15. máj – Prepodobný otec Pachomius Veľký

Prvými otcami pustovníkov, alebo mníchov, rehoľníkov, boli Anton a Pavol. Obaja títo sv. muži ešte žili, keď vystúpil Pachomius, pozvaný k tomu samým Bohom, ktorý zjednotil mníchov k spoločnému životu, dal im pravidlá a zákony, a tak sa vlastne stal zakladateľom monastierov. Pachomius sa narodil okolo roku 292 v Egypte v meste Téby. Jeho rodičia boli pohania, ktorí ho vychovali vo svojej viere, čiže v modloslužbe. Hneď od detstva bol tichý, skromní a milý, a pritom sa veľmi štítil mrzkých obyčajov, ktoré pohania konali počas obiet a výročí. Hovoria, že pohanskí proroci, ktorých nazývali orákulami, onemeli, keď sa v ich chráme zjavil Pachomius. V dvadsiatom roku života, za vlády cisára Konštantína Veľkého, bol s inými mládencami zobratý do vojska a pod ozbrojenou strážou bol privedený do jedného mesta, kde žilo veľa kresťanov. Títo, ako skutoční Kristovi učeníci, keď videli týchto mládencov v nevôli, zmilovali sa nad nimi, poprinášali im chlieb a iné pokrmy a starali sa o nich tak, ako by to neboli cudzí ľudia, ale ich rodní synovia a bratia. Pachomius sa začudoval, keď videl, ako milo a láskavo ich títo ľudia prijímajú, a pýtal sa, kto sú títo dobrí ľudia. Odpovedali mu, že títo ľudia sú kresťania, pretože veria v ukrižovaného Krista, ktorý im dal prikázanie milovať svojich blížnych ako seba samých, a za všetky dobré skutky mať nádej na večnú odmenu v nebi. Preniknutý úctou k tak svätému prikázaniu si predsavzal, že v čase, keď už bude oslobodený od vojenskej služby, toto prikázanie spozná lepšie a bude slúžiť Bohu, ktorý svojim vyznavačom káže tak ušľachtilo konať. Od toho dňa si neprestajne opakoval túto modlitbu: „Ó, Bože môj, Stvoriteľu neba i zeme, pozri na mňa okom tvojho milosrdenstva a osloboď ma od môjho položenia. Daj mi spoznať cestu, na ktorej sa ti budem páčiť. A celá moja myseľ i úsilie budú smerovať k tomu, aby tebe jedinému slúžili a tvoju vôľu napĺňali.“

Cisár Konštantín Veľký, ktorý silou svätého kríža zvíťazil nad svojimi nepriateľmi, rozpustil vojsko a Pachomius sa vrátil naspäť do Téb. Tu sa dal zapísať medzi katechumenov, čiže medzi tých, ktorí sa pripravovali na krst. Keď sa najprv patrične naučil pravdám Kristovej viery, bol pripustený k Tajne sv. krstu, ktorú prijal s maximálnou zbožnosťou. Hneď prvú noc po svojom krste mal nasledujúce videnie. Videl, ako na jeho ruku z neba padá rosa, a keď naplnila jeho dlaň, zmenila sa na sladký med a on počul hlas: „Pachomius, pochop, že čo sa deje, má byť ako znak milosti danej ti Kristom Pánom.“ Od toho času si Pachomius silno predsavzal, že si zachová stav nevinnosti, do ktorého ho uviedol sv. krst. Pritom chápal, že ako mladý a neskúsený človek a ako začínajúci kresťan potrebuje skúseného sprievodcu, ktorý by ho bezpečne sprevádzal na ceste spásy, aby sa na nej nepotkol, alebo z nej úplne nezišiel. Preto keď začul, že jeden zbožný starec menom Palamon v púšti verne slúži Bohu, odišiel k nemu a prosil ho, aby mu bol učiteľom v jeho duchovnom živote. Palamon mu živo predstavil všetky námahy a nedostatky, ktoré by, ako jeho učeník, musel znášať, a hovoril: „Pamätaj, syn môj, že ja jem iba chlieb so soľou, neužívam olej ani víno, neraz celé noci trávim spievaním žalmov alebo rozjímaním nad Svätým písmom. Už mnohí začínali so mnou viesť takýto život, no nemali síl, aby s ňom pokračovali.“ Mládenec sa tým nedal zastrašiť a povedal: „Mám nádej v Bohu, že ten, ktorý ma k tebe poslal, Otče, mi dá aj silu a vytrvalosť.“ Táto smelá odpoveď sa Palamonovi páčila. Už viac sa nezdráhal prijať Pachomia a postrihnúť ho za mnícha. Niektorí spisovatelia tvrdia, že sa to stalo v roku 314. Teraz učil Palamon Pachomia, ako má uvažovať vo svojom srdci a napravovať ho, aby nevynechával žiadnu príležitosť, aby vždy umenšoval náklonnosť k zlému a umŕtvoval vášne. Neraz sa títo Boží služobníci odmodlili celý Žaltár a nie jednu noc strávili na modlitbe. Keď hrozilo, že žiaka niekedy zlomí spánok, povzbudzoval ho Palamon slovami: „Mocuj sa a modli sa, synu, aby ťa nepremohol nepriateľ a nevytrhol ti celé ovocie tvojich námah.“ Niekedy mi kázal tak dlho prenášať piesok z jedného miesta na druhé, kým ho úplne neopustila chuť na spánok. Týmto spôsobom si Pachomius zvykal čoraz viac nespať, až prišiel k takej dokonalosti, že sa celú noc modlil s vystretými rukami, a pritom noc sa mu zdala byť krátka. Najviac sa modlil za úplnú čistotu srdca, aby odtrhnutý od sveta a jeho radostí mohol celým srdcom a všetkými silami milovať iba Boha. Aby udusil v sebe aj zárodky náklonnosti k zlému, podľa Palamonovej náuky sa posilňoval v pokore, trpezlivosti a skromnosti. Čas, ktorý sa týmto dvom pustovníkom zvyšoval po modlitbe a nábožných rozjímaniach, venovali manuálnej práci. A keď niečo predali, pomáhali tým chudobným.

