1. Január – sv. Bazil Veľký

Sv. Bazil, kvôli svojím osobitým cnostiam a pre veľké zásluhy o dobro cirkvi, zvaný Veľký, sa narodil v roku 308 v meste Cézarea v Kapadóckom kraji a pochádzal z významnej a zbožnej rodiny. Jeho otca a matku cirkev uznáva za svätých. Bazil, sotva prišiel na svet, ťažko ochorel a lekári mu už nedávali žiadnu nádej. No on sa uzdravil a jeho uzdravenie všetci pripisovali vrúcnym modlitbám, ktoré jeho rodičia za neho vysielali k Bohu. Prvú náuku o kresťanstve dostával od svojej babky Makríny. Neraz hovoril: „Nikdy som nezabudol na tú hlbokú pečať, ktorú urobili reči a príklad tej svätej ženy v mojej duši.“ Jeho otec, ktorý sa tiež volal Bazil, si vzal za svoje odovzdať mu základy literatúry, v ktorej mal Bazil veľmi skoro úspech. Po otcovej smrti tento záväzok prešiel na matku Emíliu, ktorá tak dokázala vychovávať svoje deti, že sama svätá ich všetkých vychovala na svätých. Lebo cirkev uctieva ako svätú Bazilov najstaršiu sestru Makrínu i jeho brata Gregora, Nysského biskupa, aj Petra, Sebastského biskupa. Ešte jeden jeho brat, ktorý sa volal Naukratius, v 22. roku života zanechal svet a odišiel do púšte nad riekou Iris, aby tam posluhoval zbožným starcom.

Keď Bazil podrástol, chodil do školy vo svojom rodnom meste Cézarea, kde múdrosťou, zbožnosťou i statočnosťou vynikal nad všetkými inými žiakmi. Zvesť o najslávnejšom rečníkovi tých čias Libaniovi ho priviedla do Konštantínopola, kde si múdrosťou a milými obyčajami tak zaslúžil úctu všetkých, že ho úprimne miloval i ten pohanský učiteľ Libanius, a potom po ňom celý život túžil. Svoje školy ukončil v meste Atény, ktoré vtedy boli volané Matkou celej gréckej múdrosti. Tu mu boli učiteľmi slávny grécky mudrc Ebbula, tiež Hemérius a Proeresius. No Bazil bol takým žiakom, že sa zakrátko v múdrosti vyrovnal svojim učiteľom, a potom ich tak prevyšoval, že aj samotní učitelia sa divili jeho usilovnosti, zbožnosti a čistote jeho života. V Aténach bol zviazaný ten prekrásny, a potom celý život trvajúci, zväzok priazne s Gregorom Bohoslovcom, neskorším biskupom Naziánu a patriarchom Carihradu. Bazil a Gregor bývali spolu a živili sa pri spoločnom stole. Pri všetkých svojich úmysloch pozerali iba na Božiu chválu a k tomu smerovali ich všetky námahy, všetky učenia, všetky pôsty a modlitby. Osobitne starostlivo unikali a chránili sa pred zlým priateľstvom. Sv. Gregor o tom píše takto: „Nestretávali sme sa so žiakmi, ktorých obyčaje nám boli podozrivé. Stretávali sme sa iba s tichými, skromnými a takými, s ktorými náš rozhovor nám mohol byť užitočný. Poznali sme iba dve ulice v meste, jednu, ktorá viedla do cerkvi, a druhú, ktorá viedla do školy. Našim spolužiakom sme nechali ulice vedúce do divadla a k iným miestam zábavy.“ Sv. Bazil prežil v školách 15 rokov a prešiel celú helénsku múdrosť. Jeho známi, pretože poznali jeho hlbokú učenosť, ho chceli udržať v Aténach, aby tu prijal učiteľský úrad. No Bazil sa rozhodol svoj život viesť v samote a vrátil sa do Cézarei. Tu predal väčšiu časť svojho majetku a rozdal to medzi chudobnými.

