! A ako ctiť, tak sa ju patrí vzývať v modlitbách. Ak ideme za matkou pozemského kráľa, aby nám vyprosila milosť u svojho syna, o koľko viac sme povinní v modlitbách sa utiekať k prečistej Panne, aby sa nás zastávala u svojho syna, Pána neba i zeme. Tak je, v každom čase ctime a zvelebujme presvätú Bohorodičku a vždy Pannu Máriu. Utiekajme sa pod jej ochranu, aby nepohŕdla v smútku našimi modlitbami, ale aby nás zbavila bied, jediná čistá a nepoškvrnená.

Aby sme to robili s čím väčšou ochotou a nádejou, máme si pripomínať, že keď sa prečistá Panna stala matkou Božieho Syna, stala sa súčasne aj našou matkou. Pretože Boží Syn tým, že sa stal človekom, sa stal naším bratom. Preto hovorí jeden zo svätých otcov: „Ak sa tvoj syn stal naším bratom, či skrze neho nestala si sa ty našou matkou?“ A na inom mieste: „Ak je Kristus bratom veriacich, prečo by tá, ktorá Krista porodila nemala byť našou matkou?“ Ak je Matka Božia aj našou matkou, tak máme dostatočnú príčinu ju ctiť, velebiť a s nádejou ju vzývať v modlitbách. Dobré dieťa si ctí svoju matku a utieka sa k nej v každej potrebe, lebo vie, že jej nikto nepomôže ochotnejšie ako matka. Konajme aj my tak voči tej, ktorá sa v dnešný deň stala našou matkou.

Sviatok Zvestovania je pamiatkou na bezsemenné počatie Božieho Syna v Panne Márii, ktorá nepoznala muža. Toto počatie Ježiša Krista v panenskej neveste sa uskutočnilo silou Svätého Ducha. Preveľká vážnosť tejto udalosti, ktorú církev nazýva „začiatok našej spásy“, by poukazovala, aby sa pôvod sviatku hľadal už v prvých kresťanských časoch. Jednako do 4. storočia ho v kresťanskej církvi nenachádzame. Sviatok Zvestovania má tú zvláštnosť, že v jeho deň sa slávi Služba Božia aj keď pripadne na Veľký Piatok, že celonočné bdenie, okrem nedele a pondelka sa slávi s veľkým povečerím, a že tento sviatok sa neprekladá hoci by pripadol aj na samotný Velikdeň.

Požehnaný Pane, Bože náš, tak milostivý k nám nehodným! Požehnané tvoje poníženie a prijatie podoby služobníka nech nás urobí účastníkmi Božstva! Požehnané je tvoje meno, Pane náš, Vykupiteľu náš, Spasiteľu náš i Bože náš od teraz až na veky. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 110-116)