Pachomius si zvykol občas ísť do púšte zvanej Tabena, ktorá ležala na brehu rieky Níl. Jedného dňa, keď sa tam modlil, počul hlas, ktorý mu hovoril: „Prebývaj na tomto mieste, Pachomius, a postav tu monastier, lebo prídu tu mnohí, aby mi slúžili, a ty ich máš viesť podľa pravidiel, ktoré ti tu dám.“ Zjavil sa mu anjel a dal mu tabuľku, na ktorej boli napísané pravidlá, alebo ústava mníšskeho života. Pachomius sa udivený ponáhľal k Palamonovi a rozpovedal mu, čo sa prihodilo v púšti. Bez akéhokoľvek meškania obaja odišli do púšte a podľa Pánovho slova vystavili monastier, , ktorý sa skladal z mnohých malých siení, alebo kélij. Toto sa stalo okolo roku 325, čiže dvadsať rokov potom, ako sv. Anton založil svoj prvý monastier. Palamon sa potom vrátil do svojej samoty, ale Pachomiovi prisľúbil, že ho každý rok navštívi. No p krátky čas zomrel.

Prvým žiakom sv. Pachomia bol jeho starší brat Ján, ktorý tiež prijal Kristovu vieru. Ale aj toho mu onedlho zobrala smrť a on opäť ostal úplne sám. Napokon prišiel čas, keď sa mali naplniť mnohé, na Boží príkaz postavené, kélie. Skoro sto učeníkov sa zišlo okolo Pachomia a on ich viedol a učil podľa pravidiel, ktoré dostal z rúk anjela. Sám im bol vo všetkom príkladom, osobitne v službe iným. Okopával, sial, polieval v záhrade, deň a noc obsluhoval chorých, a pritom sa modlil a postil. Všetci, ktorí sa pozerali na tento jeho život, hovorili: „Ako sa mýli každý, kto si myslí, že svätí sa svätými rodia, pretože vidíme, že sa nimi stávajú vlastnou vôľou za pomoci Božej a aj hriešny človek sa môže stať vznešeným. Hľa, tento náš svätý otec bol pohanom a teraz dosiahol takú dokonalosť, že ho môžeme vo všetkom nasledovať, ako on nasleduje svätých otcov, ktorí žili pred ním.“ Takto sa medzi sebou rozprávali a povzbudzovali k dobrému a Pachomia prosili: „Káž aj nám pracovať a netráp sa toľko iba sám, otče!“ On im odpovedal: „Jarmo, ktoré som si vzal na seba, nezložím. Sám Kristus nás zjednotil, aby sme sa naraz a spoločne namáhali kvôli našej spáse.“ Život a poriadok v monastieri bol takýto. Pôst a práca boli každému vymerané podľa jeho síl. V kéliach bývali po traja mnísi a kuchyňu i jedáleň mali spoločnú. Ich odev bol z hrubého súkna v podobe vreca bez rukávov. Siahal po kolená a bol prepásaný povrazom. Hlavu pokrývala kapucňa s malými vyšitými krížikmi. Tento odev na sebe nosili vo dne v noci. Pri obede nikto nesmel hovoriť, iba každý si ešte viac zatiahol kapucňu na hlavu, aby jeden druhého ani nevidel. Každý týždeň sa spovedali a prijímali Eucharistiu. V nedeľu im predstavený kázal náuku. Večer a o polnoci ich hlas trúby zvolával na modlitbu, kde striedavo spievali žalmy. Aby bola medzi nimi zachovaná úplná rovnosť, nikto z nich nesmel byť kňazom, ale všetky duchovné diela v monastieri slávil prichádzajúci kňaz. Všetci mnísi museli pracovať. Niektorí v záhrade, iní na poli. Ani počas týchto prác nikto nesmel prehovoriť ani slovo. S osobitnou starostlivosťou sa starali o chorých. Ak zomrel niektorý z bratov, tak všetci naraz prosili Pána Boha o milosť pre jeho dušu a telo pochovali s modlitbou a spevom. Pachomius bol vo všetkom príkladom, na seba bol maximálne prísny. Deň a noc bolo na jeho tele drsné rúcho. Chleba nejedol viac, ako potreboval na prežitie. Pätnásť rokov spal iba posediačky. O nič sa neopierajúc, pretože úprimne túžil slúžiť Bohu neprestajnou prácou a modlitbou.