Potom sv. Bazil odišiel do Egypta, a keď prišiel k jednému archimadritovi (vyšší rehoľný predstavený ), ktorý sa volal Porfýr, prosil ho o Sväté písmo, ktoré považoval za vrchol múdrosti. Čítaním a štúdiom svätých kníh tu Bazil strávil celý rok a žil iba zo zelín a z vody. Odtiaľ odišiel do Jeruzalema, aby v ňom videl sväté miesta a zázraky, ktoré sa v nich udiali. Potom sa dostal do Atén, kde sa s mnohými učencami sporil o viere a privádzal ich k pravému Bohu a ukazoval im cestu spásy. Spomenul si aj na svojho učiteľa Ebbula a hľadal ho, aby aj jeho priviedol k spasiteľnej náuke, a tak mu vynahradil všetky jeho námahy. Nakoniec ho našiel v jednej škole, kde sa učene rozprával s inými učencami. Keď sv. Bazil, nikým nepoznaný, prišiel medzi nich, práve sa sporili o jednej otázke, ktorú nikto z nich nevedel vyriešiť. Bazil, keď pochopil o čo ide, vyriešil problém tak jasne a jednoducho, že sa všetci prítomní divili a Ebbula, najstarší medi nimi, zvolal: „To musí byť alebo Boh, alebo Bazil!“ Ebbula spoznal Bazila, vyprevadil svojich priateľov a žiakov, ostal sám s Bazilom a tri dni strávili v rozhovore, následkom ktorého Ebbula zanechal pohanstvo vyznávajúc, že Ježiš Kristus je skutočný Boh.

Bazil pohol Ebbula, aby spolu odišli do Jeruzalema, kde keď si poobzerali sväté miesta a poklonili sa na nich pravému Bohu, odišli k biskupovi tohto mesta, ktorý sa volal Maxim, a prosili ho, aby ich oboch pokrstil v rieke Jordán, pretože aj Bazil bol doteraz iba katechumenom. Biskup, keď videl, že obaja sú plní viery, sa rozhodol ich prosbu splniť. Biskup zobral svoj klérus a s Bazilom a Ebbulom prišli k rieke Jordán. Na brehu Bazil padol na zem a so slzami v očiach sa pomodlil, potom zhodil zo seba svoj odev, s ktorým odložil aj starého človeka, a vošiel do vody a modlil sa. Keď biskup pristúpil pokrstiť ho, oslepilo ich ohnivé blýskanie a z neho sa na Jordán spustil holub, a keď zmútil vodu, vzlietol k nebu. Tí, ktorí stáli na brehu, sa na to pozerali so strachom a oslavovali Boha. Potom biskup pokrstil aj Ebbula, oboch ich pomazal svätým myrom (olej, ktorým sa udeľuje myropomazanie, birmovanie ) a dal im prijímanie Božských darov (Eucharistiu ). V Jeruzaleme prežili jeden rok, a potom odišli do mesta Antiochia, kde tamojší biskup Meletius vysvätil Bazila za diakona. Keď sa Bazil vrátil do Cézarei, viedol taký istý život ako predtým videl u mnohých prepodobných ľudí, keď prechádzal Egyptom, Palestínou, Sýriou, a Mezopotámiou. V Cézarei bol arcibiskupom Ermogenom vysvätený na kňaza a bol učiteľom mníchov. Ermogen onedlho zomrel a na jeho miesto všetci chceli menovať Bazila. No ten, pretože nehľadal pocty, sa skryl, a tak dlho sa neukazoval, kým za arcibiskupa nebol povýšený Eusébius. Ten,. Keď videl, že Bazila majú všetci v úcte a chvália ho, začal na Bazila pozerať závistlivo, preto Bazil z Cézarei odišiel do Pontu, kde sa usadil na brehu rieky Iris v dome svojej babky Makríny. Neďaleko toho domu založila jeho matka Emília a jeho sestra Makrína ženský monastier, v ktorom bola igumenkou jeho sestra. Bazil založil na druhom brehu rieky druhý monastier, mužský, ktorý niekoľko rokov sám viedol, a potom ho odovzdal dozoru svojho brata, sv. Petra, Sebastského biskupa. Zvesť o tomto monastieri a osobitne o svätosti jeho predstaveného, Bazila, sa rozniesla na všetky strany a ponáhľalo sa tu množstvo mužov a mládencov z Pontu a Kapadócie. Počet mníchov sa každý deň zväčšoval. Pre ich vzdelávanie zostavil Bazil svoje poučné spisy. Menovite zostavil svoje veľké i malé pravidlá, ktoré odvtedy až doteraz zachovávajú vo všetkých monastieroch východnej cirkvi.

