20. marec – Naši prepodobní otcovia, ktorých Saracéni pozabíjali v kláštore svätého Sávu

Za jeruzalemského patriarchu Eliáša II. (770 – 797), teda mnoho rokov po dobytí Jeruzalema Arabmi (638), prežívala Svätá zem veľmi ťažké časy, lebo medzi nekresťanmi vznikali spory, ktoré neraz vyústili do vzájomných bojov. Rozličné bandy prepadávali nielen osady a dediny, ale aj mestá, napríklad Aškalón a Gazu. Ak všetkých nepovraždili, tak aspoň rabovali. Iné skupiny sa skrývali popri cestách, útočili na chodcov, okrádali ich a nechávali polomŕtvymi. Zničený bol slávny Kláštor svätého Charitóna (liturgická pamiatka 28. septembra) a už nikdy sa neobnovil. Ani Jeruzalem si nemohol byť celkom istý, no predsa bol široko-ďaleko najbezpečnejším miestom, takže doň prúdili masy ľudí, aby tam našli útočisko.

Azda najvýznamnejším monastierom bola Lavra svätého Sávu, ktorá ležala pri rieke Cedron asi tridsaťpäť kilometrov od Jeruzalema. (Lavra, po grécky lauros, je špecifický druh kláštora, kde mnísi vedú pustovnícky život, no v rámci jedného veľkého komplexu). Jej obyvatelia sa mohli zachrániť, ale nechceli opustiť miesto, kde sa zasvätili Bohu. Jeden druhého posmeľovali: „Ak náš Vládca bude chcieť, môže nás zachrániť z rúk pohanov. Ak však bude jeho spravodlivej vôli milé vydať nás pohanom na zabitie, nech nám čím skôr pošle Pán utrpenie užitočné pre dušu. Prijmime z ruky nášho Vládcu to, čo je užitočné, a kvôli strachu sa nevracajme z tichej púšte do svetskej márnosti, aby nás neodsúdili všetci ako zbabelcov, čo nezachovávajú príkazy svojho Pána, ktorý hovorí: Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu (Mt 10, 28). Dobré je vidieť tých, čo sa vzďaľujú zo sveta do púšte a kráčajú po Kristových šľapajach, ale zlé je vidieť ich, ako po krátkom pobyte v púšti zo strachu pred ľuďmi odtiaľ utekajú a vracajú sa do sveta…My nepotrebujeme na ochranu kamenné hradby; namiesto pevnej hradby je naším ochrancom Kristus…“ Na zotrvanie v monastieri však mali ešte jeden vážny dôvod: Keby lavru opustili, okamžite by prišli nepriatelia, všetko by podpálili a zrovnali so zemou. Mnísi teda zostávali preto, aby sa prostredníctvom nich oslávilo Kristovo meno.

Veľmi dlho sám Boh ochraňoval toto miesto pred zničením. Hoci k nemu prichádzali ozbrojené hordy, nespôsobovali mu škodu, iba žiadali jedlo a nápoj. Keď sa raz istá tlupa vybrala zničiť monastier, neďaleko Betlehema narazila na vojsko, ktoré ich porazilo a rozohnalo. Inokedy akýsi ozbrojenci kráčali k monastieru, aby ho vyplienili, no v neďalekej dedinke našli množstvo vína, opili sa, pohádali sa a vzájomne pozabíjali.

Vo štvrtok 13. marca, teda v pôstnom týždni pred Kvetnou nedeľou, však prepadli monastier približne šesťdesiati Etiópčania s lukmi a mečmi. Niekoľkí mnísi im vyšli v ústrety, aby dobrým slovom o svojej neškodnosti a ponukou jedla zmiernili ich zlobu, no márne. Útočníci kričali: „Neprišli sme kvôli jedlu, ale kvôli striebru a zlatu. Vyberte si jednu z dvoch možností: Buď nám dáte zlato i striebro a zostanete nažive, alebo zahyniete našimi rukami.“ Keď sa im otcovia pokúsili vysvetliť, že nevlastnia ani zlato ani striebro, útočníci spustili streľbu z lukov, pričom trinástich zabili a niekoľkých zranili. Nato sa vrhli ku kéliám, povylamovali na nich dvere, všetko vyhádzali von a kélie podpálili. Vo chvíli, keď chceli podpáliť chrám, v diaľke zbadali ľudí a domnievali sa, že je to jeruzalemské vojsko, preto sa dali na útek.

Počas celonočného bdenia pred Kvetnou nedeľou sa otcom dostali do uší správy, že banditi sa znova zgrupujú, no napriek tomu mnísi zotrvali. A naozaj, vo Veľký štvrtok 20. marca spomínaní Etiópčania znova prepadli monastier, ešte vo väčšom počte. Niektorých otcov zastrelili šípmi, iným odťali hlavu mečom, ďalších rozsekli na polovicu a ďalších ukameňovali. Tých, čo zostali nažive, zhromaždili do jaskyne, kde ich mučili dymom. Zadusením zomrelo osemnásť mníchov, ďalší skonali v dôsledku iných mučení. Zachránili sa iba niekoľkí a potom s úctou pochovali telá mŕtvych.

Etiópčania odtiahli preč prakticky s prázdnymi rukami a vzápätí popadali mŕtvi na púšti, kde ich roztrhali divé zvieratá a vtáky.

Autor: ThLic. Marcel Gajdoš