25. Január – sv. Gregor Bohoslovec

Gregor, pre svoju hlbokú učenosť v pravdách viery, nazývaný Bohoslovec, sa narodil na začiatku 4. stor. v jednej dedinke blízko mesta Nazián v kapadócijskom kraji. Jeho otec bol pohan, no neskôr uveril v Krista Pána, prijal krst a s ním tiež meno Gregor. Ako kresťan sa vyznačoval všetkými cnosťami do tej miery, že v neskorej starobe bol menovaný za biskupa v Naziáne. Matka sv. Gregora bola kresťankou menom Nonna. Mala ešte dve deti, syna Kesaria a dcérku Horhonu, ktorí obaja pre svoj bohabojný a nábožný život boli cirkvou uznaní za svätých.

Gregor už ako veľmi mladý sa vybral cestou, ktorá jediná privádza človeka k skutočnému cieľu, cestou pravej zbožnosti. Už od mladosti bolo poznanie Boha hlavným predmetom jeho štúdia, a aby v tomto poznaní napredoval, najviac sa venoval čítaniu sv. Písma. Ešte ako malý chlapec mal tajomný sen, o ktorom sám hovorí: „Videl som vo sne, akoby ku mne pristúpili dve ženy nezvyčajnej krásy, ktoré sa mi predstavovali jedna ako čistota a druhá ako miernosť. Obe ma pestovali akoby svoje dieťa a žiadali ma, aby som išiel za nimi. ,Poď s nami´, povedali mi:,a my ťa pozdvihneme až do svetla Najsvätejšej Trojice.´ ˝

Od tej chvíle si zaumienil sv. Gregor žiť v čistote a miernosti a od tohto úmyslu neodstúpil až do konca svojho života. Kvôli poznaniu odišiel sv. Gregor do Atén v Grécku. Kde sa stretol a spoznal so sv. Bazilom. Obaja títo mládenci, ktorí tu prišli s jedným a tým istým úmyslom, zviazali medzi sebou zväzok úprimnej a svätej priazne. Aby unikli každému nebezpečnému priateľstvu, zvykli sa priateliť iba s tými žiakmi, ktorí spájali lásku k poznaniu so životom učeníka. Obaja sa chránili hier, daromností a všetkých iných nerestí, ktorým sa mládež najčastejšie oddáva, a starali a iba o to, aby jeden druhého v napĺňaní povinností, dobrých skutkov a bázni Božej mohli prevýšiť. Po skončení štúdia sa Bazil vrátil do vlasti, ale Gregor ostal ešte v Aténach, aby tu vyučoval rečníctvo, v ktorom sa mu nik nevyrovnal.

Neskôr aj Gregor opustil Atény, aby sa vrátil k rodičom. Cesta viedla cez Carihrad. Tu sa stretol so svojím bratom Kesariom, ktorý bol bočným lekárom u cisára Konstancia. Vrátiac sa domov, prijal z rúk svojho otca, ktorý sa medzi tým stal biskupom, sv. krst a viedol život nepoznajúc žiadnu rozkoš tohto sveta. Neprestajným bojom samého so sebou sa mu podarilo ovládať hnev, ku ktorému od prirodzenosti bol naklonený, a tak ovládal sám seba, že ku všetkému, čo mu bolo predtým drahocenné, bol ľahostajný. Raz sa mu zdalo, že na nejakú tému hovoril dlhšie, ako bolo potrebné, preto si naložil pokánie štyridsať dní s nikým neprehovoriť ani slovo, a toto aj dodržal.

Pozvaný priateľom Bazilom odišiel do Pontu, kde v samote sa zaoberali spoločnou modlitbou, bohoslužbami a nábožnými rozjímaniami. Chatrč, v ktorej sa obaja zdržiavali, modlili sa a čítali, nemala ani dvere, ani strechu, nebola v nej pec, ani oheň. Pokrmom im bol suchý chlieb a zeliny. Po troch rokoch sa Gregor vrátil domov, kde na samotný sviatok Narodenia nášho Pána a Spasiteľa, ho vlastný otec vysvätil na kňaza. Po niekoľkých rokoch sa dočkal Gregor potešenie, lebo jeho brat Kesarij a zriekol sveta, aby iba pre Boha a v Bohu žil. No v krátkom čase zomrel mu aj brat aj sestra Horhonia a Gregor im povedal nadhrobnú reč.

