25. Február – svätý Taras, konštantínopolský arcibiskup

Sv. Taras sa narodil v Konštantínopole okolo polovice 8. storočia. Jeho rodičia boli urodzení a bohatí, no pritom bohabojní ľudia, ktorí sa starali vychovať zo svojho syna užitočného človeka, tak pre ríšu, ako aj pre církev. Dali ho učiť sa náuku o slovách (filológiu), no neprestávali z neho robiť aj dobrého kresťana. Osobitne sa starali a dbali o to, aby ich syn unikal pred zlými priateľstvami. Mladý Taras svojím nadaním skutočne zodpovedal nádeji a očakávaniam rodičov. Len čo vystúpil medzi ľudí, hneď svojimi darmi ducha a cnosťami obracal na seba pozornosť. Tieto dary a cnosti mu pripravili cestu k najvyšším hodnostiam, hoci sa o ne neusiloval, a ani na ne nikdy nemyslel. Cisárom Konštantínom a jeho matkou Irenou bol povýšený do hodnosti konzula a neskôr na cisárskeho pobočného ministra. No nedal sa zaslepiť falošným leskom slávy a nikdy sa neobohacoval, no čím viac ho povyšovali, tým viac sa presviedčal o ničota všetkého pozemského. Jeho pobyt na cisárskom dvore, ktorý pre cnosti mnohých býva nebezpečnou skalou, ani trochu nezmenil jeho nábožný a bohabojný život. Hoci bol hodnosťou prvý po cisárovi, vždy sa staral, aby bol aj dobrým kresťanom. Týmto spôsobom ho pripravil Pán Boh na vysokú hodnosť, pre ktorú ho určil vo svojej cirkvi.

V tej dobe sa v gréckej církvi rozšírila heréza ikonoborcov, ktorí tvrdili, že v cerkvách nie je potrebné mať ikony. Ikony a obrazy všade zbierali, rúbali a pálili. Preto sa nazývajú ikonoborcami. Vtedajší konštantínopolský patriarcha Pavol III., v inom pre mnohé svoje dokonalosti úctyhodný, proti ikonoborcom nevystúpil tak silne a rozhodne, ako by sa patrilo, aby položil prekážku ich konaniu. Náhla choroba mu otvorila oči a ukázala mu jeho ústupčivosť. Preto si stanovil, aby splatil svoju slabosť, že sa zriekne hodnosti patriarchu a zvyšné dni svojho života prežije v samote monastiera. Keď sa o tom dozvedela cisárova matka Irena, sama odišla k nemu a snažila sa ho všetkými možnými spôsobmi presvedčiť, aby sa vrátil na trón patriarchu. No všetky jej námahy boli zbytočné. Pavol jej so slzami v očiach odpovedal, že svoje doterajšie pomýlené konanie môže odstrániť iba prísnym a neprerušovaným pokáním. Irena ho preto prosila, aby jej povedal meno muža, ktorý by bol dôstojný a hodný ho nasledovať v takej dôležitej hodnosti. Pavol jej povedal Tarasa. Onedlho potom sa Pavol odobral do večnosti.

Taras prijal hodnosť arcibiskupa a patriarchy v Konštantínopole iba s tou podmienkou, že bez zdržiavania bude zvolaný všeobecný snem, ktorý by vyriešil sporné otázky týkajúce sa úcty obrazov. S podmienkou sa súhlasilo a Taras na samotný sviatok Narodenie Kristovho prijal svätenie.