V tej samote Bazil viedol veľmi prísny život. Na sebe mal iba drsnú košeľu a plášť. V divokých horách Pontu si privykol znášať aj najväčšiu zimu. Spal veľmi málo a aj to iba na holej zemi. Živil sa vodou a chlebom a iba na sviatky si doprial nejakú jarinu. Nebolo klamstvom, čo o ňom povedal jeho priateľ Gregor, že bol človekom bez majetku, bez tela a skoro aj bez krvi. Jeho skromnosť a trpezlivosť boli nezvyčajné, najmenšia chyba proti čistote ho napĺňala strachom a iba láska k tej čistote ho povzbudila založiť monastier pre samé panny, pre ktorý napísal zvláštne pravidlá. Svoj čas podelil medzi prácu, modlitbu a rozjímanie nad Svätým písmom. Často navštevoval aj dediny v okolí, aby ich obyvateľov poučoval o viere a viedol k zbožnosti. V čase veľkého hladu predal ďalšiu časť svojho majetku, aby pomohol nešťastníkom. Pri takomto živote sa cítil úplne šťastný. Nemal nič, iba svojho priateľa Gregora. Preto mu napísal niekoľko listov, aby ho pohol k účasti na radostiach v jeho samote. Gregor nakoniec počúvol pozvanie a prišiel do Pontu. Obaja svätí žili a bývali v jednej chatke, upravovali záhradku okolo nej, rúbali stromy a kopali kamene. Bolo v nich jedno srdce a jedna myseľ, ako predtým. Spolu hovorili a spievali žalmy, alebo čítali Sväté písmo. Nakoniec obaja, Bazil aj Gregor, opustili púšť, lebo ich k tomu nútila potreba cirkvi, ktorú heretici, menovite Árius, búrili. Gregora k sebe pozval na pomoc jeho otec Gregor, biskup Naziánu, ktorý už bol starý a nemohol silno bojovať s ariánmi. Bazila Eusébius, Cézarejský arcibiskup, svojím listom prehovoril, aby sa k nemu vrátil a pomohol mu pokoriť ariánov. Bazil, keď videl takú potrebu cirkvi a predpokladajúc širšiu potrebu pustovníckeho života, opustil samotu a vrátil sa do Cézarei, kde sa veľmi namáhal a slovami i listami očisťoval pravú vieru od herézy. No arcibiskup Eusébius onedlho zomrel na Bazilových rukách. Po ňom, konaním Svätého Ducha, napriek svojej vôli bol na arcibiskupský prestol povýšený a vysvätený Bazil. Bol vysvätený mnohými biskupmi, medzi ktorými sa nachádzal i sv. Gregor, biskup Naziánu, otec Bazilovho priateľa Gregora.