Sv. Pachomius založil v Tabenskej púšti ešte šesť monastierov, ktoré sa nenachádzali ďaleko jeden od druhého a všetky spadali pod jedného a toho istého predstaveného. Keď videl, že ľudia, ktorí na púšti pasú svoje stáda, v nedeľu nechodia do cerkvi, nepočujú Božie slovo a neprijímajú sv. Tajny, s dovolením biskupa tej oblasti im vystavil cerkev. A pokiaľ nemali kňaza, sám im čítal Sv. písmo a ohlasoval náuku. Robil to tak skromne a milo, že ľudia, ktorí sa na neho pozerali si mysleli, že pred sebou vidia anjela. Plodom jeho usilovnosti bolo, že mnohí neveriaci sa obracali k Pánu Bohu. Biskup z mesta Teatýra menom Serapion ho chcel za jeho veľké zásluhy vysvätiť na kňaza, ale skromný a pokorný Pachomius sa neodvážil prijať túto hodnosť. Sv. Atanáz mal k nemu takú veľkú úctu, že chodil do Tabeny kvôli tomu, aby spoznal tohto Božieho sluhu.

Sv. Pachomius mal aj sestru, ktorá si priala ho ešte raz za života uvidieť. No keď prišla k bráne jeho monastiera, dozvedela sa, že ženám je vstup zakázaný a brat jej prikázal povedať, aby sa uspokojila tým, že vie, že ešte žije. Aj ona prejavila túžbu, žeby chcela tak, ako jej brat, žiť v samote a slúžiť iba Bohu. Vtedy prikázal Pachomius vybudovať pre ňu monastier na druhom brehu rieky Níl, ktorý sa za krátky čas naplnil pobožnými pannami a po čase, ako svedčí Paládius, bolo ich tam do štyristo. Do ich monastiera nemal prístup žiaden muž, okrem kňaza a diakona, ktorí v nedele a sviatky slávili v ich cerkvi bohoslužby. Tieto mníšky, okrem modlitby a rozjímania, sa zaoberali aj manuálnou prácou a robili z priadze a vlny odev tak pre seba, ako aj pre mníchov. Ak niektorá z nich zomrela, tak jej telo vyniesli na isté miesto, odkiaľ ho potom za spevu žalmov brali mnísi a pochovali ho na spoločnom cintoríne.

Do monastiera sv. Pachomia pribúdalo každý deň čoraz viac bratov, ktorí z lásky ku Kristovi pohŕdali svetom. Prišiel tu aj štrnásť ročný chlapec menom Teodor. Bol synom kresťanských, zbožných, čestných a bohatých rodičov, ktorý keď pozeral na majetok a bohatstvo svojho domu, si hovoril: „Čo mám z toho, ako moja duša nebude spasená a ak pre túto krátku radosť stratím večnú radosť?“ A tak naplnený Božím Duchom opustil aj majetok aj radosti a dva roky znášal nedostatok, postil sa, modlil sa, rozjímal o Bohu, a tak sa pripravoval na mníšsky život. Po dvoch rokoch takého života prišiel so slzami k Pachomiovi s prosbou, aby ho prijal za mnícha a priviedol na cestu spásy. Pachomius ho prijal a vidiac na ňom Božieho Ducha, ochotnú poslušnosť a iné cnosti, veľmi si ho zamiloval. No onedlho prišla za Teodorom jeho matka a priniesla od biskupa odporúčanie, aby jej vydal syna. Pachomius to povedal Teodorovi a prikázal mu stretnúť sa s matkou. Teodor povedal: „Prepodobný otče! Leviti v starom zákone nechceli poznať ani svojich rodičov, ani svojich bratov, aby tým lepšie mohli slúžiť bohu. A ty mi kážeš hovoriť s matkou? Mne, ktorý som z milosti Božej a na jeho volanie, z lásky Božej opustil celý svet a svojich rodičov?“ Sv. Pachomius mu vtedy povedal: „Nenútim ťa k tomu. Urobíš lepšie, ak sa so svojou matkou nestretneš a nebudeš s ňou hovoriť.“ A keď nechcel, aby ho matka videl, Pán Boh tak zmenil jej srdce, že ostala pri mníškach v ženskom monastieri, hovoriac: „Tak budem aspoň v blízkosti svojho syna a kvôli nemu prinesiem svoju dušu Bohu.“