Snem bol zvolaný až po mnohých ťažkostiach do mesta Nicea v Betánii a tu boli ikonoborci odsúdení ako heretici. Na základe toho ustanovil Taras úctu obrazov v cerkvách spadajúcich pod neho. Pritom neľutoval námahy, aby všade zaviedol zbožnosť a opravil zvyky. Tak duchovenstvo ako aj ľud videli v ňom obraz skutočnej dobroty každého druhu. Jeho spôsob života bol prostý a veľmi skromný. Na jeho stole nikto nevidel ani najmenšie zvyšky a v obývačke nenašiel nič dobré. Pretože poznal cenu rýchlo sa míňajúceho času, dovoľoval si iba najnutnejší odpočinok. Spomedzi všetkých doma sa posledný ukladal na odpočinok a ráno bol prvý na nohách. Vo chvíľach, keď nemal povinnosti sa zaoberal čítaním a modlitbou. Jeho najväčšou cnosťou, ktorá aj ostatným cnostiam dodávala lesku, bola jeho nezvyčajná láska k biednym. Všetky svoje dôchodky dával na pomoc vdovám, sirotám a úbohým. Pre seba nechával iba na najnutnejšia výdavky. Aby niekto z núdznych neostal bez pomoci, sám navštevoval chudobných a nemocnice mesta. Počas pôstu obyčajne zdvojnásoboval svoje almužny a dary. Okrem toho počas celého pôstu sýtil pri svojom stole mnoho biednych, ktorých sám obsluhoval. Pravda, našli sa aj takí ľudia, ktorí ho za to nechválili a hovorili, že to je nedôstojné tak veľkej hodnosti patriarchu. No on na to odpovedal: „Chcem nasledovať môjho Spasiteľa, ktorý neprišiel na tento svet, aby mu posluhovali, ale aby on sám slúžil.“

No ešte väčšia bola láska a starostlivosť patriarchu Tarasa o večnú spásu jemu zverených duší. Zakladal monastiere a umiestňoval do nich horlivých a nábožných kňazov, aby ľudí učili slovom i skutkom. Nezanedbal nič, čo by podľa jeho názoru mohlo poslúžiť dobru a spáse jeho veriacich. No takýmto spôsobom na seba pritiahol nenávisť zlých ľudí. Ikonoborci ho považovali za svojho najväčšieho nepriateľa, a ľudia, iba podľa mena pravoverní, ktorí si od dávna zvykli na nezákonnosti, nemohli strpieť neúnavnú horlivosť patriarchu. Preto o ňom rozhlasovali lživé ohovárky a používali všetky spôsoby, aby oslabili jeho vplyv a autoritu u národa. Svätý muž sa týmto nedal zviesť z cesty, ktorú si raz vybral. Utešoval so dobrým svedectvom svojho svedomia. Trpezlivo znášal všetky prenasledovania a voči prenasledovateľom postupoval s predivnou a nezvyčajnou dobrotou. Prinášal za nich úpenlivé modlitby a v ich potrebách im skutočne ochotne pomáhal. Tým ukázal svoju opravdivú kresťanskú lásku a nasledujúcim skutkom ukázal silu svojho ducha, ktorú je povinný mať skutočný svätiteľ.

Cisár Konštantín, unesený nepravou láskou, chcel svoju zákonitú manželku, kvôli vymysleným dôvodom, odohnať od seba a oženiť sa s dievčaťom menom Teodota. Vo svojej zaľúbenosti pritom zabudol, že manželský zväzok sa nedá žiadnym spôsobom rozviesť. Sv. patriarcha sa proti tomu búril celou svojou autoritou, cisárovi usilovne ukazoval nezákonnosť jeho konania, hrozil mu Božím hnevom. Slávnostne vyhlásil, že radšej a smrť, než by dovolil také veľké pohoršenie. No cisár dokončil svoje bezbožné rozhodnutie. Pretože sv. Taras sa rozhodne vzpieral zosobášiť ho s Teodotou, našiel si kňaza menom Jozefa, ktorý napriek Božím a cirkevným zákonom to urobil. Táto pohoršujúca udalosť mala veľmi zlé následky pre vieru a pre cirkev. Cisárski námestníci v jednotlivých oblastiach a iní veľmoži išli podľa nepekného cisárovho príkladu. Niektorí z nich poodháňali svoje zákonité manželky, iní ich mali naraz niekoľko, a tak sa všade usídlili hriech a rozpustilosť. Proti tomuto všeobecnému pohoršeniu vystupoval Taras v kázňach a s odvahou biskupa ho karhal v chráme pred celým národom. To dalo nepriateľom patriarchy novú príležitosť a pohnevať na neho cisára, ktorý sa mu pomstil tak, že z krajiny povyháňal jeho priateľov a pomocníkov. No svätý muž ani hrozbou, ani nátlakom sa nedal zviesť na nejaký nedobrý a vierolomný krok, iba jedno opakoval: „Nemilosti Kráľa kráľov sa bojím viac, ako nenávisti smrteľného cisára!“