Nová hodnosť ukázala Bazilove cnosti ešte v jasnejšom svetla. Každý deň ráno a večer ohlasoval evanjelium a mal tak veľa poslucháčov, že ich vo svojich listoch mohol nazvať „morom“. Spoločenstvo od neho tak žiadalo Božie slovo, že ho musel ohlasovať len čo vstal z ťažkej choroby a sotva vládal hovoriť. Uvažoval, že Svätá liturgia, alebo Služba Božia, ktorá pochádzala ešte od sv. apoštola Jakuba, a ktorá sa slávila do toho času, sa kresťanom zdala byť dlhá. Sv. Bazil ju skrátil a zložil tak, že do dnešných dní sa slávi desať krát do roka, to jest na Nový rok, ako na deň pamiatky sv. Bazila, v Predvečer Kristovho Narodenia, v predvečer svätého Bohozjavenia, v prvých päť nedieľ Veľkého pôstu, vo Veľký Štvrtok a Veľkú Sobotu. Sv. Bazil prikázal, aby v cerkvi pred svätyňou bol záves a ikonostas, a prikázal, aby sa žiadna žena neodvážila vstúpiť do svätyne počas Svätej liturgie, lebo ináč bude vyvedená z cerkvi a vylúčená zo svätého prijímania. V tých časoch sa náuka bezbožného Ária, ktorý učil, že Ježiš Kristus nebol Bohom, iba človekom, sa šírila čoraz viac, tak že sa k nej priklonil aj vtedajší cisár Valentián a prenasledoval pravoverných kresťanov. Pustil sa aj do pravoverných biskupov, ktorí trvali na svojej viere, vyhnal ich z ich prestolov a na ich miesta menoval ariánov. Iných, malodušných a bojazlivých, naklonil prijať jeho herézu. Jednako ho veľmi hnevalo, že Bazila nemohol ani vyhnať z biskupstva, ani nakloniť na stranu herézy, a zvlášť, že sv. Bazil svojou náukou mnohých ariánov navracal k pravovernosti. Keď cisár Valentián prišiel do Cézarei, nahovoril svoje kniežatá, veľmožov a radcov, aby sa všelijakými spôsobmi snažili získať Bazila pre ariánsku herézu. Spomedzi nich sa ako najvernejší v tejto veci prejavil eparcha menom Modest. Ten pozval Bazila pred svoj súd a najprv ho začal sľubmi cisárskej milosti a cti prehovárať, no keď to nepomáhalo, začal mu hroziť hovoriac: „Ako to, Bazil, ty sa môžeš protiviť tak veľkému a mocnému cisárovi, ktorého vôľu počúva celý svet? Vari sa nebojíš sily a moci, ktorú má?“ Bazil a pokojne opýtal: „Na čo sa vzťahuje tá moc?“

Modest odpovedal: „Môže ti zobrať majetok, vyhnať ťa z krajiny, mučiť a zahubiť.“

Bazil: Ak je to tak, tak je potrebné mi hroziť niečím iným, lebo toho všetkého, čo si tu povedal, sa vôbec nebojím.“

Modest: „Ako tomu mám rozumieť?“

Bazil: „Kto, ako ja, nič nemá, nemusí sa báť, že mu vezmú majetok. Ak mi zoberieš, čo mám, ty nezbohatneš a mňa neochudobníš. Myslím si, že tie moje staré šaty a niekoľko kníh, v ktorých je celé moje bohatstvo, nepotrebuješ. Vyhnanstva sa nebojím, lebo nie kraj, v ktorom žijem, ale nebo považujem za svoju otčinu, a z neba ma nikto, okrem Boha, vyhnať nemôže. Aj mučenia sa nebojím, lebo moje telo je také slabé a biedne, že prvý úder ukončí aj moje mučenie aj život. Tým menej sa bojím smrti. Ona sa mi zdá byť dobrodením, lebo tým skôr ma spojí s mojím Stvoriteľom, pre ktorého jediného žijem.“

Modest: „Ešte nikto so mnou nerozprával s takou odvahou.“

Bazil: „Lebo si sa ešte nemal možnosť rozprávať s biskupom. Vo zvyčajných podmienkach sú biskupi skromnými a ústupčivými. Iba tam, kde im niekto chce zobrať vieru a Boha, na nič neberú ohľad. Meč a oheň, divé zvieratá a železné háky sú vtedy našou radosťou.“

Modest: „Do zajtra ti dám čas na rozmyslenie.“

Bazil: „Tvoje dovolenie nepotrebujem, lebo aj zajtra budem taký istý ako som teraz.“

