23. nedeľa po ZDS

Nedeľa 23. týždňa po Päťdesiatnici (Lk 8,41-56)


„V tom čase prišiel k Ježišovi muž, menom Jairus, ktorý bol predstaveným synagógy. Padol Ježišovi k nohám a prosil ho, aby šiel do jeho domu, lebo mal jedinú, asi dvanásťročnú dcéru a tá umierala. Ako šiel, tlačil sa naňho zástup. Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok; minula na lekárov celý svoj majetok, ale ani jeden ju nemohol vyliečiť. Pristúpila odzadu, dotkla sa obruby jeho šiat a hneď prestala krvácať. Ježiš sa spýtal: „Kto sa ma to dotkol?” Keď to všetci popierali, ozval sa Peter a tí, čo boli s ním: „Učiteľ, veď sa tlačia zástupy a tisnú ťa a ty sa pýtaš: ‚Kto sa ma to dotkol?’?!” Ale Ježiš povedal: „Niekto sa ma dotkol, lebo som pocítil, že zo mňa vyšla sila.” Žena, vidiac, že sa neutají, prišla s chvením, padla pred neho a pred všetkým ľudom sa priznala, prečo sa ho dotkla a ako hneď ozdravela. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji!” Kým ešte hovoril, prišiel ktosi z domu predstaveného synagógy a povedal mu: „Tvoja dcéra umrela; už neunúvaj učiteľa.” Ale keď to Ježiš počul, povedal mu: „Neboj sa, len ver a bude zachránená!” Keď prišiel k domu, nikomu nedovolil vojsť dnu, iba Petrovi, Jánovi a Jakubovi s otcom a matkou dievčaťa. Všetci nad dievčaťom plakali a nariekali. On povedal: „Neplačte! Dievča neumrelo, ale spí.” Oni ho vysmiali, lebo vedeli, že umrelo. Ale on ho chytil za ruku a zvolal: „Dievča, vstaň!” I vrátil sa doň duch a hneď vstalo. A rozkázal, aby mu dali jesť. Rodičia dievčaťa stŕpli od úžasu a on im prikázal, že nesmú nikomu hovoriť, čo sa stalo.“


K evanjeliu dnešnej nedele mám zvláštny vzťah. Je to prvé evanjelium, na ktoré som si pripravoval homíliu. Nebol som ešte kňazom a mojimi poslucháčmi neboli veriaci nejakej farnosti. Bola to cvičná homília, ktorú som si pripravoval na hodinu homiletiky a jej poslucháčmi boli moji spolužiaci s prednášajúcim. Keď bola diskusia o nej, padla iba jedna výhrada od môjho spolužiaka. Bola vraj krátka (ostalo mi to podnes, ani teraz, po vyše štvrťstoročí, neviem dlho kázať). Asi mal pravdu. Ale prednášajúci ju hodnotil kladne. Odvtedy som ju viackrát „zrecykloval“ a počuli ju veriaci na všetkých mojich pôsobiskách. Preto ju dnes nebudem písať.

Ale jedno platí vždy! Ježiš Kristus je ten, ktorý uzdravuje a vracia život! Ale prečo nezasiahne dnes?! Prečo dnes neuzdravuje?! Veď zomierajú dobrí ľudia. Aj v týchto dňoch bol pochovaný jeden horlivý kňaz, ktorý mal, tak ako každý človek, niektoré názory možno trocha divné, ale úprimne veril Bohu a s veľkou vierou ho ohlasoval.

Na toto neviem odpovedať. Bol by to veľmi slabý boh, ktorého by človek vedel pochopiť. Verím, že Boh si k sebe povoláva človeka vždy vtedy, keď je to pre toho človeka najlepšie.

Ale problém je možno v našej malej viera a v tom, že prosíme o nesprávne veci. Chceme, aby Boh vyliečil naše choroby. Coronu, rakovinu, problémy s krvným tlakom, cukrovkou… Sú to vážne problémy! Ale prosíme Boha aby vyliečil našu pýchu, egoizmus, rozbité vzťahy v rodinách a spoločnosti, strach…?

Dnes mi jedna mladá mamička povedala, že má pocit akoby po výzve biskupov k pôstu za ukončenie pandémie, sa situácia začala trocha zlepšovať.

Pandémia raz (dúfam, že skoro) pominie. Ale kto vylieči to, čo sa počas nej pokazilo? Cítime zvláštnu atmosféru týchto dní. Ovplyvňuje nás, myslím si, veľmi negatívne. Prosme toho, ktorý lieči, ktorý vracia život, aby liečil naše aj naše duše.

o. Jozef

Ikona zdroj: www.pravoslavnekrestanstvo.sk