Onedlho nastala na cisárskom dvore násilná zmena. Cisárova matka, pohnutá vlastenectvom, zvrhla vlastného syna z trónu a prikázala ho v temnici oslepiť, pričom ten nešťastný cisár stratil aj vlastný život. Päť rokov neskôr, roku 802, veľmož Nicefor odňal trón aj cisárovnej Irene. Sv. Taras, ktorý pádom Konštantína bol v plnej miere slobodný, sa teraz všetkými silami snažil všade zaviesť patričný súlad a poriadok. Začal tým, že zbavil hodnosti a vyhnal oného Jozefa, ktorý proti všetkým Božím a ľudským zákonom zosobášil Teodotu s cisárom a korunoval ju za cisárovnú. Nový cisár Nicefor v ničom neznepokojoval svätého patriarchu a ten žil iba pre skutky pokánia a povinnosti svojho svätého úradu.

Po dvadsaťdvaročnom spravovaní na tróne patriarchu, ktorý bol hoden každej chvály, postihla sv. Tarasa ťažká choroba. Jednako slávil Božskú liturgiu ešte tak dlho, pokiaľ vládal stáť na nohách. Pred koncom svojho života musel zvládnuť ešte jeden ťažký boj. Ignác, biskup v Nicei, na vlastné oči videl tento boj a takto ho opisuje: „Tesne pred smrťou upadol sv. Taras do stavu pokúšania. Bolo možné počuť, ako sa rozpráva s duchmi temnoty, ktorý podrobne preberali a pretriasali celý jeho život, či nenájdu niečo zlé, z čoho by ho mohli obviniť. Umierajúci patriarcha sa obhajoval a odpovedal im na každé obvinenie. Zo strachu sa triasol na celom tele. Prítomní diváci mohli iba s údivom uvažovať, koľko úsilia vyvinulo peklo, aby vyjavilo aspoň nejaký malý hriech muža, ktorého celý život bol bez poškvrny. Po nejakej chvíli všetko utíchlo. Z toho usudzovali, že svätý s Božou pomocou odohnal satana. Onedlho potom pokojne a ľahko skonal. Udialo sa to 25. februára 808.“

Pamiatku svojho priateľa a verného sluhu preslávil Pán Boh nohými divmi. Napríklad štrnásť rokov po jeho smrti sa prihodila udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním, lebo základ má v nespochybniteľných svedectvách. Cisár Lev Armén, ktorý bol spriahnutý s ikonoborcami, uzrel vo sne sv. Tarasa, ktorý sa na neho pozeral nahnevaným výrazom. Pritom počul cisár, ako patriarcha Taras prikazuje nejakému človeku, ktorého nazval Michalom, aby svojím mečom prebodol cisára, Keď sa cisár prebudil zo sna, hneď prikázal prehľadať celý monastier svätého patriarchu, či tam nenájde oného Michala. Mníchov uväznili, mnohých aj mučili, aby sa k niečomu priznali. No zbytočne, pretože Michala neobjavili. Lev sa zbytočne usiloval uniknúť Božiemu súdu. Po šiestich dňoch bol zabitý Michalom „Krivojazyčným“, ktorý si potom prisvojil trón.

„Aj dvoch cherubov, kovaných zo zlata, spravíš hore na oboch koncoch zľutovnice (Ex 25,18).“