Eparcha rád- nerád musel obdivovať nebojácnosť sv. Bazila. Všetko o rozhovore hlásil cisárovi a dodal, že sa ničoho nebojí. Cisár prikázal Bazila nechať na pokoji a viac mu neubližovať. Onedlho potom nadišiel sviatok Svätého Bohozjavenia. Cisár, akoby chcel ulahodiť sv. Bazilovi, vošiel do jeho cerkvi, a tu, keď sa pozeral na veľkolepé cirkevné obrady, keď počúval spev a modlitby veriacich, zadivil sa, pretože vo svojich ariánskych cerkvách nikdy nič podobné nevidel. A keď ešte k zhromaždenému ľudu prehovoril sv. Bazil, cisár zabudol na všetok hnev na neho. No keď sa cisár vrátil do Antiochie, ľudia ho opäť popudili proti Bazilovi, že ho odsúdil do vyhnanstva. Keď chcel podpísať tento rozsudok, trón, na ktorom sedel, sa zachvel, a trstina, ktorou mal písať, sa zlomila, a pritom sa mu začala silno triasť ruka, v čom spoznal Božiu vôľu. Na kúsky potrhal papier, na ktorom bol napísaný rozsudok. No protivníci pravej viery, ariáni, neprestávali naliehať na cisára, aby zahubil Bazila. Cisár prikázal Bazila predviesť pred súd do Antiochie. Keď sa ho pýtali, prečo sa nedrží cisárovej viery, smelo odpovedal: „Neurobím to, aby som zanechal pravú kresťanskú vieru a prijal falošnú náuku Ária.“ A keď mu sudca hrozil smrťou, Bazil odpovedal: „Ochotne a rád budem trpieť za pravdu a oddávna vrúcne túžim, aby som sa oslobodil z telesných pút. Len dodržte svoj sľub, ja som pripravený na všetko.“ Sudca to oznámil cisárovi a povedal, že ten arcibiskup Bazil je nad každou hrozbou, jeho rozhodnutie je nemenné a srdce neprehovoriteľné a neobmäkčiteľné. Cisár unesený hnevom skutočne rozmýšľal, ako zahubiť svätého muža. V ten istý čas znenazdania ochorel cisárov syn Galatius a opustený lekármi, bez akejkoľvek nádeje, ležal už na prahu smrti. Jeho matka, cisárovná Dominika, pristúpila k Valentianovi a začala nariekať: „Pretože nesprávne veríš v Boha a chceš zahubiť Božieho biskupa, náš syn zomiera.“ Keď to počul cisár, veľmi sa zľakol, zavolal k sebe Bazila a vravel mu: „Ak tvoja viera, ako hovoríš, je pravá, tak uzdrav svojimi modlitbami môjho syna.“ Svätý odpovedal: „Ak sa, cisár, vrátiš k pravej viere a ak cirkvi daruješ pokoj, tvoj syn bude žiť.“ Cisár sľúbil aj jedno aj druhé a Bazil sa pomodlil k Bohu a uzdravil jeho syna. S veľkou cťou bol cisárom prepustený na svoj prestol. Keď to videli a počuli ariáni, od zlosti a závisti kypeli a nakoniec povedali cisárovi: „Aj my by sme to boli učinili.“ A opäť naviedli cisára, že im nebránil pokrstiť svojho syna. Keď ariáni zobrali krstiť cisárovho syna, tak im na rukách zomrel.

Keď to na vlastné oči videl vysoký cisársky dôstojník menom Anastáz a všetko to vyrozprával Valentiniánovi, ktorý vládol na Západe v Ríme, bratovi Valentiána, východného cisára. Cisár Valentinián sa podivil takému zázraku, oslavoval Boha a sv. Bazilovi cez Anastázove ruky poslal drahé dary a peniaze, aby sa za neho modlil k Bohu, Bazil to prijal a za to všetko urobil po mestách svojej eparchie nemocnice a útulky, v ktorých nachádzalo útočište mnoho chorých, nemocných a cestujúcich. Najväčším pamätníkom jeho milosrdenstva bola nemocnica a zároveň útulok, ktorý vystavil na predmestí Cázaree, a ktorý sa svojím objemom rovnal malému mestečku. Pocestní a nemocní, a medzi nimi zvlášť malomocní, tu nachádzali milé prijatie a ochotnú pomoc. Aby premohol odpor, kvôli ktorému chorí na rôzne nemoci ostávali bez pomoci, Bazil ich navštevoval, sám ich dvíhal a objímal ako svojich bratov. Pritom sa staral o poskytnutie každej pomoci, postaral sa o lekárov i o sluhov, držal sprievodcov a vozy, aby sa pocestní nezdržiavali dlhšie ako treba, a pri nemocnici postavil pre seba a pre svojich mníchov veľké obydlie, aby mohli byť vždy v blízkosti chorých, aby im mohli pomôcť.