Budúci svätý, Bazil, arcibiskup Cézarejský v kapadócijskom kraji, videl ako heretici svojimi lživými náukami zamorovali pravoverných kresťanov. Aby mal pomoc proti týmto nepriateľom sv. viery, po porade s Gregorovým otcom, ho vysvätil na biskupa v meste Sasim. No znepokojený iným metropolitom, ktorý si prisvojoval eparchiu v Sasime, vzdialil sa Gregor do mesta Nazián, kde nahradil v biskupských povinnostiach svojho otca, ktorý sa dožíval už skoro sto rokov. Onedlho otec sv. Gregora zomrel a o niekoľko mesiacov zomrela aj matka. Pretože sa bál, by nebol menovaný za biskupa do Naziánu, odišiel do mesta Seleucia, kde žil v jednom monastieri v samote. Tu ho našla zvesť o smrti priateľa Bazila. Skoro šesť rokov prežil Gregor v Seleucii v samote, až ho ťažké položenie Cirkvi v Carihrade donútilo opäť sa zjaviť medzi ľuďmi. Ariáni a iní heretici v tomto meste sa čoraz viac vzmáhali a skupina pravoverných kresťanov sa každým dňom zmenšovala a nakoniec nastal stav, že nemali ani pastiera, ani chrám. Smrť cisára Valencia, ktorý bol naklonený ariánom, dovolila pravoverným kresťanom slobodnejšie dýchať. Títo sa rozhodli požiadať Gregora, ktorého meno, ako muža zbožného a učeného, bolo všade známe, aby sa ujal vedenia pravoverných kresťanov v Carihrade, hoci aj iba na nejaký čas. Nerád opustil obľúbený pokoj monastiera a odišiel do Carihradu, kde nebol, najlepšie prijatý. Obyvatelia hlavného mesta, navyknutý na vonkajší lesk pohŕdavo pozerali na vekom zohnutého, lysého a biedne odetého Gregora, ktorý na svojom tele nosil znaky najväčšej biedy. Ariáni sa z neho vysmievali a obsypávali ho všelijakými ohovárkami a urážkami. Gregor, bývajúci u svojich príbuzných, u ktorých kvôli tomu, že nemali svoju cerkev veriacich zhromažďoval a učil. Po nejakom čase prerobil tento dom na cerkev , ktorú nazval Anastáziou, t.j. Vzkriesením, aby týmto názvom oznámil, že pravá viera, v Carihrade tak dlho utláčaná, bola v tomto dome vzkriesená. A hodnoverní spisovatelia udávajú, že meno tejto cerkvi potvrdil aj zázrak. Jedna žena spadla z chóru a ubila sa na smrť. Do života bola vrátená na modlitby veriacich, ktorí tam boli zhromaždení.

Ariáni skoro spoznali, z koho sa vysmievali. Gregor ohlasoval Božie slovo s odvahou a silou, ktorá nielen pravoverných posilňovala, no aj heretikov privádzala naspäť do pravej cirkvi. Všetci sa hrnuli na jeho kázne a obklopovalo ho množstvo učeníkov. Sv. Hieronym opustil púšť v Sýrii a prišiel do Carihradu, aby sa stal jeho žiakom. Vo svojich listoch svedčí, že sa počíta za šťastného, pretože jeho učiteľom bol najmúdrejší muž. Kvôli tomu nie je divné, že nepriatelia pravovernosti bojovníka pravdy, sv. Gregora, nenávideli a prenasledovali všetkými spôsobmi. Kričali za ním po uliciach, hádzali za ním blato a kamene. Nakoniec ho priviedli pred miestneho predstaveného a žalovali na neho, že burcuje ľud. Gregor nesťažujúc sa znášal všetky výčitky a hovoril, že sa teší, keď vidí, ako sa kvôli jeho utrpeniu zväčšuje počet veriacich. Predstavený, nevidiac u neho nič zlého, prepustil ho na slobodu.

