16. Január – Poklona okovám sv. Petra

Svätá cirkev v tento deň slávi výročný sviatok na pamiatku toho veľkého dobrodenia, ktoré udelil Pán Boh svojim veriacim skrze to, že sv. apoštola Petra z okov, to jest z jeho reťazí, zázračne uvoľnil. Herodes Agrippa, vnuk Herodesa, ktorý pozabíjal nevinné deti v Betleheme, z milosti rímskeho cisára Kaligulu vládol v Júdskom kraji a volal sa kráľom. Aby mohol bezpečnejšie vládnuť, dbal o to, aby ulahodil a páčil sa židom. To nemohol ľahšie dosiahnuť, ako iba prenasledovaním kresťanov, zvlášť apoštolov a Kristových učeníkov. A tak Herodes prikázal, hovoria Skutky apoštolské, Jakuba, Jánovho brata, zabiť mečom, a keď videl, že sa to židom páči, zaumienil si chytiť aj Petra. Keď dostal apoštola Petra do rúk, prikázal ho posadiť do temnice a odovzdal ho štvoritej stráži, každej zo štyroch vojakov, aby ho strážili, lebo po veľkonočných sviatkoch ho chcel predviesť pred ľud. A tak sedel Peter strážený vojakmi v temnici, no cirkev sa za neho bez prestania modlila k Bohu. Keď ho už Herodes mal predviesť pred ľud, sv. Peter tej noci spal medzi dvomi vojakmi, okovaný dvoma železnými reťazami a predo dverami stála stráž. A hľa, zjavil sa Pánov anjel, ktorého jas ožiaril celú temnicu. Keď pristúpil k spiacemu Petrovi, uderil ho do boku a zobudil ho. Anjel povedal Petrovi: „Vstaň rýchlo!“ A železné reťaze mu popadali z rúk. Ďalej anjel hovoril Petrovi, aby sa prepásal, obul a zaodel, čo aj urobil. „Poď za mnou!“, povedal m ešte anjel a vyšiel z temnice. Peter išiel za anjelom, ale sám ešte nevedel, či to, čo sa s ním deje, je skutočne pravdou, alebo iba snom. Obaja s anjelom prešli okolo prvej i druhej stráže a prišli k železnej bráne, ktorá viedla do mesta a tá sa im sama od seba otvorila. Spolu prešli ešte jednu ulicu, potom anjel od neho odstúpil a stal sa neviditeľným. Peter sa teraz spamätal a vravel: „naozaj viem, že Pán poslal svojho anjela a vyslobodil ma z Herodesovej ruky a zo všetkého, čo očakával židovský ľud.“ A keď tak rozmýšľal a hovoril, išiel tam, kde jeho príchod mal priniesť veľkú radosť, išiel do domu Márie, matky Jána zvaného Marek, kde bolo zhromaždené veľké množstvo veriacich na modlitbách za neho. Sv. Peter zabúchal na dvere domu, slúžka menom Rodé vybehla pozrieť, kto búcha, a keď po hlase spoznala Petra, od radosti zabudla odomknúť dvere, ale bežala naspäť do spoločenstva a hovorila, že predo dvermi stojí Peter. Tí, ktorí to počuli, jej hovorili: „Šalieš!“ Keď ona tiež trvala na svojom, hovorili, že to nie je Peter, ale že to musí byť jeho anjel. Peter neprestával búchať, a keď mu otvorili, všetci sa zadivili. Dal im znamenie, aby mlčali, a vyrozprával im, ako ho Boh vyviedol z temnice a kázal mu to oznámiť apoštolom. Potom sv. Peter odišiel na iné miesto.

Nasledujúce ráno bol medzi vojakmi veľký zmätok, kde sa mohol podieť sv. Peter. Herodes, keď sa dozvedel, že Peter unikol z temnice, veľmi sa rozhneval na stráž a kázal ju odsúdiť. Veriaci sa z takého zázračného Petrovho vyslobodenia z temnice nevýslovne tešili a vrúcne zaň ďakovali Pánovi a poučili sa z toho, že vo všetkých protivenstvách treba dúfať v Pána, ktorý môže pomôcť aj tam, kde je ľudská pomoc nemožná. Okovy, alebo reťaze, do ktorých bol zakovaný sv. Peter v temnici, sa potom dostali do rúk kresťanov a v Jeruzalemskej cerkvi boli chránené ako svätý poklad. V roku 439 jeruzalemský patriarcha Juvenalius podaroval tie reťaze gréckej cisárovnej Eudoxii z vďačnosti, že prišla do Jeruzalema a tu sa na svätých miestach prejavila ako veľmi štedrá. Jednu reťaz nechala cisárovná pre seba a druhú poslala do Ríma svojej dcére, ktorá sa tiež volala Eudoxia, a bola manželkou cisára Valentiniána III. Tá cisárovná sa z toho daru veľmi potešila a ukázala ho vtedajšiemu rímskemu pápežovi Sixtovi III.., ktorý hneď prikázal priniesť aj tú reťaz, ktorou bol sv. Peter prikovaný na príkaz cisára Nera. Tu sa ukázala Pánova ruka, lebo len čo sa tie reťaze priložili k sebe, obe sa hneď spojili, akoby to bola jedna reťaz urobená jednou rukou. Čo Pán Boh tak zázračne spojil, cisárovná nechcela rozdeliť, iba prikázala v Ríme postaviť peknú veľkú cerkev a uložiť v nej tie okovy sv. Petra, aby si ich ľudia uctievali. Poklone čestným okovám slávneho a všechválneho apoštola Petra sv. cirkev priznačila osobitne dnešný deň.

Skrze tie okovy sv. Petra urobil Pán Boh mnoho veľkých zázrakov, ako nám potvrdzujú hodnoverné svedectvá. Pretože sa splnil výrok sv. Augustína: „Ak už tieň sv. Petra mal liečiteľnú silu, o koľko viac ju budú mať jeho okovy.“ Rímsky pápeži zvykli piliny z okov sv. Petra posielať kráľom a kniežatám, ktorí ich uzatvárali v zlatých krížikoch. Tie krížili nosili na krku a boli si istí ochranou sv. Petra. Sv. Gregor Veľký opisuje, že jeden veľmož v Lombardii sa z takého krížila vysmieval a chcel ho zlomiť. Tom ho ovládol zlý duch a tak ho mučil, až si zobral život. Iný veľmož pri dvore cisára Otta I., mučený zlým duchom, náročky prišiel do Ríma, aby sa tu dotknutím čestných okov oslobodil od diabla. Vtedajší rímsky pápež Ján XIII. Mu založil čestné okovy na krk a diabol od neho hneď odstúpil. Svedkom toho zázraku bol Teoorich, biskup mesta Metz, ktorý tým bol tak rozrušený, že neprestával prosiť, kým mu rímsky pápež nedaroval jedno ohnivko z Petrovej reťaze pre jeho cerkev. Zázraky čestných Petrových okov spomína aj kondák dnešného dňa, ktorý je nasledovný: „Skala Kristus Skalu viery oslavuje, svetlo učeníkov, prvého na prestole, lebo všetkých, Peter, volá oslavovať tvoje zázraky, čestné okovy a dáva odpustenie hriechov.“ – Milostivý Bože, ktorý si svätého a všechválneho apoštola Petra oslobodil z jeho reťazí a tak zázračne vyviedol z temnice, prosíme ťa, rozviaž putá našich hriechov a odvráť od nás každé zlo, aby sme ťa mohli chváliť a oslavovať po celý náš život i na veky vekov. Amen.

 

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 15 – 19, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.