Aj eparcha Modest, ktorý na príkaz cisár Valentiána Bazilovi hrozil smrťou a mučením, ťažko ochorel a prosil Bazila, aby mu pomohol v jeho slabosti. Sv. Bazil ho svojimi modlitbami uzdravil, a on, keď vstal zo svojho lôžka, všade hlásal, že za svoj život a zdravie vďačí iba Bazilovi a až do smrti mu bude vrúcne vďačný.

Jedného dňa zhromaždil Bazil svoj klérus a hovoril mu: „Poďte, deti, a uvidíme Božiu slávu, a pritom oslávime Boha.“ Vyšli z mesta a nikto nevedel, kam chce Bazil ísť. V jednej dedine žil kňaz, ktorý sa volal Anastáz, a mal ženu Teogniu, s ktorou 40 rokov prežil v panenstve a mnohí ju považovali za neplodnú, lebo nikto nevedel o ich tajomstve panenstva. K tomu tak bohabojne žijúcemu manželstvu sa vybral Bazil s klérom, aby mu v Anastázovi ukázal vzor skutočného kňazského života. Keď sa Bazil priblížil k Anastázovmu obydliu, stretla ho Teognia, ktorá ho hneď spoznala, lebo ho neraz videla v cézarejskej cerkvi, a poklonila sa mu ako arcibiskupovi. Bazil povedal: „Ako sa máš, pani Teognia?“ Ona, keď počula, že ju nazval po mene, preľakla sa a povedala: „Z Božej milosti som zdravá, svätý Vladyka.“ Blažený vravel: „Kde je gazda Anastázius, tvoj brat?“ Ona odpovedala: „Anastázius nie je môj brat, ale muž.“ Bazil na to: „Kto so ženou žije tak, ako Anastázius s tebou, nie je jej mužom, ale bratom.“ Teognia sa presvedčila, že Bazil pozná ich tajomstvo, padla mu k nohám a povedala: „Svätý otče, pros za mňa hriešnu, lebo v tebe vidím veľké a zázračné veci.“ Svätý sa za ňu pred všetkými pomodlil a chcel ísť ďalej, ale tu mu cestu zastal sám Anastázius a bozkávajúc Bazilove ruky a nohy hovoril: „Odkiaľ je tá česť, že Pánov svätiteľ prichádza ku mne?“ Svätiteľ odpovedal: „Dobre, že som ťa našiel doma, Kristov učeník, pôjdeme do cerkvi a tam budeme sláviť Službu Božiu.“ Lebo kňaz Anastázius mal zvyk každý deň, okrem soboty a nedele, sa postiť, a nejedol nič, iba chlieb a vodu, a to až po západe slnka. Keď prišli do cerkvi, sv. Bazil prikázal Anastáziovi slúžiť sv. liturgiu. On sa vyhováral a vravel: „Vladyka, vieš, čo stojí v Písme, menší dostáva požehnanie od väčšieho.“ Bazil na to: „Pri všetkých svojich dobrých dielach buď aj poslušný!“ Keď Anastázius slávil Službu Božiu, v čase pozdvihnutia úžasných Tajomstiev videl Bazil i ďalší, ktorí boli s ním a boli toho hodní, Svätého Ducha v ohnivej podobe zostupovať zhora a obklopovať Anastázia. Po Službe Božej sa vrátili domov a tu Anastázius prestrel svoj skromný stôl Svätému a jeho kléru. Bazil sa spýtal kňaza: „Povedz mi, odkiaľ máš svoj majetok a aký je tvoj život.“ Kňaz odpovedal: „Svätiteľ Boží, som hriešny človek a podlieham štátnym daniam. Mám dva páry volov, na jednom robím sám, na druhom môj paholok. Časť zisku z týchto volov je určená na pomoc chudobným a nešťastným, druhá časť na zaplatenie daní. So mnou sa namáha a moja žena.“ Bazil povedal: „Volaj ju svojou sestrou, lebo ňou je a povedz mi i o svojich dobrodeniach.“ Anastázius odpovedal: „Nič takého som na zemi neurobil.“ Vtedy Bazil povedal: „Vstaňme, poďme si obzrieť tvoj dom.“ Vstali od stola, pomodlili sa a prišli pred jedny zamknuté dvere. Bazil povedal kňazovi: „Anastázius, otvor m tie dvere!“ Anastázius povedal: „Nie, svätý Otče, nechoď tam, lebo tam nie je nič, okrem domáceho náradia.“ Bazil a to: „Ja som tu vlastne prišiel kvôli tomu náradiu.“ Keď sa kňaz ešte zdráhal otvoriť dvere, Bazil ich otvoril svojím slovom a našiel tam človeka vo vysokom štádiu malomocenstva, ktorému celé údy tela zhnité poodpadávali. Nikto, okrem samotného kňaza a jeho ženy, o ňom nevedel. Oni sa o neho starali. Teraz Bazil povedal kňazovi: „Prečo si predo mnou chcel utajiť tento poklad?“ Kňaz odpovedal: „Je to zlostný človek, a preto som sa bál ti ho kázať, aby sa nejakým slovom neprehrešil proti tvojej svätosti.“ Vtedy Bazil povedal: „Ideš dobrou cestou, no dovoľ mi tejto noci mu poslúžiť, aby som aj ja bol účastný tvojej odmeny.“ Blažený Bazil ostal s malomocným sám, zamkol sa, celú noc strávil na modlitbách a ráno ho vyviedol zdravého a celého.“ Kňaz so svojou ženou a všetci tam prítomní, keď videli taký zázrak, oslavovali Pána Boha a sv. Bazil po láskavom rozhovore s kňazom, a po ďakovnej hostine, sa vrátil domov.