Jeden mních, neporiadny v plnení svojich povinností, bol často napomínaný sv. Pachomiom. Mních sa na to namrzel a rozhodol sa opustiť monastier. Teodor to zistil a povedal mu: „Omrzelo ma časté napomínanie nášho predstaveného, preto som sa rozhodol odísť z monastiera.“ Keď to počul ten mních, veľmi sa potešil, že našiel druha svojej netrpezlivosti a so všetkým sa mu zveril. Teodor mu na to povedal: „Vieš čo, bratku, ak začujeme ešte jedno prísne slovo, odídeme z monastiera.“ Keď najprv takto upokojil mnícha, všetko rozpovedal Pachomiovi. En pochválil jeho konanie. Oboch si zavolal k sebe a hovoril im: „Odpusťte mi, deti moje, lebo viem, že som zhrešil. A vy opäť trpezlivo znášajte slabosti a chyby svojho starého otca.“ A tak ten neporiadny mních z monastiera neodišiel, ale napravil sa.

Tomuto Teodorovi, ktorý mal vtedy ešte len dvadsať rokov, prikázal Pachomius všetkým zhromaždením bratom ohlasovať náuku. Pretože bol poslušný, otvoril ústa a hovoril veľa dobrého a pre dušu užitočného. No starší bratia ho nechceli počúvať, preto odišli zo zhromaždenia a začali narieka a hovoriť: „Či nás, starých, majú učiť takéto deti?“ Donieslo sa to k Pachomiovi, ten si ich zavolal a povedal im: „Takto hovoríte a konáte zo svojej pýchy, pre ktorú diabol stratil nebo a bol zvrhnutý do pekla. Utiekli ste od Božieho slova, aby ste počúvali diablovo. Pán pokorou zachránil svet, a my, hlina a blato, budeme pyšní? Skutočne ste poľutovaniahodní! Hovorím vám pravdu, ja sám som sa od neho veľa naučil. A tak ak sa nebudete kajať, tak toto vaše konanie bude prvým krokom k vášmu úpadku!“ Týmto spôsobom tento verný lekár vyliečil ich duše. Teodorove cnosti sa rokmi čoraz viac zväčšovali. Nimi ako svetlom osvecoval všetkých žijúcich v monastieri a svojím nábožným životom, akoby anjelským, si zaslúžil, že sv. cirkev ho započítala do počtu svätých Božích služobníkov a jeho pamiatke určila 16. máj.

Pachomius pri celej tejto svojej svätosti neušiel zvyčajnému osudu ušľachtilých ľudí, čiže klebetám. Intrigami bol v roku 348 vyzvaný, aby sa dostavil pred snem biskupov v meste Latopolis, aby sa obránil pred žalobami vznesenými proti nemu. Úplne sa obránil a zahanbil zlobu svojich nepriateľov, ale urobil to s takou skromnosťou a pokorou, že sa aj samotní biskupi divili. V tom istom roku prišla na jeho monastiere epidémia moru, ktorá mu zobrala sto mníchov. Aj on sám ochorel na túto strašnú chorobu a viac ako štyridsať dní trpel nevýslovnými bolesťami, ktoré ale znášal s udivujúcou trpezlivosťou. Nenariekal ani jediným slovom, ba všetko znášal ďakujúc za to Bohu. Dva dni pred smrťou prikázal zvolať všetkých bratov k svojej posteli. Tam, lúčiac sa so všetkými, ich napomínal, ako majú žiť. Osobitne ich napomínal, aby žili v pokoji a zhode. Potom menoval na svoje miesto predstaveného monastierov Petrónia, ako najvhodnejšieho medzi mníchmi a za dva dni, čiže 15. mája 348, odovzdal Bohu svojho ducha. V čase jeho smrti sa v monastieroch, ktoré založil, nachádzalo už sedem tisíc mníchov. Títo všetci prelievali úprimné slzy za svojím predstaveným a Božím služobníkom sv. Pachomiom, na ktorého modlitby založ u nás Pánove bratstvá. Skutočné sväté a kresťanské spoločenstvá, aby tvoja svätá cirkev vo všetkých svojich členoch Teba, Bože, oslavovala, a potom u Teba sa radovala na veky. Amen.

 

(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 182-191)