Vtedajší cisár Teodózius so smútkom pozeral na nesúlad a nepokoje v cirkvi. Prišiel do Carihradu a prvé, čo urobil bolo, že ariánom odobral chrámy a ich biskupov vyhnal. Gregora prijal s radosťou, objal ho pred celým národom a zvestoval mu, že pravoverní kresťania hlavného mesta sa domáhajú. Aby bol ich biskupom, a on, ako cisár, s tým súhlasí. Hoci tento svätý muž, so slzami v očiach, sa tejto pocte bránil, nepomohlo mu to a bol vyhlásený za Carihradského arcibiskupa. Vidieť tohto bohomúdreho muža, ako arcipastiera hlavného mesta, bolo pre nepriateľov pravej viery takou neznesiteľnou rečou, že sa rozhodli ho potajomky zahubiť. Našiel sa jeden mládenec, ktorý sa podujal na túto vraždu a pod zámienkou návštevy išiel k svätému. No v tej chvíli, keď mal vykonať svoje mrzké dielo, prebudilo sa jeho svedomie a on skrúšený padol k nohám sv. Gregora, vyznávajúc so slzami svoj nečestný úmysel. Svätý ho vypočul a láskavo mu povedal: „Pán Boh nech ti odpustí tak, ako ja ti odpúšťam. Jednako za svoj priestupok patríš mne, a preto ťa žiadam, aby si opustil lživú Áriovu vieru a vrátil sa k čistej náuke svojho Spasiteľa.“ Tak nahrnul sv. Gregor, podľa slov sv. Pavla, žeravé uhlie na hlavy svojich nepriateľov. Mnohí, pohnutí jeho anjelskou dobrotou, sa spamätali, ospravedlnili sa mu a vrátili sa do lona pravovernej cirkvi. Kvôli Áriovým bludom a osobitne kvôli heréze Makedónia, ktorý odopieral božstvo sv. Duchu, bol v roku 381 zvolaný všeobecný snem do Carihradu. Niektorí biskupi tam začali uvažovať o tom, či voľba biskupa bola správna. Ten sa pred nimi obhajoval, že sa o eparchiu neusiloval, ale bol prinútený prijať ju. A keď to nepomáhalo, tento svätý muž sa postavil a celému snemu povedal: „Milovaní bratia a spolupastieri Kristovho stáda! Bolo by nehodné, aby mi, ktorí máme iných napomínať k zhode, sami medzi sebou sme sa svárili. A keď som ja príčinou vášho sporu, to hovorím s prorokom Jonášom. Zoberte ma a hoďte ma do mora, aby bola utíchla búrka, hoci ja som ju nezapríčinil. Rád sa vrátim do svojej dávnej tíšiny, aby bol v cirkvi pokoj. Iba o to vás prosím, aby ste na biskupa tu, v Carihrade, vybrali iba takého, ktorí pevne a horlivo bránil pravú vieru.“ Po týchto slovách opustil snem a odišiel k cisárovi, aby mu oznámil svoje rozhodnutie. Ten iba neochotne súhlasil s jeho odstúpením.