V meste Nicea odňal cisár Valentián spoločenstvu kresťanov cerkev a odovzdal ju ariánom. Preto kresťania odišli s prosbou o pomoc k sv. Bazilovi. Ten odišiel do Konštantínopola, kde sa vtedy nachádzal cisár a prosil ho, aby cerkev v Nicei odovzdal naspäť kresťanom. Cisár povedal: Bazil, choď a sám rozsúď medzi kresťanmi a ariánmi, jednako súď tak, aby si nenadŕžal svojej strane!“ Keď Bazil prišiel do Nicei, zvolal i kresťanov i ariánov a vravel im: „Cisár mi zveril súd o katedrálnu cerkev v Nicei. Preto prikazujem, príďte aj vy, ariáni, aj my, pravoverní, a zatvorte cerkev a zatvorenú ju opatrite pečaťami, my svojimi a aj vy svojimi, z oboch strán postavte silnú stráž a najprv príďte vy, ariáni, modlite sa tri dni a tri noci, a potom pristúpte k cerkvi. Ak sa na samotnú vašu modlitbu otvoria cerkovné dvere, tak nech tá cerkev bude naveky vaša. Ak sa vám neotvorí, tak potom sa aj my pomodlíme, ale iba jednu noc, a so spevom pôjdeme k cerkvi a ak sa nám otvorí, tak bude naša naveky. A ak sa nám neotvorí, to cerkev bude vaša tiež.“ Obe strany s tým súhlasili. Najprv sa tri dni a tri noci modlili ariáni, a keď prišli k cerkvi, nebolo vidno žiadne znamenie. Modlili sa ešte od rána do večera, stáli a vzývali: Pane, zmiluj sa!“, no cerkovné dvere sa neotvorili a oni s hanbou odišli. Teraz sv. Bazil zhromaždil všetkých pravoverných so ženami i deťmi, vyšli za mesto do cerkvi sv. mučeníka Dioméda a slávili tam vsenočné bdenie. Ráno sa so všetkými pustil k zapečatenej katedrálnej cerkvi. Celou cestou spievali: „Svätý Bože, Svätý Silný, Svätý nesmrteľný, zmiluj sa nad nami!“ Keď sa Bazil postavil pred dvere, hovoril ľuďom: „Zdvihnite svoje ruky k nebeskej výšave a naraz vzývajte: „Pane, zmiluj sa!“ Keď všetko utíchlo, Bazil tri krát označil dvere znamením svätého kríža a hovoril: „Požehnaný kresťanský Boh, teraz i vždycky i na veky vekov.“ A ľudia spievajúc odpovedali: „Amen.“, a hneď sa začali lámať pánty, poodpadávali pečate a dvere, akoby od vetru a silnej búrky, sa prudko otvorili, až udreli o stenu. Božský Bazil začal spievať: „Zdvihnite, brány, svoje hlavice a vyvýšte sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť kráľ slávy.“ (Ž 24, 7) Tak spievajúc vošiel Bazil prvý do cerkvi a za ním množstvo pravoverných a slávili tu službu Božiu. Po nej ľudí s radosťou a nadšením prepustil. Nespočetné množstvo ariánov, ktorí videli tento zázrak, zanechali svoju zlovernosť a vrátili sa k pravovernosti.