Sv. Taras sa mocne protivil ikonoborcom, ktorí nielen zakazovali úctu obrazov, no obrazy rôznym spôsobom zneucťovali a starali a o ich ničenie. Z toho sa nám vynára otázka, ako sa máme postaviť k úcte ikôn v našej pravovernej cirkvi? Aby sme vyriešili túto otázku, pýtam sa ťa najprv, kresťan, čo to je ikona, napr. sv. Mikuláša? Určite mi odpovieš, že ikona znamená obraz, napr. obraz sv. Mikuláša. Opýtam sa ťa ďalej, či ikona je iba obraz sv. Mikuláša, alebo sám sv. Mikuláš? A ty mi určite opäť odpovieš, že ikona je iba obraz, ale nie sám sv. Mikuláš. Ikôn sv. Mikuláša je veľké množstvo, no sv. Mikuláš je iba jeden. Dobre pamätaj, kresťan, že každá ikona je iba obraz toho, koho ukazuje, predstavuje, vyjadruje. Pre lepšie vysvetlenie dám ti príklad. Keď sa pozeráš do zrkadla, alebo do tichej čistej vody, vidíš sám seba. No ty vieš, že v zrkadle, alebo vo vode, nie si ty sám, ktorý sa pozeráš, ale iba tvoj obraz. Tak isto cháp aj o ikonách a cháp, že oni sú iba obrazy a vyobrazenia toho, čo je na nich namaľované, ale nie sama vec, sám skutok. Napríklad máme ikony Narodenie, Bohozjavenia, Vzkriesenia Kristovho. Vedz, že tieto ikony nie sú samotné Narodenie, Bohozjavenie, Vzkriesenie, ale iba obrazy, predstavenia toho, ako sa narodil, krstil a vzkriesil Pán. Ďalej. Vidíš ikonu predstavujúcu na kríž rozopätého Krista. Opäť uvažuj, že tá ikona nie je Kristus sám, ale iba obraz, vyjadrenie toho ako Kristus, náš Pán trpel, bol ukrižovaný a zomrel pre našu spásu. Kristových krížov je tiež veľké množstvo, len v každej cerkvi je ich niekoľko. No Kristus, náš skutočný Boh je len jeden, hoci by neviem kde a na akom kríži bol zobrazený. Taktiež vidíš rozličné ikony predstavujúce Prečistú Pannu Máriu, ikonu Pokrova (Ochrany), Zosnutia, Zvestovania, ikonu matky Božej Rohozenshej, Samborskej, Počajevskej, Berdičevskej, no vedz, že všetky tieto ikony sú len vyobrazenia prestavujúcu jedinú a tú istú Bohorodičku, jedinú, ktorá hoci v rôznych podobách, a to podľa toho, že ona, naša vrúcna orodovníčka,sa v rozličných podobách zjavovala ľuďom, je zobrazená. Tak, kresťan, vedz a dobre si pamätaj, že naše sväté ikony sú obrazy a vyobrazenia svätých, no nie sami svätí.

Toto sa patrí vedieť a pamätať preto, aby si vo svojej jednoduchosti nepovažoval ikony za bohov a nedával si im takú úctu, aká patrí iba samému Bohu. Z toho vyplýva, že ako je ťažký hriech nectiť si sv. ikony, tak rovnako ťažký je hriech považovať ikony za bohov a klaňať sa im a dávať im takú úctu, ako samému Bohu.

Ako teda správne uctievať sv. ikony? Ikonu si cti, ale nemaj ju za Boha. Nepohŕdaj ňou. Cti si ikonu nie pre ikonu, ale pre toho, koho zobrazuje. Obrazu sa pokloň, no myseľ a srdce vznášaj k tomu, koho vyjadruje, pamätajúc na zákon Nicejského snemu, že „úcta obrazu prechádza na zobrazené“. Preto či v cerkvi, či doma, či pri ceste uzrieš sv. ikony, hneď sa prežehnaj, pokloň sa pred nimi, bozkávaj ich, nedotýkaj sa ich nečistými rukami, , nič pusté a nedôstojné pred nimi nehovor a nekonaj. Maj k nim lásku, vrúcnosť a úctu, a to všetko preto, lebo sú to sväté ikony, posvätené církvou, pokropené svätenou vodou a sú svätým cirkevným jazykom. Takáto úcta sv. ikôn je svätou cirkvou povolená a prikázaná a nazýva sa vonkajšou alebo povrchnou úctou. No s touto vonkajšou úctou spájaj aj úctu vnútornú, rozumovú.