Keď nadišla jeho rozlúčka so svojím duchovným stádom, držal Gregor v prítomnosti biskupov a množstva ľudu kázeň, v ktorej okrem iného spomenul aj to, ako ho kvôli jednoduchému spôsobu života a kvôli jeho biede vysmievali a povedal: „Nevedel som, že do mojich povinností patrí tak vystupovať, ako vládcovia a vojvodcovia a vo všetkom sa im rovnať, tým, ktorí svoje bohatstvo iba pre svetský lesk získavať vedia. Takisto mi bolo neznáme, že majetok určený pre dobro chudobných, možno použiť tak, aby sa denne dobre jedlo, pilo, nádherne obliekalo, v parádnych kočoch s pyšnými koňmi sa jazdilo a množstvo sluhov držalo. Ak by som nedobrým spôsobom života vás urazil alebo pohoršil, to priznávam, že u mňa bola chyba, jednako mám nádej, že mi túto chybu odpustíte.“ Posledné slová tejto reči boli: „Dietky moje milované, chráňte vám zverený poklad viery a pripomínajte si, ako veľa som trpel, kým som zaštepil vieru vo vašich srdciach.“

Počínanie biskupov, kvôli ktorým Gregor opustil Carihrad, sa nám musí zdať čudné, ak uvážime koľko dobrého počas dvanástich rokov svojho pôsobenia v hlavnom meste vykonal. Svojou horlivosťou väčšiu časť tohto mesta odviedol od lživej Áriovej náuky. Za prenasledovania, ktoré mu spôsobili heretici, ich mohol odovzdať súdom. No nielenže to neurobil, no ešte aj svojich verných prosil a učil, aby aj oni s rovnakou láskou postupovali voči inovercom. Hovoril im: „Pomsta je Kristovým učeníkom zakázaná. Oni majú všetko trpezlivo znášať a dobrom zlo odplácať.“ Jeho snahou bolo s čistotou viery spojiť obnovu mravov. Veľa, preveľa vykonal na tomto poli, no nemal čas, aby to, čo tak šťastne začal aj dokončil.

Vrátiac sa do vlasti, prijal z lásky k verným, ktorí dosiaľ nemali arcipastiera, vedenie cirkvi v Naziáne, pokiaľ v roku 383 nenastúpil na biskupský trón Eulalius. Vtedy odišiel Gregor do dediny, v ktorej sa narodil a ostal tam v dome, ktorí mu zanechali jeho predkovia. Svoj vtedajší život opisuje Gregor takto: „Žijem medzi skalami a uprostred divých zvierat. Oheň nikdy nevidím a obuv na nohách nemám. Slama je mojím lôžkom a obyčajná plachta prikrývkou. Zem pod mojimi nohami je vždy zmáčaná slzami pokánia.“ Ku koncu svojho života, vidiac ako heretik Apolinár svojimi básňami rozšíril svoju lživú náuku, začal aj sv. Gregor písať učené verše, ktoré obsahovali čistú náuku pravej viery, dušu nielen bavili, ale aj učili a povznášali k Bohu. Listami a inými písomnosťami bojoval proti lživým náukám heretikov a tak napĺňal, čo povedal v rozlúčkovej reči v Carihrade: „Tlieskajte rukami od radosti, že môj výrečný jazyk už nebude hovoriť. Tak je, jazyk prestane, ale ostane mi ešte ruka. Odteraz pero a atrament budú konať.“

Také boli snahy a námahy sv. Gregora Bohoslovca až do jeho blaženej smrti, ktorá prišla v roku 389, alebo podľa názoru iných v roku 391. Roku 950 prikázal cisár Konštantín Bohrjanonosný preniesť jeho pozostatky z Naziánu do Carihradu a uložiť ich v cerkvi sv. apoštolov. Za čias križiackych výprav boli pozostatky prenesené do Ríma, kde sa nachádzajú na jednom prestole Vatikánu.

Z tohto všetkého vidno, že zákonom života sv. Gregora boli slová sv. apoštola Pavla, ktorými nech sa končí aj tento jeho životopis: „A Pánov služobník sa nemá vadiť, ale má byť ku každému prívetivý, schopný učiť a byť trpezlivý. Tých, čo odporujú, má mierne karhať; možno im raz Boh dá kajúcnosť, aby poznali pravdu a vymanili sa z osídiel diabla, ktorí ich drží v zajatí svojej vôle.“

 

(Antonij Dobrjanskij, Žiťje uhodnikov Božich, Peremyšl, 1865, str. 27 – 35, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.)