V Cézarei žil jeden žid menom Jozef, veľmi šikovný lekár, ktorý chorému tri aj viac dní pred smrťou vedel povedať hodinu, v ktorú zomrie. Bazil sa s ním často rozprával a chcel ho pohnúť k prijatiu svätého krstu, no Jozef vždy odpovedal: „Vo ktorej viere som sa narodil, v tej chcem aj zomrieť.“ Keď aj Bazilovi nadišiel čas zomierať, Svätý ochorel, zavolal Jozefa, akoby potreboval jeho lekársku pomoc, a povedal mu: „Jozef, čo si myslíš o mne?“ Ten vyšetril Svätého a domácim povedal: „Všetko pripravte na pohreb, lebo o chvíľu zomrie.“ Bazil na to: „Jozef, nevieš, čo hovoríš!“ Žid: „Ver mi, vladyka, že kým zájde slnko, ty zomrieš.“ Bazil sa ho ešte opýtal: „A ak do zajtra nezomriem, dáš sa pokrstiť?“ Žid, ktorý si bol istý, odpovedal: „ Tu ti, vladyka, prisahám, že ak sa dožiješ do zajtra, budem súhlasiť s krstom.“ Bazil sa pomodlil, aby mu Boh kvôli spáse žida – lekára dal dožiť do zajtra. A Pán Boh jeho modlitbu vypočul. A druhý deň Bazil poslal po Jozefa a ten, keď videl, že Bazil je živý, padol mu k nohám a volal: „Veľký je kresťanský Boh a niet iného Boha, okrem neho. Preto sa zriekam židovstva a prestupujem k pravej kresťanskej viere. Svätý Otče, prikáž ma pokrstiť!“ Bazil hovoril: „Ja sám ťa svojimi rukami pokrstím.“ Žid, keď na neho pozrel, povedal: „Sily ťa úplne opustili a ty, vladyka, sa nemôžeš ani pohnúť a chceš ma pokrstiť?“ Bazil odpovedal: „Máme Stvoriteľa, ktorý nás posilňuje!“ Bazil vstal zo svojho lôžka, odišiel ešte do cerkvi, tu v prítomnosti mnohých ľudí pokrstil žida a nazval ho Jánom. Potom ešte slávil Službu Božiu, svojim veriacim ohlasoval Božie slovo a lúčil sa s nimi. Dal im posledný bozk a odpustenie, za všetko poďakoval Bohu a majúc ešte na perách slová vďaky odovzdal svoju dušu do Božích rúk a dňa 1. januára 353 zosnul v Pánovi v 45. roku svojho života. Jeho smrť zarmútila celý Kapadócky kraj. Ako za svojím otcom za ním plakali aj židia, aj pohania,. Zvlášť chorí a chudobní, vdovy a siroty za ním prelievali horké slzy. Na pohreb Svätého prišiel i sv. Gregor Naziánsky a na jeho hrobe mal reč, ktorej krása i sila ešte aj dnes všetkých udivuje. Aj ďalší zhromaždení biskupi zaspievali pohrab a v cerkvi sv. mučeníka Eupsycha pochovali čestné pozostatky služobníka Božieho Bazila, oslavujúc v Trojici jediného Boha, ktorému sláva na veky. Amen.

 

Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 1 – 15, preložil o. Mgr. Jozef Matejovský.