Na čom záleží vnútorná úcta sv. ikôn? Vyššie bolo povedané: „Obrazu sa pokloň, no myseľ a srdce vznášaj k tomu, koho vyjadruje.“ To znamená, že očami pozeraj na ikonu, no mysľou, umom, rozmýšľaj o tom, kto je na ikone namaľovaný. Telom sa pokloň obrazu a dušou i srdcom vzhliadni a predstavuj si toho, koho obrazu sa klaniaš. Keď sa modlíš napr. pred ikonou sv. Mikuláša a hovoríš: „Otec Mikuláš, pros Boha za mňa.“, to si mysli, že prosíš a modlíš sa za seba nie k ikone ale prosíš samého sv. Mikuláša. Predstavuj si, že za teba neprosí Boha ikona sv. Mikuláša, ale sám sv. Mikuláš. Keď sa modlíš pred ikonou presv. Bohorodičky a hovoríš: „Presvätá Bohorodička zachráň ma.“, znova mysli a maj na pamäti tú istú presv. Bohorodičku a pamätaj, že za tvoju spásu sa stavia u Pána Boha nie ikona Bohorodička, ale samá Bohorodička. Keď stojíš a modlíš sa pred čestným Kristovým krížom a hovoríš: „Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nado mnou.“, to vedz a cháp, že sa nemodlíš ku krížu, ale k Bohu, že nie kríž ťa miluje, ale miluje ťa a tvoje modlitby prijíma sám Kristus, Boh náš, ktorého iba obraz vidíš na kríži. Takto sa modli pred každou ikonou, takto si cti všetky ikony. Záleží na vnútornej, rozumovej úcte ikony.

Aby sa toto poučenie lepšie utvrdilo v tvojich myšlienkach, chápaní i pamäti, zober si ešte jeden príklad. Ty, kresťan, si dostal list od svojho syna, ktorý sa už dávno s tebou rozlúčil a žije v ďalekej cudzine. Pre teba je ten list cenný. Pozorne sa naň pozeráš, pozorne čítaš alebo počúvaš každé slovo, bozkávaš ho a potom odkladáš na nejaké čestné miesto a hneváš sa na toho, kto by ho chcel zobrať a stratiť, alebo potrhať. Prečo to všetko robíš? Sila a príčina toho nie je v liste, ale v tom, že list je od tvojho syna. Očami pozeráš na list a dušou za listom vidíš svojho syna. Počúvaš slová napísané v liste, no myslíš si, že počuješ samého syna. Ústami bozkávaš list, no srdcom objímaš syna. Slovom, ty pozeráš do listu a za ten čas celá tvoja duša, celé srdce a tvoje oči, celá tvoja bytosť nie je v liste, no u syna a so synom. Vidíš, ako možno v jednu a tú istú chvíľu očami pozerať na jedno, no mysľou, dušou byť s druhým. Podľa tejto úvahy rozmýšľaj aj o úcte sv. ikôn. Modli sa, klaňaj sa, bozkávaj sv. ikonu, no v tom istom čase nech tvoje myšlienky, celá tvoja duša i srdce, celá tvoja myseľ nech sa povznášajú k tomu, koho ikona predstavuje, alebo kto je na ikone zobrazený.

Teraz krátko zhrnime všetko povedané. Klaňaj sa, slúž jedinému pravému kresťanskému Bohu a cti si sv. kresťanské ikony. – Vedz, že sv. ikony sú len vyobrazenia svätých predmetov alebo skutkov, ale nie samotné predmety alebo skutky, preto pamätaj, že ikony nie sú bohovia. – Preto keď sa modlíš pred obrazmi, svoju modlitbu, poklonu a každú úctu vznášaj k Bohu a k tým svätým, ktorí sú na ikonách namaľovaný, alebo zobrazení.

Láskavý a mnohomilostivý Bože, ktorý si nám dovolil poznávať teba a tvojich služobníkov nielen naším rozumom, no dovoľuješ nám vidieť teba aj ich na svätých ikonách, modlíme sa k tebe a vrúcne prosíme, aby si nás uznal za hodných kedysi vidieť teba a tvojich služobníkov nielen na ikonách, ale aj tvárou v tvár v nebeskom kráľovstve. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 71-80)